ղľáԾ
Max Frisch: „Ak sa niekto nezaoberá politikou, tak už zaujal politický postoj, o ktorom vyhlasuje, že sa ho zriekol: slúži vládnucej strane."
ٱԲí švajčiarskeho spisovateľa Maxa Frischa zjeho bezprostredne povojnových ciest po Európe výstižne zhŕňajú dve vety poznamenané vautobuse medzi Florenciou aSienou: „Nemožno nikdy hovoriť súhrnne ocelom národe! Apredsa to teraz robím: milujem taliansky národ.“ Nejde len oknihu aktualizovaného poznania okolektívnej vine aobeti, ale aj o umelecký cestopis zmiest, kde si život – na rozdiel od vynášaných súdov – uchoval všetky farby.
Hneď na úvod však pochybnosť: možno autora, ktorý sa čitateľovi predstavuje ako ten, „ktorý neprináleží do žiadneho národnostného tábora“ (s. 5), uviesť – ako to máme vpováženiahodnom zvyku – jeho národnostnou príslušnosťou? Možno, ale len preto, že sám priznáva: „[A]k by som sa mal ešte raz slobodne rozhodnúť o tom, o čom rozhodlo už moje narodenie, nechcel by som byť napriek všetkému nikým iným, len Švajčiarom; vsúlade sideou, ktorá je vlastne našou skutočnou vlasťou, milujeme prirodzene, aj jednotlivé kraje, ale až vdruhom rade.“ Tvorí teda krajina sjej ľuďmi len akési kulisy národnej myšlienky? Nenechajme sa pomýliť, autor predvídal našu otázku: „[N]aša vlasť je človek; jemu prináleží naša vernosť; vtom, že vlasť aľudstvo sa navzájom nevylučujú, spočíva veľké šťastie syna malej krajiny.“ (s. 116)
Len prostriedok, nie cieľ
Apráve zmalej krajiny, ktorá bola za druhej svetovej vojny zhodou okolností ušetrená naplánovaného nemeckého útoku, sa Max Frisch vroku 1946 vydal na „cesty do susedných krajín; túžba spoznať súčasníkov ziných krajín je po našom päťročnom väzení obzvlášť veľká avo svete, ktorý je zakliaty do predsudkov, [je] nanajvýš dôležité vytvoriť si vlastný názor.“ (s. 194)
Stouto motiváciou prekročil dvojdomý umelec (literát a architekt) vpriebehu nasledujúcich štyroch rokov svoj pôvodný plán aokrem alpských krajín navštívil aj Československo aPoľsko.
VPrahe si vmarci 1947 zapísal: „[Ch]ceme systém, ktorý nikoho neolúpi o možnosť voľby, a moji [československí] priatelia tvrdia, že majú osnovu takéhoto systému; mnohé jeho body ma nadchnú, akeď hovoríme ocieli, ešte stále sme si zajedno. Keby však malo úsilie oto, aby všetci chodili vcelých topánkach anikto sa neocitol pod nátlakom ekonomického systému, ateda nebol olúpený omožnosť voľby, atým aj dôstojnosť; keby všetko malo toto intenzívne anevyhnutné úsilie viesť ktomu, že sa pokúsime vytvoriť štát, ktorý ma olúpi omožnosť slobodne zmýšľať, čo by sme tým dosiahli? Zrealizovali by sme prostriedok, anie cieľ.“ (s. 114)
Prorocké slová – orok neskôr apol roka po Februári na rovnakom mieste už len stroho konštatoval: „Vládne tu trocha strašidelná atmosféra; neviem však, včom spočíva.“ (s. 202) Sodstupom niekoľkých dní po návšteve Prahy mal vo veci jasnejšie: „Ak sa už raz oniečom rozhodlo, tak len nepriateľovi štátu by napadlo spochybniť to adebatovať otom; úvahy nie sú žiadúce abudia podozrenie; kritika by sa rovnala dokonalému atentátu. Sčasti to chápem; je veľa toho, čo musia spraviť, aľudia, ktorí nesú túto ťarchu na svojich pleciach, sa teda nemôžu zdržiavať vecami, oktorých už bolo rozhodnuté. Lenže: vytráca sa úprimná chuť klásť otázky, úprimná chuť vyslovovať svoje názory, rozmáha sa mlčanie, nehlučne sa tká opona. Čo iného ostáva: chváliš amlčíš. Aobjavuje sa nedôvera.“ (s. 210)
Len zdanlivý paradox
Rok 1948 sa vo Frischových denníkoch javí ako vôbec najzaujímavejší: popri veľkých udalostiach, akou bola napríklad jeho účasť na Svetovom kongrese intelektuálov na obranu mieru vPoľsku, nájdeme vjeho zápisoch aj reflexiu stretnutí sBertoltom Brechtom v období, ktoré tento dramatik strávil vZürichu. Zvlášť dôležitý je posledný väčší záznam ztohto roku, ktorý Frisch venoval vzťahu politiky akultúry. Jeho kľúčovú myšlienku, že „kultúru nemožno redukovať len na umenie, žiaden národ si nemôže nahovárať, že je kultúrny len preto, že vytvoril symfónie“ (s. 225), vDenníkoch 1946 – 1949 nachádzame už skôr, až tu ju však autor ďalej rozvíja. Evidentne vychádza zvývoja predchádzajúcich desiatich, dvadsiatich rokov, keď dokázal národ stakou veľkou kultúrou, ako sú Nemci, nielen vyvolať ďalšiu svetovú vojnu, ale zároveň stvoriť anajmä presadiť jednu znajobludnejších ideológií apraxí moderných dejín. Podľa Frischa je skutočnosť, „že ľudia, ktorí konzumujú onú kultúru priehrštiami, znalci, ktorí dokážu zanietene aduchaplne rozprávať oBachovi, Händlovi, Mozartovi, Beethovenovi, Brucknerovi, môžu byť bez všetkého aj mäsiari, kati,“ len zdanlivým paradoxom.
Vskutočnosti zásnubám medzi barbarstvom a „estetickou kultúrou“, ako ju Frisch nazýva, nebráni vôbec nič: „[Z]vláštnym, vždy viditeľným znakom [vyznávačov tejto kultúry] je nezáväznosť, dôkladne rozlišujú medzi kultúrou apolitikou alebo: medzi talentom acharakterom, medzi literatúrou aživotom, medzi koncertom aulicou. Tento druh intelektu dokáže splodiť tie najvzletnejšie myšlienky (...) asúčasne sa nestavia na odpor tým najnižším myšlienkam, je to kultúra, ktorá sa povznáša nad požiadavku dňa, odovzdáva sa absolútne do služieb večnosti.“
ďž prívrženci „estetickej kultúry“ vnímajú politiku ako „to, čo je nízke, ordinárne, všedné, sčím sa duchovne založený človek, slávny nositeľ kultúry, veru nemá špiniť“ (s. 226), táto kultúra vpríhodných podmienkach už „viedla amusí viesť ksmrteľnej katastrofe“. Zhrnutie tejto hamburskej úvahy ponúka aj jeden zFrischových najznámejších citátov: „Ak sa niekto nezaoberá politikou, tak už zaujal politický postoj, oktorom vyhlasuje, že sa ho zriekol: slúži vládnucej strane.“ (s. 227) Dnes, keď sa vistých elitných kruhoch okno prijateľných rámcov myslenia povážlivo zužuje, možno otázku položiť aj takto: „Ohromný strach ztoho, aby človek nebol obmedzencom, anedorozumenie, ktoré je vtom obsiahnuté, snaha usídliť sa vo sfére večnosti avyhnúť sa tak zodpovednosti tu, na zemi, tisícoraké nespôsobnosti nerozvážnej metafyziky – či to len nepredstavuje väčšie nebezpečenstvo pre kultúru než všetci obmedzenci dohromady?“ (s. 228)
Originálny mysliteľ
Zcitovaného je zrejmé, že Frisch sa vo svojich denníkoch neprejavuje len ako vnímavý pozorovateľ, ale aj ako originálny mysliteľ – formát zväčša nedatovaných záznamov mu umožňuje slobodný pohyb medzi témami aj druhmi písania: glosy zciest sa striedajú srozsiahlejšími prozaickými celkami – alegorickými rozprávaniami, tie zasa prekladajú lyrické záznamy všedných inevšedných dní aúvahy na paletu námetov od lásky asmrti až po rozdiel medzi remeselnou apriemyselnou prácou či vzťah zdvorilosti aúprimnosti.
Azavše autor tieto rôzne polohy neoddeľuje, ale prepája; so subtílnouiróniou nevidí len to, čo by vnovej povojnovej situácii mohlo byť, ale súčasne aj to, čo je (a nie je len tým, čím sa zdá byť): „[P]re spôsob, akým [človek] velektričke zastane vždy pred dverami, keď chcú iní vystúpiť, si zúfame nad ľudstvom ahocijaká ďalšia chyba, vlastná, nás načisto pripravuje oistotu, že sa niekedy niečo podarí.“ (s. 30) Po začítaní sa do novín, pri prechádzke mestom sa súčasníkovi – ato nielen tomu, na ktorého sa autor obracia na prvej strane, ale aj tomu nášmu – až žiada zvolať: aký dôverne známy pocit!
Položiť otázku
ďž ٱԲí vo vydarenom preklade Zuzany Demjánovej ponúkajú viacero polôh, jedna recenzia ich všetky zďaleka nemôže vyčerpať. Pohyb od súkromného a intímneho kspoločenskému apolitickému (a späť), ktorý je príznačný pre Frischovu povojnovú tvorbu, robí zčítania knihy komplexný zážitok apodáva svedectvo nielen odobe, ale aj – ahádam predovšetkým – otom, kto ju zaznamenal.
Práve vďaka tomu, že nás spisovateľ sám pobáda vnímať ho vcelku, sa nemusíme obávať, že by bola literárna krása Sirénou, ktorá nás má zviesť do tragédie či omylu; nemusíme sa obávať, že sa snáď odpútame odpevnej zeme, keď si prečítame, že „ak je niekto milovaný, tak sa mu zdá, že sa mení, akoby sa otváral, aaj pred milujúcim sa všetko otvára – veci, ktoré sú mu najbližšie, dávno známe. Na mnohé sa pozerá, akoby ich videl prvý raz. Láska ich oslobodzuje od akéhokoľvek vypodobenia. To je na nej také vzrušujúce, dobrodružné, skutočne zaujímavé, fakt, že ľudia, ktorých milujeme, nás neprestávajú prekvapovať – pretože ich milujeme; kým ich milujeme.“ (s. 21)
Čo čítame, nie je báseň formou, ale svojou podstatou: „čelí svetu, do ktorého sa vyslovuje; pretože tento svet uchopuje jazykom, nevyhýba sa mu.“ (s. 153)
Mnohé denníkové vstupy sú venované samotnému písaniu, čítaniu, kritike, divadlu či architektúre: činnostiam, oblastiam, ktorým sa Frisch sám venoval nielen prakticky, ale zároveň onich uvažoval: nie vyslovene teoreticky, skôr filozoficky, zperspektívy hľadania zmyslu. „Ako dramatik by som považoval svoju úlohu za splnenú, keby sa nejakej mojej hre raz podarilo položiť otázku tak, že by diváci od toho momentu nemohli žiť bez odpovede – bez toho, aby si sami odpovedali, čo môžu spraviť len svojím vlastným životom.“ (s. 96)
Nemožno autoritatívne napísať, či ho toto kritérium kvalifikuje ako úspešného dramatika; takýto súd vynáša každý čitateľ vždy unikátne anedefinitívne – anajmä: vôbec nie je vylúčené, že Frisch svoju úlohu nesplnil (len) ako dramatik, ale (aj) ako autor denníka, ktorý si – paradoxne – píšeme väčšinou sami pre seba, aotázku, ktorou sa vyrušíme tak, že viac nemôžeme žiť bez odpovede, si napokon môžeme položiť sami...
Niet nijakej garancie, že takúto dôležitú literárnu – aak takou naozaj je, vravím, že nevyhnutne aj ľudskú – skúsenosť človek vo Frischových denníkoch nájde; existujú pre ňu nanajvýš len predpoklady (nie, že by to bolo málo; spisovateľ nemôže urobiť viac). Anapokon vôbec nemusí ísť ootázku, bez odpovede na ktorú nemožno žiť; môže ísť ootázku, ktorá aj bez odpovede bude vmysli vytrvalo dobiedzať, možno takú, akú si Frisch poznamenal vo vlaku vstrednom Taliansku a ktorá sa nám pripomenie, keď zazrieme svoj odraz vokne jedálenského vozňa a uvidíme sa „na malej rozstrieľanej stanici“ v „dobytčom vagóne, ktorý tiež stojí aje plný ľudí“: „[A]koby existovali len dva druhy ľudí, tí, ktorí sedia, a tí, ktorí stoja, tí, ktorí jedia, atí, ktorí neumierajú od hladu, takí, ktorým sa vidí, že je to vporiadku, atakí, ktorí to nemôžu zmeniť, hoci je to len presklené okno, hoci je ich viac...
Prečo nemôžu?“ (s. 137)
Martin Makara (1997)
Pochádza zo Spišskej Novej Vsi aje doktorandom vodbore teória adejiny slovenskej literatúry na FF PU vPrešove. Zaoberá sa teóriou literárnej kritiky, dejinami marxistickej literárnej vedy asociológiou literatúry.
