ղľáԾ
Jane H. Hoffstädteramexickému ilustrátoroviSantiagoviSolís Montes de Ocavyšla exotická kniha olávovom králikoviTeporingo.
Sľubuje dobrodružstvo aspoznávanie Mexika a navonok dokonca zaváňa inakosťou, modernosťou adávkou šmrncu. Postačuje to?
Vydavateľstvo E. J. Publishing knihou Teporingo ponúklo čitateľom ačitateľkám výlet do Mexika, krajiny, ktorá vpublikáciách pre deti nie je veľmi frekventovaná. Záverečné predstavenie autorky objasňuje, že výber prostredia podmienila práve autorkina láska knemu. Aurobila dobre!
ѾԾ澱DZé徱
Knihu robí výnimočnou práve prostredie. Spoznávame bežné súčasti Mexika, typické jedlá, miesta, fungovanie spoločnosti ajej zvyčaje. Zostávame pri tom najtradičnejšom anajznámejšom, no pri deťoch vo veku od 6 do 9 rokov, ktorým je kniha určená, takáto dávka prezentácie Mexika úplne postačuje. Ak začneme od konca, zistíme, že súčasťou knihy je aj ѾԾ澱DZé徱. Vnej sa dozvedáme viac ako vbeletristickej časti, širšie aadekvátnejšie vzhľadom na štýl azámer.
ѾԾ澱DZé徱 má výhodu, že svojím obsahom smeruje väčšmi kencyklopédii než k beletrii. Texty tejto časti sú preto faktické, jasné, stručné, hoci surčitou zainteresovanosťou autorky. „Opuncia ajej plody. Je to kaktus avMexiku ho nazývajú nopal. Averte-neverte, jeho listy sa dajú jesť. Len čo je zbavený pichliačov, môžete ho konzumovať surový alebo si ho pridať napríklad do praženice. Tento kaktus má aj plody, ktoré sa vMexiku volajú tunas (u nás len plody opuncie). Mňam, sú fantastické aveľmi zdravé.“
Vďaka drobným odchýlkam od „striktného encyklopedického jazyka“ aprihliadnutiu na vek čitateliek ačitateľov nie je ѾԾ澱DZé徱 odtrhnutá od beletristickej časti, práve naopak – akoby bola jej pokračovaním, hoci nedejovým. Treba podotknúť, že autorka nezabudla na názornosť. Pri opisovaní polohy Mexika upriamila pozornosť aj na Slovensko a vzájomne ich porovnala – nielen veľkostne, rovnako aj umiestnením na Zemi.
Sýty vizuál
Podstatu žánru dopĺňajú ilustrácie, ktoré sú – upozorňujem – vcelej knihe na vysokej úrovni. Majú novátorský ráz, strohé línie, napriek tomu sú obrazovo nasýtené avýpovedné ivkontexte deja. Farebne sa ilustrátor pridŕža toho, ako je Mexiko vnímané – farebnosť, detailnosť, hravosť, plnosť. Napriek tomu sú ilustrácie minimalistické astrhávajú pozornosť aj vďaka svojej hravosti. Pri tejto knihe by sme mohli povedať, že obal avizuál určite predá.
Zaujímavá je ivoľba číslovania kapitol. Na prvých stranách knihy zisťujeme, že existuje mayský/aztécky číselný systém. Aby sme sa vňom zorientovali, naše čísla majú pridelené svoje maysko-aztécke ekvivalenty. Jednotka bodku, č. 5 rovnú hrubšiu čiaru ačíslo 20 niečo, čo pripomína vlajku. Tento číselný systém potom nachádzame vcelej knihe. Ide teda nielen oedukatívnosť, ale aj ozábavu – niekedy máte totiž pocit, akoby ste sa snažili prečítať tajnú správu.
Potenciálna postava
Okrem vyššie spomínaného má kniha výhodu ivnovom type postavy – lávový zajac, Teporingo. Maličký, ľahučký, druhovo vzácny, sdrobnými okrúhlymi ušami, krátkymi labkami a minichvostom vám je sympatický okamžite. Autorka ho síce predstavila na dvoch miestach (v úvode beletristickej časti ajvMinimexikopédii), no nikde sme sa oňom nedozvedeli dosť. Ojeho vzťahoch kiným, živote predtým, otom, ako ho zmení cesta za morom, ktoré túžil vidieť. Všetko je načrtnuté, ale nedopovedané.
Edukačné prvky (výška, váha, vzhľad, čo jedáva, kde žije apod.) striedajú krátke nekompletné príbehy otom, čo sa naučil, čo zažil vškole, nič však kompletnejšie. Ide skôr okonštatovanie arýchly prierez jeho doterajším bytím, ktorý neposúva dej, iba narúša jeho plynulosť. Vjednej situácii sa napríklad dozvieme, že sa učil na literatúre čítať – hlavne kvôli zloženiu keksov, nelogicky prechádzame ktomu, že mliečne nemôže, lebo ho ztoho bolí brucho, potom, že zjedol nanuk, skrúcal sa od bolesti, videl jogurt, ten už nezjedol. Následne čítame komentár „Ako hovorím, škola je už za mnou,“ ale pokračuje vďalších myšlienkových pochodoch – zbieranie mincí po turistoch avlastnenie palubného lístka. Spomína lietadlá, autá alode, no až vďalšej časti povie: „Hej, medzičasom som sa už dozvedel, čo je plť, čo je čln ačo loď.“ Autorka neponúka kľúč k tomu, čo Teporingo pozná, čo nie a čo spoznal až počas cesty za morom. Dozvedáme sa všetko akoby mimochodom. Tak sa stáva, že sa niekedy zarazíte apoviete si – Loď nepozná, ale surf áno?
Potenciál postavy nie je využitý, pretože Teporingo iba putuje ahoci sa prekonáva, neposúva sa osobnostne ďalej. Stále je rovnako vystrašený, rovnako zvedavý, rovnako neistý. Na konci vieme iba to, že sa chce vrátiť späť. Kľúčové momenty chýbajú. Škoda... pretože sme chceli vedieť, ako sa dostal do lietadla (kamarát Potkan mu tvrdil, že je to veľmi náročné, ale mohlo by sa to podariť) alebo ako sa Veverička dostala na surf ačo zmenilo jej rozhodnutie vrátiť sa späť, alebo ako sa zoznámila sinými postavami, ktoré ovplyvnili jej názor. Namiesto toho čítame iba oputovaní, ktoré má plno odbočiek. Nehovoriac otom, že vôbec nevyužil to, čo sa vškole naučil (napr. spomínané čítanie).
Kniha má možnosť uspieť, no vtejto fáze je dobrým konceptom, ktorý treba ešte dotiahnuť. Inak pôsobí ako dej ovšetkom aoničom smnožstvom opisu abez akcie.
Vrámci deja sú však dve silné scény – keď sa rozhodnú pomôcť korytnačke sprenášaním jej detí do mora asamotný záver.
Kniha Teporingo by mohla zažiariť, zatiaľ však iba svieti.
Lucia Panáčková (1993)
Vyštudovala slovenský jazyk a literatúru a etickú výchovu na UMB v Banskej Bystrici. Pôsobila ako kurátorka pre literárne zbierky v Literárnom a hudobnom múzeu v Banskej Bystrici, v Bábkovom divadle na Rázcestí v Banskej Bystrici ako dramaturgička. Venuje sa recenzovaniu súčasnej slovenskej literatúry, predovšetkým tvorbe pre deti, organizuje literárne podujatia, spolupracuje aj s divadlom.
Jana H. Hoffstädter: Teporingo
Ilustrácie: Santiago Solís Montes de Oca
Bratislava: E.J. Publishing, 2021
