ղľáԾ
– Fakt, – prisvedčil som, – keď sa orol kvôli pohodliu zmení na sprostú sliepku, tak si ani nič iné nezaslúži.
Strýko sa zasmial a začal rozprávať o tom, ako múdri mužovia vdávnych časoch nie predarmo spisovali ozvieratách bájky, aby sa znich ľudia poučili. Avraj keby bol spisovateľom, aj on mohol napísať bájku ojednom mladom orlíkovi.
Asi tým myslel mňa.
Ale keď tým myslel mňa, tak veru neviem, ako by tú bájku dopísal, keď ani ja sám neviem, ako sa skončí. Ale aspoň viem, ako by sa skončiť mala. Sám som na to prišiel. Akeď ja už na niečo prídem, tak to obyčajne aj splním.
Juj, koľkože je hodín?
– Ale, času dosť, – zdvihol strýko nos azavetril ako prvotriedne vycvičený pes, – obed sa dokončuje. Ňuchám pripálené rezne.
– Rád by som šiel už odruhej, – povedal som, – motorákom.
– Aj tak máš čas, – bral sa strýko do kuchyne, – idem poduriť kuchárky. Ponáhľaš sa dolu kvôli gulášu, alebo kvôli poľanským milordom?
Páni, vari do mňa nevidí? Ale odplával do kuchyne tak rýchlo, že som už nemusel odpovedať.
Za múrom rozkvitnutého orgovánu výskala sesternica Uľa. Vyletovala nad orgován ako vták včiernom abielom perí. Hojdačka tíško apravidelne škrípala vhorných zahrdzavených kolieskach.
Rozbehol som sa krížom cez orgován, aby som nemusel obchádzať záhradu.
Uľa hneď začala brzdiť, nemusel som ju hodinu prehovárať ako inokedy. Vletku zoskočila zhojdačky aja som na ňu tiež ešte vletku vyskočil.
Auž som vyletúval ako ten orol kráľovský, každým razom vyššie avyššie, kým som nedosiahol najvyšší možný bod. Zneho by sa dalo odpichnúť už iba na krídlach. Dlho avytrvalo som sa vracal ktomu bodu, aby som si dobre zapamätal všetky vrchy alesy. To bol ten pohľad, za ktorý som skoro životom zaplatil v Karambule na kolotoči. Ale tu boli vrchy vyššie ahory tmavšie.
Uľa kričala, učupená pod orgovánom, prosila ma, aby som tak vysoko nelietal ašiel radšej obedovať.
– Idem, – zavolal som, ale ďalej som stál na hojdačke apočúval, ako mi vietor okolo uší hrá vždy slabšie aslabšie.
Poobede, keď kukučka zakukala jednu ateta mi balila „do tanistry“ makové buchty, povedal strýko Ferdinand:
– Zamkneme dom aspravíme si nedeľnú prechádzku na stanicu. Nemusíme vždy behať po hore ako tá divá zver.
Sesternice sa začali uškŕňať, ale nahlas nepovedali nič. Dobre som vedel prečo. Práve strýko Ferdinand nerád chodí do dediny acelú rodinu núti aj v nedeľu ísť na prechádzku do hory. Preto sa dievčatá radšej neozvali, aby otec vposlednej chvíli výlet nezrušil.
Ale ja som vedel, že nezruší.
Sám mi chce kúpiť lístok do Karambuly.
Dolu vŕškom sme utekali opreteky, vbehli sme za Zuzou aj do cintorína. Pri starkého hrobe sme sa vydýchali a potom sme už slušne šli so strýkom a tetou na stanicu. Samozrejme, nie až do Porúbky, ale na zastávku Valuša. Tá je khorárni bližšie.
– Platí štyri dni, – uškrnul sa strýko, keď mi podával lístok.
Ja som sa uškrnul tiež. Len teta Zina sa tvárila, že nič nepočuje, azačala zvolávať rozlietané dievčence.
Motorák dofrčal ahneď aj trúbil na odchod. Ledva som stihol naskočiť azakývať strýkovi Ferdinandovi.
Prirodzene – aj tete asesterniciam.
– Daj na seba pozor, Paľko! – kričala teta.
Nebojte sa, dám. Dám ja na seba dobrý pozor!
Ale veru milordov pozrieť idem.
Nemienil som sa ani usádzať, ale motorák sa tak kyvotal zboka na bok, že som lietal ako hruška a nemohol sa udržať na nohách. Hodil som sa teda na sedadlo.
Mám pred starou mamou náskok, ale nie veľký. Keď v Poľanke vystúpim, získam do nasledujúceho normálneho vlaku nie viac ako hodinku.
Či ja za ten čas milordov nájdem?
Možno nájdem amožno nie.
Aspoň jedného hádam len nájdem. Alebo uvidím. Aj to by stačilo.
Keď som bol malý, niekedy som si všeličo navymýšľal apotom tomu aj veril, akoby sa to bolo naozaj stalo. Naši vraj boli celí zúfalí, ako sa im mohol narodiť taký klamár. Ale ja som vtedy nevedel, že klamem, lebo som tomu naozaj veril.
Neskôr ma to opustilo, a keď som niekedy klamal, dobre som už vedel prečo.
Ale že by som niečo naozaj zažil apotom tomu neveril, taká vec sa mi po prvý raz stala teraz. Asíce smilordmi.
Viem, že som ich stretol, aj ako. Viem, že sme šli cez Poľanku apotom na bicykloch do hory. Viem, že sme piekli slaninu, aj že som jedol ich oštiepok, keď oni už dávno boli doma. To všetko viem, apredsa sa mi tí chlapci zdajú takí neskutoční, že sa musím presvedčiť, či som si ich nevymyslel.
Ja viem, že nie, ale predsa by som chcel aspoň jedného znich znova vidieť. Aby som si bol celkom istý, že sa mi nevrátila tá chyba zdetských rokov, keď som si všeličo pekné vymýšľal apotom tomu aj veril.
Je to pre mňa veľmi dôležité. Nechcem vymyslených kamarátov, keď som si raz našiel skutočných.
Viem, že ich vPoľanke nájdem.
Motoráčik zastal, ja hop dolu auž som sa aj poberal hore Poľankou kznámej fazuľovej verande. V dome oproti nej polievala obločné muškáty dážďovkina mamka. Kto iný by to mohol byť?
Len teraz opatrne, povedal som si, aby ma náhodou nezbadala teta Bobáková. To by bol poriadny škrt cez vlakový rozpočet acez všetky rozpočty vôbec. Tak len opatrne apekne sa dekovať fazuľovou verandou.
Dážďovkina mamka ma sledovala pohľadom. Ani ju neprekvapilo, keď som sa pozdravil aspýtal na Jana.
– Neviem ti ja, synku, kade lieta, – zasmiala sa, akeď ukázala rovné biele zuby, videl som, že sa celkom ponáša na svojho syna. – A ty si čí?
– ZPorúbky, teta, Paľo... – trošku vo mne zahrkalo.
– ZPorúbky? Ači som ťa ja už dakedy nevidela? Voľáky si mi povedomý.
Páni, aj detektívske oči má ako jej syn.
– Sotva, teta, – cúval som. – Neviete, kedy Janko príde?
– Však poď dnu apočkaj ho, keď chceš.
– Nemôžem, – povedal som, – vlak mi ide ochvíľu.
Dosť roboty mi dalo, aby som nezutekal pred ďalším výsluchom, ale sa pekne pozdravil apomaly, slušne odpochodoval.
Mohol som sa jej spýtať, kde býva Peter, alebo Maťo. Lenže veľký význam to nemalo, veď mi jasne povedali, že kde je dážďovka, tam sú aj dvaja ostatní milordi. Apotom – ztyla ma ohrozovala Bobáčka, kryť ma nemal kto, neostávalo mi iné, ako sa urýchlene vypariť spoza fazuľovej verandy.
No ako sa môže jeden človek na druhého tak ponášať! Úplne tie isté ústa aj belasé oči. Iba tvár je umamy ružová au dážďovky zelenkavá. Asi od toho fajčenia.
Začal som po vreckách zhľadávať cigaretu, dážďovkin darček. No, ak mi ju teta Zina našla, tak som vjej očiach dosť nahratý.
Lenže – nenašla ju. Milá cigareta, zhúžvaná avytrasená, odpočívala pekne vo vrecku ajasne dokazovala, že som milordov naozaj stretol. Sú celkom skutoční.
Nemohla mi predsa dať cigaretu dáka vymyslená dážďovka. To by potom aj tá cigareta musela byť vymyslená. Ale ja ju držím vruke, vidím biely polámaný papierik azvyšky tabaku.
Aj dážďovkinu mamu som videl, ato akoby som bol videl Jana vženskom vydaní.
Tú cigaretu si ešte nechám. Pre prípad, že by ma vKarambule začali otravovať dáke pochybnosti.
Dofučal vlak aúplne zadymil stanicu.
Našiel som si dobré miesto pri okne aako tak pozerám, zdá sa mi, že sa zčierneho kúdolu na chvíľu vynorila známa tvár.
– Jano! – skríkol som. – Chlapci!
Cez dym sa brodili všetci traja milordi. Bežali popri vozňoch ana celé hrdlo hádzali do okien signál zvŕbovej skrýše. Ako tri storočné hrdličky.
– Milordi! – volal som, – do videnia, moji milordi! – Lebo vlak sa už pohýnal.
– Všetko vporiadku? – kričal Peter.
Veselo som im zakýval azahrkútal na rozlúčku, ako som sa od nich naučil.
Dážďovka struhla senzačnú tvár, hodila sa do stojky ana rukách kráčala zarovno smojím oblokom. Peter aMaťo šli popri nej ahoci pozerali na mňa, videl som, že ju strážia, aby sa nepotočila anepadla pod vlak.
Ľudia na stanici sa smiali, tí vo vlaku pohoršovali. Ale dážďovka len šla, kývala mi pravou nohou aja som celý nadšený kričal hádam už po tretí raz:
– Vdruhý deň prázdnin, milordi! Vdruhý deň prázdnin poobede!
Už som znich videl len tri bodky, aj tie sa pomaly rozplývali, aja som ešte stál naklonený zokna ahľadel smerom kPoľanke.
–Kamaráti? – spýtal sa ma neskôr dedko sprasiatkom vruksaku.
–Áno, – prikývol som, – kamaráti.
–Bol som šťastný, že som sa vPoľanke zastavil. Šťastný, že som videl milordov živých askutočných.
Nech by sa čokoľvek robilo, nebudem už vKarambule sám.
Starého otca som našiel sedieť pod veľkou hruškou na dvore. Ani sa nepohol, asi ma nepočul otvoriť bráničku. Blížil som sa knemu pomaly atíško, aby sa nestrhol, ak náhodou drieme.
Kým som bol preč, predstavoval som si, že starý otec využije starej maminu neprítomnosť, bude kúpať známočky, rozkladať pijaky po celom byte afajčiť cigaru za cigarou. Bol som veľmi prekvapený, keď som ho videl nečinne sedieť na dvore. V rukách nemal nič, ani len Filatelistické zvesti.
Aký je len tichý, zhrbený aaký maličký pod tým veľkým hustým stromom...
Napadlo mi, že tak asi sedával, keď ho opustil syn Rudo. Možno aj teraz naňho myslí.
Ale prečo sa nepohne? Veď už musel začuť kroky.
– Starý ocko, – povedal som nie príliš nahlas.
Pomaly sa obrátil achvíľu na mňa nepohnuto hľadel. Oči mal zapálené atvár sivú, staršiu ako predtým.
– Aha, ktože to prišiel, – povedal slabým hlasom atak pomaly, že som si pomyslel, či nie je chorý.
– Vitaj, synku, dobre, že si tu...
Zase ma zarazil slabý hlas. Aj úsmev, ktorý sa mu voľáko nechcel podariť. Prečo vraví „synku“? Hádam si ma len nemýli sRudom, svojím synom? Ako sa len zmenil!
– Ustatý som, Paľko, – povedal, ako keby ma počul rozmýšľať, – pred chvíľou sme prišli. Každý deň sme ťa sKrížikom hľadali po horách. Deti povedali... Tárali, že si sa rozprával srybami. Tak sme vždy odznova začínali pri Tajchu.
– Starý ocko, – povedal som ľútostivo, – ja som išiel domov do Porúbky. Nevedel som, že si tu ostal sám. Aj tak som potom musel ísť do horárne, keď...
– Veď som si myslel. Reku, hádam len dožije rozumu a pôjde kFerdinandovi. Tam človeka vždy prichýlia...
Začal som vybaľovať buchty.
– Tie deti nás pomýlili. Stále len orybách a ojazere. Šuba chodil, ponúkal sa, že ťa pôjdu hľadať aj stým druhým, akože sa volá, toho druhého dievčaťa otcom. Vraj ty si im našiel deti aoni nájdu teba. Aj ťa vari hľadali.
– Tie deti som naozaj našiel, – chcel som potešiť starého otca, keď som videl, že trošku ožíva.
– Hej? – pousmial sa.
– Predstav si, vybrali sa do Austrálie hľadať jazero bez brehov avody, vktorom vraj bývajú vtáčiky.
Starý otec sa zadumal apo dlhej, dlhej chvíli vzdychol:
– Keď za niečím idú, to ešte nie je najhoršie, zle je, keď utekajú pred niečím. Preto som sa oteba bál. Krížik mi povedal, čo sa tu zomlelo. Aj predtým som videl, čo sa robí, ale to... hádam už bolo priveľa.
Mlčal som. Chcel som starému otcovi uvariť guláš, anie ho trápiť tým, za čo on nemôže. Vyskočil som, že naškrabem zemiakov.
– Netreba, Paľko, – zdržal ma, – Krížikovci mi nosia. Dnes bola hovädzia polievka. Veľmi dobrá.
Chvalabohu, aspoň nebude myslieť na Ruda, keď nebudeme lyžicami jesť guláš zrajnice.
Rozbalil som buchty azačal starého otca ponúkať.
– Hlavná vec, že si tu, – odštipol si kúštiček. – Potom musíš zájsť do Krížikov. Nevedel som, že ťa starý má tak rád.
Rád? Ujo Krížik ma ešte má rád? Nenahneval sa?
– Nabehal sa za tebou, nazháňal po hore, darmo som vravel, že asi budeš vPorúbke. Astále húdol jedno ato isté: Pošlite chlapca naspäť kmateri, aby tu dáku skazu nevzal. Školu nech dochodí apotom ho štandopede šikuj domov. Len aby nebolo neskoro...
– Ale prečo by bolo neskoro, starý ocko, – potešil som sa inaľakal, či starý otec aj sujom Krížikom príliš veľa nemysleli na Ruda za tie dni, čo som bol preč.
Veru asi mysleli.
Veru starého otca sotva tak umorila len chôdza po horách. Umorili ho spomienky na Ruda astrach omňa. Ten strach by nikdy nebol taký veľký, keby tu pred mojím narodením nebol žil aodtiaľto odišiel chlapec, ktorý bol starého otcovým synom.
Keby som to bol vedel...
Ale keby som to bol vedel anepohol sa zDvanástoráku, nestretol by som milordov, neobjavil všetko to, čo teraz viem, nikdy sa tak neporozprával so strýkom Ferdinandom.
Ľutoval som starého otca, ale tú dobrú cestu, plnú objavov, som ľutovať nemohol, čo ako som chcel.
– Vieš čo,starý ocko, – povedal som veselo, – poďme my dnu, aby nás tu stará mama nenašla vysedávať, lebo bude zle.
Starý otec sa uškrnul, ale celkom šibalsky:
– Zle bude tak či tak. Kuchyňa je plná špinavého riadu.
– Zohrejem vodu, – vyskočil som, – a všetko poumývam.
– Božechráň, – zadržal ma, – všetko by si pokazil. Naschvál som riad zhromažďoval, aby si mala na čom vyliať zlosť. My sa už dáko popri riade prešmykneme, len sa nič neboj.
Asmial sa ako líška, ako malá slabá líštička.
– Možno dnes ani nepríde, – chcel som ho potešiť.
Avtedy som zažil najväčšie prekvapenie svojho života. Starý otec osmutnel ahlasom opäť slabým achorým povedal:
– Myslíš? Averu by už mohla prísť. Pusto je tu bez nej, ticho ako vhrobe.
Stratil som reč. Onemel ako ryba. Už som si myslel, že starému otcovi rozumiem, azrazu vidím, že nerozumiem ničomu.
Ešte raz som sa ho pokúsil dáko potešiť:
– Strýko Ferdinand vravel, že určite príde dnes večer.
Tentoraz sa mi to podarilo.
Aja som bol rád, ikeď sa mi celkom vyjasnilo, že vmojej astarej maminej veci so starým otcom počítať nemôžem. Vidí všetko, anepovie nič. Lebo má starú mamu predsa len rád.
Chvalabohu. Aspoň tú svoju cestu už vôbec nemusím ľutovať.
– Mal by si skočiť do Krížikov, – povedal starý otec živo, – lebo ma starý ochvíľu zas príde vydúrať do Hnusného. Nezdrž sa dlho. Tu ťa budem čakať.
Hádam sa starý otec nebojí, že zas niekam zdrhnem?
Povedal som mu to.
– No len choď, – usmial sa, – ajedna noha tu, druhá tam. Nie som medveď, aby som tu večne dučal sám...
Vyšiel som bráničkou abráničkou aj vošiel do Krížikov.
Cestou som rozmýšľal otom, koľko je na svete dobrých ľudí. Aja som pred štyrmi dňami nemal onich ani poňatia!
Zamieril som do kuchyne, lebo vdielni by som itak nikoho nenašiel. Bola predsa nedeľa.
Tak, milordi, nový život milorda štvrtého sa práve začína...
Podrobnosti, ak dovolíte, si nechám pre seba.
