ղľáԾ
Ծ ĽúٴDzپDzť Stanislava Rakúsa sa pozornosť sústreďuje nie na duševné vychýlenia, ako by sa mohlo zdať, ale práve naopak – na duševnú rovnováhu.
Nová kniha Stanislava Rakúsa ĽúٴDzپDzť obsahuje päť poviedok– Dom na Agátovej ulici, Cintorínska štvrť, Ohrozenie, ĽúٴDzپDzť aOlivovozelené sako. Každá zpoviedok je svojbytná, teda odlíšená vtéme, zobrazovaných dejoch, situáciách avpostavách.
Zhľadiska knihy ako celku možno štyri kratšie poviedky vnímať ako prepracované „kresbové štúdie“ khlavnej „maľbe“ (poviedka ĽúٴDzپDzť), podobne ako to poznáme vo výtvarnom umení. Plnia funkciu rozpracovania detailov, portrétov, varírovania uhlov pohľadu, konfigurácií agest. Zknihy tak vyžaruje zdvojená oscilácia, keď sa poviedky správajú ako celkom nezávislé azároveň sú hierarchizované.
Trojicu poviedok Dom na Agátovej ulici, Cintorínska štvrť, Ohrozenie spája príbuznosť témy, rozprávač vtretej osobe, ktorý sa vyznačuje disciplinovanosťou astriedmosťou (vypovedá, nič však nehodnotí) aotvorený– „useknutý“ koniec (pripomína to koniec vstaršej autorovej poviedke Telegram).
Vcentre pozornosti prvej poviedky je rodina Vozárovcov– rodičia atri už odrastené deti. Vozárovci sú nečakane postavení do problémovej situácie– treba podpísať reverz aprijať späť do rodinného kruhu štvrté dieťa, syna, dávnejšie odídeného zdomu do kláštora, ktorý sa pre psychickú chorobu ocitol vpsychiatrickom ústave.
Členovia rodiny sa stým vyrovnávajú každý po svojom. Rodičia advaja súrodenci bezproblémovo. Inak situáciu vníma sestra Ema. Uzavretá povaha, ale aj hlboká láska kchorému bratovi, ktorý po návrate domov bude už pravdepodobne niekým iným, apredchádzajúce tragické udalosti vširšom okolí ivrodine vovádzajú Emu počas cesty nastanicu po brata do napätia. Na stanici rodina zistí, že Emy niet. Tu sa prvá poviedka končí. Ema je postava– záblesk. Len čo sa zjaví, už aj zmizne.
Hrdinom druhej poviedky je samotár Jakub Trinár. Vnovom prostredí cudzieho mesta nenadviazal užšie vzťahy, atak priľnul kvoľnosti aradosti, ktorú mu poskytuje bicyklovanie vokrajovej zóne mesta scintorínom. Keď sa Trinár ocitne vnovom zamestnaní sídliacom vjeho obľúbenej štvrti scintorínom, stret sľudskou hrubosťou, ale najmä vulgárnosť myslenia ireči kolegu vkancelárii zničia vokamihu Trinárovi všetko, čo má vzťah kcintorínskej štvrti. Trinár túži uniknúť zneľudského prostredia, ale upadá psychicky izdravotne. Kŕče anevoľnosť nútia Trinára ísť na toaletu, len čo ráno vstúpi do kancelárie styranským kolegom. Tu sa druhá poviedka končí.
Vhrdinovi tretej poviedky Ondrejovi Hrabárovi je spúšťačom obsedantného pocitu ohrozenia stretnutie sdezorientovanou, zvláštne vyzerajúcou staršou paňou vnovom obytnom dome. Hrabár si na ten pocit pamätá zdetstva, keď všere atme videl vprostredí preludy. Uprostred noci musí ísť na pohotovosť smladším, niekoľkomesačným synom Tomášom. Ale ani šťastne sa končiaca cesta na pohotovosť nočným mestom, sprevádzaná prízrakmi susedky, nevytrhne Hrabára zpocitu ohrozenia. Poprebdenej noci strochou spánku vkresle nastupuje osiedmej do práce, aby sa vzápätí, hnaný pochybnosťou, či je dieťa skutočne vporiadku, vracal domov. Vmysli mu prebleskne myšlienka– „len aby nestretol paniu skrikľavo čiernymi vlasmi“. (s. 67) Tu sa tretia poviedka končí.
Tri poviedky sú pretkané tajomnom aneurčitosťou (času, miesta). Protagonisti nie sú profesionálne určení, čosi robia, ale nevieme presne čo. To všetko nie je dôležité možno aj preto, že ľudské, ktoré sa tuodohráva, apovolania ľudí sú tu univerzálne bez ohľadu na čas amiesto– sú to matky aotcovia, sestry abratia, tety astrýkovia, priatelia asusedia, kolegovia. Všetko vážne sa nadľahčuje citlivým humorom sústredeným väčšinou vo vedľajších situáciách apostavách. Vnadtextovej rovine sa naznačuje, že pozadie (spúšťač) tematizovaných podôb stavu duševnej nerovnováhy, vktorej sa ocitajú traja protagonisti, môže byť ambivalentné– môže ísť opredispozíciu, odôsledok predchádzajúcich tragických skúseností či okombináciu oboch. Nevieme zatiaľ, kam tieto texty smerujú, čo bude nasledovať.
Vo štvrtej poviedke ĽúٴDzپDzť sa doterajšia perspektíva mení (prevracia). Próza mávporovnaní sostatnými trojnásobne väčší rozsah. Rozprávačom protagonistom (rozprávanie vich‑forme) je sedemdesiatosemročný osamelý muž (nikoho už nemá, zomrela mu aj manželka). Putuje ulicami apod vplyvom zachovaného, zmeneného istrateného reflektuje minulosť: železničná stanica je nová arozľahlá, už ju nespoznáva, ale trajektória pravidelných rodinných ciest– rituálov na stanicu cez koľajisko je vpamäti živá. Obchod srozličným tovarom užnestojí, ale vtipný obchodník Radimák sosvojou „pištiacou myšou“ je vmysli nezmazateľný. Je to pokojné, vyrovnané rozprávanie, vktorom nemožno prehliadnuť myšlienku, že to, čo môže pomôcť vybalansovať naše chvenie, je uvedomenie si komplementárnosti ako princípu jestvovania sveta: „… si po rokoch myslím, že náš vzťah kvýškam aprírode má pôvod vnížinnom živote, ktorý včloveku vyvoláva túžbu po širokom, panoramatickom výhľade. Pochopil som to pri manželke. Pochádzala zkopcovitého kraja… Ona mala vsebe to, čo mne amojim príbuzným chýbalo– zmysel pre prírodný detail. Zaujímalo ju vnútro lesa. Mnoho videla anachádzala už na jeho malej ploche…“ (s. 80– 81)
DZ ĽúٴDzپDzť sa zbiehajú viaceré motívy, ktoré sme dosiaľ mohli postrehnúť vpredchádzajúcich poviedkach, keď vprotagonistovi ĽúٴDzپDzپ zazrieme trochu aj Emu Vozárovú, Jakuba Trinára, Ondreja Hrabára, ale aj menom neoznačeného rozprávača poslednej poviedky Olivovozelené sako– zhovorčivého elegána sneuhasiteľnou chuťou do jedla, čakajúceho na stanici brata, ktorý prichádza zo vzdialeného mesta– naznačuje zdvojené posolstvo knihy: Rakúsovi modeloví protagonisti môžu predstavovať jednu bytosť vrozličných fázach života, ale zároveň môže ísť oindividuality svlastnosťami askúsenosťami, ktoré sú prienikové aľudsky univerzálne. Taksa nám to javí na základe kompozície, ktorá je detailne adômyselne prepracovaná na žánrovo obmedzenej ploche poviedky. Pritom text za textom sa číta ľahko, prístupne, akoby sme sledovali tanec letiaceho pierka.
Záverečná poviedka Olivovozelené sako jeformou iotvoreným koncom blízka prvým trom, no načiera do inej– ľahšej čižoviálnejšej témy aatmosféry, čím prináša uvoľnenie anasmerúva čitateľa už von „zobrazu“.
Ծ ĽúٴDzپDzť Stanislava Rakúsa sapozornosť sústreďuje nie na duševné vychýlenia, akoby sa mohlo zdať, ale práve naopak, na duševnú rovnováhu ako esenciálnu ľudskú potrebu.
ý esenciálna ľudská potreba volíme analogicky vzmysle, vakom sa prívlastok esenciálny začal vposlednom období vslovenčine používať vspojení esenciálne obchody aslužby, teda základné, bez ktorých sa nedá žiť (výraz esencia má rovnako blízko kduši ikchuti, potravine ajedlu).
Vzhľadom na témy prvých troch poviedok sa môže pociťovať silná súvislosť snaším súčasným civilizačným ohrozením astresom, preto sa môže autorovi pripisovať, že knihou reaguje na súčasný stav. Hoci sa tomu nedá vyhnúť, pretože čitateľ sa vždy nachádza vistej osobnej ispoločenskej situácii, domnievame sa, že vtexte je dostatok signálov na to, žeautorovi ide skôr ostvárnenie archetypu, teda večného obrazu.
Stanislav Rakús: ĽúٴDzپDzť
Levice: KK Bagala, 2021
