ղľáԾ
LETCI
1
Okrídlenci zmorení letom pristáli na mieste podnecovateľa činu. Tackali sa ako človek
bez príbuzenstva, pospevovali si abolo im dobre.
Neznesiteľne dobre.
Práve vtedy podnietil strach nové dišputy vchmúrnych metropolách srdcervúcej
opustenosti. Vôňa myrhy, vôňa ambry, koreňovníkov atravín neprenikla kČloveku bez
pôvodu, kčloveku môjho mena, ktorý celé noci prestál na rohoch rúcajúcich sa filiálok,
čakajúc na omrvinku teplého slova.
Cez východné mreže zvodných rias prenikal extatický orfizmus, Dionýzov kult, kulty
barbarské ablúznivé. Naše činy topili sa vmystériách abakchanáliách ako slepé mačky
vmoči eleatov. Ňuchači krásy blúdili vo vysokánskych márniciach, hľadajúc poriadok, mieru,
proporciu, zladenosť, harmóniu. Sliedili za novolunia, keď oheň zelenie, pátrali po vlastnosti
závisiacej od štruktúry jej častí, po vlastnosti kvantitatívnej, matematicky vyjadriteľnej
čídz.
Antická vrava ako vyleštený nástroj felčiara vrezávala do tmavých ušných tunelov
svoje znamenia: Nie všetky vety sú súdmi; iba tie, ktoré môžu obsahovať pravdu alebo omyl.
Vyjadrenie nie je ani pravdivé, ani nepravdivé. Atak aj poézia nie je ani pravdivá, ani
Ա徱á.
Takto sme sa krútili vkruhu hyeninho oka. Ostrogóti, Burgundi, Frankovia, Góti,
Normani, Kelti, ďalšie aďalšie kmene šliapali už knovým, prebúdzajúcim sa priestorom.
AEurópa štekala na západnú stranu mesiaca. Jej hlas rozliehal sa storočiami.
Mnohí počuli skuvíňať čas. Jedni sa smiali, druhí plakali, ale všetci boli oklamaní.
Práve vtedy zasvietili golgoty svetlom bozkávajúcim priečelia noci. Na našich
medených tvárach sa zaiskrilo kupčenie sodpustkami, kamenné zásady boja oinvestitúru,
heréza Katarov amnoho ďalších nečitateľných skutočností ako nerozvážna bula Inocenta
ôsmeho posilňujúca vieru vbosoráctvo.
Iniciály vrúbené na čelách apologetických kníh krivili sa pod ťarchou vyhasnutých
konkláv, úpadkom kúrie, pod Koncilmi dohovorenými pred počiatočným slovom „verbum“,
teda logickým znamením veci.
Zamrznuté tykadlá byzantského, alexandrijského ažidovského letopočtu ňuchali pri
našich čelách ovenčených márnosťou.
Ako mlátenie prázdnej slamy vyznela napomienka, pokarhanie, prosba. Žriedla očistené
trúfalosťou rokov temnili svoje dná.
Ako mlátenie prázdnej slamy pripadala Učiteľovi anjelskému jeho Summa
pozostávajúca ztridsiatich ôsmich traktátov, troch tisícov článkov adesaťtisícich námietok.
AEurópa štekala na východnú stranu mesiaca. Jej hlas rozliehal sa storočiami.
Mnohí počuli skuvíňať čas. Jedni sa smiali, druhí plakali, ale všetci boli oklamaní.
Práve vtedy mohutneli ohne uprostred širokánskych selektívnych zhromaždení.
Medicína revolučnosti vústach vazala, reformačná šifra na zápästiach Zbedačených.
Vytrhnúť žlč mačke, bosými nohami obísť slnko, tancovať nad priepasťou, to všetko je
nebezpečné, ako rozprávať ozle vpriveľmi abstraktnej polohe.
Timor mortis conturbat me.
Strach zo smrti ma desí.
Strach zo smrti atúžba po zmene, ten vnútorný nepokoj našich útrob, ktorý nás bude
prenasledovať až na pomedzie zhasínania svetla, až na vrchol temného dňa vnásilnom
rozlomení žitia.
Splietali sme myšlienky, ohrádzali vedomia, zriekali sa osudovosti. Grófstva adŕžavy
udupané kopytami armád poletovali nad premočenou zemou ako zdrapy mŕtvych snov.
AEurópa štekala na severnú stranu mesiaca. Jej hlas rozliehal sa storočiami.
Mnohí počuli skuvíňať čas. Jedni sa smiali, druhí plakali, ale všetci boli oklamaní.
Práve vtedy sa vytiahli chrómované teleskopy zvysokánskych nadstavcov,
podopretých vysušenými rukami učenca. Ďaleké hviezdne sústavy sú najväčšie štruktúrne
jednotky vesmíru. Rýchlosť, akou sa od nás objekty vzďaľujú, určili sme pomocou
Dopplerovho javu: všetky vlnové dĺžky merané pozorovateľom sú pre približujúci sa zdroj
svetla kratšie, posunuté kfialovému okraju spektra, pre vzďaľujúci sa zdroj naopak, dlhšie,
posunuté kčervenému okraju spektra.
Všetko sa vzďaľovalo, všetko červenelo: slohy asídla, šľapaje amlčania, starci
azvieratá.
Len súhvezdie Vlasov Bereniky vialo zlatým tichom ako okolnosť posledná
znajposlednejších, ako nádej potiahnutá chrastou civilizácie.
„Dlhá je epocha svetovej noci. Opolnoci je táto epocha najúbohejšia. Taká ničotná
epocha nemôže dokonca ani zhodnotiť svoju ničotnosť,“ roztiekol sa hlas našich mužov.
„Filozofia existencie nemôže byť systematická, pretože naše deti sú za múrmi, pred
múrmi avmúroch, pretože nič nie je systematické,“ roztiekol sa hlas našich žien.
Nežná surrealistická drobnôstka či abstraktné vdýchnutie do perlete ozdobnej spony,
nič nás netešilo vdimorfizme vlastnej biedy: nie je ťažké byť pánom anie je ťažké byť
otrokom. Ťažké je byť pánom aj otrokom, ťažké je byť zvieraťom aj bohom.
AEurópa štekala na južnú stranu mesiaca. Jej hlas rozliehal sa storočiami.
Mnohí počuli skuvíňať čas. Jedni sa smiali, druhí plakali, ale všetci boli oklamaní.
Práve vtedy ste čítali tieto riadky.
AEurópa štekala na mesiac. Jej hlas rozliehal sa storočiami.
Mnohí počuli skuvíňať čas. Jedni sa smiali, druhí plakali, ale všetci boli oklamaní.
Práve vtedy som vás poprosil, najdrahší: buďte ksebe dobrí...
4
Presklenie pamäti aveľkodušnosť vnašich aloiových záhradách.
Súzvuk bezodných hrudí apenivá červeň na odrezkoch našich jazykov.
Ašifra okrídlencov rozštvrťuje gesto ako vykričanú potupu lži: ticho je absenciou
hluku, choroba je absenciou zdravia, zlo je absenciou dobra akrídla sú absenciou slobody.
Tu sme mali pamätať na príbuznosť vmedziach človeka.
Tu boli okrídlenci unesení velebným svedectvom potupného zmrzačenia:
kurtizána zohrievajúca dlhými vlasmi detskú slzičku,
škriepnik zašívajúci si ústa veľrybou kosťou,
génius, čo dal veno kupliarke,
milovník kričiaceho potomstva, ktorý si vzal neplodnú.
Tu okrídlenci napli svoje perute, akeď vplávali nad zimné more červenšie od krvi
tehotných žien,
keď vplávali nad sibírsku pustovňu Kristofofora, ktorý pokľakával tisíckrát denne
atritisíckrát vnoci,
keď vplávali nad nepoddajné márnice osamelosti, prikryté purpurovým tušením
úԾ,
keď vplávali nad priesvitné galérie Odpustení aZabudnutí,
keď vplávali nad tyrkysom osvetlené brlohy medveďov, odkiaľ stúpala para
príbuzenstva, dojatie im nedovolilo pokračovať vceste aiba slanosť sĺz, ktoré sasketickým
sebazaprením pregĺgali, im pomohla stráviť toľké prehry, toľké pády atoľké zbedačenia
vodumretých hodinách, keď sa človek stáva človekom.
7
Najvoňavejší Kvet na dne azúrového jazera vstrede bojísk, širších ako chrbát ropuchy, prijal
dnes všetkých zradcov adovolil im splynúť sjeho vôňou za jedinú slzu, ktorú vyliali nad Sebou.
Aokrídlenci, pozorne sledujúci túto veľkodušnosť, rozopäli krídla avymrštiac sklenosť svojho
svalstva, krúžili omámení
nikde sa nekončiacou vertikálou víťazstva.
MALIARI
Marc Chagall
Chagallove husle sa pomaly roztápali.
Voňavý mok obtekal hrádze dedín, rozložených na fialových úbočiach.
Sladkosť stúpajúcej pary vošla do nozdier okrídlencov bez zaklopania. Usadila sa pri úžinách
dýchacích ciest, akeď obri vzlietli nad medené obnaženie horstva, spustila sa strmhlav vertikálou
ĺ.
Klesala nezvyčajne pomaly avlasy školáčok, ktoré sa najrôznejšími žartmi
snažili rozosmiať utrápenú kozičku,
netušili tú blízkosť sladkého vpádu, to. blížiace sa cyklické rozvetvenie smiechu, ten nosný
chlp maliara, ktorý sa neprestával čudovať, keď už bolo aj tým najposlednejším všetko jasné...
Vtých dňoch bol Vitebsk naskrze nasiaknutý. Mesiac močil amočil. Kyslastý dážď leštil
lebky pobehujúcich rabínov, lepil zelené boky kravských tieňov na ťažké nedýchajúce priedomia,
vstupoval do hlasu dojníc, ktorý sa rozliehal nad pokojom nočných maštalí.
Za žmurkajúcim okom ateliéru odchádzalo všetko nepotrebné: rozbalené podväzky
demonštrujúce dynamickosť formy, vsadziach oblečené črepiny polovičných právd, deklamátorská
patetickosť, obťahujúca vysušené šupky južného ovocia.
Zostalo iba to, čo obraz nevyhnutne potrebuje na každých dvadsaťštyri hodín svojho
spomaleného brahmanského dychu: kryštál supraintelektuálnej emócie, spájajúcej osrstenie mozgu
sosrstením štetca akryštálik číreho somnambulizmu, prejavujúceho sa najčudnejším spôsobom
slepačej pantomímy.
Bella vstúpila amuselo to byť veľké vzrušenie srdca, keď si znovu nedala pozor (po toľký raz
ž!)
avo dverách pricvikla chvost
nezbednému roztržitému smiechu. Maliar skvapôčkou luninho moču na krivom nose sa
mierne pousmial.
„Salem“ – znel rabínov Výrok aja som videl, ako nebadane podlieza pod ťažké, odpočívajúce
krídlo vášho šťastia.
ձÍ
1
Bojovníci moji, hovoríte, aby som len čakal.
Znútra svietite do červenej tmy, cez svoj pot sa plazíte po tej istej dráhe,
zvlastných sŕdc sa odvíjate azopačnej strany sa vraciate, aja som vám už uveril: ak chce
svetlo znovu zasvietiť, musí zhasnúť. Svieťme teda ešte túto minútu, tento rok, túto večnosť...
2
Odcudzení sme! Tak ste povedali, udatní moji, vsmiechu žijúcich, lepkavom od nádorov duší.
Bez pľúc, trikrát stočení do tmy, kde trasľavé depersonalizačné tiene striehnu na božskú iskru
Atmu, tlejúcu vrybe aj vchrobákovi, vo mne aj vtebe.
Trikrát stočení tam, kde muži na medené veže oči svoje pritláčajú, ich bielka do otvorených
brán klitorisov padajú asčervenejú ako stigma roztvorená od členkov po temeno hlavy. Som ja asi
ty, anik nevie, či sme my.
Je iba celibátna svieca do zeme vrazená úderom cez moria. Je iba človek trikrát do tmy
stočený, mlčiaci vchrastách svojich.
Je iba čakanie.
4
Premiestnime ťarchu svojho meča.
Opúšťame vás, hryzoviská práchnivého dymu, stavidlá šamanských ohňov, obacil moru
opreté zverstvo, nezmyselne krútiace kormidlom na dne vôd.
Odchádzame, plytčiny bronzových žiab, prielivy nad osvetlenými kravínmi, šachty, kde mala
voľný priebeh bezuzdnosť géniova.
Lúčime sa, nočné pochody tébskych múmií, rojkovia, strihači hviezdnych nechtov, pedikúri
Mliečnych ciest, deti jasnovidkýň.
Premiestnime ťarchu svojho meča.
Tam, kde človek znovu vstane na jazyku priepasti.
Tam, kde jedinou identitou Pokoja zostáva obnaženie.
6
Ukrutne zjazvená tvár myšlienky, zohavená nožmi, scedeným popolom vyvolávačov
nedorozumení, niekoľkokrát prepichnutá somárovaním, hovädovaním, hlupákovaním.
Zjazvená tvár pod zjazvenou prilbou, odkiaľ zunenie stúpa kžriedlam neznámym, odkiaľ sa
odvíjajú točité schody kožou potiahnuté (samá srsť mačacia, samé ihly vzreniciach zelených).
Zauzlené kľúčne kosti, biele mlčanlivé kosti, zakliate kosti. Kostený hrebeň akousi rukou
postrkovaný vnočnom odlesku krstiteľníc, ústavov agalérií, vpamätihodnosti vigílií, vo chvíli
ԲíٴdzԱš:
vo chvíli, keď Gorazd, Kliment, Naum, Angelár aSáva olízaní pahrebou, domrmlali posledný
hymnus toho večera, jazdec obrnený voskovým vencom šmaril do úst ohňa svoj fosforový tieň.
Nomen illi mors.
Takto krúžia dejiny nad rozsudkami bojovníkov.
7
Ú, prevoňavá Jeseň zmliečnych veštiarní, prišla si nám pripomenúť skľučujúcu netrpezlivosť
medzi plemenami tohto storočia?
Vrzgot pántov gigantických Dverí možností pridúša vnás návyky zpólov, vyzlieka nás
zkožušín ťažných rohatých párnokopytníkov, rehotajúcich sa valabastrovom lone Zimy.
Amužstvo tuleňov, ktoré zostalo vkrajine ľadu, neuveriteľne vzrástlo aopeknelo, keďže aj
zbrane, ktoré sme mu nechali, pokladalo za nástroj lásky aurobilo si znich špáradlá na odstránenie
akýchsi morských parazitov.
Čo sa stalo snožmi pripravenými vypitvať slnko? Vlastne nám pomohli. Nechtiac – naznačili
cestu, kam ísť so svojou Veľkosťou. Zhrdzaveli.
Načisto zhrdzaveli.
Anajbiednejší zvás na priesvitnom koni Mrzákov prerezal výdychom deň: ó, divotvorné
hviezdy na mrštných čeľustiach oslov, najvznesenejších služobníkov samsonej sily!, ó, mučivý
pohľad dojčaťa na koberci nebies!
Anoc ako zástava malomocných leštila obrovský relikviár času.
Odkvitá barbarstvo vmosadzi príbytkov...
Odkvitá kosť vhrdle novorodeniatka...
9
Tam ste stáli zatienení očakávaním; tam vám zmodravela úzkosť.
... dym zhorných plošín zostupoval pomaly. Ovinul vás tichosťou, zamatovou košeľou pokoja
a mesačným bozkom vám vytvoril na čelách červené ruže, svietiace novým svetlom.
ASpánok, ku ktorému ste sa utiekali, bol vám zrazu ľahostajný. Predsa však ostal vaším
priateľom. Predrahým priateľom dlhého Detstva, končiaceho sa hlbokou vráskou. Najkrajším
šperkom, sktorým budete odchádzať,
bojovníci moji.
14
Už ani jedna námietka proti prachu!
Už ani jedno lusknutie kostí vnajhrubších geografických mapách!
Ťažkosť bytia je včakaní, aváš halucinovaný hmyz so zrkadlovými krovkami už obletuje
kameň mudrcov. Čia sila to vzďaľuje vás od ozdôb apredmetov rozžeravených vhodine plaču?
Aká to šarlátová plachta vyznačuje hranicu invázie?
Popúšťam uzdu spravodlivosti: kto sa zmyslovo opájal tým, čím rozumovo opovrhoval, vzišiel
zo mňa. Amisky váh rozleptané dotykom šliach, zostávajú vrovnováhe.
Poslúchni dieťa anestoj pod krvácaním!
Niet už svedka skolísavým krokom, auštipačné ženičky vyplienil som silou prosby. Čistá je
už vaša nočná bielizeň avjej postriebrení odráža sa nová zem.
Vykročte, najdrahší! Psy nám zapískajú aupravia básne príznačnejšie pre tento čas. Zverstvo
sa poteší vyprahnutej vášni apoláska nám zjazvené chodidlá.
18
Videl som tých, čo odmietli právo na osobné šťastie. Tam, kde sa vracajú žoldy aletiace
veštby lámu svoje oceľovozelené krídla na najvyšších múroch sebazaprenia, tam dolu, kde hučanie
fosílií naráža na vysoké knôty červenotočivých sviec,
nižšie, nižšie, kde oko svetadielu proti smrštiam tejto zeme naširoko roztvára vrchné
ružovkasté viečko askôrnatené sadze vpľúcach embrya začínajú kvitnúť do belasých lupeňov,
zasadli sme za stôl zodštiepkovej slamy. Vôňa oslieho moču ako báseň krutovládou zrazila nás
kzemi.
Anaše telá vcelom tom vírivom poľnom opare, vtom nesmierne záhadnom transmutačnom
cykle, podfarbenom viditeľnou ozvenou vtáčieho súhlasu, začali sa – jedno za druhým – voľne
ášť.
24
Nemám rád víťazov.
Milujem porazených.
Dosť som sa nahrýzol kostí, bezzubý, na ďasnách ornament hnisu, vriaci zospodu.
Toľko nových zvestí vnašich jamách, toľko oprášených spomienok vnáručiach úzkosti.
(Oh, Matuzalem, ty najúbohejší spomedzi všetkých, natoľko odsúdený...)
Privolávam vidinu brehov, privolávam zlatú pŕhľavu avšetky dobré hnojivá, hnojivá kypré
asladučké, močovku nočných lišajov aj výkaly rýb, ktorým sa hovorí Trichogaster Leeri;
privolávam veci nepotrebné, všetky veci zabudnuté asamozrejme veci, ktoré zanikli.
26
Doblúdil som chodníkmi neónových kostí, krajinami kvitnúcich žlčí, míľnikmi čiernych síl na
krížnych cestách.
Za sebou mám výskot bielych detí, vďakyvzdania cvrčkov, sneh na čerstvých hroboch ato
ostatné, čoho som sa napil azhora dole dvíhal posilňovaný prihovárajúcou sa smrťou.
Všetko bolo povedané akľúč, ktorý som mal od vašich úst, pohltila studňa sdnom
na protiľahlej strane zeme.
Pravda vás vyslobodí, aj to bolo povedané anávršia rokov, návršia storočí, návršia tisícročí už
začínajú šíriť vôňu nových svetov.
Takéto som vás chcel mať, vtáky, takýchto som vás chcel mať, bojovníci, iba seba som
nechcel mať takéhoto. Dovoľte mi, prosím, učiť sa od vás...
