ղľáԾ
Výber ztvorby maďarského básnikaÁrpáda TőzséraRicorsoje citlivou editorskou „štúdiou“ asúčasne poctou poetike premenlivosti - analógii kľudskému životu.
ʰížť Ricorso čtateľovi komplexne a na krátkej textovej ploche vyčlenenej tejto recenzii považujem za nemožné, apreto sa tejto úlohy vopred vzdávam. Pokúsim sa však sprostredkovať aspoň niekoľko vlastných zistení adefinovať pomocou nich, včom spočíva unikátnosť Tőzsérovej poetiky, ktorá prekvapuje svojou sugestívnosťou ainvenciou.
Postfaktuálnosť ako tvorivá metóda
Výber je rozdelený do piatich častí, pričom prvú s názvom Zrod toposov charakterizuje predovšetkým poetický výklad mýtov, historických udalostí č výtvarného diela, kým druhá časť, Trhliny, sa zameriava väčšmi na spomienky aľudí blízkych samotnému subjektu. Tretia časť, Príbehy opánovi Mittelovi, sa sústreďuje na tému jazyka, reč atextu, štvrtá časť, Konečná skúsenosť, apiata srovnomenným názvom Ricorso spomínané témy syntetizujú azaoberajú sa aj novšími dejinami aaktuálnymi spoločenskými problémami.
VZrode toposov sa vo viacerých básňach uplatňujú persiflážne postupy súvisiace so spochybňovaním pravdivosti historických udalostí č pravdovravnosti, ktorá „nepatrí medzi silné stránky básni-/kov“. (s. 12)
Tőzsérovou tvorivou metódou sa tak stáva nad/interpretácia všeobecne známych „príbehov“, ale aj osobných spomienok, vďaka čomu sa napríklad obligátne kultúrne odkazy dostávajú do nových, neočakávaných (neraz zpohľadu histórie bizarných) významových súvislostí. Nadinterpretácia a „prekrútenie“ známej skutočnosti sa podieľajú na vzniku „postfaktuálnej básne“. Jej existencia nachádza opodstatnenie práve vpriestore lyriky, vktorom „je možné, že ani slovíčko tohto temného príbehu nie je pravdivé“. (s. 12)
Ako nás básnik presviedča, vlyrike je možného omnoho viac. VTőzsérových básňach sa prirodzene, sľahkosťou prelína prítomnosť sminulosťou avíziou budúcnosti, akoby to bolo nielen uskutočniteľné, ale dokonca samozrejmé. Rovnako nepredstavuje prekážku ani samotný priestor. VTőzsérovej básni sa tak môžu stretnúť osoby aosobnosti, ktoré by sa inak nestretli a minulé JA lyrického subjektu sa objavuje vjeho prítomnom živote.
Tőzsérov Bosch, Boschov Kleberger
Odkaz na vedecký postup interpretácie sa explicitne vyskytuje napríklad vbásni Štúdia kBoschovmu obrazu. Príznačný je nielen názov básne, ale aj úvodné verše: „Žáner: obraz zo života. / Materiál: orechové drevo, olejová farba, svetlo / achýbajúci tieň vecí. / Námet: okamih stredoveku. / Čas: približne tri hodiny popoludní.“ (s. 16)
Sugestívna obraznosť zachytávajúca Boschovo dielo vdetailoch je zároveň lyrickou imitáciou Boschovej poetiky. Nízkosť témy (ktorú vbásňach reprezentuje napríklad animálnosť ľudskej túžby č prekračovanie spoločnosťou „kodifikovaných“ etických amorálnych rámcov) sa kompenzuje monumentálnosťou básnikovho dzáčٱ (zvýr. L. Š.), výpravnosťou 辱é (zvýr. L. Š.) štýlu, opulentnosťou opisov, živelnosťou obrazov, „veľkorysosťou“ rozsahu č pompéznym abohatým motivickým rastrom. Báseň je príznačná využívaním estetiky škaredosti, pričom je autorom detabuizované adesakralizované všetko bez rozdielu. Demystifikuje sa viera (v) človeka, vjeho prítomnosť, budúcnosť, ale aj minulosť.
VTőzsérovej „štúdii“ je (podobne ako vBoschovej tvorbe) evidentná fascinácia hedonizmom, sakým človek pristupuje kživotu, azároveň sarkazmus zameraný na podstatu ľudskej kultúrnosti (modu vivendi, do ktorého patrí rešpektovanie a uznávanie rôznych spoločenských vzorcov): „Žena Krásneho Filipa, rodená Johana Šialená, / šepká do slnečnicového ucha / svojho španielskeho spovedníka, / že vnoci sa navarrská infantka / milovala safrickou mačkou, / navyše sodomitským spôsobom: zozadu aspredu, / aže mačka uhryzla kráľa Ferdinanda akráľovnú Izabelu / ajej – Johane – do rána / hrýzla ohanbie. / Podľa neskoršieho očtého svedka / si vtento deň nejedna neukojená žena / stiahla na holé brucho psa ainé odporné bosorky / sa ukájali jaternicami arôznymi nástrojmi zkože, / mníšky sa na záchodoch kláštorov / vzrušovali kosťami malých detí.“ (s. 16)
Hrôza izúfalý smiech
Vo výsledku sa tak čtateľ Tőzsérových básní konfrontuje, podobne ako pri pohľade na Boschove diela, so vznešenouobludnosťou, ktorá je šokujúca, no funkčná. Básnikove sarkastické obrazy vzbudzujú včtateľovi hrôzu asúčasne zúfalý smiech. Štúdia Boschovho obrazu sa tak stáva kľúčom kpochopeniu človeka ajeho vzťahu ksvetu.
VTőzsérovej básni je človek, podobne ako v Boschovom diele, súčasťou záhrady rozkoší, vktorej je raj súčasne peklom. „Ľudskosť“ implikuje všetky možné významy, vďaka čomu sa devalvuje avyprázdňuje.
Zbásne nie je možné identifikovať konkrétny Boschov obraz, pretože báseň, rovnako ako názov textu, možno vnímať väčšmi ako synekdochu kBoschovej poetike, ato napriek skutočnosti, že text evokuje včtateľovi predstavu konkrétneho umeleckého diela. Vyskytujú sa vňom intermediálne odkazy na Boschove maľby, ako napríklad Triptych svozom sena, Posledný súd, Záhrada pozemských rozkoší, Svätí pustovníci č ճܱá (alebo tiež Podomový obchodník č úٲԾ).
Rovnaká postava, aká je zobrazená na Boschovej maľbe ճܱá, sa vyskytuje aj vinom Boschovom diele – Triptych svozom sena, kde sa nachádza na prednej strane zatvorených krídel triptychu. Napriek tomu, že nepoznáme jej totožnosť aexistuje viacero vysvetlení, kto by mohol byť neznámym mužom zobrazu, respektíve symbolom čoho sa stáva, Tőzsér ho vtexte identifikuje ako Johannesa Klebergera. Toho však môžeme poznať zolejomaľby Albrechta Dürera. Vieme oňom, že bol bohatým obchodníkom, čo ho spája sjednou zmožných interpretácií postavy Boschových obrazov. Dürerov Portrét Johannesa Klebergera však vznikol desať rokov po Boschovej smrti apokiaľ je známe, Bosch Klebergera nepoznal, napriek tomu, že žili vrovnakej dobe.
Jedinečné dielo
Tőzsér „prepisuje“ históriu avytvára tak jedinečné dielo. Vrealite by sme básnikovo reflektovanie udalostí označli za konšpiráciu. Imaginatívnosť ako princíp lyriky nepozná hranice, preto je Tőzsérova báseň, oscilujúca medzi historickým faktom afabuláciou,vítaným tvorivým počnom.
Viaceré Tőzsérove texty pripomínajú maľby, na ktorých presvitá spodná vrstva iného výjavu. Palimpsestovosť je typickým znakom autorovej poetiky, čomu zodpovedá aj prelínanie časových rovín textov.
Básnik (v pozitívnom význame slova) nemá bázeň pred ničím. Predmetom ostrého výsmechu sa stáva i dedičstvo antiky (predovšetkým mýty, archetypálne postavy a konflikty) – kultúrny základ, „korene“, na ktoré sa dodnes odvoláva západná civilizácia.
Popri veľkých témach spracováva ispomínané osobné zážitky azobrazuje prostredníctvom nich vzťahy sblízkymi. Vracia sa do detstva anachádza vňom určtú mystiku. Tőzséra fascinuje zachytenie ruptúr, trhlín včase, na rodinnej fotografii, vďaka čomu sa jeho subjekt ocitá „v bytí anebytí, vo dvoch sieňach akejsi / metonymie“. (s. 28)
Vo viacerých textoch sa vyskytuje motív déjà vu, implikujúci pomyselné vlákna medzi minulým aprítomným. Déjà vu nepredstavuje len významový, ale aj kompozičný prvok jednotlivých básní, vypĺňajúci potenciálnu trhlinu. Samotný text sa stáva aj vďaka déjà vu homogénnou entitou.
Kombináciu uvedených postupov podieľajúcich sa na vzniku jedinečnej autorskej poetiky považujem vkontexte stredoeurópskej lyriky za výnimočnú avčase svojho ustaľovania za vizionársku.
Dovolím si preto vyjadriť sa ešte explicitnejšie. Výber Ricorso kanonizuje Tőzsérovu tvorbu arobí to nielen najlepším možným spôsobom, ale aj právom.
Lenka Šafranová (1986)
Literárna vedkyňa, poetka, zástupkyňa šéfredaktora časopisu opoézii abásnikoch Vertigo, lektorka tvorivých dielní aporotkyňa viacerých renomovaných literárnych súťaží. Pôsobí na Katedre slovenskej literatúry aliterárnej vedy FF PU vPrešove. Venuje sa predovšetkým súčasnej slovenskej poézii ateoretickým problémom literatúry.
Árpád Tőzsér: Ricorso
Kordíky: Skalná ruža, 2020
áǰ:
Hieronymus Bosch: Krívajúci tulák alebo Márnotratný syn (okolo r. 1510)
zdroj: wikipedia
