ղľáԾ
Ծž貹Dzťjepredovšetkým možné nájsť citlivé záznamy všedných chvíľ izápalistú oslavu láskavého Boha aprírody, kultivované metafory (pripomínajúce maľovanie obrazov), pokoru, nádej avďačnosť.
Vertigo – časopis opoézii abásnikoch – pravidelne vychádza sprílohou, sliterárnym zošitom zedície veršeonline. Súpútnikom prvého dvojčísla tohto roka je útla básnická zbierka Borisa Mihalkoviča 貹Dzť. Knižku tvoria dva cykly básní, napísaných prevažne voľným veršom avprvej osobe jednotného čísla. Básne plynú ľahko, vzdušne, často spresahmi idlhé vety pôsobia pôvabne a energicky. Ich veľmi dôležitou témou je vzťah kBohu, ku ktorému sa autor obracia smodlitbami aprosbami, akrodnému mestu. Medziľudské vzťahy väčšinou neidealizuje. Varuje pred radikalizmom. Často sa tu zjavujú ivtáčatá, symbolizujúce voľnosť,jednoduchosť, radosť a vieru.
Hneď prvý cyklus Klopanie na nebeskú bránu sa začína bilancovaním, básňou Osrdci aduši na sklonku roka. Lyrický subjekt tu pociťuje rovnováhu astabilitu skôr vo vonkajšom prostredí, kde toho nie je priveľa (predmety vizbe). No vo vnútornom svete „... naše skutočné ja rozmarne posúva / hranice...“ (s. 6) Človek však nesmie ani upadnúť do pasivity ačakať, že Boh za neho všetko vyrieši. Vbásni snaturalistickým názvom Srdce zmäsa pred nami ožíva dôvernosť, príjemnosť, ale istiesnenosť malého mesta: „ó, Modra, ty útulná klietka, / ty srdcu blízka väzenská cela...“ (s. 7)
Okrem kritiky tvrdých ľudských sŕdc vnej autor poukazuje ina „stratených synov“, zneužívajúcich lásku apohostinnosť rodičov. Báseň operle skrýva pridaný záblesk zo sveta literatúry, knihu ٱí. Vbásni sa spája „vysoké“ s„nízkym“, keď Boh osebe dáva vedieť vsúzvuku Bachovej hudby azvuku vŕtačky. Báseň 貹Dzť nehovorí len odoznievajúcom sne, ale aj očloveku na rázcestí, čeliacom nevyhnutému vývoju, zmene.
Vdruhom cykle básní Mesačná tvár ešte väčšmi vystupuje na povrch kontrast: na jednej strane úvahy otom, čo realitu presahuje (napr. vbásni ٳܻԾč첹), na druhej strane často napohľad malichernosti, hádky, neporozumenie všedného dňa (básne Cigareta apavúk, Bez teba č Od polnoci do rána). Čo z toho je viac? Čo sme viac my? Báseň Sobotné ráno vo Winchesteri je ladnou drobnokresbou azároveň poctou Jane Austenovej, Alfrédovi Veľkému iĽudovítovi Štúrovi. Od katedrály ku kytičke kvetov. Báseň Noc sHolanom vzdáva poctu českému básnikovi aprekladateľovi Vladimírovi Holanovi, opisuje intelektuálne súznenie sním v„bezčasí – večnosti“. Pôsobivá je báseň Mesačná tvár, v ktorej mesiac ako emotikon aherec vdivadle predvádzajú predstavenie. Čaro, blízkosť azároveň neprebádanosť vesmíru vyvolávajú až poverčvú bázeň ahrôzu lyrického subjektu. Vjednej chvíli je tvár mesiaca zahalená rúškom (narážka na pandémiu?). Najdlhšia báseň zbierky Mama je venovaná veľmi skoro zosnulej matke, ku ktorej má autor napriek tomu nežný vzťah: „Mama, si ako kyslík vkrištáľovej vode / aja som forma zteba uliata.“ (s. 34) Zbierku básní uzatvára báseň 貹Dzť (2). Neschopnosť zaspať je tu priam démonizovaná, akoby zrazu sčlovekom nespolupracoval vesmír ani vyššia moc. Záverečný pesimizmus „a tak len trčím včase ako pustý peň“ (s. 37) – chápem ako priznanie, že pochybovaniu arozčarovaniu sa človek vživote skrátka nevyhne.
貹Dzť kvári,odoberá sily. Asny nám môžu všeličo dôležité našepkať... Vknižke 貹Dzť je však predovšetkým možné nájsť citlivé záznamy všedných chvíľ izápalistú oslavu láskavého Boha aprírody, kultivované metafory (pripomínajúce maľovanie obrazov), pokoru, nádej avďačnosť. Človek by mal videálnom prípade žiť svoj život radostne aprosto ako stehlík,občas vyletieť do výšok pred mesačnú tvár asrešpektom acitom klopať na nebeskú bránu. Ale nespavosť nikdy nespí...
Ružena Šípková (1977)
Poetka, autorka básnických zbierok ʴDZDZš첹 (2007), Nemám nič proti realite (2009), V pôvodnom znení s pilulkami (2012),Periem sa na tridsiatke (2016) a Mám doma všetkých okrem seba (2018).
Boris Mihalkovič: 貹Dzť
Fintice: F.A.C.E., 2021
