ղľáԾ
Najnovší román Viliama Klimáčka, hovoriaci prevažne obigbítovom období60. a70. rokov 20. storočia, predstavuje autobiografické písanie. Zreteľne artikuluje snahu oširší presah aambície spoločenskej výpovede vkaždom prípade ironicky uzemňuje. Na základe skúseností sinými knihami často práve autorov spodobne bohatou literárnou históriou, by mohlo byť uvedené avízo považované za pomerne alibistické riešenie, vzmysle – autor by aj chcel vypovedať odejinných procesoch, ale keby sa mu to náhodou nedarilo, je krytý. Vprípade Beatu to tak nie je.
Povyšovať osobnú skúsenosť na spoločenskú výpoveď si vyžaduje pomerne veľkú dávku guráže atreba povedať, že rozprávanie knihy sa konštantne nesie na vlne – ja som robil toto, mne sa páčilo tamto, ja som počúval takéto... Navyše niekedy pomerne otravne, na hrane zdanlivej lamentácie pri sebapopieraní aj sebaprijatí: „Pravdepodobne sa už nepolepším.“ (s. 39) Našťastie, autobiografickosť Beatu sa neobmedzuje len na priame prehovory rozprávača. Celkom inú povahu majú takzvané rodinné anamnézy, napríklad scény zdomácnosti, najčastejšie zkuchyne, vktorých sa stretávajú cez viacero generácií rodiny Klimáčkových traumy zdruhej svetovej vojny shudbou za zatvorenými dverami as príliš natenko vyklepaným rezňom. Ide onajdialogickejšie časti, no tvrdiť, že tajomstvo úspechu tkvie vautorovej enormnej skúsenosti sdramatickým písaním, by bola pravda iba sčasti.
Ďalšiu formu dialógu predstavuje rozhovor rozprávača sčitateľom. Nie je to na literárnom trhu žiadna novinka, no modalita, vktorej autor tento dialóg vedie, je chytľavo funkčná. Miesto apelu na čitateľa je vhre akási snaha oempatiu pri vytváraní významových možností diela.
„Samozrejme, čas od času som sa platonicky zaľuboval do spolužiačok anespomenúť materinskú lásku či masturbáciu by bolo nefér, no isto cítite, že to nie je ono.“ (s. 30)
Inou, vtomto prípade celkom prozaickou dialogickosťou (v zmysle Bachtinovho čítania románu ako dialógu) je určitá žánrová či všeobecne formálna diverzita „kapitol“. Beat sa nepretržite významovo nabaľuje vďaka viacerým literárnym postupom: pseudoautorizovanými básňami od kadekoho kadekomu, metafikčnými príbehmi oľuďoch, ktorí síce nemuseli existovať, ale takmer určite mohli, či prácou snajrôznejšími dobovými materiálmi, ktoré by mohli byť dôkazné vo svojej autentickej podobe, no autor ich práve preto tvorivo posúva. Klimáčkovi totiž nejde ani tak oto, dať svojej skúsenosti pečať spoločenskej výpovede, ale skôr naopak, hľadať širšie okolnosti vlastnej skúsenosti. Stále však ide tak trochu ozačarovaný kruh, pretože aj hľadanie dobových kontextov podmieňujúcich vlastnú perspektívu prebieha vždy už zurčitej perspektívy. Ako hovorí autor sám, vjeho prípade z perspektívy rokenrolového dinosaura.
Apropo, rokenrol. Je súčasťou deskripcie doby ako jedného zatribútov retro(spektívne) vytváraných dejín. Prezentujúc konkrétny apomerne vyčerpávajúci výpočet „značiek doby“ – kapiel, gitár, platní apod. – ktoré majú vyhmatávať auru minulosti. Dokážu to však len pod jednou podmienkou – retro je retrom len pre milovníkov retra. Vopačnom prípade budete preskakovať prinajmenšom slová, možno aj odseky. Napriek tomu, hoci Klimáček samého seba ako autora vtexte zhadzuje, svoju sofistikovanosť nepoprie. Znalosť „značiek doby“ nie je určujúca – je reprezentatívna, ale Beat nie je od nej závislý. Rokenrolový manierizmus a explicitné zvýznamňovnie autora vňom, teda beat ako kultúrnohistorický fenomén doby nie je rozhodujúci. Podstatnejší je tu beat vo svojom všeobecnom význame, ako rytmus, vktorého metricky presnom naladení sa aj vzájomne rôznorodé epizódy objavujú imiznú.
Podtitul románu by mohol výstižnejšie znieť Kniha zmiznutí (hoci predajnosť by sa asi nezvýšila). Nie každé zmiznutie vrozprávaní je totiž útekom, no rozhodne každý útek je zmiznutím. Ak môžeme spochybňovať schopnosť spoločenskej výpovednosti Beatu, nemôžeme tak robiť vprípade inej ambície, tiež deklarovanej vúvode – ide osilné, presvedčivé a nápadité rozprávanie oľudských stratách. Omiznutí rodinných anamnéz apríhod snimi spojených, ktoré Klimáček umelecky zhodnocuje, atým ich, ako dúfa, zachraňuje. Na jednej strane je trpká pachuť absencie spoločenského, apreto aj vlastného významu. Na druhej strane vyrovnávanie sa sním – niekedy len zľahka komentované, inokedy satirické, trpko cynické, smiech cez slzy, veď čo už človeku zostáva... Slovom, Klimáček ovláda rôzne podoby smiešneho takmer dokonale. Môžeme sa tak v závere pýtať – čo znamenajú „dejiny miznutia“ napísané vkomickom móde? Pre každého pocitovo niečo iné. Môžu byť len negáciou vážneho, atým pádom ničím vlastným. Ale môžu byť aj jediným zmysluplným spôsobom, ako hovoriť oveciach zašlých.
Viliam Klimáček: Beat. Kniha útekov
Bratislava: Marenčin PT, 2021
