ղľáԾ
(Október 1989)
Vproroctvách chuť cédrov, dávno pred plodmi.
Jedlé jadrá svätojánskych chlebov
pre prsty modlitby.
Zrkadlíme sa, vzdycháme, čas
možného ticha, „keď teraz nezavoláš,
už volať nemusíš.“
Posledné cukríky pre mamu som kúpil vnoci
od ospalého predavača benzínu,
tvrdé, vplechovej krabičke.
Mama sa usmievala, „toto je dobré“.
Keď som ju hľadal vuliciach rodného mesta,
š,
vplátennej taške sa hompáľalo čerstvé mäso
aodrazu zulice chodcov
ocitol som sa vpúšti.
„Plávaš tmou ablízki sa prihovárajú,
príjemné hlasy, ale plávaš tmou a
objavujú sa belasé svetlá radosti,“
tri roky po smrti prehovorila.
Prišla vbielej šatôčke, kôpor rozváňal,
vpoliach pínií zbierala zvončeky.
Triasla sa ako brokát vplameni sviečky
asvetlo horelo vo vrstvách
reči bez slov.
Bledé jabĺčka
letných svitaní,
kdeže dozrievajúce orechy.
Útle abezbranné výhonky
vzlietli zo semien liečivých.
Ako vsnoch blúdil som krajinami,
triasol som sa chladom, zastavil, precitol.
Keď som zablúdil, kani snehu už nebolo,
kdežeby mama.
Apotom som ťa stretol.
Vznášali sme sa nad cestami.
Smiali sme sa.
Kamene na nás nemohli.
