ղľáԾ
Bola, vlastne nebola raz jedna výstava snázvom... od trinástej komnaty,o ktorej nedávno vznikla knihaZakázaná výstava 77.Zostavili ju priami aktéri, dnes známe osobnosti kultúrneho aumeleckého života, výtvarník, spisovateľ akazateľDaniel PastirčákڴdzٴDzRudolf Prekop.
Daniel Pastirčák,Rudolf Prekop (zost.): Zakázaná výstava 77
Levoča: Modrý Peter, 2020
Bola, vlastne nebola raz jedna výstava snázvom ... od trinástej komnaty. Vkošickom E-klube na internáte Vysokej školy ekonomickej sa na nej vjúni 1977 chcelo prezentovať zopár odvážnych študentov Strednej umelecko-priemyselnej školy. Po zásahu Štátnej bezpečnosti napokon zostala otvorená len pár hodín, ale lokálna legenda otejto „zakázanej výstave“ pretrvala desaťročia.
Nedávno onej vznikla aj kniha Zakázaná výstava 77, ktorú zostavili priami aktéri, dnes známe osobnosti kultúrneho aumeleckého života, výtvarník, spisovateľ akazateľ Daniel Pastirčák afotograf Rudolf Prekop. Polyfonicky vystavaná publikácia pamätník čiastočne presahuje úzko vymedzenú tému výstavy avypovedá všeobecne, hoci zároveň výrazne subjektívne, aj o dusnej spoločenskej atmosfére vobdobí normalizácie, onástrojoch cenzúry arepresívnych metódach komunistického režimu.
Spomínanie na mladosť
Vcentre záujmu knihy stojípartia priateľov, mladých nekonvenčných ľudí, začínajúcich umelcov, ktorých osudy zdanlivo singulárny fakt – jedna výstava – ovplyvnil na desaťročia. Negatívne – aktéri boli viac či menej spoločensky a profesionálne postihnutí, no aj pozitívne – pre viacerých sa totiž udalosti okolo výstavy stali výrazným impulzom vykročiť na cestu nekonformného myslenia.
Iniciátor celého edičného projektu Daniel Pastirčák sa s odstupom štyroch desaťročí „reportážne“ vracia na tvár miesta, hľadá dokumenty aj kontakty na zainteresovaných ľudí, pretože „ak nezachytíme stopu tej mladíckej vzbury – sled udalostí, ktoré nás v krátkom čase tak zásadne formovali –, stopa sa navždy stratí pod prílivom času“ (s. 26). Jeho cieľom je poskytnúť ucelenú predstavu o výstave (s. 35), čo však nie je celkom dobre možné, lebo väčšia časť vystavených prác sa stratila alebo bola zničená. A hoci má kniha aj bohatú fotografickú prílohu, ide tu najmä o rekonštrukciu slovnú – chvíľami vecnú, inokedy zľahka patetickú a spomienkovo prikrášľujúcu – napokon, témou spomínania je tu vlastná mladosť.
Osem pohľadov znútra
Vknihe má každý z ôsmich aktérov svoj hlas, svoju vlastnú kapitolu. Spolu stextami niekoľkých ďalších pamätníkov sa vytvára mozaika diania okolo výstavy aj širších vzťahov – medzi sebou, vrámci školy, čiastočne aj v priestore dobových Košíc. Všetko sú to pohľady znútra, občas bez zjavnej informačnej hodnoty pre nezainteresovaného čitateľa, často dosť emocionálne, zväčša fragmentárne, vyškrabané zo spodných poschodí pamäti dnešných šesťdesiatnikov. Jednotlivé príspevky nie sú rovnocenné rozsahom ani hĺbkou. Tón prirodzene udávajú koordinátori knižného projektu D. Pastirčák aR. Prekop, ďalšími zúčastnenými umelcami sú Jozef Kužidlo, Dušan Očkovič, Milan Laciak, Erik Groch, Jaroslav Beliš a Ľubomír Badiar.
Príslušné dokumentykrajskej správy Štátnej bezpečnosti zarchívov získal Miroslav Pollák. Okrem nich textami prispeli aj vtedajší učitelia SŠUP vKošiciach – český fotograf Ivo Gil, kunsthistorik Gabriel Kládek a keramikárka Marta Konečná, akoaj vedúci E-klubu Ivan Jurič.
Vďaka týmto čiastočne sa dopĺňajúcim výpovediam, ktoré majú žánrovú povahu eseje, epištoly alebo rozhovoru, sa pred nami otvárajú jednotlivé osudy aj ľudské typy, ale výraznejšie len dva: pre sociálny život a súdržnosť skupiny kľúčový voľnomyšlienkársky bohém Daniel Pastirčák a precízny, systematický a cieľavedomý umelecký fotograf Rudo Prekop. Autoportréty ostatných zostávajú zo subjektívnych aj objektívnych dôvodov neúplné apre čitateľa skôr nejasné. Reflexie sa rozbiehajú viacerými smermi, jednak sa pokúšajú orekonštrukciu okolností aobsahu samotnej výstavy, jednak mieria kopisu dobových vzťahov areálií ačiastočne aj k neskorším osudom výtvarníkov. Viacerí zaktérov rozvíjajú špecifický „žáner“ slovného prerozprávania výrazových avýznamových kvalít už neexistujúcich výtvarných diel, čo občas vyznieva trochu bizarne.
Od trinástej komnaty...
Kniha, resp. jednotlivé výpovede, sú silné nie tam, kde sa aktéri „zakázanej výstavy“ nevdojak pokúšajú osvoju kunsthistorickú interpretáciu či kanonizáciu, ale vo svojejsubjektívnej línii, vopise motivácií, podnetov, vzťahov,dobových reálií a súvislostí.
Hoci výstava bola skôr umeleckým pokusom,improvizáciou a relatívne osamotenou akciou na kontrolovanej kultúrnej mapenormalizačných Košíc, mala formotvorný význam pre ďalšie životné osudy aktérov; niektorí z nich vo svojej oblasti dosiahli na špičku (česko-)slovenského umenia.
Iste to platí napríklad oE. Grochovi alebo R. Prekopovi, ktorý vknihe píše: „Keď dnes zostavujem mapu svojej profesionálnej dráhy, zisťujem, že zásadným spôsobom ma predurčilo práve toto tvorivé obdobie ústiace do výstavy ... od trinástej komnaty audalosti, ktoré po nej nasledovali.“ (s. 116)
Sonda do konkrétnej doby
Kniha ako celok je užitočná najmä ako prípadová štúdia, sonda do konkrétnej doby aprostredia. Ukazuje, ako si režim, rozumej Štátna bezpečnosť akrajské orgány komunistickej strany, svojou rigiditou doslova vyrábali nepriateľov. Násilné zatvorenie tejto výstavy totiž zjavne spôsobilo viac rozruchu a„ideologickej škody“, než keby ju mocní nechali bez povšimnutia. Ich zásah sa stal skutočnou iniciáciou pre niekoľko mladíkov, ktorých akcia bola pôvodne skôr generačnou rebéliou aako protirežimové vystúpenie sa zhodnocovala až dodatočne, najprv pre neprimeranú reakciu moci,neskôr vďakasebainterpretačným reflexiám aktérov výstavy.
Za tvrdým zásahom štátnych orgánov boli zjavne obavy zvplyvu občianskej iniciatívyCharty 77, ale podľa slov aktérov priame kontakty medzi českým akošickým „nezávislým“ prostredím vtedy neexistovali, vytvorila si ich až undergroundová skupina okolo Marcela Strýka. Vnej sa pohyboval aj aktér „zakázanej výstavy“ básnik Erik Groch, čo sa prejavilo aj v názve samizdatových zborníkov Trinásta komnata, ktoré vKošiciach vychádzali od roku 1978. Ale to je už iný príbeh, spracovaný, povedzme, v jednej časti českého televízneho seriálu Fenomén Underground alebo vo filmovomdokumente Jakuba Julényho dzúԲ.
Výstava študentov umeleckej priemyslovky vroku 1977 v metropole východu, ktorá vtom čase bola skôr intelektuálnou perifériou abaštou robotníckych kádrov, mala svoje vonkajšie impulzy, nebola však umelým importom. Vznikla z rudimentárneho, osobnostne daného životného pocitu, ktorý si až následne hľadal ukotvenie vštruktúrach sivej zóny aantikomunistického undergroundu.
Radoslav Passia (1977)
Samostatný vedecký pracovník Ústavu slovenskej literatúry SAV v Bratislave. Výskumne sa venuje slovenskej literatúre 20. a 21. storočia. Bol šéfredaktorom časopisovRomboidaKnižná revue. Je spoluzakladateľom literárnokritického webuPlatforma pre literatúru avýskum(plav.sk). Ako publicista a moderátor spolupracuje s Rádiom Devín.
Foto: Rudo Prekop 1977
Zľava: Dano, Cuco, Rudo (tvrdé jadro) tesne po uzavretí azapečatení výstavy.
Zdroj: Modrý Peter
