ղľáԾ
Nicol Hochholczerová: Táto izba sa nedá zjesť
Bratislava: KK Bagala, 2021
Zaujímavo napísaný akompozične naozaj pekne vystavaný debut prozaičky avýtvarníčky Nicol Hochholczerovej (1999) Táto izba sa nedá zjesť veľmi dobre vystihuje myšlienka spisovateľky akritičky Ivany Gibovej: „Táto kniha sa dá zhltnúť, ale jej obsah v nás ešte dlho, veľmi dlho zostane nestrávený kvasiť. A to je dobre.“
Pomalé zažívanie nebojácneho textu je fajn, lebo takáto knižka sa naozaj nedá rýchlo „zožrať“ – čitateľovi by mohlo kŕčovito „zaľahnúť“ vmozgovom pažeráku snáslednou neúprosnou štikútkou myšlienok avyvalenými očami. Preto treba akceptovať – napriek skutočnej atraktivite textu, ktorá čitateľa ženie dopredu neúprosným tempom zvedavosti – pomalé prežívanie, či skôr rozvážne a postupné „prežúvanie“ riadkov aich pozvoľnú konzumáciu.
Autorka, hoci takmer vrozpuku, naozaj nie je žiaden pisateľský „zelenáč“. Za svoju doterajšiu prozaickú tvorbu má už viaceré ocenenia, ktoré získala v literárnych súťažiach Poviedka, Medziriadky, Literárny Kežmarok, Kukučínova Revúca aza knižnú ilustráciu aj vsúťaži Najkrajšie knihy Slovenska. Navyše študuje na katedre grafiky Akadémie umení vBanskej Bystrici, čo sa dá vjej textoch istým spôsobom rozpoznať.
Ona sama otom všetkom hovorí: „Možno sa cítim o čosi sebavedomejšie, keď tvorím text – tam už mám niečo, čo sa dá možno nazvať moje, od čoho sa môžem odraziť, no stále je pre mňa každá začatá poviedka v pozitívnom zmysle slova experimentom. Ale to je dobre; hľadanie a nachádzanie seba je v podstate to, čo ma aj v literatúre, aj v grafike baví úplne najväčšmi.“
Ruské koleso
Príbeh tejto útlej knihy spočiatku imponuje ako variácia prieniku vzťahov známych literárnych postáv zdiel Lolita čiPygmalion, ale vývoj je nakoniec iný. Relatívne štandardný, skôr nenápadný život ticho akčnej dievčiny v(pre)pubertálnom veku, ktorá sa pokúša čeliť výsmechu ašikane spolužiakov pre svoju istú nezvyčajnosť, vrámci obrany prechádza do útočnej pózy „namachrovaným“ štýlom obliekania, počúvaním metalovej hudby aj „dospelým“slovníkom spreferenciou vulgarizmov. No vzhľadom na vysokú mieru citlivého vnímania hrdinka hľadá pre svoj život niečo výnimočnejšie.
Nechce byť zraniteľná a zároveň potrebuje seberovnú bytosť, ktorú paradoxne nájde skôr vnevyrovnanom päťdesiatnikovi než vrovesníkovi. Vzniká „čosi“, čo sa postupne mení na niekoľkoročné vzťahové „ruské koleso“, zktorého je síce zasnene pekný výhľad na život, ale nie je možné zneho kedykoľvek podľa slobodnej vôle vyskočiť.
Anavyše – je to tak trochu aj hra na schovávačku. Nie je totiž úplne vporiadku, nech už sa na to pozeráme cez akýkoľvek náš eticko-morálny kódex (aspoň podľa regionálnych zvyklostí), keď má slečna na začiatku intímneho vzťahu necelých dvanásť apán učiteľ výtvarnej výchovy päťdesiat rokov.
Od Poncia k Pilátovi
Text má vsebe dozaista modifikovanú inšpiráciu zo života aj autobiografické prvky, hoci môžeme predpokladať, že ide o variáciu či verziu možnej skutočnosti.
„Ešte donedávna som sa niektoré pre mňa príliš citlivé témy a situácie snažila zašifrovať, možno zo strachu, že by som sa príliš odhalila alebo by to mohol niekto spoznať a cítiť sa ublížený. Lenže tak to v textoch nefungovalo. Takže, keď cítim, že text potrebuje, aby bolo niečo vyslovené, hoci je to intímne, jednoducho to tam napíšem,“ hovorí autorka.
Dievča počas šiestich rokov fyzicky a mentálne dozrie, zatiaľ čo pána učiteľa nachádzame presne tam, kde bol aj na začiatku, ba možno ešte „nižšie“ – bez vývoja a pohodlného, ešte aj spoklesnutejším sebavedomím smerujúcim krezignácii. Hoci bol spočiatku atraktívny svojou autoritou, ponukou nových informácií, „mudrovaním“ ovýtvarnom umení ahudbe aj doposiaľ nepoznane zaujímavými telesným „činmi“, čas ukáže jeho limity ajevidentnú neschopnosť reštartu z rutiny.
Keď sa hlavná hrdinka pre štúdium vinom meste fyzicky od svojho guru vzdiali, nadobúda priestor a čas na prehodnotenie. Popritom sa vrhá do rôznych vzťahov svýraznou frekvenciou obmeny, ale neustále naráža na to isté – rovesníci nie sú pre ňu podľa jej názoru dostatočne vyzretými partnermi. Chodí „od Poncia kPilátovi“ vakomsi kruhu zblata do kaluže a nič nedokáže prelomiť jej pripútanosť kprvému partnerovi.
Odpoveď na otázku, kde sa stala chyba, nie je. Rodinu mala (má) vpodstate funkčnú akompletnú, ale vo vzťahovom reťazci spochybeniami, ktoré sú nenápadné, no podstatné svojou bezmocnosťou – rodičia celkom presne nevedia, čo by vlastne mali urobiť. Asi aj preto je vkamarátskom vzťahu skôr so starým otcom, „kamošom Rumošom“, akamarátkou Silviou. Priateľský vzťah srodičmi je skôr vpozícii vďačnosti za „voľnú ruku“ aistým spôsobom ľúbenie za ich bezradnosť, hoci, ktovie? Finálna pointa vzťahu: „... ale ako ináč by to malo byť?“ je absolútne výstižná.
Pavel Malovič (1952)
Telovýchovný lekár, pesničkár apublicista. Od roku 1979 je členom pesničkárskeho združenia Slnovrat. Vydal dve zbierky poézie, Prírodný materiál (1998) a Tvar mojej tváre (2017), zborník recenzií Exkluzívne texty oknihách a hudbe (2020), o. . aj populárne publikácie zoblasti zdravovedy Ako si udržať mladosť (2015) čiBeh azranenia (2019). Pripravuje svoje profilové CD Bolo ako nebude.
