ղľáԾ
Hodnotenie. Slovenská fantastika 2020
V„koronovom“ roku 2020 vyšli viac ako tri desiatky knižných titulov, spadajúcich viac či menej pod hlavičku pôvodnej slovenskej literárnej fantastiky, resp. žánrovej fikcie. Zatiaľ čo niektoré sa osvedčili ako efektívna doplnková liečba alebo zdraviu prospešný doplnok stravy, pri iných sa prejavili nežiaduce účinky.
Minulý rok sa niesol predovšetkým vznamení globálnej pandémie. Svet sa spomalil a stíšil (zvieratá by vedeli rozprávať, keby vedeli rozprávať), nezastavil sa však, našťastie pre nás ľudí, úplne. Ak vezmeme do úvahy čísla zpredchádzajúcich rokov, niečo vyše tridsať titulov zaradených do tohto prehľadu slovenskej fantastiky pritom možno chápať ako vari až prekvapujúco objemnú množinu fyzických dôkazov toho, že vydávania literatúry, ani tej žánrovej, sa pandémia nejako výraznejšie nedotkla. Azglobálneho hľadiska je to dobre. Naša dlhodobá civilizačno-kultúrna skúsenosť predsa len ukazuje, že tam, kde nechodí slnko, môže pomôcť nielen lekár, ale prospieť môže aj umenie vrátane literatúry – hoci skôr „len“ ako blahodarné placebo, teda niečo, čo užívateľ vníma ako liek.
Vo filozofickom myslení – ťažiskovo uPlatóna aJacquesa Derridu – sa objavuje mimoriadne zaujímavý výraz farmakon. Ten vlastne priliehavo vystihuje domácu fantastickú literárnu produkciu vydanú vroku 2020 – významovo sa totiž vzťahuje na liek aj jed. Apresne tak sa vec má: Zatiaľ čo niektoré nižšie tematizované knižné tituly zapôsobili vprocese čítania blahodarne až ozdravujúco, iné otrávili. Vyšli však aj knihy, ktoré boli celkom vzhode svýznamom slova farmakon nejednoznačné či obojaké, atak ich možno čítať ako liek ijed zároveň.
Červenák a...tí druhí
Začnime známymi menami. Anajprv tými, ktoré rezonujú aj mimo územia pomyselného súostrovia slovenskej literárnej fantastiky, teda vzdanlivom, nie nevyhnutne žánrovo vymedzenom či špecifickom, vnútrozemí slovenskej literárnej tvorby.
Michal Hvorecký stihol v roku 2020 nielen reprezentovať po boku českých autorov aBena Aaronovitcha slovenskú literatúru vpoviedkovej antológii Robot100, publikovanej pri príležitosti stého výročia prvého výskytu slova „robot“, ale aj publikovať vlastný súbor próz. Knihou Čierny lev sa vrátil ksvojim koreňom, čo je na jednej strane fajn, na druhej strane však platí, že od autorovho debutu uplynulo viac ako dvadsať rokov. Aza ten čas sa toho predsa len udialo veľa – vo svete i vliteratúre, ato aj vspojitosti stým, ako vjednom idruhom Hvorecký figuruje.
Martin Kasarda svojou dystopickou prózou Krajina krásnych ľudí opäť raz potvrdil, že vie mimoriadne zručne narábať so slovom. Krásni a štíhli ľudia sú zdravší, šťastnejší, spokojnejší so sebou i so svojím sexuálnym životom. Kto krásny nie je, nestará sa o seba, musí platiť. Najprv na to doplácajú starí ľudia, ktorí už nie sú prospešní pre spoločnosť, potom mentálne či telesne postihnutí. Keďže každý chce byť krásny a štíhly, chce dosiahnuť kalokagatiu, dobrovoľne sa podrobuje novému zriadeniu. Veď krása – vonkajšia i vnútorná – je cestou k šťastiu vo viacerých podobách. Dve línie jadra románu – rozprávanie o Márii a Benovi a životná púť Ričiho Esperanzu – pôsobia zo začiatku ako dva odlišné príbehy, zdanie však, samozrejme, klame. Kasardov román je každopádne tým pôsobivejší, čím viac ho človek číta ako starú dobrú extrapoláciu. „My sme krajina, ktorá si osebe myslí, že má krásne ženy. Urobme ztoho projekt. Krásni ľudia ako ideál dobrej spoločnosti.“ (s. 155)
Hlavný hrdina, poctivec od kosti, nájde kameru do auta a chce zistiť, komu patrí. Do pátrania zapája svoju kamarátku Ninu a jej partnera Gaba. To je vlastne základné východisko mysterióznej prózy Jozefa Kariku šť, ktorá je komorným príbehom troch ľudí, hľadajúcich arozkrývajúcich, následne však prežívajúcich nočnú moru. Zápletka sa pritom vinie okolo pátrania po prízraku stareny v čiernom, zjavujúcom sa v Západných Tatrách, okolo pátrania, ktoré sa postavám vymkne z rúk. Pred veterným démonom totiž niet úniku... Na rozdiel od Kasardu sa Karika vo svojom románe ako spisovateľ nejaví práve v najlepšej kondícii. Problematické nie je vtomto prípade iba písanie vzmysle takého toho obyčajného ukladania slov do viet, ale napríklad aj vzmysle odkazov do mimotextovej reality, ktoré pôsobia násilne, či budovanie dramatického oblúka vrámci žánrovej fikcie.
Rok 2020 bol podľa všetkého – pokiaľ ide oposilňovanie vlastnej spisovateľskej značky doma – dobrým rokom pre Juraja Červenáka. Autorovi napokon vyšiel Anjel vpodsvetí, teda siedma kniha z obľúbenej série detektívok o kapitánovi Steinovi a notárovi Barbaričovi. Príbeh, súvisiaci so strateným anjelom alabyrintom podzemných chodieb, sa odohráva v Plzni, kam Stein so svojím pobočníkom Jarošom putujú na žiadosť kapitánovho brata Leopolda. Červenák tu opäť potvrdil, včom je jeho sila – spojenie histórie a detektívneho žánru totiž vjeho rukách funguje viac ako dobre. Napriek tomu, že ide už o siedmy prípad kapitána Steina, nestráca sa drajv – príbeh je komplikovaný, ale pútavý, nechýbajú ani zvraty a šokujúce odhalenia.
Trochu z iného súdka je ďalšia Červenákova kniha Štrkáč Callahan. Tri westernové príbehy s prvkami fantasy a hororu prenášajú čitateľov na Divoký západ. Štrkáč Callahan je lovcom ľudí, ktorý sa počas svojej „kariéry“ stretáva nielen so známymi osobnosťami (napr. bratia Earpovci), ale aj s monštrami rôzneho druhu. Zombie, upíri či obludy z podzemného chrámu mu krížia cestu pri naháňaní zločincov, na ktorých je vypísaná odmena. Štrkáč je, podobne ako jeho skoro-menovec zfilmov sClintom Eastwoodom, drsniak, dokáže sa dostať z každej situácie, čo je však zpohľadu čitateľov vari dôležitejšie, má svojský apriam odzbrojujúci humor, ktorý pobaví i v ťažkých chvíľach.
Nestáva sa často, aby sa slovenský spisovateľ dočkal znovuvydania svojej knihy, Červenákovi sa to však podarilo – v reedícii totiž minulý rok vyšiel aj 1. diel série dobrodružstiev kapitána Báthoryho Strážcovia Varadína. Meno Juraj Červenák je vkontexte slovenskej žánrovej fikcie prosto zárukou kvality. Keď je reč oroku 2020, nedá mi nespomenúť, že ako jeden zmála participantov pozdvihol úroveň projektu Slovensko Noir – otom však viac nižšie.
Známe fantastky, známi fantasti
Písaniu fantastiky sa unás programovo venuje viacero na úrovni mena už medzičasom viac či menej rozpoznateľných autorov aautoriek. Vroku 2020 sa novým titulom vo svojej bibliografii oslovo prihlásila nielen Katarína Soyka, ale napríklad aj taký Vlado Štefanič. Dámy majú prednosť, začnime teda fantastkami.
Draky, mágia, dobrodružstvo – to je spojenie, ktoré tvorí jadro knihy Hlas draka Kataríny Soyky. Próza je pritom príbehom Rije, mladej siroty, dievčiny, ktorej odmieta ktokoľvek pomôcť, atak sa uchýli k miestnej strige. Tam sa začína jej oboznamovanie sa s nadprirodzeným svetom, vpodstate jej zrod (alebo prerod?). Nejde o knihu pre dospelých, avšak celkom ani o knihu pre deti (hoci jedni idruhí si vnej isto čosi nájdu). Cieľovou skupinou sú mládežníci aešte presnejšie dievčatá. Tie sa napokon dokážu najväčšmi stotožniť s Rijou, putujúcou vpríbehu tohto dievčenského fantasy vsprievode strigy Agnes, lesnej mátohy ačarovného koreňa na chrbte draka, aby spoznala svet, našla lásku a pomohla drakom, ktorí sa tak neodlišujú od ľudí.
Lívia Hlavačková vo svojej útlej knihe Gwind tematizuje svet plný mágie, do ktorého sa z „nášho“ sveta dostane dievčina Anna. Ako cudzinka (Gwind – odtiaľ názov) sa dostáva do komunity vrahov, v ktorej má na výber zo štyroch možností. Prvou je smrť, druhou väzenie v cele, treťou zostať v komunite a pomáhať s bežným životom a štvrtou pridať sa k spoločenstvu a stať sa jedným z vrahov. Vhlave Hlavačkovej sa zrodil veľmi dobrý nápad, príbeh je pútavý a dá sa zhltnúť na jeden raz. Je tu však jedno malé „ale“: Hlavná hrdinka je ufňukaná bytosť s často nepochopiteľným správaním, ktorá potrebuje neustále dumať nad tým, či dokáže byť ako ostatní zo spoločenstva ači dokáže zabiť na povel. Ako sa ukáže, odpoveď je áno aj nie... Kam sa táto young adult fikcia bude ďalej vyvíjať, to sa uvidí vďalších častiach, protagonistka spribúdajúcim vekom astranami azda trošku okreše alebo aspoň obsahovo zušľachtí svoje vnútorné monológy.
Jedna neškodne pôsobiaca aplikácia ak tomu politická revolúcia – to je tematický základ románu Richarda Brenkuša Satamaranga. Autor čitateľom ponúka predstavu sveta, v ktorom politickú revolúciu nevedú manifesty a organizované skupiny, ale ľudia spojení aplikáciou. Jeho politický triler sa odohráva v bližšie neurčenej budúcnosti, v ktorej sú geneticky modifikované borovice či drony ainé stroje každodennou súčasťou života. Román je kompozične rozdelený do deviatich kapitol, pričom sa v nich striedajú nielen hlavné postavy, ale aj rozprávač. Je to dobre zvolený spôsob, ako vo fragmentoch apredsa celistvo vykresliť tematizovaný svet. Ak niečo románu škodí, tak je to istá monotónnosť avnadväznosti na ňu neprehľadnosť.
Po troch rokoch od svojho debutu sa útlym románom Evan znovu prihlásil oslovo aj Jakub Mišči. Na svete sa objaví „nákaza“, ľudia sa menia na krvilačné beštie pripomínajúce zombie. Každý sa snaží prežiť, ako sa dá, preživší jedinci sa grupujú do rôznych skupín a komunít. Jedna taká je na opevnenej farme pri Brezne, kam zavíta trinásťročný Evan, čiastočný autista, ktorý má schopnosť komunikovať s temnotou, skrývajúcou sa za nákazou. Čo sa subžánrovej príslušnosti týka, Miščiho solídna próza je postapokalyptickou fikciou, čo znamená, že je namieste čítať ju ako implicitnú výstrahu pred súčasným ľudským konaním.
Ktomu najlepšiemu, čo vroku 2020 vkontextoch pôvodnej slovenskej literárnej fantastiky uzrelo svetlo sveta, patrí fantasy román Vlada Štefaniča ʳܲٴDZí: Muž sleopardom. Je pravda, že miestami zo stránok románu cítiť priveľa pátosu aakejsi mravokárnosti (v tejto súvislosti akiste stojí za zmienku, že autor je katolícky kňaz), lenže skaždou ďalšou prečítanou stranou si vlastne čitateľ čoraz väčšmi uvedomuje, že je to tak vporiadku, lebo tu nemá dočinenia s pózou vpróze, teda s praktikou, v rámci ktorej autor do svojho textu strká to či tamto zrnko životnej múdrosti iba preto, aby pôsobil akože hlbokomyseľne – ideálne on ijeho text. Štefaničov román je však každopádne najsilnejší vodvoch momentoch: 1. protagonista je inšpiratívnym amimoriadne sympatickým hrdinom, pôsobí človečensky napriek tomu, že je len konštruktom, 2. ako prvá kniha série je ʳܲٴDZí: Muž sleopardom vynikajúco zvládnutou žánrovou fikciou, skutočne až esenciálnym fantasy, ato tak na úrovni obsahu, ako aj formy. Ahoci sa vraví, že neradno súdiť knihu podľa obalu, vprípade Štefaničovho románu sa toho vonkoncom netreba báť.
Pokračovania – stredy a konce
Aj vroku 2020 sa čo-to nielen začínalo – napríklad práve Štefaničova fantasy séria ʳܲٴDZí –, ale čo-to iné buď pokračovalo, alebo sa uzatváralo. Ahoci to možno vyznie necitlivo, nie všetko pokračovať muselo aje dobré, že niečo sa už uzavrelo.
Druhá časť tetralógie Anny Em Kniha Ohňa snázvom Relikvia Immuto sa opäť odohráva v malom slovenskom drevárskom mestečku. Lili, Trystan a Thomas tentoraz, ako to predznamenáva názov, pátrajú po relikvii Immuto. Nie sú však jediní, kto ju hľadá, a tak sa Draci opäť stretávajú s Tútormi a boj dobra so zlom pokračuje. Možno jediným, ale zato obrovským problémom knihy je – čo inak vôbec nie je ojedinelý úkaz nielen vslovenskej literatúre – naivná ženská protagonistka. Autorka prosto napísala genderovo stereotypnú postavu, ktorá je priveľmi ufňukaná (alebo rovno ukňučaná?) a potrebuje všetko dookola riešiť.
Spoločenstvo II.: Zrod vlčieho é je literárnym návratom Laury Ensi k svorke vlkov pod vedením Raine Acary. Biela vlčica sa podujíma na strastiplnú cestu – cieľom je spojenie vlkov a boj proti Venatorom. Stretáva sa s Ammou, predkyňou vlkov, a putuje dimenziami, aby sa stretla s Bohyňou a Necnomom, temným bohom Venatorov. Raine musí urobiť niekoľko ťažkých rozhodnutí, aby došla do želaného cieľa. Nezaobíde sa to však bez obetí. Vtomto dobrodružnom príbehu, vktorom nechýba napätie ani nejaké tie zvraty, je dôležitou tematickou zložkou láska, vlci (alebo sodkazom na autorkino vysvetľujúcu poznámku vari Vlci?) sú napokon verní a partnerov si hľadajú na celý život. Neodpustím si tu ešte jednu poznámku: Slogan vydavateľstva Maxim „Máme radi bestsellery“ prezrádza oknihách, ktoré „zdobí“, viac, ako by azda mal...
Peter Kalva sa vracia v druhom diele série Svet ľudí nazvanom Stanica do neutešenej budúcnosti, v ktorej je nedostatok na dennom poriadku. Róbert Greissel, mladý takmer vyštudovaný lekár, sa dostáva do ženskej väznice v trestaneckej kolónii na hranici Európy a Ázie. Keď sa zblíži s jednou z väzenkýň a rozhodne sa s ňou utiecť na východ – na územie zamorené po výbuchu atómovej elektrárne –, oprát rozprávania sa napriek očakávaniam neujíma romantika. Na prebale tejto dystopickej knihy sa otematizovanom svete budúcnosti napokon píše, že vňom „pre sladkú romantiku niet miesta“. Kam sa vyvinie príbeh osvete, v ktorom sú ženy na jednej strane utláčané a zneužívané a na druhej sú nedostatkovým „tovarom“, to sa asi ešte len ukáže.
Do sveta drakov, vlkolakov a čarodejníkov vovádza čitateľov Stano Fatul. V záverečnej časti svojej fantasy trilógie Kniha Lysanthys 3: Slzy čarodejníkov dochádza k zrodeniu najväčšieho čarodejníka posledného obdobia ak jeho boju proti zlu. Videnie sveta mladého čarodejníka sa však nestotožňuje s postojom vlkolakov a ich cesty sa rozchádzajú. Je teda len prirodzené, že napätie medzi nimi vyústi do boja akruh – príbehu isérie – sa uzatvára.
Vroku 2020 sa vpomyselnom kruhu uzavrela aj séria Nepriatelia Urdisu Viktórie Drgoncovej. Hoci tretia časť nazvaná príznačne Skaza Urdisu ako rozprávanie funguje celkom solídne (mimochodom, kruh sa odzrkadľuje aj vdramatickom oblúku na osi „z väzenia do väzenia“), Drgoncovej kniha trpí dvomi neduhmi: po prvé, pre (sub)žánrové stereotypy aklišé pôsobí ako nejaký literárny prefabrikát natretý farbou slovenskej trikolóry, po druhé, v dôsledku nie zriedkavých štylistických ainých slovesných lapsusov ako remeselne nie práve zvládnutý kus. Vpamäti mi napríklad utkvela vtomto smere príznačná veta: „Žiaden zvuk pre nich nemohol byť lákavejší ako vôňa čerstvej krvi.“ (s. 96)
Nováčikovia a(lebo) DIY-pankáči
„Kastový systém kombinujúci prvky fašizmu v organizácii spoločnosti a komunizmu v hospodárstve a výrobe“ (s. 212) sa odkrýva vdebutovom románe Jakuba Fila Posledné storočie: Návrat do Dimony. Táto postapokalyptická apelatívna beletria odkrýva pohľad na suchom zdevastovaný svet, ku ktorému speje súčasná spoločnosť. Autor vo svojom samovydaní predostiera nie veľmi vzdialenú budúcnosť (rok 2076), ktorú si musia čitatelia vyskladať z popisu udalostí z pohľadu rôznych postáv. Príbeh nie je rozprávaný chronologicky, čo môže miestami pôsobiť mätúco, preto treba pozorne sledovať časové údaje na začiatku každej kapitoly. Rozprávanie je každopádne dynamické, k čomu prispievajú nielen striedajúci sa rozprávači, ale aj forma denníkových zápiskov, ktoré ozrejmujú účinky klimatických zmien na životy postáv.
Solídny nápad a zaujímavý príbeh – tak by sa v krátkosti dal zhodnotiť debut Anarchorance Ivety Pernišovej. Zo Zeme miznú deti, ktoré unášajú „mimozemšťania“ zo sústavy Visuma. Planéty Spoločenstva ohrozuje spoločný nepriateľ, proti ktorému sa snažia nájsť najvhodnejšiu obranu. Do tohto prostredia sa dostáva mladá Lyra, ktorá sa spolu s ďalšími unesenými snaží prísť na to, ako sa dostať späť na Zem. Román je to čitateľsky vďačný, spotenciálom osloviť nielen mladšiu generáciu. Problémom je len chýbajúce explicitné vysvetlenie. To, že čosi vie autor(ka), ešte neznamená, že to budú vedieť aj čitatelia. Niekedy treba zodpovedať tú najdôležitejšiu otázku: Prečo? Autorkino nesprávne používanie slova „moc“ (vo význame „veľmi“) je inak vyslovene otravné – platí napokon, že čo je moc, to je moc. Knihe na atraktívnosti rozhodne uberajú aj hrubé gramatické chyby apomerne časté preklepy.
Prvotina autorky snie práve slovensky znejúcim menom Kim Martinová Elixír na lásku je sentimentálnou romancou sfantazijným ozvláštnením. Sohľadom na to, aké postavy obývajú fiktívny svet, je vlastne celkom namieste vnímať tento román ako akúsi ľudsko-psiu magentovú knižnicu. Najväčším problémom knihy je – okrem nedostatkov, ktoré by človek v debute tohto druhu azda aj očakával (nadužívanie apoziopéz, často umelé dialógy, prílišná infantilita anaivita atď.) – hľadanie odpovede na otázku, akej vekovej skupine čitateliek je primárne určená. Apriznávam, odpoveď nepoznám, Martinovej román je totiž vtomto smere vnútorne, na úrovni obsahov atoho, ako ich tematizuje, rozporuplný. Na druhej strane je mi však tak nejako sympatické, že Elixír na lásku sa na rozdiel od mnohých iných kníh na nič nehrá, nič nepredstiera – maličké srdiečka zdobiace názov na obálke (avlastne prebal vôbec) sú vtomto smere napokon veľavravné.
Relatívne rozsiahlym debutom Afterparty, inak súborom próz a– nekoncepčne – jednej kvázi-básne, sa vroku 2020 uviedla aj Ingrid Rudavská. Vsúvislosti stouto knihou sa vprvom rade exemplárne potvrdzuje, že menej je niekedy skutočne viac. Vyše päťdesiat textov vjednej zbierke by bolo priveľa aj vtedy, ak by to boli texty kvalitné. Rudavskej poviedky sú však často až príliš fragmentárne adeficitnosť nie je kľúčovou črtou len sveta aživotov postáv, teda obsahu, ale aj formy. Škoda, lebo niektoré Rudavskej námety anápady sú fajn. Väčšina poviedok vtomto zbere (škoda, že nie výbere) však nedosahuje úroveň čohosi iného ako len akýchsi impresívnych (alebo expresívnych?) psychologicko-hororových skíc. Nedá mi ešte nedodať, že rasistickejší text ako autorkinu poviedku Biznis na Polianke som hádam vživote nečítala...
Žánrovou prvotinou ako víno alebo ako hrom – jednoducho vynikajúcim debutom – je Slepý život autorského subjektu schovaného za, aj na pomery pseudonymov, kryptickým menom H. J. Bornemisza. Ide otaké to veľké, výpravné, epické fantasy, to, pri ktorom má človek občas chuť preklínať všeobecne vysokú mieru gramotnosti súčasnej civilizácie. Lenže Slepý život, inak prvý diel série, to nehrá iba na kvantitu – naopak. Hoci spočiatku sa do vlaku románu naskakuje ťažko, spôsob, akým Bornemisza komponuje celé rozprávanie, sa nedlho po začiatku odhalí vplnej kráse ako efektívny ačitateľov celkom pohltí. Aj bez ohľadu na dôvtipnosť formy, resp. koncepcie, definovanej pravidelným striedaním perspektív štyroch rozdielnych hlavných postáv, je tento román dôležitým debutom – ukazuje totiž, ako je možné byť originálny aj vrámci takého nasýteného alebo dokonca presýteného (sub)žánrového segmentu, akým je epické fantasy.
Oveľkolepú epickosť sa snaží aj jeden zDIY-punkáčov Peter Kent vo svojom románe, ale vskutočnosti skôr literárnom polotovare, Legenda okameňoch života (Zrodenie bohov). Bohužiaľ, neúspešne. Problematická nie je len nedostatočná pisateľská zručnosť autora, resp. cit pre písanie ako také, ale aj vysoká miera opisnosti,priveľa vysvetľovania abanálnosť či infantilná sentimentálnosť. Inak, je prinajmenšom čudné, keď sa vrománe prvý dialóg objaví až vtretine knihy.
Horor či skôr temná fantastika Dozorcovia zasadená do slovenských reálií ďalšieho DIY-punkáča Lukáša Kordiaka zase dopláca predovšetkým na slabú zápletku anapriek všetkej snahe chatrný dramatický oblúk rozprávania.
Celým radom štandardných neduhov samovydaní trpí aj zbierka šiestich žánrovo rôznorodých, ale rámcovo fantastických poviedok Tomáša Kováča Našepkávač aostatní. Niektoré autorove námety a nápady nie sú úplne na zahodenie, miestami však priam až krikľavo nezvláda elementárne spisovateľské grify.
Hoci román Šťastie naivných Petra Dika je žánrovo inde – ide napokon ofantasy sprvkami akčno-dobrodružného naratívu (motív hľadania pokladu), nedostatky predchádzajúcich kníh sa vňom akoby spájajú: dramatický oblúk je neuspokojivý, koniec zle napísaný akniha je paradoxne silnejšia mimo svojho ťažiska (napríklad, niektoré vedľajšie postavy sú zaujímavejšie ako postavy hlavné). Pri tejto knihe mi napadá uviesť, že keď už sa človek rozhodne vydať knihu vmóde DIY, mal by myslieť na druhý pár očí vychytávajúci chyby vtexte.
Štandardy samovydania výraznejším spôsobom neprekračujú, hoci sa oto nepopierateľne snažia, ani prvotiny Kataríny Morvai Zariekanie aJuraja Kotuliča Buntu Modrá anomália. Zatiaľ čo prvý titul je žánrovým hybridom saj tak pomerne jasnou cieľovou skupinou, stretáva sa vňom rodinná (melo)dráma, romanca sfantazijným ozvláštnením, triler atrochu krimi, druhý titul – pokiaľ ide opríbeh, titul vlastne komorný – sa hlási khard sci-fi aktradícii intelektuálnych žánrových fikcií. Zatiaľ čo kniha Kataríny Morvai trpí asi najväčšmi nevypísanosťou autorky, kniha J. K. Buntu premotivovanosťou autora, resp. všetkým tým, čo vnej byť nemuselo, prinajmenšom nie explicitne.
ZDIY počinov ma napriek istým nedostatkom najväčšmi zaujal Piesočný gambit Norberta Novosáda. Je to slušne napísaný, obsahovo iformálne šťavnatý avnajširšom zmysle slova zábavný (teda nie nevyhnutne komický) kus literárnej fantastiky, vktorom sa spája westernová poetika smilitary sci-fi iafantasy. Novosád sa ako autor hrá stextom ičitateľmi (odkazujem na Medzihru, ktorou – hoci niekoho tým asi podráždi – ukazuje, včom spočíva rozdiel medzi fabulou asujetom). Vážim si každopádne, že evidentne disponuje sebareflexiou, keď vPoďakovaní píše, ako dúfa, že čitatelia sa pri jeho knihe bavili, akeď konštatuje toto: „Môžete si pri písaní aj prsty dolámať, ale aby sa vaša kniha nestala prostým výplodom šialeného grafomana, musí prejsť rukami aočami ďalších ľudí.“ (s. 197)
Kolaborácie ainé špecialitky
Okrem antológie fantastických poviedok Fantázia 2020, ktorá vyšla ako výstup znateraz posledného ročníka literárnej súťaže Martinus Cena Fantázie, teda okrem ďalšieho zo série titulov, predstavujúcich už nejaký ten piatok dôležitý high-light slovenského literárno-fantastického roka, uzrelo svetlo sveta niekoľko zaujímavých slovesných špecialitiek.
Milým prekvapením je napríklad „zbierka poviedok alternatívnej histórie, fantasy a scifi venovaná Novembru '89“ Iná Nežná – Čo nebolo a/ale mohlo byť. Osem autorov ponúklo vo svojich prózach nový pohľad na revolúciu (mysliaci tank, cestovanie v čase, elixír, pre ktorý ľudia páchajú samovraždy, opakujúci sa deň, nadprirodzené bytosti, svet, v ktorom sa o moc delia fašisti a komunisti, „superhrdinovia“), zakaždým iný a osobitý, zakaždým inšpiratívny.
Kniha pre deti, ktorú napísali deti, to je Statočný rytier Tiler. Ide o projekt Dušana Damiána a 3. A, rozprávajúci príbeh odvážneho rytiera, ktorý sa vydáva na dobrodružné výpravy po kontinente Zedixa. Autorom každej z kapitol je jeden alebo viacerí tretiaci, v niektorých prípadoch sa k nim pridal aj autor projektu. Už samo osebe ide oskvelý nápad, kto napokon rozumie detskému čitateľovi viac ako dieťa? Kolektívne dielo sdetskou dušou dopĺňajú ilustrácie Stelly Smoligovej, tie sú detsky naivné, napriek tomu pozoruhodné a krásne vizuálne dopĺňajú výpravu čitateľov po stopách rytiera Tilera. (Mimochodom, vroku 2020 publikoval Dušan Damián aj samostatnú knihu – mytologickú prózu Legendy Leopardie. Pre odrastených čitateľov ide miestami až opríliš naivné rozprávanie, mladým, ktorým budú postavy mladých bohov hľadajúcich svoje miesto v živote asvete blízke, by však vyhovovať mohlo.)
Špecialitkou je aj kniha Michaela Musilová – Žena z Marsu Lucie Lackovičovej. Nespadá do oblasti literárnej fantastiky, je však príbehom výnimočnej slovenskej astrobiologičky, ktorá sci-fi číta, ale predovšetkým ho žije. Lackovičovej kniha sa dá chápať ako motivačná literatúra, apráve to je jej pozitívom i negatívom zároveň.
Kniha Hviezdoveda alebo životopis Krutohlava, čo na Zem, okolo Mesiaca aSlnka skúsil ačo oobežniciach, vlasaticiach, pôvode akonci sveta vedel Gustáva Reussa, ktorá tiež vyšla vroku 2020, má predovšetkým historickú hodnotu. Ide predsa o prvé slovenské sci-fi, ktoré autor napísal už v roku 1856. Celkovo je kniha rozdelená na šesť častí, v ktorých autor spojil súdobé poznatky z astronómie, geografie a fyziky a formou dialógu ich čitateľom predkladá spolu s Krutohlavovými názormi na vec. Náučné pasáže sa tak striedajú s Krutohlavovými príbehmi. Okrem cesty na Mesiac, úvah o Slnku a cestovania po planétach sa čitateľ dozvedá čo-to o kométach, Mliečnej ceste a o Zemi. Reussov fantastický cestopis pritom dopĺňajú nielen vydarené ilustrácie Andreja Kolenčíka, ale ajdoslov, v ktorom literárna vedkyňa Ľubica Schmarcová osvetľuje kontexty textu slovenského pioniera fantastiky.
Historicky hodnotným kusom slovenskej literárnej fantastiky, oživeným vroku 2020, teda po rovných 100 rokoch, je aj nerozsiahly text Jozefa Dohnányho Aké bude Slovensko o100 rokov. Treba asi dodať, že ide otext utopický...
Dielikmi hodnými pozornosti vpomyselnej skladačke slovenskej literárnej fantastiky za rok 2020 sú na jednej strane vnútorne pestrá antológia fantastických poviedok viac ako dvadsiatky autorov Zajtra bude včera ana druhej strane viac-menej, čo sa výrazu či atmosféry týka, „monochromatická“ zbierka (mini)próz smnohovravným názvom Ѵǰáٲ zpera Petra Krištúfka. Pri prvom titule sa mi sohľadom na „farmakonový“ rámec tejto bilancie žiada odcitovať jednu vetu zPredslovu Tona Stiffela: „Lákavý pocit úžasu je ako droga.“ Vo vzťahu kdruhému len toľko, že je to knižočka, ktorá má dušu – ato na viacerých úrovniach...
Tento sčasti hodnotiaci prehľad domácej literárnej fantastiky za rok 2020 uzatvára knižný, resp. multimediálny projekt Slovensko Noir. Auzatvára ho preto, že je, bohužiaľ, modelovým literárnym farmakon – liekom ijedom zároveň. Zatiaľ čo idea, zktorej celý projekt vzišiel, bola výborná, to, včo sa napokon zhmotnila vpodobe textov 17 autoriek aautorov, má od znamenitosti ďaleko. Kniha je problematická vo viacerých ohľadoch, tie najdôležitejšie sa však týkajú jej nekoncepčnosti. Dať dohromady niekoľko literárnych textov, poviedok, ktoré by boli slovenské (pôvodom itematickým zameraním) azároveň noir, je super nápad, len sa toho treba naozaj aj držať. Lebo priširoké apríliš rozplývavé chápanie slova „noir“ je nebezpečné avkonečnom dôsledku neproduktívne. Lebo básne – aani básne takej autority, akou je Ľubomír Feldek – prosto nie sú poviedkou, apreto sa do poviedkovej knihy jednoducho nehodia. Lebo úryvok zrománu Pavla Vilikovského Pes na ceste tiež nie je poviedkou. Lebo esej/glosa Milana Lasicu omýtoch alegendách tiež nie je poviedkou. Ilustrácie Kataríny Vavrovej sú priam fantasticky čarovné, otázka však je, či sú noirové (či sa hodia do knihy snázvom Slovensko Noir) anajmä, či sa hodia kjednotlivým textom. „Farmakonová“ rozporuplnosť definuje tento titul aj vnútorne/hlbšie, vydarené poviedky (historická detektívka Mátohy na Krížnej Juraja Červenáka, mrazivo-groteskná Ჹܳá Máriusa Kopcsaya) sa ocitajú vedľa slabších, ak nie rovno nevydarených. Lebo napríklad metafiktívnosť poviedky Cesta zo Žiliny Jakuba Nvotu je vroku 2020 vyslovene trápna, alebo je čudný – anie vtom pozitívnom zmysle slova – zážitok čítať vnejakej poviedke takúto autorskú konštrukciu: „Len čo sa poranená končatina dotkla zeme, prešiel naprieč mojím krásnym, dokonalým, vyšportovaným, štíhlym, hladkým aopáleným telom odporný kŕč.“ (s. 10) Alebo takúto: „Zabodla som do kolegu svoje krásne, podmanivé hlboké oči.“ (s. 17) Pán autor, nestálo by za to zvážiť zmenu rozprávača?
Slovensko Noir, ale aj niektoré ďalšie tituly vydané vroku 2020 jednoducho potvrdzujú, že sfarmakami – aj tými literárnymi, fantastickými alebo nie – treba zaobchádzať nanajvýš opatrne. Lebo to, čo sa vlekárni či vkníhkupectve môže javiť ako vhodný liek, vkonečnom dôsledku môže byť jedom.
Kristína Jantisová
Za kryptonymom sa skrýva autorský subjekt definovaný celkom bytostne nadšenectvom vo vzťahu kpopulárnej kultúre, záľubou vžánrovej fikcii všetkého druhu a „knihožrútstvom“.
