ղľáԾ
Hodnotenie. Nedebutová poézia 2020
V roku 2020 sme boli vystavení katastrofe celosvetových rozmerov, no aj napriek tomu vyšlo pár zbierok, ktoré by sme pokojne mohli uložiť na zlatú platňu Voyageru avyslať do vesmíru. Ak by sa k obsahureprezentatívneho úložiska (Mária Ferenčuhová, Erik Ondrejička, Zlata Matláková, vďaka) niekto dostal adekódoval ho, zaiste by sme „v hanbe nezostali“. Avšak, ak by sme mali ukázať mimozemským bytostiam, koľko vesmírneho odpadu vyprodukovala ľudská rasa za minulý rok, ktovie, či by onás vkozme ešte niekedy „zakopli“.
Zparalelného vesmíru
Konfrontácia sbásnickými prečinmi nadchádzajúcich autorov by sa mohli chápať aj zpohľadu mimozemšťanov ako kuriózne aexcentrické.
Ako zparalelného vesmíru pôsobí (ne)únavná tvorba Jozefa Darma, predstavujúca konzervatívny a zastaraný prístup kchápaniu lyriky ako komunikátu, ktorý tlmočí autorove myšlienky moralizátorským,poúčajúcim a patetickým spôsobom. Ostatná Darmova zbierka so signifikantným názvom Advent života implikuje široké spektrum tém počnúc osobnými, medzi ktoré patrí spomínanie na minulosť, uvedomovanie si staroby a premien manželskej lásky až po sociálne, spirituálne, historické, politické, národné či „buditeľské“ témy, príznačné sileným dôrazom na étos, motivovaným tristným životom súčasnej ibudúcej generácie: Ja nechcem iba / hniezdo – dom, / chcem sTebou / rodinu adeti. / Nimi dvíhať / knebu rodu strom / koreňov vnárode /a vrode / srodiny kmeňom / skorunou plodov ducha / nášho / slovenského „rúcha“ / anie čo zrádza / národ, / pre korisť do kešene / dravcov mešca / otročí. (s. 39 – 40)
Vzletné vyjadrovanie typické pre gýč charakterizuje izbierku Martina Chudíka Za tajomstvom očí, komponovanú ako súbor textov označených rôznymi ženskými menami, ktorých význam sa autor usiluje vysvetliť aj prostredníctvom „básnického“ jazyka. „Etymologický kalendár mien“ úlisne astereotypne glorifikujúci ženy od (ako inak) Evy až po (ako inak) Máriu dopĺňajú zväčša intímne skúsenosti subjektu sĽudmilou, Klárou, Veronikou, Stelou aďalšími, čo vkonečnom dôsledku pôsobí vzhľadom na zámer zbierky kontraproduktívne.
Tonalitu knihy vystihuje už samotná fotografia na obálke, zachytávajúca zasnenú dievčinu svýzorom hanblivého rozvíjajúceho sa „púčika“, no sodhaleným ramienkom na podprsenke, pózujúcu pri kmeni stromu. Amatérske fotografie rusaliek, ktoré korešpondujú srovnako naivným, sentimentálnym a klišéovitým spôsobom písania Martina Chudíka, narúšaným občasným erotickým obrazom, možno nájsť aj vnútri knihy. Básnická obraznosť arýmy autora sú však umelecky presvedčivé aprirodzene pôsobiace asi do takej miery, ako kružnicové blúrovanie na spomínaných fotografiách: Rada si staviaš vzdušné zámky, / keď cítiť lipy vpovetrí, / meníš tak dĺžku jednej priamky / na svet, čo (s)nami nešetrí. // Budem vňom vzorným kastelánom, / strážiť ho srukou na kľúči, / aby som mohol každé ráno / zamknúť sa vtvojom náručí. (Patrícia /urodzená/, s. 19)
Téma lásky definuje izbierku Evy Siskovej Až za horizont, vktorej dochádza kprelínaniu osobnej aprírodnej „lyriky“. Obsahová, ale aj formálna stránka textov sa však vyznačuje nízkou kvalitou. Zalamovanie textu do veršov evokuje vmnohých básňach väčšmi intuitívny prístup autorky než stratégiu. Inverzie zvyšujúce pátos odkazujú na deformované vnímanie lyriky ako vzletnej, ornamentálnej a rétorickej výpovede, ktorej výsledkom je nezámerný gýč. Siskovej poetika, využívajúca prevažne antropofugálne, no len zriedka invenčné apôsobivé metafory, je plná klišé. Pripomína texty začínajúcich autorov, implikujúce skreslenú predstavu olyrike, ale aj špecifický druh sebavedomia, ktorého výsledkom je uverejňovanie textov podobných Siskovej básni í: Bez teba som ako anjel / bez krídel. / Neodleť, / vezmi ma pod ochranu, / sľúb, / že zostaneš... (s. 16)
Viaceré texty Martina Prebudilu zknihy Všetko je svetlo možno len sťažkosťami označiť za poéziu aešte sväčšími výhradami ako lyriku. (Obzvlášť pri uvedenom type textov je dôležité odlíšiť prozaickú organizáciu textu od prozaizácie verša aepické stvárnenie skutočnosti od lyriky integrujúcejepické fragmenty.) Mnohé Prebudilove verše sú vetami ajeho spôsob reflektovania skutočnosti má bližšie kepike ako klyrike, ato napriek občasnej prítomnosti básnických prostriedkov: Po kolokviu Dunajské elégie vboteli Marina / vybral som sa na prechádzku vrelým mestom / na Laurinskej upani Oľgy Janderlovej / som si kúpil priezračný klobúk / vyrobený vTaliansku 100 % zmorskej trávy / okúsok ďalej na výklade kaviarne Moaré / zočil som skvelé pozvanie do básne / to Zuzka Kuglerová aOndrej Kalamár / predstavujú dvoch básnikov zMacedónska. (Bratislavské dunajské elégie, s. 18) Metafory slúžia Prebudilovi väčšmi na ozvláštnenie textov, plnia skôr dekoratívnu funkciu, ako by sa podieľali na rozšírení možností vykladateľnosti básne. Iritujúca je aj autorova „vojvodinská“ syntax, slabá alebo ošúchaná pointa a práca s apoziopézou, ktorá má prehĺbiť dôraz na (ne)vypovedané, čím zvyšuje teatrálnosť textu. Jeden zautorov bizarného doslovu, Ľubomír Feldek, však nepotrebuje pri Prebudilovi (paradoxne) ani „vetu“ (Martinove veselo-smutné verše, s. 111), aby pochopil, že je skutočným avynikajúcim básnikom: „Postačí aj jedna kvapka. Ako napríklad tá, oktorej ma Martin poinformoval už vo chvíli, keď som sa sním prvý raz stretol na bratislavskej Bibliotéke akeď mi prezradil, že hoci by mu aj malo roztrhnúť mechúr, neprišiel cestou ani okvapku telesnej tekutiny, považoval za povinnosť priniesť ju až na Slovensko apokropiť ňou pôdu svojich predkov. Hneď mi bolo jasné, že Martin je správny básnik aže tá kvapka, oktorej hovorí, nemusela byť kvapka vmechúri – mohla to byť aj slza voku.“ (Martinove veselo-smutné verše, s. 111)
Vroku 2020 vyšiel ivýber ztvorby Martina Vladika Šesťdesiat básní. Výber, ktorý by mal reprezentovať to najlepšie zo siedmich autorových zbierok, ukazuje väčšmi nedostatky ako pozitíva. Vladikovo písanie osciluje medzi gýčom aprostým popisom bez náznaku básnického videnia sveta. Málokedy sa vtexte vyskytne obraz, ktorý by nebol klišéovitý. Básňam chýba estetická dištancia, čo sa prejavuje najmä vsentimentalite výrazu, ale aj vmravokárnosti prítomnej vspoločensky či občiansky angažovanej lyrike. Kritika politickej scény, stavu štátu ademokracie však pripomína skôr „postrehy pri pive“, než konštruktívnu výpoveď. Básnik sa nepriamo „pasuje“ za „buditeľa“, ktorému text slúži ako nástroj na „otváranie očí“ spoločnosti: V Budapešti / transparent na futbalovom štadióne / kričal / SLOVÁCI NEMÁTE VLASŤ / SLOVÁCI ZOSTANETE NAŠIMI OTROKMI // Komplexy uhorskej operety shistorickými omylmi drámy? // Dokedy? (Komplexy, s. 58)
Viaceré texty iritujú úsilím autora vyvolať včitateľovi prostredníctvom textu súcit, no niektoré znich vyvolávajú skôr nezámernú smiešnosť, ako napríklad báseň Mal dlhé plavé vlásky (Na detskej onkológii): Osemročný Samko / hráva so sestričkami / playstation / Otýždeň príde ksestričkám / Bez vláskov // Čakal ešte mesiac / už nehrával playstation / predtým odišiel aj Majster N // Mal dlhé plavé vlásky. (s. 59)
Kzbierkam, ktoré fungujú azda iba vpriestore paralelného vesmíru, zaiste patrí aj kniha Jána Badáňa Život je krásny, odkiaľ pochádza iúryvok ztextu Slovenka: Boh ti dal krásu do vienka / nazval ťa prosto Slovenka / tvoje lono / to je veľká záhada / záhrada / plná rozkvitnutých ruží / odtrhnúť túžim aspoň jednu / veď bez lásky / tam všetky zvädnú / no pod dotykom každá skrásnie // Básnici otom občas / píšu nesmrteľné básne... (s. 111)
Možno by niekedy stačilo, ak by si autori pri písaní podobných textov predstavili „opačné garde“ – ospevovanie mužského lona „invenčne“ prirovnaného kukobre v nohaviciach, ktorá by bez ženského dotyku ostala neskrotená. Azda by si uvedomili, ako sa cítia čitateľky (ale zaiste aj čitatelia) pri čítaní ich textov, prípadne by si uvedomili, že ich tvorba patrí do inej kategórie ažánru, vktorom je ošúchané zobrazenie stereotypného chápania rodových rolí achlipnosť na rozdiel od umeleckých textov pozitívom.
Na bizarnom vyznení Badáňovej „všeobjímajúcej“ zbierky sa podieľajú imotívy kývajúceho pápeža Františka (s. 79), veličenstva internetu (s. 76), cigaretového spreja tmy (s. 57), mäsitých ruží (s. 46), plačúcej sprchy (s. 42), kauzy Bezáka (s. 107) či osirelej vily na Bertramke (s. 108): Bol smutný deň keď zomrel Karel Gott / aj slávik zmĺkol hore nad Petřínom / smrť zasa siahla kradmou rukou na život / Česko sa lúči dnes so svojim synom // Už osirela vila na Bertramke / kráľ hudby veľký tenor nežný aristokrat / odišiel na posledné turné / bez bohatstva abez slávy / ajeho piesne znejú vari stokrát / anajviac asi C´est la vie... (Zbohom, Karel, s. 108)
Vo vzduchoprázdne
Lepšie, no nijako slávne by vo vesmírnom meradle dopadla najpočetnejšia skupina zbierok, ktorá síce nemá parametre inej dimenzie, no implikuje viacero nedostatkov, devalvujúcich i kvalitatívne presvedčivé verše. To je dôvod, prečo spomínané publikácie „visia vo vzduchoprázdne“.
Zbierka Martina Vlada áԲ pripomína svojou nenaliehavosťou asamoúčelnosťou „umenie pre umenie“. Napriek tomu, že Martin Vlado nepatrí kautorom, ktorí by neboli schopní reflektovať svet askúsenosť prostredníctvom básnickej optiky, lavíruje vtvorbe medzi esteticky presvedčivou výpoveďou aefemérnymi textami bez hlbšej aopodstatnenej problémovosti. VáԲe sa vyskytuje najmä druhý typ textov, ktoré nedokážu včitateľovi zarezonovať, pretože im chýba pádny dôvod existencie.
Výsledný efekt je rozplývavý, čo si napokon uvedomuje ilyrický subjekt vbásni dedikovanej Jozefovi Urbanovi: aj ja píšem / aj ja táram / dve na tri / tri na dve / ako kedy (s. 10). Problém však vzniká vtedy, keď sa autor pokúša ohlbšiu výpoveď, no ostáva pri „táraní“. Neproduktívne sú aj infantilné „vtipné“ sentencie založené na princípe triviálnej slovnej hry: „pondelok ťa vystrelí“ (s. 14), „utorok trvá rok“ (s. 15), „streda je šarmantná Ruska“ (s. 16) atď. Zbierka sa usiluje kombinovať tradičnejší shravejším prístupom ktextu, no humorne ladenýmbásňam chýba dôvtip atradičným textom nosná téma auž spomínaná uveriteľná problémovosť.
Sklamaním je izbierka Zdenky Valentovej Belićovej Apokryfy podľa Lilit, ktorá nenapĺňa očakávania naznačené vnázve ani ich funkčne nenarúša. Namiesto subverzívneho pohľadu ženského lyrického subjektu na jeho prežívanie atelesnosť, rolu partnerky amatky, je vknihe zastúpený väčšmi stereotypný pohľad na ženu ako túžiacu po láske viac než po čomkoľvek inom, dôverujúcu, oddávajúcu sa celou bytosťou. Ak sa aj lyrický subjekt usiluje partnerovi vzdorovať apoukázať na vlastnú nespokojnosť, pôsobí skôr bezmocne aostáva len pri konštatovaní situácie: Mala by som ti byť povďačná, / že si sa so mnou pokúsil / zachytiť lúč. / Aspoň si tak myslím. Mala by som. / No nie som. / Na čo je dobrá zručnosť uchopenia ilúzií? (úč, s. 40)
Problémovosť vjednotlivých textoch vyznieva nepresvedčivo, rovnako ako pseudofilozofické uvažovanie založené zväčša na známych gnómach.
Úsilie ofilozofovanie badať aj avzbierke Ivana Sládečka Prvé vydanie. Vystihuje ju fragmentárnosť, ato aj napriek skutočnosti, že autor používa pri tvorbe básne motívy, ktoré na seba asociačne nadväzujú apatria pod konkrétne tematické spektrum. Jednotlivé motívy však nie sú vpotrebnom vzťahu hierarchizácie a nevytvárajú väzby na základe subordinácie, čo má vplyv na text ako celok. Básne nerešpektujú základné pravidlá kompozície textu, preto často vyznievajú, ako by len plynuli „odnikiaľ nikam“, čo sťažuje čítanie básne amá vplyv na jej „zapamätateľnosť“. Nedostatočná intenzita výpovede sa prejavuje najmä vtextoch signifikantných nielen fragmentárnosťou výrazu, ale aj slabou či absentujúcou pointou, zvýšenou mierou reflexívnosti sprevádzanou abstraktnosťou výrazu. Popri ťažkopádnych filozofujúcich textoch sa vzbierke nachádzajú aj básne, vktorých autor pracuje skomikou arešpektuje princípy výstavby básnického textu. Viaceré pôsobia originálne avporovnaní sprvým typom textov presvedčivo a koherentne. Napriek tomu, že sa vzbierke nachádzajú aj príklady prvoplánového, „lacného humoru“ , klišé (obzvlášť pri spracovaní témy lásky) astereotypného priblíženia ženského objektu, možno vnej nájsť aj pôsobivejšie fragmenty, založené na neošúchanom a implicitnom humore: Brieždenie / slovám odzvoní. / Beriem noci košeľu, / všeličo si dovolím. (57., s. 70)
Ani pochvalné vyjadrenie Milana Hamadu na prebale básnickej zbierky akamarátsky doslov Erika Markoviča ešte nemusí byť zárukou kvality textov, čo sa potvrdzuje aj vprípade knihy Daniely Šebestovej Na vode. Šebestová často osciluje medzi infantilnou sebairóniou asentimentálnou sebaľútosťou atrýznením. Humor vbásňach je nezriedka založený na ošúchaných myšlienkach a trápnosti: Milý obyvateľ / mojich fantázií, / už mi konečne zasuň / (ak nie iné) / tak tú dýku prosím, / pod ľavý rebrový oblúk // rýchlo aodborne. // nech už nastane / prerušenie srdcovej činnosti / na tvojej strane // aduša sa mi oddelí / od tvojho tela // aostanem si len tak / bezváhavo / bezčasovo / bezchlapovo. (s. 29)
Pri zobrazovaní partnerského vzťahu či vyrovnávania sa sosamelosťou poetke chýba potrebná dištancia od témy. Texty vykazujú vysokú mieru explicitnosti aj napriek autorkinmu úsiliu ozvláštniť jazyk prostredníctvom básnických prostriedkov. Slová, na ktoré chce autorka upozorniť, zvýrazňuje vzbierke napríklad kapitálkami. Málo básní zasiahne čitateľa hlbšie azanechá vňom intenzívny pocit zprečítaného,preto nemôžem súhlasiť skonštatovaním M. Hamadu, podľa ktorého „z/Zbierka básní ,Na vodeʻ znamená prenikavý prínos.“ (komentár na prebale knihy)
Za „prenikavo prínosnú“ nepovažujem ani knihu Martina Kočiša NADIR, ktorej existencia je motivovaná predovšetkým dlhodobo pretrvávajúcou situáciou vliterárnej vede akultúre, no spôsob jej reflexie (dôraz na textovosť, irónia kultúrnych pomerov, kritika literárnovedných, ale aj tvorivých postupov, intermedialita, štýlový adruhový eklekticizmus, prelínanie textu smetatextom, citová dištancia ai.) nie je diametrálne odlišný od niektorých publikácií experimentálno-dekonštruktívnej línie autorov, vychádzajúcich v90. rokoch 20. storočia. Subverzívny prístup autora ktextu sám osebe nemožno považovať za anachronický, no spôsob, akým sa realizuje, áno.
Intertextualita, palimpsestovosť, zvýrazňovanie vizuality textu, jeho negovanie ako komplexu lingvistických vzťahov, ktoré spája význam, boli javy príznačné nielen pre autorov tzv. textovej generácie, ale aj pre barbara Kamila Zbruža. Problémom je skutočnosť, že tam, kde Zbruž končí, Kočiš začína. Kočiš ovláda postupy „rozvracania“ textu, evidentne sa orientuje aj vknižnej produkcii vydavateľstva Drewo asrd, no byť epigónom „epigónov“ už nie je až také vtipné afunkčné. Kniha by potrebovala omnoho viac súčasných stimulov, podobných štylizovanému startupovému projektu ostrov paskosaari: „cieľom projektu je vytvorenie pracovného prostredia vhodného pre literárnu tvorbu primárne pre autora projektu avširšom kontexte aj pre iných autorov ako účastníkov rezidenčných pobytov (...): pobyty by mali slúžiť ako dlhodobý & pravidelný zdroj príjmu pre zabezpečenie základných existenčných potrieb: sladkovodný ostrov vsúkromnom vlastníctve orozlohe cca 3400 m2 je situovaný vSZ časti fínskeho jazera suvasvesi“ (o projekte, s. 55)
Vporovnaní sexperimentálne ladenou zbierkou M. Kočiša možno označiť zbierku Milana Abelovského Teta Mona sLízou ako konzervatívnu. Čo však oboch autorov napriek odlišnému prístupu kumeleckému zobrazovaniu spája, je anachronickosť textov. Kým vNadire sa anachronickosť vzťahuje na recykláciu metódy aneraz ipredmetu zobrazenia, vAbelovského zbierke súvisí spoužívaním jazyka: Keď ho po dlhom odlúčení opustila / nadobro, vracal sa do Dudiniec. Šiel / minulosťou, hlbšie včase. // Légia rímskych vojakov rozváľaná po lúke. / Smradľavá vajcovka prýšti / ztravertínového sopúcha ahojí // rýchlo hojí hlboké rany. (ú, s. 47)
Expresivita (predovšetkým archaickosť) výrazu nie je parodizovaná aevidentne kompenzuje nezáživnosť témy. Autor používa slová zviacerých (mnohokrát navzájom príliš kontrastných) registrov slovnej zásoby, vďaka čomu sa ešte prehlbuje bizarný dojem ztextu abáseň pôsobí nekompaktne. Fragmentárnosť textu zapríčiňuje ičastá sémantická adherencia askutočnosť, že verše príznačné strohým civilným vyjadrovaním striedajú verše presýtené metaforami. Nedodržanie miery sa ukazuje ako problematické aj pri práci svysokými anízkymi motívmi apráci sparadoxom, ústiacej na viacerých miestach vzbierke až kmorbídnemu stvárneniu skutočnosti. Abelovský nie je typom autora, ktorý by si text neuvedomoval. Jeho problém spočíva vnezámernom prekračovaní estetickej miery anepochopení dôležitosti jednoty básnického textu.
Do odlišného kvalitatívneho rámca možno zaradiť zbierku Erika Ondrejičku Za jedinou vetou (Ikar), ktorá sa s s titulom Volanie (doslova) nedá porovnať. Kým Volanie reprezentuje autonómne písanie a unikátnu autorskú poetiku, kniha Za jedinou vetou asociuje písanie na objednávku. Básne vyznievajú napriek kvalitným rýmom aprecíznej práci srytmom iritujúco, predovšetkým pre evidentné úsilie osloviť širšiu čitateľskú verejnosť. Vzbierke dominuje téma lásky, túžby, snívania, rojčenia, pričom problémovosť je vnej marginálna asekundárna.
Originálne aprekvapujúce básnické obrazy, neraz založené na paradoxe, sa striedajú sklišé, s patetickými ainfantilnými veršami, ktoré nedokáže zachrániť ani náznak humoru: Očami ti pridám / na nos ďalšiu pehu / už ich tam máš sedem / ako slniečka / Ako ju ošetriť / suchým bozkom zliehu / aneutrieť lúku / skrytú pod viečka? // áǰ si trúfa / ten sa neostýcha / keď vie čítať krehké / túžby zmyšlienok / preletí nad kvetmi / zbzučiaceho ticha / asmelo ťa bozká / rovno na členok! (áǰ, s. 11). Ondrejičkova zbierka evokuje dlhodobú masovú produkciu K. Peteraja, pričom sa zároveň latentne odvoláva na pop poéziu 80. rokov. Problémom je, že spôsobom vypovedania v80. rokoch zotrváva a zpop poézie si „osvojuje“ väčšmi to horšie než to lepšie.
Básne, sentencie, aforizmy, haiku, vktorých sa vyskytuje humor ako základný nástroj autorskej stratégie, sú symptomatické pre zbierku Minimax, na ktorej spolupracovali Ján Štrasser aBobo Pernecký (autor výtvarnej zložky). Väčšinu textov možno vďaka určitým znakom taktiež pripodobniť k pop poézii, pretože oslovujú širšie spektrum čitateľov preferujúcich komunikatívnosť textu, poetické vyjadrovanie, no nenáročné dekódovanie, hravosť, výstižnosť, básnickú skratku, interaktívnosť, humor, dôvtip, nápaditosť a údernosť pointy. Štrasser využíva rôzne prostriedky komiky vrátane láskavého humoru, irónie, sebairónie, sarkazmu, ale aj čierneho humoru. Vtextoch sa však často vyskytujeprvoplánový humor a ošúchané vtipy, ktorými sa autor zavďačí iba masovému publiku.
Nepochopeným ostáva i„anestetický“ humor, prekračujúci mieru akceptovateľného estetického cítenia: Malá filcka jar, / mladá šľapka leto / zrelá štetka jeseň, / stará kurva zima... / Celý rok pekne spolu / šliapeme chodník... (Pekne spolu, s. 51) Esteticky účinnejšie sú (iba) na prvý pohľad menej expresívne básne, založené na paradoxoch a tušenej problémovosti (77297, Nevkročím...) alebo texty s funkviou spoločenskej apolitickej satiry. Naopak infantilne pôsobia viaceré hry skoreňovým základom slov, prefixami, niektoré okazionalizmy, ako napríklad feminínny variant slova náboženstvo – „nábomužstvo“ (s. 30), pripomínajúci obľúbené detské „povedačky“ karimatka – kariotec či peňaženka – peňamužík. Za redundantné pokladám iozvláštňovanie textu prostredníctvom jeho príznakovej obrazovosti.
Okrem tradičných básnických zbierok vyšla vroku 2020 ikniha haiku snázvom Živá voda Miroslava Bartoša. Jej prednosť zaiste nie je vminimalizme (kniha obsahuje 300 haiku), typickom pre japonské umenie. Mnohé básne si zachovávajú iba formálne znaky haiku, ako napríklad rytmickú organizáciu veršov go-šiči-go (17-slabičný útvar haiku je rozdelený do troch strof, charakteristický striktným počtom slabík 5, 7, 5) anerešpektujú pravidlá wabi – sabi či kiredži, neimplikujú meditatívnosť aduchovný rozmer.
Väčšinu textov možno označiť len ako trojveršia, pretože sa vnich nevyskytujú prírodné motívy reprezentujúce určité ročné obdobie asymboly, ktorým zodpovedá konkrétny pocit či nálada: Čo rieši človek? / Čo nemá, že má druhý. / Azmenu vlády. (s. 16) Bartošove texty sa od skutočných haiku, uprednostňujúcich výrazovú neutralitu, líšia i dôrazom na ozvláštnenie slova či slovné hry skoreňovým základom: Cestou Perúna: rúna svastických znakov, / rodopis rodov. (s. 9) Kým haiku dokáže prostredníctvom okliešteného akonvenčného spektra znakov obsiahnuť „vesmír“, nad väčšinou trojverší M. Bartoša, využívajúcich široký register znakov, nie je potrebné zamýšľať sa. Sústreďujú sa na konkrétny význam ačasto neprekvapivú pointu. Len málo textov Živej vody spĺňa kritériá, ktorými sa haiku riadi.
Vspojení so Zemou
Na rozdiel od predošlých dvoch kategórií sú do uvedenej skupiny zaradené zbierky, ktoré majú nielen ambíciu presvedčiť čitateľa osvojich kvalitách, ale onich aj skutočne presviedčajú. Nie sú „odtrhnuté od reality“, avšak k tomu, aby sa dostali na zlatú platňu Voyageru, im čosi chýba.
Druhá zbierka Lýdie Džundovej Vznamení jablka patrí ktradičnej osobnej lyrike, pričom atribútom tradičný možno charakterizovať nielen poetkin spôsob zobrazovania, ale aj videnia sveta. Džundovej poézia predstavuje zhľadiska mužsko-ženských vzťahov a rolí ženský pendant ktextom Jána Gavuru: raz naučím svoju dcéru to / čo nikdy nepoviem synovi // hádzať kamienky do vody / ticho / ako sa len dá / máčať nohy vjarných riekach / počítať kruhy vnás // kým ty ulovíš pstruha holými rukami / my dorastieme do dlhých letných šiat (s. 4). Svet ženy, partnerky, matky, dcéry má archetypálny ráz, vktorom dominuje pôvodnosť ako hodnota, čo pôsobí najmä vkontexte aktuálnej podoby knižného trhu príťažlivo a neobyčajne. Odvolávanie sa na praobraz umocňuje prítomnosť biblických, ale aj pohanských motívov či motívov spätých so životom arituálmi predošlých generácií (primárne žien). Mystickú atmosféru básní akcentuje irepetičný motív modlitby či mesiaca ako ženského symbolu. Otom, že Lýdia Džundová patrí medzi autorky, ktoré rozumejú princípom lyriky avedia čitateľom ponúknuť originálnu básnickú výpoveď, niet pochýb. Avšak aj vzbierke Vznamení jablka možno nájsť verše, v ktorých sa autorke nepodarilo vyhnúť sentimentu. Nielen sentiment, ale aj nižšia miera (potrebnej) neurčitosti výrazu či viackrát neinvenčná práca spertraktovaným symbolom jablka znižujú kvalitu zbierky, obsahujúcej inak esteticky pôsobivé a unikátne obrazy, na úroveň lepšieho priemeru.
Medzi kvalitnejšie zbierky roku 2020 patrí aj kniha Hany Koškovej Chránené územie. Esteticky účinné sú najmä tie básne, vktorých sa sprostredkovanie pocitu subjektu viaže na konkrétnu situáciu, udalosť. Košková dokáže vytvoriť podmanivé básnické obrazy, no ich sugestivita ostáva až na pár (zriedkavých) výnimiek na úrovni fragmentov (verša, strofy), kvôli čomu je výsledný efekt básne ako celku menej intenzívny. Estetický zážitok ztextu sa oslabuje aj vtedy, keď sa autorka usiluje priblížiť pocit subjektu prostredníctvom abstrákt.
Naopak platí, že čím viac je vbásní konkrét aodvolávaní sa na spomínané situácie a dianie, tým lepšie autorka zachytáva adiferencuje rôznenuansy emócií, jej písanie je tým koherentnejšie azhľadiska estetického zážitku zasahujúcejšie: Fotografie zožrali mole / Ihelníček zostal / pod vianočným stromčekom / do ihiel sme sbratom / navliekali steblá trávy / Pred dom, ktorý nebol náš / sused vysypal korále / brat na najhlbšom mieste / jamy našiel rozbušku / vylovil ju sieťkou vktorej otec / nosieval chlieb ašumenie zpotoka / mal strach zprievanu / azrozhovorov omame / Čierny kufor bol dlhý ako jej rakva / brat si doň ukryl odstrelené prsty / krv znich mi zostala na sietnici... (Neviditeľná fotografia, s. 14)
Košková prirodzeným spôsobom spája problémové motívy skaždodennosťou, vďaka čomu ešte zvyšuje implicitné napätie vtextoch aneutralizuje mieru expresívnosti vbásňach. Kladne možno hodnotiť aj schopnosť estetickej dištancie autorky, obzvlášť vsituáciách zobrazujúcich blízkych ľudí subjektu ajeho spomienky.
Spomienky subjektu na detstvo, domov, matku, známe miesta, ale aj na rôzne chvíle, ktorých magickosť spočíva vjedinečnej konštelácii javov vkonkrétnom čase apriestore, charakterizuje aj knihu Jána Zambora áԲ. Zbierka predstavuje východiskový, tradičný typ lyriky, založený na monologickosti, subjektívnosti, expresívnosti azážitkovosti výrazu, pričom v sebe spája prvky osobnej aprírodnej lyriky.
Kladne hodnotím „experimentovanie“ básnika sformálnou organizáciou textov, založenou na prelínaní poézie aprózy. Oceniť možno i senzuálnosť básní avznešenosť výrazu evokujúce najmä texty domácej proveniencie 60. a70. rokov 20. storočia. Vkontexte súčasnej lyriky je uvedený spôsob písania vzácny avZamborovom podaní ijedinečný. Problém však nastáva vtedy, keď sa subjekt nechá „ovládnuť“ emóciami, čo sa na úrovni textu ako celku prejavuje vnedodržaní miery expresivity, neprimeranej ódickosti, neželanej explicitnosti výrazu, nefunkčnej repetícii myšlienok aemócií subjektu, ale aj vpoužívaní klišé.
Archaickosť výrazu je pre Zamborovu poetiku príznačná aopodstatnená, ak báseň (či už explicitne alebo implicitne) nadväzuje na poetiku starších autorov zo začiatku alebo polovice 20. storočia. Vniektorých veršoch je však miera archaickosti výrazu apoetickosti neúnosná a vyznieva anachronicky: Na neistej púti zo spleti pút som nakoniec narazil na povedomú úžľabinku schvejivo sa blyštiacou linkou potoka. / Dal som sa, kam ma viedlo tušenie, predieral som sa papraďou arôznou chamraďou, mokrinami akriačinami. (Poučný príbeh oblúdení, s. 21)
Poetiku Petra Šuleja možno ľahko rozoznať aj napriek tomu, že ju autor vpriebehu rokov aktualizuje adotvára. dzá charakterizuje pohyb okolo vlastnej osi (čo vyplýva ajzvhodne zvoleného názvu zbierky), signifikantný reminiscenciami najmä na druhý autorov triptych – Modrú trilógiu. Autor sa naň odvoláva prostredníctvom alúzií azároveň spôsobu vypovedania (vrátane práce sinterpunkciou ainými grafickými znakmi – šiframi, majúcimi pre čitateľa inštruktážny charakter). Na rozdiel od Modrej trilógie Šulej upúšťa od kyborgického mýtu avyššej miery entropie a sústreďuje sa na (ľudskú nie postapokalyptickú) prítomnosť aminulosť subjektu – básnika, jeho prežívanie mesta, vytváranie personálnej mapy či na vzťah subjektu kbásnikom domácej literárnej scény, sktorými má jeho tvorba isté prieniky.
dzá sa vporovnaní sModrou trilógiou vyznačujú aj vyššou mierou koherencie textov alebo prehlbovaním intratextových vzťahov, prispievajúcich kjednote básní ako celkov. Jednotlivé texty sú čitateľné aj bez toho, aby vnich percipient musel dekódovať intertextuálne väzby, vďaka čomu nie je narušená komunikácia medzi čitateľom atextom, ako napríklad vo viacerých básňach Modrej trilógie. Napriek spomínaným pozitívam nemožno kladne hodnotiť napríklad zámernú explicitnosť niektorých fragmentov, výrazové či situačné klišé alebo lacný humor, vlastný Šulejovej poetike, ktorého sa autor zjavne nemieni vzdať, ato aj za cenu zníženia kvality textov: jachty veru nekotvia vnašich prístavoch / na šumienke matelkovi odchovaní / so žobračenkou na káve (i., s. 45)
Rovnako identifikovateľná ako poetika Petra Šuleja je ipoetika Tomáša Straku, ktorého písanie je vkontexte súčasnej slovenskej literatúry nezameniteľné. Unikátna je izbierka Spievam, pozostávajúca zbásní aslamov, ktorých angažovanosť je vknihe explicitne priznaná. Pri jej čítaní je dôležité, aby percipient primárne nehodnotil texty zhľadiska morálky a etiky, ale estetiky. Nesústreďoval sa na (boho)rúhačstvo subjektu aakceptoval estetiku násilia či škaredosti ako legitímny spôsob zobrazenia skutočnosti, ktorý môže byť za istých okolností reflektovaný pozitívne. Len vďaka tomu, že Strakovmu subjektu „nie je nič sväté“, môže sa zaujímať očloveka do takej hĺbky, aby súčasne vnímal jeho hodnotu ibezvýznamnosť.
Subjekt sa nedokáže zmieriť sapatiou, ľahostajnosťou, nenávisťou, no sám sa knim vniektorých textoch priznáva, čo zneho robí (v pozitívnom význame slova) antihrdinu, „zbytočného človeka“, „občana druhej kategórie“ (s. 94), usilujúceho sa (paradoxne) prebudiť okolie zanestetiky. Svet, vktorom sa pohybuje, sa zdá na prvý pohľad katastrofický, no subjekt prostredníctvom všednosti aprízemnosti poukazuje na jeho reálnosť. Jedinečná je imetaforika básní, založená na výraznej expresivite: Olízaný smrťou, poď, pritúľ sa bližšie / Zmesiaca sekera odťala obrovský kus / Veľká iprimalá, bozk by sa mi zišiel / keď tvoje slová počujem zo svojich úst (Smrťou olízaní, s. 87).
Zhľadiska estetiky je obhájiteľný aj najsubverzívnejší amimoriadne zasahujúci text zbierky Nugget porn, vktorom autor vytvára paralelu medzi torzom ženského tela, na ktorom sa ukája doslova ktokoľvek, asúčasnou Ukrajinou. Kým vNugget porn sa s pornografickými motívmi, estetikou násilia aškaredosti pracuje funkčne, vniektorých básňach, ako napríklad v texte Enkidu, dochádza kich nadužívaniu akantovskému „velebeniu násilia“.
Neprijateľné sú iverše založené na extrémnom kontraste vysokých anízkych motívov, ktoré pôsobia lacno a na efekt: To si ozaj myslíš, že do teba / vstreknem nového kristapána / Pyča jedna vyjebaná (Enkidu, s. 81). Nepresvedčivá je iobčasná zložitá syntax založená na kumulovaní slov. Domnievam sa však, že T. Straka (erudovanosťou podobný P. Šulejovi) sa nemieni vzdať určitých veršov a postupov, aj napriek uvedomovanému prekročeniu estetickej miery. Vzdáva sa tým však i„vstupenky“ na Voyager, ktorá by mu za uvedených okolností patrila.
Medzi autorov, ktorí „vedia, čo robia“, patrí iRobert Pospiš. Jeho zbierka Vtichu je výsledkom poučeného písania, vyznačujúceho sa predovšetkým presvedčivou prácou sparadoxom, repetíciou (vo význame refrénovitosti), varírovaním motívov a znakom funkčnej angažovanosti, prepájajúcej spoločenské sosobným. Pre subjekt je symptomatický meditatívny prístup ksvetu (čo naznačuje už názov zbierky), k ľuďom ik sebe samému, čo možno hodnotiť ako uveriteľné, no iba dovtedy, kým sa nestane dôležitejším samotné vyžívanie sa vrozjímaní než skutočnosť sama. Niektoré zPospišových básní síce dobre „znejú“, ale ich myšlienka nie je natoľko zásadná, aby včitateľovi rezonovala. Nedochádza tak ksúladu medzi formou avýznamom.
Za problematické možno považovať iviaceré gnómy, ktoré nemajú objavný charakter, preto pripomínajú väčšmi frázy, iritujúce svojou rétorickosťou. Za nedostatok pokladám aj fragmentárnosť niektorých textov, vznikajúcu ako dôsledok spomínanej meditatívnosti agnómickosti: V tichu / Zanechávame zlomené / Aj celé. / Pre seba, / Bez nás. // Pod tisícročným kameňom / Kvitne nový život. / Nepozorovane. / Vtichu, / Apredsa / Vcelistvosti, / Ktorá predurčuje rozpad. // Bez nás, / Pre seba. (s. 31)
Opustili Slnečnú sústavu
Uvedená kategória dvoch zbierok obsahujúcich dokopy menej ako desať strán predstavuje blízke stretnutie tretieho druhu.
Pri viacerých počinoch Kamila Zbruža sa úprimne bavím anie je to inak ani pri prezeraní kníh Graffiti na vlaku/Graffiti on the train aGraffiti/Graffiti (Drewo asrd), vydaných dvojjazyčne vslovenčine aangličtine, keďže taký významný rozsah (dvojstrana vjednom idruhom prípade) iobsah či názov diel si preklad zaslúži. Obe autorove knihy majú subverzívny charakter, narúšajú tradičné chápanie textu ako relatívne uzavretého myšlienkového celku, príznačného obsahovou iformálnou koherenciou jednotlivých zložiek. Nemožno ich hodnotiť štandardnými kritériami, pretože nimi opovrhujú aironizujú ich. Nemožno ich hodnotiť ani ako vizuálnu poéziu, pretože nespĺňajú štandardné kritériá na ňu kladené. Ado tretice ich nemožno hodnotiť ani ako výtvarné diela, pretože sú iba ich imitáciou. To všetko (a ešte oveľa viac) vyvoláva učitateľa smiech. Obe Zbružove knihy sú vnašom kultúrnom priestore príjemnou záškodníckou činnosťou, reprezentujúcou ustálenú „poetiku“ autora, ktorý permanentne skúša nielen limity textu, (ne)tvorivého procesu, (ne)umenia, ale bez váhania prekračuje hranice Slnečnej sústavy avydáva sa na cestu vesmírom. Yeah!
Na zlatú platňu Voyageru
Ak by nebolo nadchádzajúcich zbierok, na zlatú platňu by sa ani po druhý raz nemusela dostať poézia. Pre ČԴdz, Trvalky aVolanie mala slovenská knižná produkcia význam aj vpandemickom roku 2020.
ČԴdz Márie Ferenčuhovej možno bezpochyby zaradiť k tomu najkvalitnejšiemu, čo vyšlo v roku 2020. Zbierka zároveň reprezentuje to najlepšie v rámci doterajšej autorkinej tvorby. V recenzii na ČԴdz nazývam knihu (v pozitívnom význame slova) „epilógom“, pretože pojíma to najproduktívnejšie z autorkinej tvorby a spája to do kohézneho celku, v ktorom sa jednota prejavuje nielen na úrovni básnického textu, ale aj zbierky. Dochádza ksyntéze motivických rastrov vzťahujúcich sa k téme vzniku azániku, stieraniu hraníc medzi mikropriestorom ľudského života, tela amakropriestorom sveta či vesmíru akvzniku nových kontextov: nachádzame sa / medzi tranzitujúcimi / telesami // odtiaľto / to vyzerá ako stretnutie / splynutie / láska / vskutočnosti sa míňame / priťahujeme sa / držíme si odstup / aby sa vesmír / nezrútil // alebo nevyprázdnil (s. 24).
Autorka dosahuje nasýtenosť obrazov vytváraním funkčného napätia medzi ambivalentnými asúčasne komplementárnymi javmi aprocesmi.
I keď poetka nerezignuje na emocionalitu a expresivitu, vtextoch badať nižšiu mieru radikálnosti arezolútnosti uvažovania aväčšie úsilie o zobrazenie viacerých možností skutočnosti, čoho pozitívnym dôsledkom je tendencia kobjektivizácii výpovede. Subjekt ČԴdze pôsobí vyrovnanejšie a namiesto „výkriku“ či spovede volí zdôvodnené a zdôvodniteľné konštatovanie, ktoré opiera o zákony (astro)fyziky. Napriek tomu však neprichádza ani o vlastnú neistotu a zraniteľnosť (uvedomuje si svoju ľudskosť, ale aj perspektívu). „Kým v doterajšej autorkinej tvorbe ,stáloʻ takmer všetko na lyrickom subjekte či objekte, ktoré boli nositeľmi témy, myšlienky, postoja, tenzie, emocionality, odosobnenia, tonality textu a podobne, v ČԴdzi dochádza k ,odbremeneniuʻ subjektu a preneseniu ,váhyʻ aj na oscilovanie medzi súbežne existujúcimi zaznamenávanými javmi, dodávajúce textom potrebnú dramatickosť, napätie, ale aj spomínanú interpretačnú vrstevnatosť.“ (Šafranová, 2021, v tlači)
Pozitívnym prekvapením roka 2020 je kniha Zlaty Matlákovej Trvalky, ktorá patrí medzi to najlepšie, čo vyšlo. Zbierku definuje básnická vyzretosť, nadčasovosť, pochopenie auplatňovanie estetickej miery na všetkých úrovniach, rozpoznateľná, osobitá apôsobivá poetika založená na presvedčivej imaginatívnosti, zážitkovosti, detailnosti a výtvarnosti výrazu. Verše charakteristické prítomnosťou epických fragmentov striedajú impresie, pričom sugestivita výpovede spočíva v subtílnosti auveriteľnosti výrazu aimplicitnej nadväznosti na écriture féminine.
Autorka navodzuje prostredníctvom básne dôvernú atmosféru, pričom nemá potrebu zneužiť čitateľovu pozornosť akoukoľvek formou exhibície vtexte. Matlákovej zbierka sprostredkúva pohľad do svojbytného sveta subjektu, ktorý priťahuje obyčajnosťou podanou ozvláštňujúco, no nie na efekt: záhradný vesmír ma zneisťuje / prekopávam ho / zdna vyberám hľuzy / jedlé korene / zahŕňam jamy / nepatria mi // dnes ráno / natieklo toľko októbra až zatopil hriadky / ruky mám na pleciach kríka / vblate sa nedá pohnúť / drozd pokračuje / odštipkáva zduly // každý plod je žltou planétou // vinom vesmíre / pred seba ukladám trpké plody / myšlienky / môžem ich rozhryznúť na slabiky / premiestniť / vytvoriť nové slová / zapísať pre iných (jesenná rovnodennosť, s. 28).
Invenčná je ipráca spointou, ktorá vyznieva neraz nevýrazne či triviálne, no zpohľadu subjektu je vkonkrétnom čase, priestore asituácii zásadná.
Odlišný typ textov predstavuje básnická zbierka Erika Ondrejičku Volanie. Okrem toho, že sa vnich viackrát explicitne vyskytuje motív koánu, sami fungujú na jeho princípe. Uvažovanie príznačné pre koán, založené na zdôrazňovaní neprirodzenosti bariér, ktoré kladie človeku racionalita, korešponduje adopĺňa sa simaginatívnosťou ako spredpokladom básnického vnímania skutočnosti. Reflexívnosť ameditatívnosť Ondrejičkových básní nie je samoúčelná, naopak, odhaľuje potrebu subjektu porozumieť sebe isvetu, uvedomiť si napríklad, že existencia protikladov vo svete je konštruktom, ktorý odporuje spoločnej podstate adifúzii javov: Ako keď sa zotmie / azdá sa / že svetlo zmizlo / ale ono nezmizne // Navždy ostane vo veciach, do ktorých vošlo (s. 23).
VOndrejičkových básňach sa viditeľným stáva to, čo človek na prvý pohľad nevidí(automaticky to považuje za nejestvujúce) aodkrýva sa neexistencia viditeľných vecí: Farba nie je vlastnosťou predmetov // aniektoré veci sú / aj keď ich nevidíme // Napríklad hviezdy / zakryté vodnou parou / alebo denným svetlom // Aniečo nie je / aj keď to vidíme (Biela diera, s. 34).
Viacero zbásní sa odvoláva na všedné situácie, vďaka čomu autor „poľudšťuje“ metafyzickosť básní akonfrontuje uvažovanie charakteristické pre zenových majstrov so súčasnou, každodennou realitou ajej tradičnou reflexiou. Zároveň poukazuje na možnosti, prostredníctvom ktorých sa dá všedné dianie chápať ziného, zenového pohľadu: Nemožno zastaviť! / Neexistuje! / informuje niekoho vodič / aso všetkým sa dá súhlasiť // Nemožno zastaviť to / čo neexistuje (Medzi dvoma zastávkami, s. 48). Volanie považujem za jednu znajkvalitnejších zbierok roka 2020 azároveň za najlepšiu Ondrejičkovu knihu.
Ana záver „hvězda padá vzhůru“ (alebo aj nie?)
Vroku 2020 vyšla ijedna reedícia, antológia, súborné dielo a niekoľko výberov ztvorby autorov, ktorých možno považovať (neodpustím si vesmírne klišé) za stálice na slovenskej literárnej scéne (na nebi by bolo predsa už len príliš).
Pôsobivé stvárnenie charakterizuje zbierku Ivana Laučíka Na prahu počuteľnosti, pôvodne vydanú vroku 1988. Viaceré abstraktné ilustrácie vnútri knihy evokujú prechodené Laučíkove trasy aabstrakcia na obálke zase horizont rozdeľujúci Laučíkovu krajinu na dvoje. Dobre známa básnikova zbierka tak dostáva podobu, ktorá je vsúlade s poetikou autora a zároveňreprezentuje vkus, empatiu acitlivosť vydavateľa.
Príťažlivosť vystihuje ajvizuál knihy Otváracie hodiny (Básne 1964 – 2020), ktorá dokumentuje celoživotnú tvorbu Jána Štrassera. Publikácia zachytáva predovšetkým dve básnické polohy autora – elitársku (v pozitívnom význame slova) aústretovú širšiemu čitateľskému okruhu, vrátane percipientov konzumujúcich literatúru ako produkt, ktorý napĺňa ich konkrétne potreby a (v porovnaní spredstavami diskurzívneho čitateľa) nižšie očakávania. Básne príznačné prekvapujúcou asugestívnou obraznosťou, vktorej sa neraz funkčne ozýva „echo“ konkretistickej poetiky, postupne striedajú aforistické „textíky“ a „hahaiku“ čím sa prízvukuje skutočnosť, že autor je otvorený všetkému avšetkým, čo možno pokladať za pozitívne inegatívne zároveň.
Vporovnaní s vkusnýmiknihami Jána Štrassera aIvana Laučíka vyznieva výberMilana RichteraztextovMilana Rúfusasnázvomٳܻň(Ikar) nevkusne, ato napriek tomu, že Rúfusove básne dopĺňajú početné ilustrácie Dušana Kállaya. Kállayova tvorba väčšmi konvenuje sAndersenovými rozprávkami a CarollovouAlicou vkrajine zázrakov, než spoéziou Milana Rúfusa. Výsledkom spojenia Kállayových emotívnych ilustrácií a Richterovho tendenčného výberu, vďaka ktorému pôsobí Rúfusovo písanie nezaslúžene „provinčne“, naivne aneželane „lokálpatriotisticky“, je presiahnutá miera expresivity, miestami vyznievajúca až infantilne. Vyzdvihovanie Rúfusovej úprimnosti a dobroty, ktorú „podčiarkuje“ štylizovaná detská hravosť aimaginatívnosť Kállayových ilustrácií, zaiste napĺňa komerčnú ikarovskú predstavu opoézii. Z estetického hľadiska sa však javí kontraproduktívne. Poplatné vydanieStudnepod značkou Ikar do istej miery devalvuje oboch kvalitných autorov, Kállaya iRúfusa, ktorého zbierkaAž dozriemevydaná vroku 1956 znamenala progresívne asvojbytné ohlásenie návratu kestetickým hodnotám. Ten istý básnik je vo výbere zroku 2020 predstavený Milanom Richterom ako „svedomie národa“ (s. 268), často vysielajúci „poštové holuby priateľstva“ kveľkým osobnostiam, kpriateľom, ku kolegom „od pera“ ikvýtvarníkom (s. 270).
Za dôležité považujem, na rozdiel od vydania Studne, súborné vydanie troch zbierok Kataríny Kucbelovej – ٳá, Šǰ a Malé veľké mesto, ktoré predchádzali doteraz autorkinej najlepšej knihe Vie, čo urobí apodieľali sa (spoločne napríklad stextami N. Ružičkovej či M. Ferenčuhovej) na formovaní novej podoby lyriky písanej ženami, ktorá sa líšila od písania starších etablovaných poetiek, ako napríklad M. Haugovej, D. Podrackej, V. Prokešovej. Kucbelovej zbierky pútali pozornosť od začiatku asvojou neprehliadnuteľnou existenciou vyvolávali nepriamy tlak na literárnu kritiku, ktorá ich nemohla nechať nepovšimnuté.
Ďalším autorom, debutujúcim vo vydavateľstve P. Šuleja Drewo asrd, ktorý vroku 2020 vydal výber ztvorby, je Michal Habaj. Publikácia Spevy kyborgove svýborným doslovom generačného kritika tzv. text generation J. Šranka, syntetizuje básne zo zbierok 80-967760-4-5, Gymnazistky. Prázdniny trinásťročnej, Korene neba, Básne zposledného storočia aBásne pre mŕtve dievčatá, ktoré prepája (okrem iného) vytvorenie akreovanie individuálneho kyborgického mýtu (Z. Rédey). Básne vydané vrokoch 1997 až 2003 (re)prezentujú vývoj autorovej poetiky azároveň predstavujú dokument doby, vakej vznikali. Ztoho dôvodu možno oceniť skutočnosť, že ich autor ponecháva vpôvodnej podobe.
Návrat kprameňom, ato doslova, reprezentuje publikácia Duní Dunaj spodtitulom Antológia slovenskej poézie oDunaji. Napriek tomu, že sa vknihe nachádzajú okrem textov súčasných slovenských azahraničných autorov aj básne slovenských klasikov, antológia má väčšmi kvantitatívny než kvalitatívny charakter. Je pozoruhodné, ak viacerí autori žijúci v21. storočí, ktorí prijali „pozvanie, aby nadviazali na verše našich klasikov oDunaji aprispeli tak do medzinárodného programu antológií poézie oDunaji“ (Bielik, s. 8), používajú slovný register, syntax aštylistiku, ale aj myslenie príznačné pre človeka 19., 20. a21. storočia zároveň. Ak mali nadviazať na zidealizovaný aódický pohľad oslavujúci „Rieku práce, piesní abásní“ (Kenda, s. 65), podarilo sa im to. Vivat h/Historický, smelý čin, / hysterickým ochranárom navzdory. / Chlapské slovo, Gabčíkovo! / Slováci skrotili riečny živel. / Rieka práce, / rieka piesní, / rieka básní, / tepna obchodnej infúzie, / veľtok Európskej únie, / pamiatka UNESCO / vdriečnej riečnej delte. (Kenda, s. 65)
Musím uznať, že cesta slovenským vesmírom nedebutovej poézie vydanej vroku 2020 bola riadnym sci-fi, ato ako verná fanúšička žánru, „odchovaná“ na Star Treku, mám čo-to za sebou. Som však úprimne rada, že napriek množstvu čiernych dier má slovenská poézia stále svojich kapitánov Kirkov, Spockov či Troiové, schopných tvorivo sa vynájsť arealizovať aj vsituácii, keď predstavu osamozrejmosti vesmíru nenarúšajú Klingóni či Romulánci, ale každodenná realita.
Mgr. Lenka Šafranová, PhD. (1986)
Literárna vedkyňa, poetka, zástupkyňa šéfredaktora časopisu opoézii abásnikoch Vertigo, lektorka tvorivých dielní aporotkyňa viacerých renomovaných literárnych súťaží. Pôsobí na Katedre slovenskej literatúry aliterárnej vedy FF PU vPrešove. Venuje sa predovšetkým súčasnej slovenskej poézii ateoretickým problémom literatúry.
