ղľáԾ
V júni mala kultúrna verejnosť príležitosť pripomenúť si 80. výročie narodenia Pavla Hrúza.
V júni mala kultúrna verejnosť príležitosť pripomenúť si 80. výročie narodenia Pavla Hrúza. Domnievam sa však, že meno tohto autora vslovenskej literatúre dnes nepatrí medzi všeobecne známe. Isteže, figuruje ako cenený prozaik vakademickom okruhu literárnej vedy, ako hmlisto charakterizované meno zo slovníkov vpamäti študentov slovakistiky či ako jeden zmála slovenských literárnych disidentov. Optimisticky sa budem domnievať, že čitateľská obec Knižnej revue sa sPavlom Hrúzom stretla aspoň prostredníctvom letmej zmienky. A pesimisticky - že Pavel Hrúz je do istej miery zabúdaným (nie zabudnutým) autorom, ktorý sa v súčasnosti číta len veľmi sporo. Celkom neprávom.
Hrúz proti dobe
Literárna iživotná dráha Pavla Hrúza bola (a je) obdivuhodná. Vyštudovaný elektrotechnický inžinier so záľubou vliteratúre debutoval vroku 1966 knihou Dokumenty ovýhľadoch, odva roky neskôr vydal zbierku poviedok Okultizmus. Hrúz sa vnich prejavil ako citlivý aempatický pozorovateľ sveta aľudí, zároveň aj ako vkusne hryzavý ironik, zručný jednak vohýbaní jazyka, jednak vpoukaze na nešetrnú manipuláciu sním.
Dôsledná polemika sdobou charakterizuje jeho prvé knihy – je to polemika mnohorozmerná, vykresľujúca svet mladého mestského človeka vočakávaní zmeny pomerov. Zároveň vnej silnie vedomie minulosti 50. rokov ako svojskej doby, oktorej podáva výpoveď cez postavy „bývalých“ ľudí.
Hrúzova irónia askepsa sa prejavili vrecyklácii „dokumentov“, záznamov doby, rečových registrov, jednoducho plejády jazykových vrstiev, nahromadených azbavených zmyslu – až by lákalo povedať, že má jeho tvorba prekvapivo postmodernistický ráz.
Vjadre Hrúz zachytáva vo svojich prózach človeka uväzneného vdejinách proti svojej vôli. Údel malého človeka zmietaného vpôsobení doby, jazyka, spoločnosti, zobrazený snedôverou voči vyšším princípom (spoločenským, ľudským aj literárnym), je napokon azda ústrednou témou Hrúzovho písania, bez ohľadu na čas, ktorý opisuje. Citlivosť na nuansy jazyka, odmietanie jednorozmernosti dobovo preferovaného sveta, záľuba vo vážnejparodizácii azreteľ na perifériu, priestorovú iľudskú, spravili zHrúza na dlhý čas rovnako vylúčenú osobu.
Doba proti Hrúzovi
Podobne ako generačný aliterárny druh Pavel Vilikovský aj Hrúz sa stiahol zoficiálneho publikačného priestoru, do ktorého sa naplno vrátil vydaním viacerých kníh na začiatku 90. rokov. Časť znich vznikala priebežne od začiatku 70. rokov. Vnich Hrúz pokračoval vnačatom programe, ktorý bol vjasnom rozpore sdobovo preferovaným videním sveta nielen vliteratúre.
Hrúzov ostentatívny obrat kukaždodennosti aneheroickosti signalizoval záujem oľudí vylúčených na spoločenský okraj – neredukoval ho však na písanie sociálnej prózy. Hrúz vo svojej tvorbe tvrdohlavo odmietal viesť hoci nesúhlasný dialóg soficiálnym dobovým jazykom, spoločnosťou, prevádzkou – ich pôsobenie je však od jeho próz neoddeliteľné, situácia Hrúzových ľudí stojí (a najmä padá) na nezáujme spoločnosti onich, prípadne na jej priveľkom záujme.
Ahoci sa sám autor domnieval, že ustrnul vpísaní paródií, nie je to vôbec tak. Jeho ponášky nemali za úlohu vysmievať sa. Práve naopak, textové predobrazy ohýbal natoľko, až sa zdalo, že snimi vlastne nič nerobí – ako napríklad vprípade románu Oči kuričove (1996), vktorom na podloží výrobného románu sledujeme postavy robotníkov existenciálne blúdiť vich deficitných životoch, redukovaných na život pracovný.
Doba po Hrúzovi
Hrúzove knihy sa mimo prvých vydaní prakticky nedočkali oživenia – svýnimkou jeho ústrednej zbierky poviedok Okultizmus (2005, L.C.A.) asúborného diela (2007, Kalligram), ktoré obsahuje spomenutú zbierku aknihu Pereat.
Hoci sa môže zdať, že Hrúzove prózy sú viazané na svoju dobu, resp. dobu, oktorej referujú, sú vždy relevantné. Môžeme vnich čítať nesmierne citlivý pohľad, existenciálny aj sociálny, na možno netypické, ale stále veľmi časté ľudské údely. Ak si ho už máme zháňať vantikvariátoch ačoraz menej aj vknižniciach, je dobré si ho raz za čas pripomenúť.
Viliam Nádaskay (1994)
Vyštudoval anglistiku a slovakistiku na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Je doktorandom v Ústave slovenskej literatúry SAV. Od roku 2019 je redaktorom internetového časopisu Platforma pre literatúru a výskum (). Bol editorom Kritickej ročenky 2019 a 2020.
Titulné foto: Pavel Hrúz (14.6. 1941 – 15.8. 2008)
Foto: bystricoviny.sk
