ղľáԾ
Milan Lasica
3. 2. 1940 Zvolen — 18. 7. 2021 Bratislava
Bol to rok 1981, keď sa ku kultovej autorskej dvojici Milan Lasica a Július Satinský pridal Jaroslav Filip, aby spolu vydali legendárne album Bolo nás jedenásť.
V tých dňoch sa dalo Milana Lasicučasto stretnúť, ako kráča dolu námestím SNP s taškou na pleci s výrazným nápisom LASICA.
Chodcov si príliš nevšímal, ale bolo jasné, že tá LASICA na pleci je pre ich pobavenie. Vyšlo a vychádzalo mu to vtedy a napokon až do posledného dychu akoncertu so songomJa som optimista... Nedostižne pohotovo a úsporne glosoval slová ľudí, ktoré dokázali vypustiť zo svojich úst. S úprimným pobavením, ale niekedy aj s neskrývanou beznádejou.
Autor mnohých literárnych útvarov, hier, piesňových textov, fejtónov, skečov, herec, režisér, spevák, ktorý sa v priestore slov pohyboval hravo a nebojácne ako Cyrano, dokázal jedným slovom trafiť klinec pointy po hlavičke.
„Nemyslíte si, že pandémia tvorcov posúva?,“ pýta sa moderátor.
„Kam?“ opýta sa Lasica.
Na to „kam“ budeme hľadať odpovede už bez Milana Lasicu, ktorý nám však po sebe zanechal možný, oslobodzujúci spôsob uvažovania. A smiechu.
Tina Čorná Sikorová
Milan Lasica bol slovenský humorista, dramatik, spisovateľ, textár, režisér, moderátor, spevák a herec. Zomrel18. júla2021počas výročného koncertu skupinyBratislava Hot Serenadersv bratislavskomŠtúdiu L+S. Dospieval skladbu „Ja som optimista“, keď počas klaňačky odpadol a nepodarilo sa ho oživiť.
"Milý divák, smeješ sa spolu snami už tridsať rokov. Ak si to pred tridsiatimi rokmi na predpoludniach tu vTatra revue (teraz Štúdio S) nebol práve ty, tak to bol tvoj otec alebo rozosmiata matka (stalo sa nám raz, že jedna pani na našom predstavení od smiechu aj porodila). Nikdy si sa nepretvaroval, smial si sa zo srdca aúprimne. Smiech sa nedá načasovať, nacvičiť, zahrať. Ľudia sa buď zasmejú, alebo nezasmejú. Na pohrebe sa môžeš tváriť, že plačeš. Stačí napodobniť vzlyk, zakryť si dlaňami tvár… ale pri smiechu by bolo cítiť, že je falošný, že je umelý. Človek už vymyslel aj umelý chrup aj umelú hmotu aj umelú ženu aj umelé maslo, ba aj umelý klavír– ale umelý smiech nikto nevymyslí. Preto ťa medzi nami vítame aj dnes večer. Neboj sa, budeš sa smiať! Ale neboj sa, nezostane ti to. Predstavenie sa skončí, vyjdeš von do života asmiech ťa prejde."
(Milan Lasica a Július Satinský v programe kinscenáciiJubileum vbratislavskom Štúdiu S, 1990)
LASICA, Milan – SATINSKÝ, Július: Milan Lasica & Július Satinský: Súborné dielo I. (ako vzniklo). In:Knižná revue, roč. VI, 20. 11. 1996, č. 23, s. 4.
Milan Lasica sa narodil3. februára 1940. Roku 1962 ukončil Vysokú školu múzických umení vBratislave. Potom pôsobil ako herec vTatre avDivadle na korze, kde sa profiloval v komediálno-kabaretnej dvojici sJúliusom Satinským. Politický kabaret dvojice L+S svojskou iróniou, využívajúcou motívy absurdného humoru arelativizácie tzv.nedotknuteľných hodnôt– napríkladv hreNečakanie na Godota(1968), v ktorejumelecky reagoval aj na vstup vojsk Varšavskej zmluvy do ČSSR roku 1968, patrí ktomu najlepšiemu, čo na Slovensku vuvedenom žánri vzniklo. Roku 1970 však pre odvážnu kritiku okupačných pomerov divadlo zatvorili aLasicovi so Satinským zakázali umeleckú činnosť. V rokoch 1970– 1971 pôsobili preto obaja vkabaretnom divadle Večerní Brno. Potom sa vrátili naSlovensko aúčinkovali na Novej scéne. Roku 1982 vzniklo poetické akabaretné divadlo Štúdio S(dnes Štúdio L+S) vpriestoroch slávnej Tatra Revue. Tu opäť začali L+S pôsobiť ako dvojica až do Satinského smrti v roku 2002. Lasica neskôr patril medzi pravidelných účinkujúcich televíznych reláciíSedem(v rokoch 2001–2021) aZlaté časy(v rokoch 2016–2021). Za svoje aktivity získal Cenu Karla Čapka, CenuDominika Tatarku, Krištáľové krídlo čiPribinov kríž II. triedy za významné zásluhy voblasti kultúry a ďalšie ocenenia.
Autorsky sa podpísal pod desiatky divadelných hier apredstavení a piesňových textov, ktoré vyšli aj vknižnej podobe – tvorbu zo 60. a70. rokov obsahuje 1. časť súborného diela(spolu s Júliusom Satinským, L. C. A. 1996), v 2. časti2(L. C. A. 1998) je zahrnutá tvorba dvojice zo 70. aprvej polovice 80. rokov, cyklus súborného diela uzatváraհó(s dvojicou L&S je autorom Miroslav Horníček, L. C. A. 1997). Pod názvomپó(Forza Music 2008) aL+S. Jubileum(Forza Music 2008 ) vyšli knižne aj prepisy gramofónových nahrávok zich vystúpení doplnené CD. Piesňové texty Milana Lasicu takisto vyšli napríklad ako knižné súboryPiesne ainé texty(Q 111, 2006) aSlávne texty slávnych piesní(Forza Music 2008) a v mnohých ďalších tituloch.
Na našom webe nájdete tri rozhovory, ktoré autor poskytol časopisu Knižná revue či Ľubošovi Juríkovy do knihy Rozhovory po rokoch. V jednom z nich na otázku Jitky Rožňovej"Považujete humor za účinnú zbraň vboji proti ľudskej prízemnosti atotalitným praktikám?" odpovedal:"Humor nepovažujem za zbraň, to je terminológia päťdesiatych rokov. Humor je veselá cesta kpravde."
Bolo to niekedy v apríli 1962. Pár dní po premiéreLásky hry osudnejod bratov Čapkovcov vŠtúdiu VŠMU sa vaule na Kapitulskej ulici konala diskusia oinscenácii (vtých časoch sa ešte opredstaveniach na VŠMU verejne– aživo!– debatovalo).Lásky hru osudnúvýrazne autorsky upravili Lasica so Satinským aobaja vtom predstavení aj hrali. Krátko po úvodnom hodnotení sa prihlásil oslovo národný umelec Janko Borodáč avzniesol námietky proti herectvu Lasicu aSatinského. Tvrdil, že na profesionálnom javisku nemajú čo hľadať, ich prejav je vraj amatérsky, nijako sa do postáv „neprevtelili“, zostali iba sami sebou. Nedalo mi to, prihlásil som sa aj ja, vtedy poslucháč prvého ročníka– apokúsil som sa národnému umelcovi oponovať: Pamätám si ako dnes na tú gundžu, ktorá mi po prvých vetách navrela v hrdle; nebolo veru ani v tých časoch zvykom nesúhlasiť soficiálnymi veličinami. No jednako sa mi podarilo čosi neobratne vyjachtať na obranu autorského herectva, ktorého zmysel nespočíva v„prevtelení“, ale vo vyjadrení postoja, vprípade Lasicu aSatinského navyše posvätenom originálnym zmyslom pre humor aironický nadhľad. Namrzený Janko Borodáč po chvíli vstal aopustil aulu. Čo vtedy spáchali Lasica so Satinským, že tak roztrpčili starého pána? Nedopustili sa ničoho iného, než že si dovolili vniesť na javisko divadelného učilišťa– súc poslucháčmi dramaturgie, anie herectva– čosi, čo už predtým v rokoch 1959 – 1960 sosobitou bravúrou rozvinuli na tzv.Mládežníckych predpoludniachvbratislavskej Tatre: (čo nebolo nič inšie ako slovenský variant pražskýchtext-appealovVyskočila, Suchého and comp. z pražskej Reduty) autorský dialóg dvoch komikov, ktorí saneschovávajúza dramatické postavy anehľadajú zámienku pre humor vkomediálnej zápletke dramatického príbehu, ale predstupujú pred diváka, aby mu otvorene demonštrovali svoj názor, svoj postoj k svetu, svoje myslenie, svoj zmysel preodkrytú hruapre humor. Bolo to čosi, čo práve svojou otvorenosťou apriznaným partnerstvom voči divákovi vybočovalo zo zabehaných koľají tradičného opisno-realistického divadla. Anielen z koľají divadla, lež izkoľají takpovediac spoločenských: otvorenosť arovné partnerstvo boli aj vtedy korením príliš vzácnym.
Martin Porubjak(zo sekcie nášho webu Napísali o autorovi)
Titulná fotografia: Lucia Gardin
