ղľáԾ
Je to Afrika, oktorej píše mladá Afričanka. Vojnu, ktorá viedla kzaloženiu organizácie Lekári bez hraníc, priamo nezažila, pozná ju zrozprávania rodičov, príbuzných, priateľov.
Chimamanda Ngozi Adichie: Polovica žltého slnka
Preklad: Kristína Karabová
Žilina: Absynt, 2021
To, čo prežili, na fiktívnom príbehu rozpráva tak, aby jej rozumeli Američania aEurópania. Aj tí, ktorí vAfrike nikdy neboli aoBiafre doteraz nepočuli. Veď túžba po láske, šťastí, naplnení základných životných potrieb (nielen materiálnych) apo pocite bezpečia (bez nutnosti kopať bunkre pre prípad leteckého útoku) sú prirodzené všade na svete.
Afrika kontrastov
Afrika nie je len chudoba, hlad, korupcia avojna. Aj keď to všetko vknihe Chimamandy Ngozi Adichie Polovica žltého slnka je.
Autorka, ktorá vyrástla vnigérijskom univerzitnom meste Nsukka aako 19-ročná odišla študovať do USA, začína svoj príbeh zpohľadu bystrého chlapca zdediny, nastupujúceho do služby k vzdelaným súkmeňovcom strednej vrstvy v meste. Tí neboli chudobní, pred vojnou neriešili, či si môžu dovoliť mäso častejšie ako pri slávnostných príležitostiach. Čítali knihy, učili na univerzite, viedli diskusie s priateľmi o budúcnosti krajiny, odmietali povery akľuďom sa správali ako kľuďom. Mali ideály.
Vtejto časti knihy sa zdá, že Afrika kontrastov má snami viac spoločného, ako by sme čakali. Pamätníci obdobia po páde komunistického režimu môžu mať taký dojem napríklad pri čítaní opisu až vulgárneho prepychu či nevkusu domácich novozbohatlíkov, ktorí nahradili koloniálnych pánov. Okorupcii, klientelizme anetransparentnom získavaní štátnych zákaziek ani nehovoriac.
Nechýbajú povery, mágia, čarodejníctvo. Vpodaní Adichie sa však človek pozastaví nad tým, aký je vlastne rozdiel medzi poverou ahoaxom. Prečo sa tak šíria? Aprečo sú vzdelané alebo bezdetné ženy podozrivé priam z bosoráctva?
Téma postavenia žien a ich práv je Adichie blízka, vo vydavateľstve Absynt okrem jej neskoršieho románu á첹 (2018) vyšli aj dva feministické manifesty (Drahá Ijeawele, 2020 aVšetci by sme mali byť feminist(k)ami, 2017). Za Polovicu žltého slnka získala vroku 2007 ako 30-ročná prestížnu cenu Women´s Prize, ktorá sa udeľuje ženskej autorke za najlepší anglicky napísaný román.
Vojna je veľmi škaredá
Hlavným motívom románu je vojna medzi Nigériou aodštiepeneckou Biafrou vrokoch 1967 až 1970. Ako autorka vdoslove píše, jej otec končil mnohé príbehy slovami – vojna je veľmi škaredá.
Na opis vojnových hrôz aich dôsledkov sa slová vždy hľadajú ťažko. Polovica žltého slnka však nie je román napísaný vojnovým veteránom, ktorý je pre autora čiastočne terapiou na prekonanie post-traumatického syndrómu a pre čitateľa desivým svedectvom, z ktorého mu takmer pri každej stránke zviera žalúdok anedá mu pokojne zaspať.
Adichie svoj román postavila na príbehu bežných ľudí – vzdelanej Olanny, jej muža – profesora matematiky Odenigba, ich pomocníka vdomácnosti Ugweho, Olanninej dvojičky – sarkastickej Kainene ajej partnera Richarda Churchilla, Brita, ktorému sú rasové predsudky cudzie azhoda jeho priezviska so slávnym premiérom je čisto náhodná.
Nie sú to dokonalé bytosti, majú svoje chyby, usilujú sa olásku ačelia pocitom zrady. Chtiac-nechtiac sa však stávajú utečencami vo vlastnej krajine. Neboli na to pripravení, aj keď niektorí absolvovali seminár snázvom Pre prípad vojny, kde im poradili, aby si diplomy zabalili do nepremokavých obalov avprípade evakuácie ich brali medzi prvými.
Nijaká organizovaná evakuácia. Utekajú z domu, kde sa na sporáku ešte varí polievka aOlanna sa neskôr chvíľu strachuje, či ten sporák vypli. Zvyšky „normálnosti“ niekdajších čias sa však strácajú a blednú tak rýchlo ako tých pár šiat, ktoré si stihli vziať.
Biafru zlomil hlad
Biafra sa stala symbolom jednej znajhorších humanitárnych kríz po 2. svetovej vojne. Spája sa s obrazmi na kosť akožu vychudnutých detí snafúknutými bruškami. Adichie konštatuje: „Biafru zlomil hlad, priniesol jej slávu apomohol jej udržať sa tri roky. (...) pre hlad vBiafre rodičia po celom svete hovorili svojim deťom, aby nenechávali na tanieri jedlo. (...) Hlad preslávil mnohých fotografov.“ (s. 288)
Zpohľadu civilistov, utečencov, pre ktorých hlad nie je len slovo či záber vnovinách, pridáva obrazy zúfalého čakania na potravinovú pomoc čizápasu ozískanie sušeného žĺtka. Aj to, že „hlad ničí detskú pamäť“.
Adichie sa nepúšťa do hlbokých analýz konfliktu. Rozprávaním o pogromoch však upozorňuje na výbuchy koncentrovanej nenávisti, systematické besné vraždenie. A dôsledky vojny. Ale nepriamo pripomína aj to, že niečo také sa vmoderných dejinách neudialo po prvý aani posledný raz. Aj preto jej opakujúce sa slová „Keď sme umierali, svet mlčal“ zostávajú vpamäti. Možno aj hlbšie ako názov Polovica žltého slnka.
