ղľáԾ
Achilles a korytnačka
ako Achilles
márne sa namáhajúci dobehnúť svoju korytnačku
(ostrozraký Zenón so sieťami apórií, v každom priestore a v každom okamihu bytia)
zahryznutá do času, odhodlaná spomaliť ho v behu (ibaže viem:
rovnako márne úsilie), ranky po zuboch
cítim aj tak iba ja na svojej vlastnej pokožke
pieseň, skôr nepieseň
a potom táto pieseň, či skôr nepieseň, keď sa to tak vezme, vcelku falošná, uši mi obdiera falošnosť rytmu, falošnosť melódie
(o slovách ani nehovoriac)
skrz-naskrz odhalená
vo svojej čírej nepravosti, a predsa ju nesťahujem z repertoára mojej každodennosti, dokonca ani nepredstieram, že vôbec neviem
o jej pretvárke
첹í첹
občas mávam (priam kacírsku) predstavu: zhodiť tamten kalich tak trochu pateticky spájaný s osudom
(nech by stál na akomkoľvek vzácnom, napríklad ebenovom podstavci), rozbiť nádobu,
z ktorej každý musí si raz odpiť (niektorí dokonca pijú z nej opakovane a na viackrát), takmer vždy zaskočení, (ešte) nezmierení, pretože do dna, až do samého dna sa pije z tejto nádoby...
rastie vo mne túžba rozmrviť ju na celkom drobné kusy, aby z črepín
roztrúsených pod nohami vyprchali
aj posledné kvapky odzbrojujúcej horkosti
dnes ráno v zrkadle opäť raz cudzia tvár, s novými vráskami a s novým tienením, takmer vonkoncom nerozpoznateľná (klišé, ktoré ma až neskutočne desí), ale v prstoch ešte stále rokmi nezmenená (nezmenšená) túžba: prehmatať sa k zadnej strane zrkadliacej plochy, vylúpnuť z nej aspoň kúsok svojej
íٴdzԴDzپ
rekviem
v takéto dni už neradno vyčkávať na nijakého z oneskorených Godotov, na nijaký z možných oslobodzujúcich telefonátov, ani len na prísľub nijakej (a už najmenej hromadnej) .e-mailovej správy, neradno zvesovať z okien temno zriasené závesy a prah dverí omývať pravidelnou dávkou slzonosnej úzkosti, z ktorej by mohla raz vyrásť aj nádej
už len obetovať na polozborený oltárik istoty, ktorá v podstate je neistá aj sama sebou, zanôtiť na rozlúčku (s niekoľkými falošnými tónmi?) tiché privátne rekviem
veci ožívajú
priam bolestivá hlučnosť mnohorakých vecí, ktoré zrazu ožívajú uprostred tichej nočnej čierňavy: nečakaný praskot skrine a regálov veľkej knižnice, šepotanie parkiet, nástojčivý nárek rebier
starého radiátora, škár v tesnení
na obidvoch oknách a nesplnených predstáv o tom, čo mohlo byť, no nebolo:
desivé ožívanie súčastí tohto nedokonalého
priestoru
(až do svitu, až do samého brieždenia)
첹ܴڱáž
opäť raz tá staronová 첹ܴڱáž -
ja som Ja a nie-Ja je niekto celkom (celkom?) iný, po toľkých rokoch už dôverne známy, naučený scenár azda s najťažšou zo všetkých možných rolí - hrať seba, a pritom nebyť iba čírou hrou,
a nebyť ani čírou sebosťou, nespočetne veľakrát zjavená
opakovateľnosť, ošúchané slová, gestá, obnosené myšlienky (recyklované pocity), plus ešte čosi navyše, nezjavené v pozadí: úporné hľadanie vlastnej ozajstnosti
do samoty
ň,
keď sa už opäť raz zahrýzaš
do svojej samoty:
skyva pritvrdého chleba s vysušenou kôrou, pred akou by nejeden zub preľaknuto cúvol, ani nevieš
(veď spomienky môžu oklamať aj vlastnú pamäť),
kto prvý raz zamiesil toto krutotvrdé cesto, aký kvások naň zarobil,
a nevieš ani
č
úǻԳ
v ktoromsi záhybe mysle krčí sa (takmer) pritajený obraz jedného (azda jednej?)
z mojich znesvárených, rozhašterených Ja, dovolávajúc sa
. len celkom zriedkavo (zakaždým však placho a nesmelo) kúska pozornosti ostatných bratov (azda sestier?) - nepočúvajúcich, nevšímavých, zahĺbených iba do vlastného hlasu
deň za dňom
(žԱ)
bez závratných tektonických porúch a (zdá sa, zatiaľ ešte stále)
aj bez dramatických vízií nanovo odsúvanej apokalypsy deň fádny (fád-ny, fád-nej-ší...)
jeden prepúšťa miesto
ܳé:
mierne unavený z opakovateľnosti [:o-pa-ko-va-né-ho:]
len poloprivretým okom zaznamenáva prílivy čoraz väčšieho zľahostajnenia
v priestore,
ktorý mu prináleží
[deň za dňom:]
