ղľáԾ
Ocenenieza tretiu myšlienku získal aj Samuel Maximilian Luby, ktorý navštevujeGymnázium Metodova 2 v Bratislave.Je ďalšou esejou, ktorú vám zo súťažeEsej Jána Johanidesaprinášame.
Novú esej na našom webe nájdete vždy v pondelok, stredu a piatok. Ich zverejňovanie ukončíme 4. júna.
Celkové výsledky súťaže a viac informácií nájdete na tomto odkaze.
Myšlienka, že stačí urobiť zle inému amôžeme sa pokladať za dospelejších, je nebezpečná. Odnovodobej minulosti je však často vštepovaná už do tých najzraniteľnejších anajelastickejších myslí. Pramení zprvopočiatočnej túžby po moci, samostatnosti adominancii vtomto krutom súťaživom svete. Je to nesprávne - predsa len ajčlovek pochádza zprírody, lenvyšiel po potravinovom reťazci na samý vrchol. Čo iné sa ale dá očakávať od najdokonalejšieho predátora prírody než to, že dospelosť adominanciu spája sefektívnym odstránením konkurencie: „lov alebo budeš lovený“, „ublíž alebo ti bude ublížené“. Niektorí znás sa stouto krutosťou stretli už vútlom veku,na iných len čaká za rohom. Niektorí znás ju prekonali bez väčších následkov, na iných sa podpísala. Hlbokú jazvu sme zacelili absolútnym odsúdením tejto neprávosti, alebo sme si jej praktiky osvojili.
Spomínam si, ako mi rodičia hovorievali:,, Musíš im ukázať, že si silnejší. Musíš si vydobyť svoje miesto“. Presne tak - vydobyť. Nie zaslúžiť, nie vyargumentovať. Vydobyť, obhájiť aupevniť. Trojfázový proces k absolútnej dominancii. Aurčite nejednému znás tieto slová hlboko vštepené do kortexu skrsnú vhlave, keď sa nachádzame vnepríjemnej situácii aneodkladná konfrontácia stojí pred nami. Frekvencia úderov srdca pomaly narastá. Spočiatku letmý ťukot je zrazu jasne citeľným hnacím motorom nášho adrenalínu aženie ho aj do tých najvzdialenejších tkanív nášho tela. Ustavičné aneprestávajúce vlny krvi narážajú do tenkých stien vlásočníc aciteľne pozdvihujú kožu na spánkoch, prezrádzajúc protivníkovi, ako veľmi sme pripravení. Jasný azreteľný pokyn od našich rodičov nám víri vhlave ahľadá si miesto, no nevie si ho nájsť. Netrpezlivo víri ajediné, čo ho uspokojí, je realizácia prostredníctvom reči. Otvoríme ústa ahádžeme do súvislého prúdu reči slová, ktoré nám prichádzajú na um. Pekné, škaredé, primitívne, sofistikované. Zohľadňujúc inteligenciu nášho súpera jediným cieľom zostáva absolútne víťazstvo.
Pokračujúc vmonológu, začína nám zvierať hrdlo. Vyschýna nám vústach ablížime sa do finále dúfajúc, že obrana bola dostatočná. Dúfame, že plynule prešla do útoku anáš protivník stiahne chvost austúpi silnejšiemu. Tak to väčšinou býva. Navrávajúc si rôzne lži, vždy začíname zpozície obete, no reflex predátora je vnás hlboko zakorenený. Skôr alebo neskôr sa vnás niečo zlomí. Po ukončení posledného slova padne opona, kvapne bodka. Srdce ešte stále bije ako divé, dychtiac po poslednom údere. Len tak, pre istotu... Bolo toho dosť? Stačilo mu to, aby pochopil, kde je jeho miesto? Adúfame, že mu to stačilo. Len pomstychtivé povahy túžia vrátiť sa na scénu aukázať publiku svoje schopnosti ešte raz. Vlepších prípadoch sa obranný útok podaril, protivník zahanbene klopí zrak apresúva sa opriečku nižšie. Pozeráme sa mu do sklopených očí avznášame sa na pomyselnom triumfe, ktorý je zradnejší, ako samotné úmysly protivníka.
Dokázali sme to! Cítime ešte posledné dozvuky boja vnašich tepnách, no spolu snimi aj niečo iné. Čo to je? Prečo sa nás to tak rýchlo zmocnilo aprečo nám to tak lahodí? Opantala nás moc. Sila, ktorá sa zrodila zčistého hriechu azla. Len tí najčistejší znás ju dokážu odmietnuť, ostatní jej podľahneme. Temné zjavenie vábiace nás hlbšie do útrob svojho vnútra, ponúkajúc nám neobmedzené ratolesti. Nie olivové, no plné šťavnatého hriechu. Stačí sa iba zahryznúť akonať tak, ako nám hriech rozkáže.
Vchádzajúc hlbšie do temnoty strácame niť acesta na svetlo sa pomaly uzatvára. Bude však niekedy uzavretá nadobro? Abude niekedy človek ponorený do vábnej temnoty javiť záujem oto, aby sa mu cesta na svetlo ukázala? Lúče svitu, ktorý mu pripomínajú, akým bol aakým opäť môže byť, sú až príliš bolestivé. Spôsobujú mu utrpenie, nútia ho zamyslieť sa nad tým, čo vykonal akoľkým ublížil. Je predsa neprípustné, aby niekto dominantný pociťoval ľútosť abolesť. On je jediný, kto môže spôsobovať bolesť...
Odmietam však veriť, že to takto skončí. Čo ak sa človek vedome nepoddá celý hriechu? Čo ak to zaňho vykoná hriech sám. Mohutnými pazúrmi zjavujúcimi dušu si nás pritisne bližšie k sebe. Snáď nie sme všetci zodpovední za zotrvanie na krivej ceste. Snáď nie vedome. Vnevedomosti je slastné upokojenie. Azda ani sami nevidíme, ako kráčame dole touto cestou askutočne slovám: ,,Som vtom nevinne“, by sme mohli veriť.
Jedno je však isté. Všetci sa rodíme sčistou kartou. S knihou, ktorá dychtivo nastavuje prvú stranu životu, aby ju podpísal azačal tu svoj príbeh. Samozrejme, tento príbeh píše nielen život. Píšeme ho aj my sami. Neviditeľná ruka osudu vedie naše pero po stranách. Nevinné vkĺznutie pod krídla hriechu je ľahké. Od tej chvíle sa čoraz menej dokážeme brániť slastnému klamstvu, neuvedomujúc si skutočnú cestu, ktorú si dláždime. Náprava pokrivenej morálky aúsudku je ťažká azdanlivo nemožná. No prvopočiatočné popustenie uzdy opatrnosti nepochádza od nikoho iného, než od nás.
Esej hodnotí historička Lucia Kvasňovská:
Autor sa zameral na myšlienku z pohľadu vštepovania priebojnosti a z toho prameniacej úspešnosti v živote plynúcej z výchovy rodičov a používania tzv. ostrých lakťov. Opis procesu smerujúcemu k hádke, postupná gradácia napätia je vyskladaný veľmi živo a uveriteľne, hoci veľké množstvo použitých prechodníkov v tejto časti pôsobí trochu surovo, možno až prehnane. Predsa len, literárny jazyk má množstvo vrstiev a zákutí a netreba ich vždy obaliť do tejto síce zaujímavej formy, s ktorou ale treba citlivo narábať. Spracovaniu témy to však neuberá na kvalite.
Samuel nezostáva iba pri pesimistickom a odovzdanom pohľade na budúcnosť jednotlivca a poznamenáva, že svoju budúcnosť si tvoríme sami. Jeho úvahy však plynú aj temnejšími zákutiami a vyjadrujú znepokojenie, či je človek vtiahnutý do osídiel zloby a hriechu ešte vôbec schopný a najmä ochotný vrátiť sa z objatia príjemného opantania moci.
Záver eseje však ponúka akú-takú nádej a pripomenitie, že všetci sa rodíme ako tabula rasa, a zodpovednosť za to, čím svoj život naplníme zostáva na nás.
Pochopenie Johanidesovej myšlienky sa zdá byť zjavné. Mňa osobne zaujal najmä prepojením všeobecne prijímaného názoru, že človek je najdokonalejší predátor a tak sa dostal na vrchol potravinového reťazca a vplyvom rodičov na rozvíjanie silových, možno až útočných vlastností u svojich detí s cieľom zabezpečiť im úspešnú budúcnosť v neľahkom svete.
Autorov text je príjemne vyvážený, nezostáva nikde vysieť a ponúka množstvo myšlienkových vrstiev na polemizovanie .
