ղľáԾ
Ocenenieza druhú myšlienku získala aj Tereza Kleinová, ktorá navštevuje Gymnázium Michala Miloslava Hodžu v Liptovskom Mikuláši.Je ďalšou esejou, ktorú vám zo súťažeEsej Jána Johanidesaprinášame.
Novú esej na našom webe nájdete vždy v pondelok, stredu a piatok. Ich zverejňovanie ukončíme 4. júna.
Celkové výsledky súťaže a viac informácií nájdete na tomto odkaze.
Mlčky som sledovala telo dievčaťa na zemi detskej izby. Jej hnedé vlasy sa skrúcali a jemnejej padali na ramená. Zarážala ma jej nehybnosť, absolútna nehybnosť tela bez duše. No ešte viac ma bolel pohľad na jej tvár aoči. Oči, ktoré kedysi žili miliónmi príbehov zrazu nemali vsebe ani jedinký. Už ich len upierala na strop, akoby hľadala odpoveď na svoju otázku.
Už ani detská izba nebola detskou. Vdetských izbách kvitnú duše tých najmenších. Skaždou prečítanou rozprávkou nadobúdajú svoju krásu. Ale táto izba bola nasiaknutá iba bolesťou astratenosťou. Pocit zlyhania sa mi zahrýzal až do špiku kosti. Avtedy som jasne azreteľne pochopila, že nesledujem len tak nejaké dievča vnejakej izbe, ale že sledujem seba vo vlastnej izbe. Zlyhala som. Úplne som zlyhala. Nedokázala som si ochrániť svoje vnútro. Jedinú vec, na ktorej mi malo tak záležať.
Od pomerne malého človiečika som vnímala to, že akosi nepatrím do žiadnej skupiny. Že neviem, kam sa začleniť. Že som iná, ako ľudia vôkol mňa. Časom som si tým pocitom bola istejšia aistejšia. Až nakoniec som si zvykla na život stým zvláštnym pocitom. Stal sa súčasťou mňa. Naučila som sa žiť tak, aby som bola šťastná astým, že nie som taká, ako všetci vôkol mňa. Čo sa to teda so mnou stalo? Prečo som dovolila, aby mi vzali moje vnútro? Prečo som si len nedávala väčší pozor?
Moje vnútro, najhlbšie anajkrajšie vnútro, som plne milovala. Bolo mojím úkrytom a útechou pred dnešným svetom. Vytvorila som si svet, kde moja duša rástla tak, ako tá detská v rozprávkach. Milovala som staré časy. Stanovačky, flanelové košele akakao vsmaltovanom hrnčeku. Vôňu trávi ateplé lúče slnka skúmajúce obrysy mojej tváre na vrchole hôr. Temnotu obklopujúcu moje telo počas sledovania preplnenosti oblohy hviezdami ajej nekonečnosťou. Jemné, nenápadné dotyky dvoch tiel počas nikdy nekončiacich rozhovorov. Vedela som, že nepatrím do tejto doby. Narodila som sa buď príliš skoro, alebo príliš neskoro. No určite nie vtom správnom čase. Unavovali ma ľudia ľstiví aklamári. Bolela ma láska bez lásky aprázdne slová stak veľkým dôrazom naich pravdivosť. Trpela som vnímajúc ľudí zraňujúcich svojich najbližších, okrádajúcich vlastné rodiny, ignorujúcich avysmievajúcich sa zich lásky. Nerozumela som spoločnosti naháňajúcej sa za peniazmi, bohatstvom amajetkom. Ľuďom, ktorí sa stávali otrokmi technológiu atrendov. Ľuďom meniacim sa na moderných démonov anočné mory pre jednoduché aobyčajné duše. Ľudom, ktorí boli všade vôkol mňa aneustále sa snažili preniknúť kmôjmu pokladu. Moje vnútro, moje najhlbšie vnútro, som si chránil, čo najviac sa dalo, ale zrejme som ho neuchránila. Vedela som, že oneho nesmiem prísť. No nakoniec som oň prišla.
Prečo sa to teda stalo? Ako sa toto všetko stalo? Každého snílka, každú čistú dušu, každého človeka zasiahne najviac, keď stratí milovanú osobu. Keď zistí, že nikdy nebude dostačujúci pre tento svet. Keď začne spochybňovať sám seba. Keď dovolí nesprávnym ľuďom postupne si odštipkávať zjeho duše. Keď im dovolí vidieť ho odetého do nahoty duše. Vnútro, to jediné, čoho sa nikdy tí ľudia nemajú dotknúť, sa zrazu rozpadne na milión kúskov ako váza, ktorá pocítila chladnokrvné zuby dlážky. Presne to sa stane, keď naša obrana zlyhá.
Nikdy nám nikto nevysvetlí, ako si chrániť to najcennejšie. Nikto nás nikdy nenaučí, čo spraviť, ak niekomu odhalíme to naše krásno aon nám ublíži. Nikdy nám nikto nepovie, čo urobiť, ak zlyháme vnašej ochrane. Ale nikto nám nikdy ani nepovie, ako si tých milión kúskov pozliepať naspäť, vstať azas žiť stou krásou vnás. Musíme to zistiť sami. Sami musíme prísť na to, ako si to najcennejšie ubrániť, no pritom získať priateľov alásku. Aaž keď zistíme, že naša divná stará duša je vbezpečí, tak ich necháme postupne, pomaličky dotýkať sa jej aspoznávať ju. Amožno raz, nie tu ateraz, sa aj mojej duše niekto dotkne auzdraví ju. Zas mi ukáže tú nádhernú dušu, ktorú som na chvíľku, keď som vobrane zlyhala, stratila.
Esej hodnotí spisovateľ Marek Vadas:
Ak sa problému zhostíte inak ako väčšina vašich konkurentov, máte výhodu a vaša práca niečím vyčnieva. Aj text, ocenený druhým miestom spomedzi príspevkov na tému moderných démonov, obišiel populárne sociálne siete. Démonmi sú tu ľudia, problémom láska uprostred odcudzeného sveta a hlavným pocitom sklamanie a opustenosť. Chrániť svoj svet a zároveň potreba sa oň podeliť s niekým blízkym je základom konfliktu, o ktorom Tereza Kleinová píše s citom a osobným vhľadom. Jej zainteresovanosť preto odsunula bežné frázy na druhú koľaj a dala vyniknúť sile vnútornej výpovede a poetickým obrazom.
