ղľáԾ
Z Kanady prišla začiatkom minulého týždňa stručná správa od spisovateľkinho staršieho syna Andreja: Mama dnes zomrela. Viac neskôr. Čo dodať? K pocitu smútku sa pripájajú úsmevné spomienky na múdru ženu, neskonale láskavú i hravú priateľku a spisovateľku, ktorú humor neopúšťal nielen v jej textoch pre deti a dospelých či v bežných rozhovoroch, ale ani v najťažších chvíľach. Vo svojom živote ich zažila veru nemálo, či už išlo o existenčné balansovanie pod nosom socialistickej a patriarchálnej cenzúry, emigráciu do Kanady v roku 1968 a následnú stratu jazyka aj spisovateľskej dráhy, o vlastné zdravotné problémy alebo odprevádzanie ťažko chorého manžela a napokon aj mladšieho syna.
Napísala vrecenzii na ponovembrovú knižnú reedíciu Blažkovej próz ako zgratulačnej karty jej spolupútnička Irena Lifková vsúvislosti skontroverzným prijímaním tvorby jednej znajčítanejších autoriek šesťdesiatych rokov zo strany časti literárnej kritiky.
„Nerešpektovala ani literárne kánony, ani vymedzený životný priestor sjeho oficiálnymi polopravdami a pravdami, ale pozerala na svet vlastným rebelantským pohľadom.“ Reedícia obsahovala poviedky zknihy Jahniatko a grandi (1964), novelu Nylonový mesiac vnescenzurovanej podobe ztretieho vydania (1965) adovtedy knižne nevydanú, surrealisticky ladenú poviedku Kirké. Kniha vyšla vroku 1997ako tretia publikácia Knižnej edície ASPEKT ajej názov odkazoval na rovnomennú poviedku ajdobovú kritiku; táto odmietla ako triviálne práve hodnoty, ktoré sme oceňovali vrámci hľadania ženskej genealógie vslovenskej literatúre.
„Genealógie, ktorá prikladá dôležitosť vzťahom medzi ženami, ich komunikácii, histórii, vzájomnej podpore. (…) To, čo dobový kritik chápal ako vytisnutie tvorby Jaroslavy Blažkovej na okraj ,serióznej' literárnej tvorby, však napokon možno najlepšie vystihuje podstatu jej tvorivej motivácie. Blažkovej písanie je bez ohľadu na žánrové vymedzenie konkrétneho textu naozaj predovšetkým písaním kariet a listov.“ Inými slovami „nadväzovaním vzťahu“, ako som si to pomenovala vdoslove kHappyendom, ktoré vyšli onecelédesaťročie neskôr. Napokon, aj glosa obratislavskom pobyte, ktorú Blažková napísala pre časopis Aspekt po návrate do Guelphu, niesla názov Trinásť dní ako zgratulačnejkarty.
Jaroslava Blažková čelila výzvam „veľkých“ i „malých“ dejín akonfrontovala sa sobmedzeniami a konvenciami rôzneho druhu: Hoci jej materčinou bola čeština, stala sa slovenskou spisovateľkou, anapriek častému nepochopeniu akritike „neslovenskosti“ obohacovala literárnu slovenčinu. Vkultovej (generačnej) novele Nylonový mesiac (1961, prvé knižné vydanie) nahradila budovanie socializmu ľúbostnou zápletkou, submisívnu milujúcu ženu vzdorovitou Vandou anechala prehovoriť „jazyk bratislavskej ulice“:
„Nepomyslela som si, aký šok toto jej gesto vyvolá: dievča zhreší a namiesto toho, aby sa hnalo do sobáša a poklesok napravilo, táto Vanda mladého muža odmietne. Pravda, nebol vstrane, ale inak bol O. K. Strážcovia prikázaní ideológie socialistického realizmu sa rozčuľovali, láska len tak, pre nič za nič, bez ideového zacielenia sa im videla podozrivá a fakt, že to bola práve ona, mladá žena, ktorá muža odmietla, bol už skrz-naskrz nevhodný.“(1997)
VPoviedke plnej snehu (1964) autorka tematizovala ženskú sexualitu avyslúžila si osočovanie znemorálnosti. Neprikrášlene vnášala do literatúry viaceré „ženské“ problémy, ako napríklad dvojité zaťaženie žien zamestnaním aprácou vrodine či interrupcie.
Vdetskej literárnej tvorbe bola „náučná irozprávková, harmonizujúca iburičská“ (Milan Jurčo 1993); vjednej znajroztopašnejších knižiek Rozprávky zčervenej ponožky sa naťahuje sdetskými čitateľkami a čitateľmi, obnažuje pred nimi samotný zrod rozprávania apredstavuje Markovu mamičku pani Blažkovú, čo nielenže nezaštopkala dieru na ponožke, ako si všimli vškôlke, ale ešte na nej aj vybudovala celú rozprávkovúsériu.
Vkanadskom exile sa podieľala na vydávaní českej aslovenskej literatúry vo vydavateľstve '68 Publishers, hoci sama vdôsledku emigrácie literárne onemela: „Emigrácia znamenala pre celý môj život totálnu prehru astratu, všetko, na čom som stála azčoho som rástla atvorila, bolo odrazu preč vrátane experimentov, ktoré som mohla robiť so slovenčinou. To všetko sa rozplynulo, všetko šlo do šrotu…“(2015)
Po roku 1989bola rehabilitovaná a na Slovensko sa vracala jednak reedíciami svojej tvorby zo šesťdesiatych rokov, jednak začala znovu písať apublikovať, pričom spolupracovala svydavateľstvami Q111 aASPEKT. Vyšli nové knihy pre deti Minka aPyžaminka (2003), Traja nebojsovia aduch Miguel (2003). Vychádzali nové knihy pre dospelých: Svadba vKáne Galijejskej (2001) spojila rozsiahlejšiu staršiu nepublikovanú prózu stimravovsky uchopenou témou ne/vydaja anové poviedky zdeväťdesiatych rokov. Autobiografické knihy Happyendy (2005) aTo decko je blázon (2013) sa dostali do finále ceny Anasoft litera, za prvú znich získala Cenu čitateľovSME.
Meno spisovateľky Jaroslavy Blažkovej sa vnašej kultúre spája spluralitou literatúry šesťdesiatych rokov, ktorá prelomila ideologickú úzkosť predchádzajúceho obdobia– vpäťdesiatych rokoch pracovala vrozhlase aneskôr vkultúrnej rubrike denníka Smena. „Celkovo bol život žurnalistu napínavý. Denník Smena bol pri všetkých ideologických nátlakoch svojím spôsobom vopozícii. Pracovali vňom mladí ľudia, tí si trúfali. Často sme hrali hru, čosi ako squash, ktorý hráte proti stene a neviete, vakom uhle sa vám loptička vráti, kam musíte skočiť. Človek tie vyššie inštancie stále pokúšal, bol to druh športu, veľmi vzrušujúceho, veď išlo okožu. Dnes deti majú autá a jazdia šialene po diaľniciach. My sme autá nemali, nemali sme diaľnice, my sme hrali proti ústrednému výboru a mali sme ztoho gaudium. Neboli sme len chudáci, čo trpeli a ktorých vtej strašnej dobe utláčali.“(1997)
Býva označovaná za príslušníčku Generácie 56, ktorá sa formovala najmä okolo časopisu Mladá tvorba. Už vjeho prvom čísle Blažková publikovala poviedku Keby prišli… sdobovo provokatívnymmotívom nočného vstupu cudzích vojsk: „Každá cesta do redakcie snovým textom bola hra: uhráme to, alebo to neuhráme? VMladej tvorbe vtedy sedel generačný druh Kornel Földvári– človek, proti ktorému mali milión námietok, ale nezastrašili ho. On si text prečítal prvý a povedal: skúsime to. Potom to čítal šéfredaktor Milan Ferko, už obozretnejšie, pretože on za časopis zodpovedal hlavou. ,Strana' tam stále strážila, vždy prítomná. Poviedku som napísala ako podobenstvo, ako keby vnoci prišli záhadní cudzinci, a vtip bol vtom, že tí, ktorí sa najrýchlejšie preporodili, boli práve najväčší súdruhovia.“(1997)
Stále však nad ňou visela hrozba, že bude zredakcie odídená, atá sa napokon naplnila. Neposlali ju síce do baní, ale do záhradníctva, „kde som sa oháňala motykou avšetky redakcie dostali zákaz publikovať moje práce. Medzitým to osvietená vláda tatíčka Novotného trochu uvoľnila, takže odrazu vyšiel Nylonový mesiac, no ja som ešte stále bola záhradníčka smotykou. Potom ma Smena chcela privítať na nejakej oslave, pretože som sa vankete umiestnila ako najpopulárnejšia slovenská autorka, ale ja som tam zo vzdoru nešla. No všetko zlé je na niečo dobré anakoniec to všetko dopadlo dobre, čiže je to jeden zhappy endov môjho života.“(2015)
Osvojom detstve Blažková najviac prezradila vautobiografickej knihe To decko je blázon. Zo spomienok rozmaznanej dcérušky (Q1112013). Akési nechcené „gaudium“ znapätia medzi životom aliteratúrou sprevádzalo aj samotné vydanie tejto knižky, ktorú zčiastkových mailových príspevkov zostavila vydavateľka Kveta Dašková, pretože spisovateľku vpráci zhatila vážna choroba. Na prezentácii knižky pri svojej poslednej návšteve vBratislave vnovembri 2014Jaroslava Blažková so sebe vlastným optimizmom skonštatovala:
„Vpodstate je to tak, že Kveta si myslela, že som už mŕtva aže skutočne treba stými textami niečo urobiť. Lenže ja som to prežila. Potom som sa, samozrejme, radovala, že žijem, aradovala som sa aj, že je knižka na svete, hoci by sa na nej iste ešte dalo mnoho robiť. Nie sú vnej ešte časti, čo som mala pripravené, ale do tej mojej ,smrti' sa do knižky nedostali. No ak mi budú ešte dožičené nejaké ďalšie dni, možno to ešte všetko bude.“ Vkrátkych črtách zdetstva sa vracia kpočiatkom svojej „Fabulierlust“, keď padla „do pazúrov nehoráznych zveličovaní barónov Munchhausenov, klamstiev inšpirovaných rozprávkarmi“.
Detské roky strávila vPřelouči, „nechcela som roduverných Slovákov šokovať, atak som ho vknihe To decko je blázon nazvala jednoducho Mestečkom. Obávala som sa, že niektorí slovenskí rodáci by sa mohli zdesiť, že tá slovenská spisovateľka nie je tak celkom slovenská.“ (2015) Neskôr prežívala detstvo a dospievanie striedavo na Morave, vPrahe a na Slovensku, od roku 1948žila vBratislave.
Ďalšia zuž spomínaných autobiografických kníh Happyendy (ASPEKT 2005) má formu románu vlistoch. Blažková „píše bez ochrannej clony vyfabulovaného príbehu. Píše svoj príbeh“ (doslov Keď žena píše žene). Leitmotívom trinástich zastavení je choroba manžela, sktorým strávila štyridsať spoločných rokov: „Boli to roky zmätené a uponáhľané, milostné, zúrivé, beznádejné, extravagantné, pekelné, nebeské, vždy však živé, živé, živé.“ Do listov priateľke Eve Limanovej sa vlieva každodennosť určovaná rytmom starostlivosti aj spomienky na Bratislavu a detaily oživote vemigrácii, oktorej vnašom prvom rozhovore povedala:
„Odrazu som sa ocitla vo svete, kde som nevedela reč, nepoznala mechanizmy spoločnosti, ale to hlavné: odrazu som si nevedela ľudí prečítať. Kanaďania boli veľmi priateľskí, ale my sme boli tvrdo trénovaní vobozretnosti. Doma sme boli ako zvieratká, čo idú známym lesom, kde poznajú všetky pachy a šumy; líštičky, čo dobre vedia, koho môžu zjesť a čo môže zožrať ich. Boli sme navyknutí na to naše akvárium, vktorom sme všetci hltali a vypľúvali tú istú vodu. To všetko úplne zmizlo. Knovému svetu som nemala kľúč a trvalo mi veľmi dlho, kým som si trúfala odhadnúť, kto je kto. Neodišla som však sama, odišlo snami veľa priateľov. Pre mňa boli dôležití manželia Josef Škvorecký a Zdena Salivarová. Veľmi rýchlo sa rozhodli, že budú robiť nakladateľstvo– '68 Publishers– a ja som tam pracovala snimi. Písala som aj texty pre divadelné skupiny, pre rozhlas a tak ďalej. Neskôr som viedla krajanský dvojtýždenník pre Čechov a Slovákov, Nový Domov. No môj hlavný prúd bol zahataný, pri všetkých možnostiach sa mi videlo, že žijem na Marse.“(1997)
aroslava Blažková dokázala vyťažiť zo všetkého „happy end“ vzmysle prijatia života vo všetkých jeho podobách, ato aj nájdením originálneho literárneho vyjadrenia. Tvorba „slovenskej Saganovej“ zo šesťdesiatych rokov získala viaceré oceneniaaj čitateľský záujem. Po roku 1989musel „môj starý chudák Nylonový mesiac zápasiť opozornosť“ srastúcou knižnou produkciou, no Blažkovej knihy si svoje– detské aj dospelé– publikum našli. Vrátili sa do kníhkupectiev, knižníc ido škôl. Nové knihy priniesli zrelosť tvaru aj obsahu podporenú perspektívou emigrantky, ktorú formoval reflexívny odstup, boľavá blízkosť aj vynútené odmlčanie anávštevnícke návraty. Škoda, že sa za svojho života nedožila výraznejšieho oficiálneho uznania svojho príspevku kslovenskej kultúre a,naopak, sa viackrát dožila odsúvania do detského kútika. Priam ju vidím, ako na mňa teraz žmurká: „Úspech akejsi ženskej je ešte idnes podozrivý, pravda? Ženské písanie nie je podľa kostolného poriadku, táto rola patrí tvorcom.“(1997)
Za seba iostatné aspekťáčky som vďačná, že sme mali možnosť sňou spolupracovať. Nielenže sa sama riadila presvedčením, že „vstarobe človek potrebuje optimizmus, ak ju má prežiť“, ale chuť do života okorenenú láskavou iróniou nám štedro rozdávala svojou tvorbou aj životom.
Zdroje citátov (ak nie sú vtexte uvedené inak):
Rozhovor Aspektu sJaroslavou Blažkovou (Jana Cviková, Jana Juráňová, Mira Schrimpelová). In Aspekt 2/1997.
Všetko šlo do šrotu, ale žilo sa stále ďalej. Rozhovor sprozaičkou Jaroslavou Blažkovou (Jana Cviková). In Romboid 3/2015. (Vznikol vnovembri2014.)
ČáԴǰ vznikol pre denník Pravda:
