ղľáԾ
Komplex krátkych obsažných esejíTelesná výchovavznikolpočasasketického obdobia Martina M. Šimečku na Muránskej planine.
Martin M. Šimečka: Telesná výchova. Úvahy bežca, plavca, tenistu ajazdca na koni opohybe, tele amysli
Bratislava: N Press, 2020
Nová kniha Telesná výchova Martina M. Šimečku je akousi osobnou vivisekciou bez narkózy uspisovateľa, ktorého doterajšia púť nebola nikdy „prechádzkou ružovou záhradou“.
„Celý život hľadáme spôsob, ako zapadnúť do seba, ako byť tou najlepšou verziou seba samého. Je to náročné ana konci si aj tak budete musieť priznať, že sa vám to podarilo len sčasti alebo vôbec. Najdôležitejšie však nie je zapadnúť do seba, ale zmieriť sa snedokonalou verziou. To nás však nezbavuje zodpovednosti za dušu aza telo.“
Vtýchto vetách sa zračí finále novej knižky Martina M. Šimečku (1957) Telesná výchova. Úvahy bežca, plavca, tenistu ajazdca na koni opohybe, tele amysli. Pozoruhodný projekt je akousi osobnou vivisekciou bez narkózy uspisovateľa, ktorého doterajšia púť nebola nikdy „prechádzkou ružovou záhradou“ ado konca jeho dní ňou pravdepodobne ani nebude. Ale to je, ako hovorí klasik, „život“. A Šimečka sa sním vyrovnáva naozaj dôstojne aspatričnou pokorou.
Napriek všetkému
Napokon – priebeh jeho existencie otom hovorí veľavýznamne. Ako syn disidenta, ktorého komunistický režim výrazne perzekvoval, mal zatvorené dvere do normálneho spoločenského života. Keďže stredné školy mu vystavili stopku, vyučil sa azmaturoval na odbornom učilišti. Pretože po maturite sa nemohol dostať na nijakú vysokú školu, absolvoval dvojročnú vojenskú prezenčnú službu, ktorá bola inšpiráciou pre jeho samizdatovú písomnú prvotinu Vojenská knižka (Edice Petlice, 1981). Neskôr pracoval manuálne vrôznych zamestnaniach – bol údržbárom, plavčíkom, sanitárom, športovým inštruktorom, predavačom, kuričom ažil vdiaspóre špecifických duší. Publikovať však začal už v roku 1980 vsamizdatových časopisoch (Obsah, Kontakt, Fragment-K). V80. rokoch editoval áč Dominika Tatarku.
Ztohto obdobia vychádzajú sugestívne novely ýDZď (1982), Žabí rok (1983) a ž (1987). Pod názvom Žabí rok vyšli prvé tri vo vydavateľstve Index v Kolíne nad Rýnom (1985, ohodnotené cenou Jiřího Ortena, 1988) a posledné tri oficiálne pod spoločným názvom ž v roku 1990 v Bratislave. V roku 1991 vyšla táto kniha vo francúzštine (vyd. Gallimard) a v rokoch 1993 aj 1996 v angličtine (vyd. LSU Press, Šimon & Schuster). Po roku 1990 publikoval eseje a články (Kultúrny život, SME, Literární noviny, Smena, Domino fórum, Národná obroda, Slovenské pohľady, Respekt, Listy, Gazeta Wyborcza, Liber ai.), ktoré písal po česky aj po slovensky, založil vydavateľstvo Archa apísal nové knihy.
Viacrozmerný vesmír
Martin M. Šimečka je typ racionálneho prozaika, ktorý nachádza vkaždej situácii avkaždom postoji nejaký zmysel. Do rámca predstavy, ako to bolo, vkladá aj otázku, aký význam to všetko malo. Analýzy sú strohé abez ohľadov – občas kruté, ale pravdivé. Navyše, prezentované tak, že nielen zaujmú, ale priamo vtiahnu do kultúrne viacrozmerného vesmíru autora.
Prepojenie športu, literatúry, filozofie a úvah o civilizácii môže zvádzať k predstave „vyprázdnených“ moderných motivačných kníh, ale v prípade aktuálnej záležitosti ide o svieži viacvrstvový text o úlohe pohybových aktivít v živote človeka, ktorý sa snaží vnímať svoj existencialistický príbeh komplexne, realisticky a bez pátosu, ale oduševnene a sistou dávkou sebairónie, empatie a pokory.
Text má spomienkové aj aktuálne črty, je nielen opohybe a potrebe vyhrávať, ale aj o naozajstnom prežívaní, o boji so sebou samým a prínose pre vlastnú životnú rovnováhu. Je však aj o ubúdajúcich silách, o prvej polovici ľudského života, videnej jeho druhým dielom, teda tým, ktorý už autorovi nejaký ten čas dáva na známosť svoju prítomnosť.
Vmaringotke na lúkach
Komplex krátkych obsažných esejí Telesná výchova vznikol po dôkladnej príprave počastakmer polročného asketického obdobia na Muránskej planine, „robinsonsky“ obývanom ostrove v podobe maringotky na lúkach, kde sa autor okrem písania venoval behu, jazde na koni, príležitostnému otužovaniu asúvisiacim úvahám, ktoré zapisoval.
Krása rizika, uvoľnenosť, plávanie, zdravie, jazda na koni, tenis, beh ako symfónia najrozličnejších pozitívnych fyziologických procesov areakcií, hormóny šťastia – endorfíny, potláčanie intuície, „hádky“ duše atela, priznanie kontaminácie cigaretami, vínom amarihuanou, súťaž, zranenia, starnutie, výkon apýcha, melanchólia aradosť, talent arovnosť, rytmus, synchronicita asynchronizácia – to sú všetko témy, zktorých každá by vydala na samostatnú knihu.
Ich komprimovanie do autorského vyznania vpodobe veľmi osobných príbehov, ktoré Šimečka rád afunkčne intarzuje rozvíjaním citátov aktuálnych aj historicky príbuzných autorov (Spinoza, Descartes, Patočka, Wittengstein, Wallace, Hobbes, Weber, Tomáš Akvinský, Arendtová etc...), čitateľa motivuje, aby siahol do zaprášených kútov svojej knižnice, prípadne rozprestrel internetové siete a uvažoval.
Len na vlastnej koži
Autor má zmysel pre nachádzanie aktuálnych kontrastov – všíma si, že generácia jeho rodičov v dospelosti nešportovala, považovala to za čosi ako čudnú „výsadu“. Skutoční aj pseudointelektuáli však dodnes nezriedka trpia zvláštnym dualizmom. Posilňujú sa na duši, no telo nechávajú voľne „pohodené“ doma vkreslách alebo v kaviarňach a krčmách.
Mať aspoň trochu nadváhu sa kedysi považovalo za prejav „kypiaceho“ duševného zdravia, za niečo prirodzené, za príznak toho, že je s človekom všetko v poriadku. Pozabudlo sa na antické odporúčanie, ktoré múdro pripomína, že ideál leží v harmónii anie vhádke duše s telom. Bol to skutočne priepastný rozdiel oproti súčasnému kultu tela, mladosti a krásy, fanatickému vyznávaniu merania výkonnosti a vzájomnému porovnávaniu výsledkov.
Autor však vysvetľuje aj ďalší dôvod športu ‒ filozofický ‒ a tieto pasáže čitateľa upokoja, ukážu, aký zmysel majú fyzické aktivity aj v súčasnosti, v akomkoľvek veku. V knihe príležitostne otvára aj subtílnejší rozmer bilancovania života. Zmieňuje sa osvojej chronickej chorobe, priznáva príležitostnú pýchu a z toho vyplývajúce sklony k elitárstvu.
Telesná výchova tak prezentuje vyznanie o hľadaní anachádzaní ľudskosti pokiaľ možno najkomplexnejšou cestou, založenou na poctivosti azážitkoch, ktoré sa dajú pravdivo pocítiť len na vlastnej koži. Ana ochote osvoje poznanie sa podeliť. Ato nie je maličkosť.
Pavel Malovič (1952)
Telovýchovný lekár, pesničkár apublicista. Od roku 1979 je členom pesničkárskeho združenia Slnovrat. Vydal dve zbierky poézie, Prírodný materiál (1998) a Tvar mojej tváre (2017), zborník recenzií Exkluzívne texty oknihách a hudbe (2020), o. . aj populárne publikácie zoblasti zdravovedy Ako si udržať mladosť (2015) čiBeh azranenia (2019). Pripravuje svoje profilové CD Bolo ako nebude.
Maringotka M.M. Šimečku na muránskej lúke. Zdroj: N Press
