ղľáԾ
Urobil som chybu. Sľúbil som, že napíšem zopár viet onovej knihe Veroniky Šikulovej smuzikantským názvom Tremolo ostinato, ešte predtým, ako som ju začal čítať. To som si dal. Už po prvých stranách mi bolo jasné, že onej netreba nič písať, ba čo horšie, že to neviem, lenže sľub je sľub, čo sním, musím sa zneho dáko vyhovoriť, no čítať som neprestal. To sa nedalo. Uháňal som ďalej, dychtivo anedočkavo, hltal som stranu za stranou.
Táto kniha kričí. Vtejto knihe dujú víchry. Asú vnej aj všetky ostatné živly. Avšetky vášne. Avšetky lásky. Avšade je tam muzika. Tremolo ostinato je – podľa slovníka – opakovanie melodického alebo rytmického motívu či frázy azároveň chvejúci sa zvuk, pričom všetko, čo autorka ponúka, je tak trochu vyzývavé anápadné. To sedí. Veronika Šikulová zbiera slová po uliciach vModre aDubovej ako vtáčie pierka, stavia znich babylonskú vežu, chlapi sa modlia nadávaním na Boha, vknihe zunia úle, peľ vzáhrade mení biele svetlo na žlté, kosatce sa nadúvajú ako moriaky, vonia tam celý svet, vlete je záhrada zásobárňou medu, vzime ju rodina žičlivo požičiava zajacom, srnám avšetkým vtákom.
Ak sa má ľudský život vyrozprávať, treba to vziať na jeden dúšok, pritom vyrozprávať všetko, nielen to, čo vidíme, ale aj čo si otom myslíme, vieme, nevieme – anielen to pekné, ale aj to trpké, boľavé, zadreté do kože iduše ako trieska.
Vtejto knihe pravda nedrieme len na dne pohára, ale vkaždom riadku, rastú vnej stromy ľudovej lyriky. Táto kniha je aj sen, vktorom maďarský mládenec má namiesto hlavy kyticu kvetov, dom sa opiera okaplnku, zubaté psy jedia ľudí, zo srbského prekladateľa je Cigán, knihovníčke chýba muž, hladná polovička zajaca sa napcháva šalátom, Dylan Thomas sa háda sEdgarom Allanom Poeom anádejný milenec sa premení na vraného čierneho koňa, aby mohol odcválať, načo sa spolu sautorkou zľakneme, že nikdy nezomrie, lebo Boh si ju na svete nechal – na pamiatku. Vtejto knihe je život ako literatúra, ale najmä azároveň literatúra ako život – drbnutý život, obyčajný život, do ktorého spadne hviezda poézie. Autorkina rodina je obrazom celého sveta. Avňom ten život vrastie do viniča, vďaka ktorému sa zo života stane ornament vyšitý do záhrady, do vinohradu, do knihy. Táto knižka je podľa mňa napísaná tak, ako si to Veronika Šikulová želala – vrúcne aodhodlane, od prvého písmena po poslednú bodku. Praská vo švíkoch. Vonia hojnosťou. Do tejto knižky sa dá schovať: upratané, neupratané, radšej neupratané, schovaný, neschovaný, idem.
Otejto knižke sa nedá písať, táto knižka sa dá len vdychovať, ztejto knižky by bolo najlepšie len citovať – ato zhociktorej strany.
í: Všade napokon žijú ľudia, Lena, čo sa toť kúsok od Dubovej vybrala na skusy, aby si overila, že jej chlieb, hoci mohol byť dobrý všade vo svete, najlepší bude doma. Tu jej najlepšie sedel odhad, čo smúkou vo vode, áno, citujeme, asvodou vmúke, ako sa postaviť kslížovej doske, ako sa dorozumieť so šporheltom či drevom, čo doň prikladala, práve tu sa jej ukázalo hneď na začiatku to hlavné, že robotu maminým aženiným rukám nadeľuje život po lopate anapriek tomu, či práve preto, vždy mala dosť slov, ktorými vedela vyrozprávať, čo sa jej tají vdobrom srdci...
To isté sa dá povedať opísaní Veroniky Šikulovej, ktorá stále niečo hľadá – avšetko vždy nájde – azase to stratí, aby sme to aj my, jej čitatelia, mohli niekde pri ceste čítania nájsť.
Tremolo ostinato je kniha vrúcneho obdivu ku všetkým autorkiným blízkym, kotcovi, mame, sestre, ku všetkým jej tetkám, strýcom, babkám, dedkom, kživým aj mŕtvym, ksusedom, kspisovateľom, ksvojim deťom, ksvojmu mužovi, kniha prívetivého avľúdneho, no niekedy aj poriadne nasrdeného až zúrivého pozorovania ľudského hmýrenia okolo majáka jej hlavy.
Dajte si ju.
Nájdite si knej radostný kľúč, je poruke, stačí do nej nakuknúť, hneď vám zakuká.
Chvejivo analiehavo.
Dozviete sa niečo osebe.
Neobanujete.
