ղľáԾ
Epizóda 1938
Na konci tridsiatych rokov dvadsiateho storočia sa len zopár malých miest vČeskoslovenskej republike mohlo pochváliť vlastným kúpaliskom. Levice knim patrili.
Keďže prvý september 1938 bol slnečný deň, boli na kúpalisku takmer všetci. Dospelí sdeťmi ibez detí, mládež aj starci, Levičania aj ľudia zokolitých dedín, Maďari, Slováci, Česi, Židia, Cigáni, rodina Nemca Barthela aj Bulhara Rankova. Boli tu demokrati, liberáli, konzervatívci, monarchisti, socialisti, nacionalisti, komunisti aj fašisti. Len anarchista Varga bol vŠpanielsku.
Na kúpalisku nechýbali ani Peter, Honza aGabriel. Sočami prižmúrenými proti lúčom popoludňajšieho slnka sedeli na betónovom múriku ahompáľali nohami. Občas vypľuli hustú slinu, aká sa tvorí vo vysušených ústach. Tešili sa z voľného popoludnia prvého dňa školského roku, keď ešte nedostali domáce úlohy, aobdivovali spolužiačku Máriu Belajovú. Malá krásavica sedela s rodičmi a mladším bratom Jurkom neďaleko od nich.
Dievča mávalo zvyčajne vlasy zviazané do mocného copu, ktorý pripomínal konský chvost, ale teraz sa mu v hustých prameňoch voľne sušili.
– Vlasy barvy lúčneho medu, – skonštatoval Honza.
Honza občas čítaval zamilované romániky, ktoré si kupovala jeho sestra. Naposledy to bol príbeh s názvom Záchvěvy srdcí. Peter s Gabrielom sa už zmierili, že si ich kamarát od spisovateľov požičiava prirovnania, ktorými potom opisuje Máriinu krásu. Oni sami by to tak výstižne nevedeli povedať.
Mária vybrala zvrecúška slivku adlhými prstami si ju vložila do úst.
– Má nádherné pery, – vzdychol Gabriel.
– Tmavorudé... ruděčervené, – hľadal správne slová Honza.
– Nem piros, vörös, – zahundral Peter.
Ako dievčina prežúvala, pleť na jej lícach sa napínala a uvoľňovala. Potom nabrala vzduch, privrela oči a prudko vypľula kôstku. Tá preletela asi metrovú vzdialenosť a pristála na temene hlavy jej brata.
– Mara, hnusná marha! – vykríkol Jurko ahodil kôstku do Márie.
Mama Belajová ani nezdvihla hlavu od háčkovania, len pokojne povedala:
– Ale deti, buďte na seba dobré.
– Lebo vás vyplieskam po riti, – dodal otec.
Peter, Honza aGabriel boli zamilovaní. Abolo im jasné, že Máriu môže napokon získať len jeden.
– Nemôžeme oňu bojovať súčasne, – vysvetľoval Honza. – Vie, že sme kamarádi, a pomyslí si, že si znej tropíme žerty.
– Butaság! Ako ty môžeš vedieť, čo si ona pomyslí, – odporoval Peter.
– Honzík má pravdu. Keď sa okolo nej budeme krútiť všetci traja, nezaľúbi sa ani do jedného. Kde sa dvaja bijú, tretí vyhráva. Ale kde sa traja bijú, každý prehráva, – mudroval Gabriel.
– Tak pojďme jako v škole, podľa abecedy, – navrhol Honza, – Bízek Jan, Rónai Peter, Rosenberg Gabriel. Budem mať rok času, aby som si Máriu získal. Keď sa mi to nepodarí, nastúpi Peter...
– Nem, nem, – protestoval Peter, – podľa abecedy určite nie. Musíme zvoliť spravodlivý spôsob, však Gábor?!
– Nie som Gábor! Už som ti to povedal stokrát, – hneval sa Gabriel.
– Bocsánat, – ospravedlňoval sa Peter.
– Skúste chvíľu nemyslieť na seba, ale na ňu, – začal pokojne Gabriel. – Mladé dievča potrebuje zrelého muža...
– A to si akože ty?! – hneval sa Peter.
– Som z vás najstarší, – trval na svojom Gabriel.
– Prosím ťa, o pár mesiacov, – odporoval Honza.
– Opár dní budem mať trinásť rokov apotom bar micva, – argumentoval Gabriel. – Odvtedy som už akože dospelý.
– Tvoje bar micva nie je onič viac ako moja birmovka. Akurát, že ja som mal birmovku na jar ateba to ešte len čaká. Takže, kto je starší? – hneval sa Peter.
– Tak pánové, – usmial sa na kamarátov Honza, – starší je ten, kdo může súložiť! Jako skutočný chlap. Zabudol som sa vám pochváliť, že keď som bol cez prázdniny ubabičky vBrne, tak som to vnoci už mal. Dvakrát.
Gabriel aPeter hľadeli na Honzu svyvalenými očami.
– Aké to je? – spýtal sa Gabriel ahlasno preglgol.
Honza chvíľu hľadal slová zo sestriných zošitových románov:
– Andelské aj diabolské. Pripravte sa, že prejdete nebem i peklem súčasne. Zatočí sa vám hlava...Pred očami uvidíte barevné dúhy.
Gabriel aPeter uznanlivo pokyvovali hlavami.
Honza sa odmlčal. Slastne spomínal na to, čo vo sne zažil.
– Organizmus je čosi fantastické, – uzavrel.
– Organizmus? – rozosmial sa Peter. – Hovorí sa orgazmus, ty paraszt.
– Ani to nevieš povedať, – pridal sa Gabriel. – Čoskoro to určite budeme mať aj my.
– Možná nie, možná ste impotenti, – nedal sa Honza.
– Ja nie som impotent, mám chlpy – vykríkol Gabriel.
– Ani ja nie som impotent, – hneval sa Peter.
– Zatiaľ ste impotentné deti, – hlesol Honza. – SMáriou začnem ja. Akeď sa mi to nepodarí, tak dostane možnosť ten zvás, ktorý už bude mať spermie.
– Hovno, – odporoval Peter. – Nezáleží predsa naspermiách, ale na...
– Na láske, – doplnil Gabriel. – Pozri sa na Máriu, možno ani ona ešte nemá ženské krvácanie. Cicky jej len začínajú rásť.
– Ale má moc krásne bradavky, – vzdychol Honza.
– Veď si ich nevidel, – protestoval Peter.
– Snívalo sa mi onich. Apráve vtedy sa mi to stalo, – vysvetľoval Honza. – Preto ja na rozdiel od vás viem, jaký je to pocit, súložiť sa sMáriou.
– Hovno vieš, len ti to snívalo, – hneval sa Peter.
– Sa! Len sa ti to snívalo, – opravil ho Honza.
– Aj ja by som si teraz mohol vymyslieť, že sa mi snívalo, ako bozkávam Máriu. Aj ako ju vyzliekam. Adokonca by som teraz mohol tvrdiť, že už mám vguľkách spermie. Je to orgazmus, anjelské, diabolské, nebo, peklo.... – Gabriel napodobňoval Honzovu gestikuláciu.
– Závidíte, – zhrnul Honza.
– Aty možno klameš, – nedal sa Peter.
– Dobre, nechajte to tak. Vymyslime, kto to sMáriou začne, – upozornil Gabriel. – Malo by to byť niečo také, že nevieme, kto vyhrá. Napríklad beh nie je dobrý, lebo je nám jasné, že Peter je najrýchlejší. Ani kopanie na bránku nie je dobré, lebo vtom skoro vždy vyhráva Honzík.
– Takže chceš, aby to bolo niečo, včom vyhraješ ty, však? – zasmial sa Honza.
– Nie, chcem niečo také, v čom sme sa nikdy nepretekali, takže nevieme, kto to vyhrá.
– Vškole boli skoky do výšky aj do diaľky, – navrhol Peter.
– Avobidvoch si bol od nás lepší, – doplnil Honza.
– Poďme na to s chochmesom. Musíme nájsť niečo jednoduché, aby bolo hneď vidno, kto zvíťazil, – rozmýšľal Gabriel.
– Skoky do bazénu? – navrhol Honza.
– Ako zmeriaš na vode vzdialenosť? – krútil hlavou Peter.
– Tak plávanie? – spýtal sa opatrne Gabriel.
– Plávanie neni špatné, – pripojil sa Honza. – Ešte nikdy sme nezávodili aja myslím, že sme asi stejne rýchli. Ani hodinky na meranie nepotrebujeme. Len poprosíme niekoho, aby nás odštartoval. Skočíme jako na olympiáde. Ten, kdo nás odštartuje, sa bude kukať, kdo sa prvý dotkne druhej strany bazénu. Čo ty na to, Peter?
– Jó van.
– Jenomže,kdo bude ten rozhodčí? – zamyslel sa Honza.
– Mária! – vykríkolGabriel.
Keď Mária videla, že kich deke kráčajú traja spolužiaci, zalial ju rumenec. Neprehovorila snimi ani slova. Zato pán Belaj sa ponúkol za rozhodcu aj sám, čím preteky hneď získali na vážnosti. Ato rozhodca ani len netušil, že vbazéne sa možno rozhoduje obudúcnosti jeho dcérky.
– Srácok, mohli by ste na chvíľu prestať skákať? Títo traja si chcú dať preteky, – oslovil Máriin otec kŕdeľ cigánskych detí, ktoré ovládli jednu stranu bazénu.
– Hej, Honzo, budete súťažiť? Idem svami, – vyhlásil najstarší cigánsky chlapec Árpi Fizik auž aj stál na okraji bazénu.
– Ty nemôžeš! – vykríkol Honza. – Ani si dnes nebol vškole! Hneď prvý deň si chýbal...
Pred dvoma rokmi sa vzrúcaninách Levického hradu odohral urputný boj. Gabrielovi aPetrovi sa vtedy podarilo presvedčiť Árpiho Fizika a niekoľkých ďalších cigánskych chlapcov, aby robili sultánových murínov. Atak sa vďaka Cigánom mohla zopakovať veľká bitka zroku 1664, vktorej boli Turci pri Leviciach porazení. Peter bol legendárny hrdina Moháry István, na rozdiel od pôvodnej bitky však nezahynul hrdinskou smrťou. Honza bojoval po jeho boku aj bez historického mena. Vzápale boja utŕžil do pravej holene ranu Árpiho palicou. Árpi ho neudrel naschvál, veď platila dohoda, že sa šermujú len akože, ale Honzíka noha bolela ešte mesiac. Odvtedy nemal Árpiho rád.
– My pretekáme medzi sebou, Árpi môže plávať vedľa nás, – bránil cigánskeho chlapca Gabriel.
– Ačo, keď vyhrá? – skríkol Honza.
– Semmi! Nás zaujíma, kto bude prvý znás troch, – vysvetlil Peter.
– Ako vás mám odštartovať? – spýtal sa Máriin otec.
– Poviete: pripraviť sa, kštartu, teď! – vysvetlil Honza.
– Dobre, tak ideme na to.
Všetci traja napäto hľadeli na pána Belaja.
– Pripraviť sa, kštartu, teď!
Skočili do vody azačali plávať. Bol to štýl trochu podobný kraulu, ale hlava trčala nad hladinou. Zábery rúk boli krátke aplytké, nohy sa bezmocne ťahali za vlniacim sa telom. Levičania to nazývali psík, kutyakölyök.
Gabriel sa v duchu čudoval, že jeho kamaráti pristúpili na preteky vplávaní. Považoval sa za oveľa lepšieho plavca, a prekvapilo ho, že oni si to neuvedomujú. Ale keď skočili do bazénu, bolo zrazu všetko inak. Voda mu kládla odpor ako nikdy predtým. Na sklonku dňa bola vyhriata slnkom. Bolo to, akoby plával vpolievke, ktorá je čoraz hustejšia. Ale aj tak bol vpolovici bazénu prvý. Honza aj Peter boli naľavo od neho a keď sa pozrel na tú stranu, nevidel žiaden pohyb ani spenenú vodu. Napravo kúsok vpredu sa vrtela tmavá hlava Árpiho Fizíka, ktorého zúrivo povzbudzovali nielen jeho bratia asestry, ale aj bratranci zo Slatiny.
Zrazu pri jednom prudkom tempe vyšplechlo spod Gabrielovej ruky viac vody. Veľké kvapky mu vyfrkli do očí a otvorených úst. Vdýchol ich. Rozkázal si, že nebude kašľať, ale po dvoch či troch tempách sa predsa len rozkuckal. No namiesto toho, aby vdýchnutá voda z neho vyšla, vošla mu do pľúc ďalšia. Druhý okraj bazéna už nebol ďaleko. Gabrielovi zostávalo asi sedem metrov, jeho kamarátom o dva viac.
Gabriel cítil, že mu chýba kyslík. Zúrivo plieskal rukami. Nezískal však väčšiu rýchlosť, ale znovu sa napil. Hrudník mal ťažký, voda vnútri ho nemilosrdne ťahala dolu. Abolelo to, akoby mu pľúca mali vybuchnúť. Tlak cítil vcelom tele. Tisol mu oči von zjamiek, vrážal zvnútra do ušných bubienkov, ktoré zrazu jasne vnímali víťazný rev bandy cigánskych detí. Árpi dosiahol cieľ. A Gabriel klesal kamsi dolu. Priestor nemal konca. Napadlo mu, že by sa mal modliť, ale zcelej modlitby zostali už len dve slová. Bože, pomôž!
Mocnú ruku pána Belaja, ktorá ho chytila za vlasy a ťahala hore, už necítil.
Prvé, čo Gabriel uvidel, bol sivý betón pri bazéne, na ktorom bezvládne ležali jeho nohy. Telo ahlavu mal očosi vyššie. Do brucha ho tlačilo hranaté mužské koleno. Dychčal ako pes. Začal vracať.
– No konečne, – začul niekde nad sebou hlas Máriinho otca.
Pani Belajová ho zabalila do deky, no aj tak mu bola zima. Pery mu zmodrali azuby podchvíľou zacvakali.
Okolo postávalo plno ľudí. Dávali najrôznejšie rady, vysvetľovali priebeh celej udalosti. Mária na Gabriela preľakane vyvaľovala oči. Peter aHonza sa tvárili, akoby všetko bola ich vina.
Gabriel sa tak hanbil, že sotva dokázal Belajovcom poďakovať. Nebolo síce jasné, kto vyhral, ale on celkom určite prehral. Avideli to úplne všetci, aj Mária.
Chlapci sa mlčky obliekli aišli domov. Zdalo sa, že správa oudalosti na kúpalisku sa už rozšírila po celých Leviciach. Gabriel cítil zvedavé pohľady okoloidúcich. Jedna pani čosi hovorila svojmu dieťaťu aukazovala pritom smerom k nemu.
Gabriel sa odpojil od Petra sHonzom a zabočil na Štefánikovo námestie. Oproti kráčal rabín. Skôr, než ho Gabriel stihol pozdraviť, povedal:
– Gabriel, vraj si sa topil?! No, nevyzeráš dobre. Vidno, že si pred chvíľou bojoval oživot. Keď prídeš domov, hneď si ľahni. Nič nejedz, ale poriadne sa napi.
– Áno, – odvetil Gabriel poslušne achcel ísť ďalej.
– Počkaj, ešte čosi, – zadržal ho rabín. – Dnes sa ťa dotkla smrť. Spomenul si si vtej chvíli na Boha?
– Áno.
– Tak nezabudni naňho ani vtedy, keď už dotyk smrti nebudeš cítiť. Dnes ti Boh daroval život, ale zapamätaj si, že on tu je stále amy všetci sme umierajúci, ktorí ho potrebujú.
Gabriel zmätene pokýval hlavou apomaly sa vliekol domov. Keď už držal kľučku, všimol si, že na ich dvere ktosi vyryl nožom slová Mindent vissza. Asi Gyula Harsányi zprízemia. Naposledy tento nápis čarbal kriedou na všetky dvere vKalvínskom dvore okrem vlastných. Teraz ryl nožom. Gabrielovi napadlo, že už dávno Gyulu nezbil. Lenže oHarsányiovcoch aľuďoch, ktorí sa unich stretávali, sa vposlednom čase hovorilo všeličo. Stakými si treba dať pokoj.
Epizóda 1939
Zahrmelo. Pod priečelím malého obchodu na levickom námestí sa pred dažďom skrývali dvaja dospievajúci chlapci. Boli to Peter a Gabriel, presnejšie, vtedy už Péter a Gábor, pretože od minulej jesene sa Levice stali súčasťou Maďarska. Napokon, aj mesto samotné už zmenilo meno. Teraz sa volalo Léva.
– Tak to už vytiahni, – súril Gábor priateľa.
– Ačo asi robím? – odvetil nahnevane Péter.
Zo zadného vrecka nohavíc vylovil niekoľkokrát preloženú dokrčenú obálku. Vybral znej list, ale skôr, ako ho roztvoril, ešte raz sa obzrel. Korzo bolo vten deň nezvyčajne ľudoprázdne.
– Čo sa bojíš? Dostali sme predsa list zReichu, – uškrnul sa Gábor.
Milí levickí kamarádi,
Už som vám dvakrát písal, ale nedostal som odpoveď. Možná neprišiel môj dopis, možná váš. Ale verím, že tento už príde. Nemali by byť ťažkosti s poštou, veď kamarádi sú aj Maďarsko a Nemecká ríša, do ktorej patrí aj náš Reichsprotektorat Böhmen und Mähren.
My teraz žijeme vBrne, to je nemecky Brünn. Je to veliké mesto. Levice sú oproti tomu len taká dedina. VBrne sú vysoké domy, jazdia tu autobusy atramvaje. Ešte tu nemám dobrých kamarádov a teraz o prázdninách sa nudím. Mama aotec ma ani nechcú púšťať von. Boja sa. Ale viacerí spolužiaci sa mi zdajú docela príma akeď sa začne školní rok, určite sa už sniektorými skamarádím. Jeden spolužiak tiež prišiel zo Slovenska. Niekedy sním hovoríme slovensky aostatní len kukajú. Maďarsky nemám ským hovoriť, len so sestrou Jitkou. Pamatujete si ju, pravda?
Mám aj zlú správu, moja babička je veľmi nemocná.
Blíži sa 1. september aja spomínam na náš nevydarený minuloroční závod. Veľa vecí bolo potom nevydarených. Hoci sa Gabriel skoro utopil, myslím, že on bol skutečný víťaz. Viac mu záležalo na Márii nežli na vlastnom živote. Zaslúžil by si, aby mohol dvoriť Márii jako prvý.
Píšem na Petrovu adresu, lebo on je čistý Maďar, ale toto je list pre vás oba dva. Držte sa spolu, nech sa stane cokoliv. Aja vás prídem kuknúť. Možná sa niekedy aj vrátime bývať do Levíc. Ale hlavne, nedovoľte nikomu, aby sa točil okolo Márie. Ona je naša. Buď jednoho zvás dvou alebo možná aj moja. Nikdo iný nech sa knej nepriblíži.
Zožeňte mi Máriinu fotografiu. Napíšte mnoho osebe aj onej.
Pozdravuje vás váš kamarád, ktorý už začal kouřit (fajčiť)!
Hans Bízek
Péter počkal, kým Gábor zdvihne hlavu od listu. Potom ho znovu poskladal azastrčil späť do nohavíc. Chlapci mlčky vykročili prázdnym korzom. Zabočili do jednej zulíc, ktorú dážď rovnako vyľudnil.
Začali padať väčšie kvapky, ale oni si to nevšímali.
Ukážka zrománu Stalo sa prvého septembra, ktorý vyšiel vo vydavateľstve Kalligram
