ղľáԾ
Rumpli: Vznamení Hovna
Jaroslav Rumpli (1971) debutoval roku 1991 vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ knihou Svet je trest, vktorej otvoril tému opatrovania detí a chorých vzahraničí našimi mladými ľuďmi. Hlavný hrdina sa vAnglicku stará e ochrnutého aprotivného Fredyho. Zhodou náhod sa po rokoch ocitne aj on vpodobnej situácii. Vo Vydavateľstve Slovart vyjde čoskoro jeho nová kniha Vznamení Hovna, zktorej prinášame úryvky. Podobne ako vdebute, ani teraz sa Rumpli nedíva na svet cez ružové okuliare.
To, že Nula prišiel na svet, bolo buď dielo náhody, alebo to bol zázrak. Nebolo jasné, kto vtom okrem jeho rodičov mal ešte prsty, všetko však vo chvíli, keď prvý raz zalapal po dychu, ukazovalo na Boha. Skrátka, nemohla to byť náhoda. Bol to zázrak. Vo vzduchu sa zaiskrilo aNula sa rozreval na plné hrdlo, akoby chcel dať všetkým najavo, že on sám za to, že sa narodil, nemôže. Plakal nadarmo, nikto ho nebral vážne. Anikto sa naňho nehneval za to, že je živý. Je to zvláštne – mali zneho radosť, hoci im nedal ani halier. Na svet si okrem malého nevinného prívesku vrozkroku nič nepriniesol, ostatné bolo záležitosťou osudu. Zatiaľ stačilo pravidelne dýchať.
„Máte chlapca,“ povedal doktor stroho.
Povedal to jeho mame.
„Ako sa bude volať?“
„Neviem,“ odvetila žena ticho. „Čakali sme dievčatko.“
Ďalej to poznáte: výška, váha, počet prstov auší, prípadne rozpätie krídel, ak ide oanjelika. Matka sa unavene usmieva. Sestričky majú plné ruky práce, hlavne spapiermi. Činia sa ako včeličky, zatiaľ čo doktor si za stolom vychutnáva postavenie trúda – nepracuje. Na to, aby vypisoval záznamy, si atestáciu nerobil. Svoje už má za sebou, sagendou nech sa pasujú nevzdelanci. On si dá radšej kávu. Vypije ju sgustom, pretože nočná služba prebehla hladko. Pôrod bol po sérii interrupcií príjemným osviežením. Ticho smrti nahradila krásna živá hudba. Ten čerstvo vyliahnutý cicavček ziapal sneobyčajnou vervou, mávajúc pri tom všetkými štyrmi končatinkami. Ozaj bol čarovný. Nebol dôvod nepriať mu všetko najlepšie.
Jeho otec domauž vedel, že má syna. Zatelefonovali mu aj to, ako vyzerá akoľko váži ameria vkohútiku. Mal jedinečnú príležitosť byť šťastný, mohol sa dokonca opiť.
„Ďakujem, nepijem,“ bráni sa.
Uvidíme, či je jeho postoj kalkoholu naozaj taký pevný.
Matka by si, naopak, za jeden dala. Pôrod ju celkom vyčerpal. Darovala život apár dní bude trvať, kým sa ztoho spamätá. Jej tvár je bledá astrhaná, napriek tomu je krásna. Maličkého umyli, osušili,zavinuli do perinky avložili jej ho do náručia. Madona sdieťaťom. Nebolo pochýb, že sa naplnil zmysel života. Teda aspoň na chvíľu. Vesmír mal ďalší pevný bod, okolo ktorého sa mohol točiť. Ten bod bol zatiaľ malý ako máčik aani na sekundu sa neprestal hmýriť. Nevedel chodiť, myslieť, rozprávať, vedel len plakať. Bolo jasné, že stým dlho nevystačí. Bude sa musieť naučiť batoliť, behať, jesť príborom, obúvať, plávať, jazdiť na bicykli, čítať, písať, počítať, takticky klamať, podvádzať azatĺkať. Tieto, plus ďalšie nevyhnutnosti bude musieť vdruhej fáze zdokonaliť do takej podoby, aby sa mohol dožiť aspoň dôchodku. Všetko ostatné bude nadstavba.
Tri sudičky: „Nemajte strach, chlapec prežije krásny život, zomrie vpožehnanom veku, celkom bezbolestne, avšetci naňho budú vdobrom spomínať.“
(Knižný škriatok: „Neverte im. Tie kurvy klamú, až sa znich práši.“)
Vonku sa zatiaľ začalo brieždiť. Zelený svit ovíjal svoje vlákna okolo betónových domov aškridlových striech, padala hmla. Vetra aniľudí nebolo, otom čase neštekali ani psy. Očo menšia bola vtedy ozónová diera, oto pokojnejšie mohlo všetko spať. Že sa narodil človek? No ačo, určité veci musí každý urobiť prvý raz, aby ich urobil naposledy. Poriadok sveta to neovplyvní, pretože dejiny už nevytvárajú ľudia, ale technológie. Otom však napríklad otec nikdy neuvažoval. Má rodinu, musí ju so stiahnutým chvostom živiť. Ak by začal vyskakovať, zamietli by sním. Ačasom by zamietli aj sjeho deťmi. Vsocializme je myslenie trestné, požehnaní sú debili.
Človek mal slušné vyhliadky na jedného znich vyrásť.
***
Len malý človek sa dokáže tešiť zmalých vecí. Napríklad zrobenia pieskových báboviek. ZMikuláša, zVianoc azVeľkonočného pondelka. Zkadejakých medzinárodných dní, ktorých bolo vkalendári požehnane. Alebo ztoho, že sršne doštípali susedovu Žanetku. Nič zaujímavejšie mi vhlave neuviazlo. Rástol som, to je isté, aosvojil som si pritom niektoré štandardné fakty. Že rok má štyri ročné obdobia, že svet sa stále za niečím naháňa, že sneh neprší, ale padá. Hmla sa nedá chytiť za nohy. Voda je tekutá, nonie vždy musí tiecť. Choroby? Kiahne, mumps, osýpky arubeola ma ešte len čakali, zatiaľ ma zhusta trápili hnisavé angíny. Vlastne to nebolo až také zlé, za každú angínu mi mama vhračkárstve niečo kúpila. Ceruzku, balónik, tenisovú loptičku. Strach som mal iba zinjekcií. Aešte zo smrti, ikeď som si nemyslel, že smrť je neodvratná. Naopak, dá sa jej ľahko vyhnúť. Stačí poslúchať otca adržať sa maminej sukne.
„Keď budeš mrchavý,“ kládla mi na srdce babička, „príde ktebe vnoci do postele lasička avycicia ti všetku krvičku.“
Áno, bál som sa ešte aj lasičky. Apoštára, psov, Lucie, kominára avšetkého možného. Vyhrážky najbližších som vo dne nebral vážne, horšie to bolo vnoci. Vspánku sa znich stávali nočné mory aja som sa stŕhal zo sna. Neustále ma čosi prenasledovalo. Hoci som mal vždy veľký náskok, nikdy som nebol schopný skryť sa alebo uniknúť. Väčšinou som sa zachránil až tým, že som sa prebudil.
„Dobré ráno,“ usmievala sa na mňa mama, netušiac, čo vo mne vyvolala jej včerajšia prednáška onetopieroch, čo unášajú deti, ktoré nedojedia večeru.
Zavesil som sa jej na krk aona ma hladkajúc po chrbte odniesla do kuchyne. Tam ma postavila pred hotovú vec – biela káva, vajíčka.
„Dobrú chuť.“
Bez reptania som sa pustil do toho.
***
Detstvo samo osebe nemožno nazvať peklom; peklo je predsa neopätovaná láska. Vtip je vtom, že Nulovi sa peklo začalo už vdetstve. No, bolo to skôr pekielko. Nemal ani päť rokov, keď sa vBulharsku zaľúbil do malej tučnučkej Poľky. Na Bucuľku, tak ju volal, sa dokázal pozerať celé hodiny. Vtedy ešte nevedel, že láska kžene môže byť svinstvo, po sérii úpalov, ktorými rodičom pokazil dovolenku, však podvedome cítil, že by bolo pre neho lepšie nenarodiť sa. Nedokázal by to takto sformulovať, na to mu chýbala slovná zásoba aurčitá životná skúsenosť, no kúsok toho pocitu vňom bol. Otri desaťročia neskôr, keď si namiesto Bucuľky dokázal vybaviť už iba farbu auta jej otca, to už vedel naisto. Napriek všetkému bol rodičom úprimne vďačný, že ho nechali žiť. Uvedomoval si, že nie každý dostal šancu. Stačí tak málo. Iná matka, iný otec, iné okolnosti...
***
„Hotovo,“ povie doktor stroho.
Ďalej to možno nepoznáte: krv, špinavá kyreta, zdrapy budúceho života. Smeti. Mladučká slečna, zväzáčka, práve definitívne prišla ošancu byť matkou. Na zmárnený život sa vykašlať, plakať treba od bolesti.
„A ako sa to bude volať?“ prelomí mlčanie jedna zo sestier.
Slová horšie ako pľuvnutá slina. Zväzáčka sa rozreve na plné hrdlo, sestru vyvedie von osobne pán primár.
„To ste prehnali.“
Možno to naozaj prehnala, no bez odpovede ju nechať nemôžeme: Bude sa to volať Hombre.
Na sále sa ešte chvíľu budú robiť poriadky. Umyté nástroje sa uložia do sterilizátora, opláchne sa umývadlo, vymenia plachty. Všetko je zaevidované, zamknú sa šuplíky. Nakoniec zhasne svetlo azavrú sa dvere. Padla. Ide sa niekam na čaj.
Miestnosť sa ponorí do ticha. Vo vzduchu cítiť, čo sa stalo. Smrť používa silný parfum. Sedí zhrbená na zemi pod stolom, sťažka odfukuje akrúti hlavou. Nerada chodí na takéto kšefty.
***
„Hej, vstávaj!“ skríkne na Hombreho. „Nesimuluj, tu nemáš koho dojať.“
Hombre sa otrasie, vyberie zigelitového vreca chýbajúce časti svojho tela apozorne sa poskladá. Naskočí mu dych, aj srdce sa chytí. Buch-buch, buch-buch... Päťdesiatosem tepov za minútu, vľavej komore nepatrný šelest. Slušné. Koho zaujíma, že tep je vskutočnosti nula? Tak, ešte sa umyť, obliecť, navoňavkovať abudúcnosť nemôže vyzerať ružovejšie. Akurát bude bez matky, sláskou na prídel. Prípadne čo si kde vyžobre.
„Ale čo ak niekomu začne prekážať, že nežijem?“ spýta sa Smrti.
Teta pokrúti hlavou: „Komu?“
„Napríklad tej slečinke, čo ma odvrhla. Nerád by som ju moril vsnoch.“
Smrť neverí vlastným ušiam avzápätí ani očiam. Hombre si pred zrkadlom uviazal motýlika. Evidentne to nerobil prvý raz.
„Kde si sa to naučil?“
„To neprezradím, dokiaľ budem živý.“
Smrť prepočuje narážku.
„Ani hrýzť svedomie môjho kata sa mi nechce,“ pokračuje Hombre voľne. „Určite je tuhé ako podrážka.“
„Ty si tuhý,“ hovorí teta. „A niečo žuvať musíš.“
„Hm, okrem ľudského svedomia nemám čo.“
„Nevadí, budeš škrípať zubami!“
Hombre, znepokojený jej zvýšeným hlasom, sa strhne apomaly podíde kdverám. Ponechá Smrť jej smutnému údelu azabuchne za sebou. Na chodbe utíši plačúcu sestričku – tá sa od radosti rozplače ešte viac – avykročí na ulicu. Vykročí nie veľmi šťastne, ľavou nohou.
„Dobrý deň,“ pozdraví párik zamilovaných.
Párik zamilovaných neodzdraví.
„Dobrý deň,“ pozdraví staršieho pána.
č.
Hombre sa toho na začiatok dozvedel oľuďoch až-až.
***
Opočasie ide do poslednej chvíle. Kým žijete, stále nejako je. Buď svieti slnko aje teplo alebo mrholí aje zima. Buď fúka vietor alebo je bezvetrie, buď prší alebo leje, sneží alebo aj nie. Okrem toho môže ešte hrmieť ablýskať sa, môže sa mračiť, mrznúť ispaľovať. Skrátka, anjeli môžu tancovať ačerti sa ženiť. Plusvšetko ostatné medzi tým.
„Chceš ísť so mnou?“ zaznie zpredsiene otcov hlas.
Chlapček od radosti zvýskne.
„Hádaj, kam pôjdeme.“
„K rieke?“
„Správne. Ačo tam budeme robiť?“
„Klepať píšťalky!“
„Presne tak.“
„Na to ši mušíme žobrať nožík,“ zašušle malý pôvabne.
Otec sa usmeje, aj mama je uveličená. „Natriem vám chleby anavarím čaju,“ povie, „určite tam budete do večera.“ Odíde do kuchyne.
***.
„Urobili ste krásne píšťalky,“ rezonuje mu vušiach mamin hlas. „A ako nádherne pískajú!“
Naozaj zneli dobre.
„Pokojne by tým mohli podfarbiť nejakú televíznu rozprávku.“
Čo rozprávku, dobrý producent by tým podfarbil koniec sveta.
„Vy dvaja ste takí moji... dvaja moji!“ povie nakoniec. „Mám vás rada.“
***
Hombre bol fajnšmeker, beznádej si doslova vychutnával. Nemal domov, nedostal šancu. Dospieval rýchlo, no dospieval ako strom – do letokruhov, nie do radosti. Dospieval do poznania, nie do múdrosti. Dospieval do samoty. Nebolo na svete psa, čo by po ňom štekol, mačky, čo by zamňaučala. Nebolo na svete tvora, vktorom by bolo tak málo života. Hombre bol menej ako prvok. Vlastne vôbec nedospieval. Nedýchal anežil.
Hombre bol mŕtvy.
Učil sa stým žiť. Nebolo to ľahké, vpodstate nemal do čoho pichnúť. Nuda aničota, musel si všetko vymýšľať. Vďaka šikovným rukám doktora sa akýmkoľvek problémom vyhol skôr, než mohli nastať, riešiť mohol akurát tak rovnice odvoch neznámych. Konštantu mal určenú tým, že sa nenarodil, so zvyškom mohol narábať voľne. Sčítavať, deliť, ohlavu skracovať. Len umocňovať nebolo čo, jedine ak na nultú.
Vymyslel si vnútorný hlas.
„Vyskoč zokna!“ našepkával mu.
Hombre za ten svet nemohol otvoriť okenicu.
„Utop sa!“
Skúšal to vlyžičke vody, nedalo sa.
„Vyser si oko!“
Keby nejaké mal.
Keď ho to prestalo baviť, spomenul si na svoju matku. Hlas okamžite stíchol. Čo jej behalo hlavou, keď ho dala popraviť? Myslela si otom vôbec niečo? Nepočula ho vari kričať, necítila, ako sa bránil? Asi nie. Rany sa jej odvtedy zahojili, svedomie sa otočilo na druhý bok: „Nechajte ma vyspať zopice!“ Občas ju tajne navštívil. Striasalo ho, keď ju počul rehotať sa ahrešiť. Dávno vedel, že väčšina živých stojí za menej ako mŕtvi, usvojej matky to však dlho nechcel pripustiť. Uznal to, až keď uvidel, ako do nej dvaja zväzáci pchali podpultové banány. Aznova – zverský smiech aoplzlosti. Horšie sa necítil ani vtedy, keď ho doktor sekal na kusy avyškraboval zo sveta.
Rád by vedel aj to, čo vtedy behalo hlavou jemu.
(Knižný škriatok: „Snajväčšou pravdepodobnosťou nič.“)
„Ačo otec?“ ozval sa znovu ten jeho hlas.
Hombre stŕpol.
„Nemôžeš ztoho viniť iba matku.“
„Čo je to viniť?“ spýtal sa naivne.
„Obviňovať, dávať niekomu za vinu.“
„N.“
„Čo nie?“
„Nikoho neobviňujem. Otca nepoznám amatky mi je nanajvýš ľúto.“
To všetko bola pravda. Hombre nedokázal nenávidieť.
Úryvky zrománu, ktorý vyšiel vo Vydavateľstve Slovart.
