ղľáԾ
AKO MUFLÓNA ANCIJÁŠA VO VIEDNI DO ŠTÁTNEJ OPERY NEVPUSTILI
Ráno vyfasoval Ancijáš svoj kamión a spokojne si kopýtkami pohladil volant, špeciálne upravený, aby sa mu nešmýkalo. Jeho úloha bola zaviesť do Viedne plný náklad novučičkých áut Made in ia.
Naštartoval a labužnícky si vychutnával zvuky bublajúceho motora. Žmurkol na Milicu, ktorá ležala na sedadle spolujazdca, zaradil jednotku azahlásil:
„Dnes je celkom pekný deň.“
Rozbehol stroj a ako prvé si to namieril k sociálnym domom, kde dočasne bývala zachránená Egreša zRinglótom. Zobral ich do Viedne, že nech sa idú trošku pokolotočovať do Prátra, späť môžu ísť pokojne vlakom. Zabije dve muchy jednou ranou, ako sa hovorí vich regióne.
Keďže je Viedeň blízko, cesta ubehla raz-dva auž kýval na rozlúčku dvojici vystupujúcej pri kolotočoch.
„Užite si to!“ zavolal cez pootvorené okienko ausmial sa na Egrešu.
Tá zodvihla labku na pozdrav azakričala:
„Ďakujeme. A... dávajte si na seba pozor!“
Úsmev na oboch stranách a pár minút nato už Ancijáš odovzdával na prekládke nablýskaný tovar.
„Dozajtra máme voľno, Milicka, arád by som sa išiel pozrieť do mesta. Mám pre teba malinké prekvapenie,“ povedal muflón dážďovke apoklopkal si po vrecku svojich tepláčikov.
„Večer totižto ideme do opery! Pozor, do naozajstnej!“ nevydržal ďalej tajiť Ancijáš a na znak radosti zatočil kopýtkom nad hlavou.
Prešli sa Viedňou, poobdivovali veľkomesto, až prišiel čas ahrdý Ancijáš, slávnostne vyobliekaný vtom, čo najviac miluje, mával vstupenkami pred bránami štátnej viedenskej opery. Ako inak, vo vrecku mal darček, ktorý zadovážil vmeste aktorým chcel urobiť radosť náhodnému občanovi Viedne. Asi mu, lapajovi, nestačilo, že Milicu pozval do opery. Zhlboka sa nadýchol avykročil hore schodmi. Všade naokolo zastavovali limuzíny az nich vystupovali tak trochu iné páry.
Dámy všatách, páni saká akravaty amedzi nimi ide po schodoch sdážďovkou na pleci muflón vtepláčikoch, vychutnávajúci si chvíľu, ako sa patrí .
Ujo vnóbl fraku, čo trhá vstupenky, spozornel, akeď prišiel Ancijáš na rad, oznámil mu:
„Prepáčte, mladý muflón, ale do štátnej opery vás vtepláčikoch nemôžem vpustiť. Máme svoje zásady!“
Ancijáš stratil reč. Ostal ako obarený avjednej sekunde prišiel ovšetku radosť, ktorú prežíval. Veľmi sa ho dotklo, že ten vysnívaný svet má aj iné stránky, oktorých on ani netušil.
„Do opery je vstup povolený len vo sviatočnom!“ dorazil zaskočeného Ancijáša ujo vstupenkár.
„Aaaaale veď ja mám na sebe to najsviatočnejšie anajvzácnejšie, moje milované tepláčiky!“ nechápavo sa bránil sklamaný muflón.
„Prosím vás, nestrápňujte sa tu auvoľnite priestor.“
Muflónovi sa až hlava zatočila, pozrel smutne na Milicu, ktorá by rada mykla plecami, keby nejaké mala, atak podobný výraz vystrúhala aspoň telíčkom.
Ancijáš sa otočil asnažil sa zmieriť stým, že mu to tentoraz nevyšlo. Vykročil dole schodmi, keď vtom mu napadlo, že má vo vrecku skrytý darček pre náhodného občana.
Vytypoval si solídneho pána, vytiahol ztepláčikov malú škatuľku s cukríkmi apodišiel kneznámemu. Túžba niekomu urobiť radosť, obdariť niekoho, bola obrovská. Natiahol kopýtko so škatuľkou smerom kpánovi, nokým stihol niečo povedať, muž vkravate, zamkýnajúci diaľkovým ovládaním svoje autisko, sa naňho osopil:
„Prosím vás, nerobte nám tu hanbu. Choďte sa postaviť niekam pred kostol alebo do charity. Tam vám pomôžu. Tu máte euro. Kúpte si polievku, ale hlavne nás tu neznemožňujte!“
Ancijášovi až zabehlo. Ďalšia rana behom pár minút. On, čo chce urobiť radosť, on, čo sa tešil do opery a že Milicke splní sen, bol vspoločnosti, kde je hojnosti dosť, na smiech.
Dvakrát zlomený, nešťastný sa zveril Milici:
„Ej, to bola jazda po Afrike, tam ma to viac bavilo ako tu. A tak som sa tešil „To nič, Ancijáško, dôležité je, že si sa snažil aurobil si všetko preto, aby si mi radosť urobil. Veľmi si to vážim a ver mi, že to celodenné tešenie sa do opery mi už nikto nikdy nezoberie. Nuž, a že to takto dopadlo? Stávajú sa oveľa horšie veci, veď toto sú len hlúposti predsa,“ snažila sa upokojiť dážďovka svojho kamaráta.
„Mám nápad, Milica! Ideme!“ zvolal zrazu Ancijáš anenápadne začal obchádzať budovu štátnej opery.
„Takú ešte nehrali, aby sme si my nevychutnali to, na čo sme sa tešili!“
Ancijáš zastal pri hromozvode, pošúchal si kopýtka oseba azačal sa ako horolezec škriabať na strechu budovy. Milica si len oči zakrývala, ale zároveň mala radosť, že sa Ancijáš tak rýchlo otriasol aje zneho opäť muž činu. Teda muflón činu. O chvíľu ležali spokojnena streche opery.
„Dávaj bacha, aby si sa neskotúľala, Milicka!“ strážil si Ancijáš svoju kamarátku, keď vtom zazneli prvé tóny svetoznámej Mozartovej opery.
Obaja sa upokojili anechali sa unášať prenádhernou hudbou.
„Ach, veď tu nám je lepšie, ako keby sme boli vsále. Tam by sme sedeli atu ležíme. Nie je to super?“ zahlásil Ancijáš.
Milica si po chvíli všimla, že mu po líci steká slzička.
„Ancijáško, čo ti je? Prečo plačeš?“ prekvapene sa ho spýtala.
„Neviem, nie je to zo smútku. To tá hudba, je to prekrásne,..“ vykoktal zo seba muflón, až sa mubrada pritom zatriasla.
Prenádherné tóny vážnej hudby rozvibrovali vAncijášovi také emócie, oakých sa mu ani nesnívalo. Zase objavil vsebe niečo nové akrásne.
„Tá hudba, to ti je vynález,“ dodal aužíval si to.
Na druhý deň ráno cestou na prekládku kamiónov rozmýšľal ako to bude sjeho rozdávaním, keď vzápadnej Európe je všetkého dosť.
Rozmýšľal, rozmýšľal, až dostal chuť na trochu kvalitného sena, že by si požuval pred ďalšou jazdou, a tak vošiel aj sMilicou do obchodu so zvieracími potrebami.
Poobzeral sa dookola avtom mu zaplo.
„Prosím vás, dá sa platiť aj kreditnou kartou?“ spýtal sa predavača.
„Samozrejme, pán muflón, nech sa páči. Čo si prajete?“
„Za hrsť sena, teda za kopýtko... a všetky vtáky, čo tu mate. Aj sklietkami.“
Predavač vyvalil oči, ale po chvíli už ako správny obchodník škrkol Ancijášovou platobnou kartou. Prvá výplata za cestu do Viedne behom sekundy zmizla, ale Ancijáš sa konečne našiel abol spokojnučký. Po hrudi sa mu vlnili také fajnové vlny. Dobrý pocit sa to volá.
Vrátil sa po kamión, ktorý bol tentoraz naložený zemiakmi stým, že cieľ jeho cesty mali byť Benátky vTaliansku. Odstavil vozidlo pred obchodom so zvieracími potrebami, naložili spredavačom všetko vtáctvo aj sklietkami na korbu kamióna apri prvom možnom odpočívadle pri Dunaji zabrzdil a hovorí Milici:
„Poď mi pomôcť.“
Otvoril zadné dvere aklietku po klietke povykladal pri brehu. Vyplašené vtáčiky trepotali krídelkami aspokojný Ancijáš začal otvárať dvierka na každom vtáčom väzení. Milica neváhala achvostíkom takisto pomáhala odhasprovať dvierka na klietkach a vtáčiky sa jeden po druhom rozletovali do vzduchu za slobodou.
„Ďakujem. Ďakujem, ďakujeme!“ ozývali sa zneba šťastné hlásky.
„Toto je to pravé orechové!“ Ancijáš jemne pohladil kopýtkom Milicu anasadli do voza.
Muflón naštartoval kamión, keď vtom mu na prednú kapotu zasadol starý havran.
„Krá-krá. Ďakujem za vyslobodenie, ale som už taký starý, že nedoletím domov, tam, odkiaľ pochádzam, krá. Zomriem tu, krá. Lepšia sloboda ako klietka, ale lepšia klietka ako zhynúť tu, krá,“ domudroval havran azatrepal veľkými krídlami. Ancijáš pozrel na Milicu, kopýtkom stisol elektronické otváranie okien apovedal:
„Nastúp si.“
Havran preletel cez okno asadol si vedľa Milice.
„Krá, ja som nejaký Atanáz, krá.“
„Ja som Milica.“
„Ja som Ancijáš. Kam to bude, prosím?“
„Krá. Som zo severnej Európy, krá. Keď ma zoberiete kamkoľvek, budem šťastný, krá.“
„Tak vtom prípade ste si nastúpili do správneho voza, pán havran!“
„Ancijáš stlačil štartér apomaly rozbehol kamión smerom ksusednému Taliansku.
Vspätnom zrkadle bolo vidieť len hromadu prázdnych klietok anad kabínou poletoval na znak vďaky kŕdeľ šťastných slobodných vtáčikov.
