ղľáԾ
Marimka Grabovská sa narodila roku 1914. Jej otec zomrel na talianskom fronte na Piave. Matka zomrela roku 1921 na tuberu. Do jej desiatich rokov ju vychovávali starí rodičia. Zomreli jeden po druhom roku 1924.
Chodila zo služby do služby. Keď mala dvadsaťšesť rokov, slúžila uobchodníka srozličným tovarom. Max Hausner bol posmeškár aprísny pán.
Jedného dňa odišla pani Erika Hausnerová do mesta. Max Hausner zavrel obchod. Prikázal Marimke, aby sa vyzliekla. Nechcela. Hausner zvesil zo steny remeň. Preložil ho napoly. Kýval ním Marimke pred očami. Marimka ustupovala krok za krokom. Potkla sa olavór. Vyliala sa voda. Marimka spadla. Hausner ju niekoľkokrát prudko udrel remeňom po pleciach.
Marimka so slzami vočiach prosila ozľutovanie. „Nechcem svami zhrešiť, aj keď ma zabijete!“
„Nezabijem ťa,“ povedal Max. „Len ťa vyhodím zo služby. Apostarám sa oto, aby ťa už nezobral žiadny Žid.“
Marimka sa plačky začala vyzliekať. Po prvýkrát vživote pred cudzím chlapom.
Dlho Marimka skrývala, čo sa sňou deje. Bola aj za Ovaňou, čo vѲéši robila bylinkárku apôrodnú babu. Vyplakala sa jej, ale baba potrat odmietla.
„Je neskoro,“ povedala. „Mohla by si pri tom zomrieť.“
„Radšej nech zomriem, ako by som mala žiť vhanbe,“ povedala Marimka.
„Dievča,“ rozhovárala ju Ovaňa. „Máš život pred sebou. Si ešte mladá apekná. Škoda by bolo zmárniť dva životy pre trochu hanby. Nie si prvá ani posledná, čo otehotnela so Židom.“
Marimka sa vrátila do služby. Pevne si stiahla brucho aprsia kusom látky, aby nikto nič nepoznal.
Ošesť mesiacov ju Hausner vyhnal zo služby. Stál vo dverách obchodu, vyhadzoval jej šaty akričal ako nepríčetný. „Ty si obyčajná kurva. Ja nepotrebujem služobnicu sbruchom. Choď si za tým, čo ti ho spravil!“
Celé hodiny stála Marimka na drevenej lávke nad riekou ahľadela do mútnej vody. Zhlboka dýchala. Predstavovala si, ako ju prúd víru unáša so sebou, ako ju kalná studená voda sťahuje pod hladinu, ona sa zamotáva do spletí koreňov stromov akrovísk, lapá po vzduchu, ale do pľúc jej vteká voda. Vo chvíli, keď sa chystala skočiť, pocítila, ako sa vnej dieťatko pohlo a – neskočila.
Avtedy prvý raz zazrela Večného Žida; jediná vѲéši ho videla úplne zblízka, lebo ľudia sa Večného Žida báli, akeď stretli niekoho čudne vyzerajúceho, rýchlo sa odvrátili autiekli. Vtedy, vo chvíli Marimkinho najväčšieho zúfalstva, kráčal Večný Žid popri rieke vdlhom čiernom plášti avširokom klobúku. Kráčal sdlaňami na tvári aplakal. Marimka zbehla zlávky achvíľu išla za ním. Stratil sa vkroviskách.
Hodila sa do trávy apreklínala deň, keď sa narodila, apreklínala deň, keď po prvýkrát prekročila prah Hausnerovho obchodu.
Marimka šalela.
Kľačala vtráve azvolávala sedem nebeských rán na Hausnerov dom. Preklínala ho aželala Maxovi Hausnerovi tie najstrašnejšie muky, aké si len dokázala predstaviť.
Zotmelo sa. Zaspala pri rieke prikrytá len kusmi šiat, čo za ňou včera vyhádzal Hausner. Bola úplne vyčerpaná ahladná, špinavá astrhaná. Želala si, aby do rána radšej zomrela, akoby sa mala ďalej takto trápiť. Nevedela, kam sa podieť, čo ďalej robiť.
Uprostred noci sa zobudila skrehnutá od zimy na akýsi hlas. Najprv si myslela, že sa jej niečo sníva, ale hlas bol stále nástojčivejší. Spomenula si na rozprávanie starého otca ohrdinoch zBiblie, ktorí sa vnoci zobudili na hlas, čo im prikázal niečo urobiť.
„Marimka! Marimka!“ vravel hlas, akeď Marimka otvorila oči, zbadala nad riekou vznášajúce sa bledomodré svetlo.
„Kto si?“ spýtala sa Marimka vystrašene.
„Nepýtaj sa, ale urob, čo ti teraz poviem. Vstaň achoď za strýkom Molitorisom. On ťa prichýli.“
„Molitoris?“ začudovala sa Marimka. „Ten by ma najradšej videl mŕtvu. Nenávidel ma od malička, ateraz, keď sa mi stala tá hanba...“
„Urob, čo som ti povedal. Hneď teraz!“
Marimka sa zodvihla zo zeme atemnou nocou kráčala kdomu bohatého sedliaka Molitorisa. Pred dvorom zastala. Chcela sa otočiť avrátiť sa krieke, ale neznáma sila jej vtom zabránila.
„Choď kdverám azabúchaj!“ prikazoval jej hlas.
Otvorila teta Verona. „Už sme ťa čakali, kde si bola doteraz?“ povedala. „Celý večer som presviedčala starého, aby ťa prijal do domu. Počuli sme, čo sa ti stalo. Spočiatku nechcel ani za svet, ale nakoniec súhlasil, že by si mohla spať vstajni. Vieš, my deti nemáme, možno by si časom mohla byť ako naša... Starý otom nechcel ani počuť, ale keby si ho odprosila...“
Marimka vedela, čo ju ráno čaká: musí si pred zlého strýka Molitorisa kľaknúť ako pred monštranciu aplakať aprosiť ho, aby jej odpustil aprijal ju pod svoju strechu, hoci mu nikdy nič zlé neurobila.
Poníženie za ponížením.
Molitoris prijal Marimku napodiv – vzhľadom na jeho drsnosť azlú povahu – celkom vľúdne, ale do domu ju nevpustil. „Spať budeš vstodole. Roboty máme nad hlavu, ale jedla poskromne. Keď sa uspokojíš stým, čo ti dáme, abudeš poctivo robiť, môžeš ostať. Ak nie, choď si stým pankhartom kade ľahšie!“
Marimka zostala.
Apotom sa narodila malá Ilonka. Narodila sa nesmelo, potichučky, okrem tety Verony, ktorá priniesla čisté plachty, do ktorých dieťa zabalili, nikto nič nepočul, nič nevidel. Ako vBiblii: dieťa ležalo na slame zohrievané dychom hoviadok. Vstajni svietila petrolejka amrazivá januárová noc bola posiata žiariacimi hviezdami.
Apotom brali Židov do Nemecka.
Išla sa tam pozrieť. Nakladali ich na nákladiaky. Bol medzi nimi aj Max Hausner. Spomenula si, ako kľačala pri rieke apreklínala ho.
Deti kričali:
„Do Prešova ide vlak,
na ňom sedí Šaňo Mach.
Všetci Židia vѲéši
majú veľký strach.“
Atí na aute kričali: „Čo vidíte na nás, čakajte aj na sebe.“
Len Max Hausner nevravel nič. Hľadel na Marimku avočiach mal výraz, ktorý ju prinútil otočiť sa autekať domov. Pod lesom zahliadla Večného Žida. Hlavu mal zaborenú vdlaniach.
