ղľáԾ
Coda kJánovi Johanidesovi
J ako Ja
Žiť vštyridsiatych a päťdesiatych rokoch na Orave spriezviskom Johanides, ktoré sa tak okato líšilo od bežných oravských, respektíve dolnokubínskych priezvisk (Kováč, Ďaďo, Haluška, Kubačka, Paluga, Prílepok, Florek, Záň, Žúbor, Smoleň, Kutlík, Dauda, Hanko, Mäsiar, Halaša, Michalica, Janiga, Dudáš, Huba, Laurinčík, Janotík, Bencúr, Zajac, Škvarka ainé) nebolo pre Jána Johanidesa jednoduché. Okrem koncovky, ktorá mohla za slovenského štátu evokovať židovský pôvod, vpäťdesiatych rokoch zasa (malo)buržoázny, avkaždom období cudzí element, na aký sú pravoverní Slováci vždy hákliví, to bolo aj excentrické postavenie jeho otca arodiny vôbec (vlastník veľkoobchodu sobuvou, vdomácnosti slúžka ivychovávateľka). Pochádzal zrodu protestantských utečencov po bitke na Bielej Hore, vyjadril sa, že je protestant („vždy protestujem“). Nositeľ tohto priezviska ho spojil aj so svojím krstným menom, takže sa často arád podpisoval ako Johan (evokujúce Jána Krstiteľa). Zjeho biografie sa dozvedáme, že už ako 13-ročného ho zaujímali fakty okoncentračných táboroch, ale aj výtvarné umenie (osobné kontakty sMilošom Bazovským) aBiblia až tak, že má detskú predstavu oštúdiu teológie. Víťazný február sa stal pre jeho rodinu, aešte viac preňho osobne, celoživotnou traumou, pretože otec sa musel presunúť zvlastného obchodu do pozície vedúceho štátnej predajne stextilom. Závisť a nenávisť k Jánovi Johanidesovi sa zmenili na pohŕdanie – len tá nenávisť anedôverčivosť voči nemu pretrvávali. Ako sebaobrana voči týmto atakom sa uňho manifestovalo vlastné Ja, potvrdzovanie vlastnej hodnoty, často skryté pod maskou „exhibicynizmu“ (exhibicionizmus + cynizmus vjednom), fanfarónstva, hrmotných gest, upozorňovania na seba. Po jeho oslnivom nástupe do literatúry bolo toto seba-vedomie, vedomie svojej hodnoty, potvrdzované aj spoločenským ohlasom aniečím, čo by sme mohli označiť ako „self marketing“, budovanie seba ako značky. „Ja“ vprózach Jána Johanidesa neustále presvitá, vyčnieva, upozorňuje na seba, zavadzia – anezáleží na tom, či píše vprvej osobe alebo sa ukrýva za rozprávača vtretej osobe. Bez toho, aby beletrizoval svoje životné zážitky, vždy píše osebe, aak je jeho dielo zaľudnené množstvom postáv, vždy ich opisuje cez prizmu vlastnej optiky.
Á ako Áno
Ak sa hneď druhá novela Jána Johanidesa volá Nie, nutká nás to opýtať sa, komu ačomu hovorí autor Áno. Zjednodušene by sa dalo povedať, že, rovnako ako jeho milovaný Dostojevskij, „poníženým aurazeným“, ľuďom, ktorým sa ubližuje, outsiderom, skrachovaným existenciám, trpiteľom, obetiam, ale aj tým, ktorí sú na druhej strane, ako nevedomým, bezvedomým (často aj bezsvedomým), pretože ich kruté konanie je často výsledkom toho, že sami boli niekedy obeťou násilia. Akeď hovoríme oľuďoch, nesmieme zabudnúť na zvieratá, ktoré hrajú vprózach Jána Johanidesa dôležitú rolu, často ako nemé bytosti, ktoré sú neraz mučené ľuďmi (vrátane detí).
N ako Novela
Vhlavách nám možno ostal poznatok, že novela je niečo dlhšie ako poviedka akratšie ako román. Je to akýsi hybrid, keď sa autorovi poviedka rozleje do väčšieho priestoru, apritom nemá dosť síl, času, schopnosti alebo vytrvalosti, aby napísal román. Novela je Johanidesov žáner. Nie preto, že by nemal dostatok materiálu na rozvinutie do románovej formy. Napokon, svoju disponovanosť napísať plnokrvný román – ahneď historický – ukázal vMarkovi koniarovi auhorskom pápežovi. Aten je popri Najsmutnejšej oravskej balade, jediným legitímnym románom vjeho bibliografii. Literárny kritik by možno hovoril orománovej novele, ale to nie je dôležité. Mám pocit, že autorovi nikdy nešlo oto dokázať si svoju rozprávačskú suverenitu rozsahom prózy. Naopak, často vedome azámerne uskutočňoval akúsi kompresiu textu, stláčanie motívov, zhutňovanie epizód, kondenzovanie námetov, komprimovanie situácií, „zipovanie“ epiky – takže materiál, ktorý by inému prozaikovi postačil na román, ba na trilógiu, vyrozprával na sto, stodvadsiatich stranách. Dochádzalo pritom kdvojitému paradoxu: autor sa často vtoku rozprávania zameral na detail, nepodstatnú digresiu, apotom dej znova akceleroval, takže čitateľ má často (oprávnene) pocit autorskej netrpezlivosti, neuhádnutia proporcií, disproporčnosti...
J ako Jazyk
Jazyk je hybnou energiou Johanidesových próz. Je to nielen formálny avonkajší prostriedok, nástroj, ako artikulovať svoju ľudskú skúsenosť, vyrozprávať svoj zážitkový fond, sformulovať svoju (sveto)názorovú bázu. Jazyk je pre Jána Johanidesa nielen estetickou apopri tom aj etickou kategóriou, ale je to integrálna azákladná súčasť jeho tvorby. Metaforicky povedané, jazyk je pre nášho autora nielen prostriedok na vystavanie stavby umeleckého diela, je to samotná stavba. Rebríky, ktoré pomáhajú stavať architektúru, sa zároveň stávajú jej súčasťou. Skôr ako nás zaujme dej, vtiahne nás doň jazyk, ktorým je vyrozprávaný. Nie sú to iba bizarné mená postáv, slovné spojenia, zktorých som upozornil na „johanidelogizmy “, neologizmy, adjektíva, opisy, prehovory postáv, pričom tieto štylistické prostriedky nikdy nepôsobia izolovane, ale vytvárajú kompaktnú flóru Johanidesových textov. Nerozpakujem sa označiť Johanidesovu syntax za slovnú vegetáciu, pretože čitateľ má často pocit samorastúcej vegetácie slov aviet, ktorou obrastá architektúra príbehu.
Ján Johanides je tvorcom bohatej lexiky, ktorá ešte čaká na svoje odborné spracovanie. Výsledkom by mohol byť slovník Jána Johanidesa, ktorý by svojou rozmanitosťou, bohatstvom avariabilitou mohol byť pendantom klexike takého Pavla Országha Hviezdoslava.
Tento jazyk má hovorovú dikciu, čo odkazuje ktomu, že autor často využíval autentické výroky skutočných osôb, azároveň to môže znamenať, že svoje dialógy či monológy si pri písaní čítal nahlas.
Oako Opus
Jednotlivé prozaické knihy Jána Johanidesa, čo ako sú od seba časovo vzdialené, neznamenajú izolované bibliografické jednotky, ale vytvárajú jeden súvislý, celistvý, kompaktný opus. Neznamená to, že by zdiela do diela prechádzali postavy alebo reálie, hoci sa sporadicky stane aj to. Iba vzdialene to pripomína koncept Williama Faulknera, ktorý vytvoril fiktívny priestor (Yoknapatawpha County scentrálnym mestom Jefferson), do ktorého potom umiestňoval jednotlivé svoje prózy. Ján Johanides vytvoril nie fiktívnu geografiu, ale psychický priestor, ktorý pomenoval hneď v svojich začiatkoch „okresom“, presnejšie „okresnosťou“. Neznamenalo to nič iné než slovenské malomesto (Janko Jesenský bol jedným zjeho obľúbených autorov), vidiecke mesto, ktorému trčí slama ztopánok, hocako drahé amódne by tie topánky boli. Aj príbehy vtomto priestore sú okresné, túžby, intrigy, vzťahy, zločiny – všetko vokresnej mierke. Tento mentálny priestor pripomínal Dostojevského Obec Stepančikovo či mestečká klasickej ruskej literatúry. Hoci autor robí rezy asondy do dávnejšej či nedávnej minulosti, jeho časom je prítomnosť, ktorá, pravdaže, korení vminulých skutkoch apamäti dvoch-troch generácií. Činy dedov aotcov – ako vStarom zákone – majú dôsledky pre ich vnukov asynov, za zločiny predkov bývajú často potrestaní „nevinní“ ogeneráciu-dve. Nech už píše autor oktorejkoľvek perióde tohto „okresného“ storočia, vždy sa vpozadí súčasnosti ozývajú kroky minulosti, vždy spod tapety histórie presvitá vzorka súčasnosti. Johanidesovo dielo je pri každej jednotlivej položke otvorené, čím učitateľa (aj uodborného) môže vzniknúť pocit nedokončenosti, fragmentárnosti. Možno autor od nás vyžaduje naozaj neobvyklý spôsob čítania – možno by sme mali jeho knihy čítať spolu, skaždou aktuálnou knihou si prečítať aj jej predchodkyňu. Napokon, korekciu svojich kritických názorov sporadicky uskutočnili niekoľkí odborní čitatelia (za všetkých spomeniem Milana Šútovca či Milana Hamadu), ktorí dodatočne našli vstarších Johanidesových prózach kontinuitu, ktorú vyjavilo až uzavreté dielo autora.
H ako Hlas
Sedím vaute apočúvam rozhlasové čítanie Johanidesovej prózy Trestajúci zločin. Pre túto metaforu nie je dôležité, kto bol interpretom. Ohromila ma zvučnosť Johanidesovej prózy, artikulácia textu, ktorá sa preniesla do artikulácie interpreta. Navzdory všeobecnej mienke som si povedal, že málokto vslovenskom jazyku dokáže štylizovať tak zreteľne, prehľadne, čitateľne ako Ján Johanides. Ľudský hlas, ak je kompetentný aempatický, dokáže vzdanlivej húštine viet objaviť vodiacu cestičku, po ktorej sa uberá príbeh. Keď prečítame viacero Johanidesových kníh, zistíme, že počúvame akustiku jediného hlasu. Nazvime ho autorský hlas, hlas rozprávača alebo akýsi spirituálny Hlas epiky. Nech sa autor akokoľvek usiluje, aby prehovory postáv vyznievali autenticky, akoby zachytené stenograficky, prichytené vbežnej ľudskej situácii azaznamenané na diktafón, nech sú to ženské alebo mužské postavy, vždy majú takmer identickú dikciu, expresívny výraz, používajú podobnú obraznosť, frazeologizmy („johanidelogizmy“), opakovanie ťažiskových miest, štylizované zajakávanie, hľadanie správneho výrazu... Umenej skúseného autora by sme to pokladali za základnú chybu signalizujúcu, že autor používa postavy iba za hlásateľov svojich téz. Uautora takej štylistickej brilantnosti azručnosti musíme hľadať iné dôvody. Možno by sme sa mohli vrátiť kpredošlému odstavcu anájsť vtomto jedinom Hlase potvrdenie tézy, že Ján Johanides písal jediné metadielo, Opus, ktorého jednotlivé knihy organicky vytvárajú jednu epickú architektúru. Takýto koncept nie je taký výlučný, ako by sa mohlo zdať – predstavuje ho dielo takmer každého veľkého epika, od Balzaca po Cortázara či unás od Františka Švantnera po Dušana Mitanu. Túto intuíciu potvrdzuje aj spôsob, akým Ján Johanides konštruoval (takmer vdoslovnom význame) svoje prózy – zjednotlivých viet azápiskov, ktoré rozkladal vpriestore ausporadúval do nových kontextov.
Aako Autenticita
Mýlili by sme sa, keby sme hlas, ktorý rozpráva jednotlivé epické úseky autorovho Opusu, pokladali iba za jeho privátny, vnútorný prejav. Vtomto hlase sa ozývajú echá odpočutých monológov irozhovorov, viachlasy škriepok, hádok, polemík, zdvorilostných fráz, otázok aodpovedí, pozdravov, nárekov, ale aj – podľa svedectva autora ijeho blízkych – motívy znovín, čiernych kroník, správ... Ján Johanides, pravdaže, nezbeletrizúval cudzie príbehy, nebol autorom „príbehov, ktoré píše život“, cudzie podnety aimpulzy organicky zasadzoval do svojho univerza, ľubovoľne ich upravoval, často aj vprotiklade stzv. pravdou faktov vmene vyššej pravdivosti umeleckej fikcie. Tieto, niekedy nepravdepodobné udalosti ahistorky, mohli byť jeho alibi pred kritickými výhradami, že jeho prózy sú často vykonštruovaná aumelé. Možno práve tie najnepravdepodobnejšie situácie zjeho románov boli najautentickejšie. Ale Jánovi Johanidesovi vždy išlo ohlbšiu autenticitu, než len omechanické prepisy aliterárne spracovanie prečítaných alebo vypočutých príbehov iných ľudí. Tie iba dosadzoval do mriežky vlastného epického hlasu, aby ním vyslovil pravdu askúsenosť širšieho spoločenstva.
