ղľáԾ
MIRKA
Mirka Filová vyšla zbudovy ekonomickej fakulty azamierila do parku, hrajúceho jesennými farbami. Potrebovala sa zamyslieť nad tým, čo práve počula. Už tretí rok študovala vBanskej Bystrici ekonómiu, onedlho ju čakali bakalárske štátnice. Práve vrámci príprav na túto skúšku začala navštevovať seminár vedený Emilom Hájskym.
Mal dvadsaťsedem rokov, pričom posledných päť strávil na fakulte ako interný doktorand. Špecializoval sa na finančno-ekonomické analýzy podnikov, čo bola oblasť, vktorej Mirka potrebovala najväčšmi zabrať.
Seminár sa začal vdruhom ročníku amal trvať dva semestre. Za ten prvý sa sEmilom bližšie zoznámili, veď sa stretávali dva razy do týždňa, zakaždým na dlhý trojhodinový blok. Zopár ráz sa aj súkromne pozhovárali, no nikdy sa jej neopýtal to, čo dnes.
„A nepoznáte náhodou Michala Harvana? Tiež bol zRužomberka ako vy,“ usmial sa Hájsky, keď kráčali po univerzitnej chodbe.
Mirka prekvapene nadvihla obočie. Poznala Michala, poznala ho celkom dobre, ak sa počíta, že vyrastali na rovnakej ulici, že bol zbláznený do jej sestry Denisy aže ju samu už viac než rok občas pretiahne.
„Iba tak letmo, býval vrovnakej štvrti ako naša rodina,“ odpovedala.
„Slovensko je ozaj malé,“ zaškeril sa doktorand.
„A vy ho odkiaľ poznáte?“
„Bol môj spolubývajúci. Tri roky, v internáte.“
„Michal? Tak to vám nezávidím,“ prevrátila oči.
„Bol trochu svojský, ale nebývalo sa mi sním zle. Tichý, neopíjal sa, nechrápal. Stále vknihách.“
„Fakt vzrušujúce. Keby som do Bystrice nedochádzala každý deň, presne takto by som si predstavovala vysokoškolský život,“ zasmiala sa. „Stavím sa, že nemal ani frajerku.“
„To by ste tú stávku prehrali. Chodil stakou maliarkou, Lena sa volala. Bolo to vážne. Mali ste ho vidieť. Dovtedy bol ako zľadu, ale do nej sa vážne zaľúbil. Keď ho nechala, mal som oňho strach, taký bol zničený.“
„Michal azlomené srdce? To si teda neviem predstaviť.“
„Naozaj. Odvtedy sa uzavrel do seba. Čo vlastne robí?“
„Redaktora vmestskej telke. To by ste nepovedali, pravda? Tá filozofia ahistória mu bola na dve veci.“
„Mal študovať ekonómiu ako vy.“
„Len to nie!“
Obaja sa rozosmiali.
Keď teraz vychádzala zo starej fakultnej budovy asmerovala kaltánku vstrede parku, stále na ten rozhovor myslela. SMichalom sa zblížila dva roky po tom, ako jej sestra umrela na rakovinu. Dovtedy jej nikdy nebol sympatický. Ani teraz knemu necítila bohvieakú náklonnosť. Bol divný. Pamätala si ho ešte ako pubertiaka auž vtedy bol divný. Obletoval okolo Denisy, no robil to tak nešikovne, že aj odeväť rokov mladšej Mirke bolo jasné, že nikdy neuspeje.
Naozaj ho zaregistrovala až pri umierajúcej Denise. Chodieval za ňou každý deň, zostával pri nej, keď už ostatní nevládali, keď ich hrôza zpohľadu na jej utrpenie celkom rozvrátila, keď jediné, na čo sa zmohli, bol zbabelý útek na nemocničnú chodbu, alebo, ešte lepšie, do vstupnej haly, kde sa dalo pozerať na prúdiace zástupy pacientov aich blízkych aodhadovať, ktorí znich sú na tom ešte horšie.
Raz sa Mirka prikradla kizbe, kde sa v agónii zmietala sestra, pripútaná remeňmi kposteli. Nazrela dovnútra, no nevstúpila.
Michal sedel pri vŕzgajúcej posteli, čosi Denise šepkal. Nereagovala, vpravidelnom rytme zo seba vydávala len nechutné chrčivé zvuky, šklbalo jej hlavou iľavou rukou. Michal sa knej naklonil, pobozkal ju na čelo apotom jej dlaňou prešiel po tvári, od čela až po bradu. Jednoduché gesto, no bolo vňom toľko nehy, až Mirke vhŕkli slzy do očí.
Keď boli nablízku, sedával pri Denise, akoby bol vytesaný zmramoru, neprejavoval žiadne city, len tam sedel, akoby ju strážil. Teraz, keď si myslel, že sa nikto nepozerá, bol odrazu celkom iný. Ešte zopár ráz ju pohladil tým zvláštnym spôsobom. Zakaždým jemne astarostlivo, akoby od nežnosti toho dotyku, od toho signálu, ktorý Denise do jej dimenzie nekonečnej bolesti posielal, záviselo úplne všetko, celá existencia vesmíru. Signál zrejme dorazil do iného sveta, vktorom sa už Denisa nachádzala, pretože sa upokojila, dokonca na chvíľu otvorila oči, zamerala Michala anež ich znova vyvrátila azavrela, vyslala akýsi signál zase ona jemu.
Bolo vtom čosi magické, Mirka si to dobre zapamätala. Kvysvetleniu sa dostala až neskôr. Pol roka po Denisinej smrti upratovala jej izbu (dovtedy sa tam nesmelo sničím pohnúť – matka to nedovolila), prehŕňala sa v zásuvke so stredoškolskými zošitmi, keď naďabila na malý zápisník vkoženom obale. Zo zvedavosti vňom zalistovala. Denisin denník zo strednej školy.
Zovrelo jej hrdlo, srdce sa rozbúchalo. Zazdalo sa jej, že zdenníka mŕtvej sestry vanie mrazivý chlad. Odložila ho, no potom opäť zobrala. Dva dni zvažovala, či ho má čítať. Nakoniec sa do toho pustila.
Rozplakala sa už na prvej strane, kde Denisa opisovala prvý deň na strednej škole. Mala vtedy len pätnásť rokov. Mirke prišlo ľúto, že jej staršia sestra, ktorá tu detským písmom opisovala prvý deň na strednej, musela skončiť ako posledná štetka, feťáčka nakrúcajúca hnusné porno a, akoby to nestačilo, ešte aj umrieť mladá, navyše vhrozných bolestiach.
Mirka zakaždým vládala prečítať len krátky úsek, potom si musela dať prestávku – aspoň deň, najlepšie dva. Bolo to morbídne. Kdenníku ju priťahovala akási sila, čítať zápisky mŕtvej sestry bolo fascinujúce, aj keď hnusným, zvráteným spôsobom. Vdruhom ročníku pribudli krátke opisy prvých sexuálnych skúseností.
Neskôr sa Denisa čoraz viac rozpisovala oVojtechovi Dracharovi. Pri opise toho, ako si to spolu prvý raz rozdali vpradiarskej dielni, sa Mirka vzrušila. Dracharovi venovala veľa priestoru, musel byť dobrý.
Ešte viac záznamov sa však týkalo športu. Denisa si až úzkostlivo značila termíny tréningov, ich dĺžku, rôzne cvičebné metódy ačasy, za ktoré sa jej podarilo ubehnúť rôzne vzdialenosti. Mirka sa vtom nevyznala, no podľa toho, že niektoré časy boli vhrubých rámikoch, alebo dvakrát podčiarknuté či obkrúžené výkričníkmi, si domyslela ich dôležitosť. Behaniu Denisa vyhradila najviac priestoru. Určite pre ňu veľa znamenalo, možno aj najviac. Často písala aj oolympiáde vAtlante, na ktorú mala šancu sa dostať.
„Do Atlanty pôjdem, nezastaví ma nič!“ napísala krátko pred nešťastným výletom na vrch Čebrať. Po tom, čo si tam vinou neuveriteľne hlúpej náhody zlomila nohu, bol už v denníku iba jeden jediný zápis. Slovo TMA naškriabané roztraseným písmom astránka začmáraná čiernym perom. Surový záznam zúfalstva, ktoré vtedy cítila. Práve to zlovestné slovo TMA, tie čierne škrabance, všetko sklamanie, kapitulácia asmútok akoby stáli na počiatku celej tej hrôzy, čo mala vDenisinom živote nastať.
Michalovi bol vcelom denníku venovaný len jeden stručný zápis.
20. 6. 1997
Školský výlet – chata. Pitie. M. H. chcel byť romantický. Je mimo. Vyznania, trápne. Potom mi prešiel prstami po tvári. Vážny výraz vočiach. Nepríjemné, vyprskla som smiechom. Vyzeral sklamane, asi vyznanie citov pre neho, ten dotyk. Odkukal znejakého filmu určite.
Mirka tomu začínala rozumieť. Oto väčšmi ju prekvapilo, keď Michalove pohladenie po tvári spoznala aj sama. Stalo sa to celkom nedávno. Dovtedy bol celkom vpohode. Občas sa stretli, bývala sním zábava, aj keď bol divný. Vedel sa dobre rozprávať, naozaj ju počúval, ešte nikdy ju nikto tak nepočúval ako on. Zjeho pozornosti išla až hrôza. Ale aj tak sa držal ako-tak vnorme. Potom však spoznal veľkopodnikateľa Štarcha azačal sa meniť. Videla, že sa zo dňa na deň vzďaľuje. Nielen jej, všetkým ľuďom. Možno, že so Štarchom si rozumel, ale všetkým ostatným sa strácal.
Ukážka zrománu Vtieni mafie II. Čas dravcov, ktorý vyšiel vo vydavateľstve Ikar.
