ղľáԾ
1. kapitola
Záhadná žena
Včase, keď sa 14. dalajláma chystal na svoju popoludňajšiu prednášku Cesta srdca, prihodilo sa Michalovi na českej diaľnici 108 kilometrov pred Bratislavou čosi nezvyčajné. Po záľahe rôznych hudobných žánrov, ktoré sa takmer vnepretržitom prúde na neho valili zo všetkých staníc, odrazu zachytil véteri zamatový ženský hlas, ktorý na neznámej frekvencii rozprával zvláštnou angličtinou čosi, čo ho upútalo. Započúval sa. Nevedel kto je žena spríjemným hlasom, očom rozprávanie je, pretože kým vyladil, podmanivé čítanie už prebiehalo.
Cestovala som krajinou kdesi vstrede Európy. Bol krásny, slnečný deň ana diaľnici bolo málo áut. Navádzací systém zmĺkol, odbočka na Viedeň, ktorá sa pred Brnom odpája zdiaľnice, mala prísť až onecelých sto kilometrov. Tešila som sa, že o niekoľko hodín budem na viedenskom letisku, odkiaľ sa cez londýnsky Heathrow dostanem do Káthmandu vmojom rodnom Nepále.
„Zaujímavé,“ pomyslel si Michal. „Aj my opár týždňov letíme zViedne cez Londýn do Pekingu apotom do Tibetu a Nepálu.“ Signál na niektorých miestach vypadával. Vtedy pridal plyn, aby mu znezvyčajného rozprávania uniklo čo najmenej. Slová sa na miestach, kde bol signál slabší, občas strácali. Mal pocit, akoby neznámy režisér organizoval jeho cestovanie tak, aby úmyselne počul len niektoré časti zvysielania azároveň ich vnímal sprítomnene. Tajomný hlas pokračoval. V Číne mal istý nosič vody na drevenej tyči, ktorú nosil na ramenách, dve vedrá. Vjednom vedre bola prasklina adruhé bolo dokonalé. Vždy pyšne nieslo plnú dávku vody aposmievalo sa druhému, zktorého počas cesty polovica vody vytiekla. Po istom čase prasknuté vedro oslovilo nosiča. „Hanbím sa, že nie som dokonalé avoda zo mňa vyteká.“ Nosič mu odpovedal. „Všimol si si, že kvietky rastú iba na tvojej strane chodníka? To preto, lebo som tvoj nedostatok využil asemená kvetov som nasial na tvoju stranu. Ľudia chodia azbierajú kvety, ktoré rastú iba vďaka tvojej nedokonalosti. Kvety im rozjasňujú tváre, dávajú im farby avône. Dokonalé vedro si poctivo plní úlohu, na ktorú bolo určené, ale ty si dokázalo svoju nedokonalosť pozitívne využiť. Ono hasí ľuďom smäd telesný, ty hasíš ľuďom smäd duchovný. Všetko je tak, ako má byť.
Pri zjazde do kotliny vokolí Brna sa počasie zrazu zmenilo. Nečakane začali prvé chumáče hmly, slnko sa stratilo za mrakmi. Zoblohy sa spustil slabý dážď, kdesi vdiaľke zahrmelo. Prešiel okolo nákupného centra apokračoval smerom na Bratislavu. Nálada sa mu čudne zmenila. Hlavou mu začali víriť myšlienky, akiste ovplyvnené tým, čo počúval.
Uvedomila som si, že môj európsky pobyt končí, takmer všetko čo bolo treba som zariadila amôžem sa pokojne vrátiť domov. Ešte musím splniť poslednú úlohu mojej európskej cesty. Pozhovárať sa sNím. Bola som nezvyčajne nervózna. Možno to bolo preto, lebo signálne svetielko benzínovej nádrže už dlhšie svietilo.
Michal očami úporne sledoval prerušovanú čiaru, ktorá mizla vhmle, atakmer kŕčovito počúval rozprávanie neznámej ženy, ktoré sa vo vlnách éteru strácalo apribližovalo rovnako, ako sa mu pred očami strácali a približovali vlny Egejského mora pri Heraklione, kde pred pár rokmi strávil s Marikou najkrajšie chvíle života.
Spomalila som avďaka tomu som zbadala značku oznamujúcu, že kbenzínovému čerpadlu sparkoviskom sú ešte dva kilometre. Stihla som si všimnúť červeno-modré farby budovy benzínovej stanice. Natankovala som plnú nádrž a zastala na vzdialenom, opustenom konci parkoviska. Vypla som motor, svetlá aj rádio. Parkovisko bolo zaliate hmlou, vládlo na ňom úplné ticho. Zdalo sa mi, akoby zhmly prichádzalo krákanie vrán. Sklopila som operadlo sedadla, pohodlne som sa natiahla asnažila som saupokojiť. Zatvorila som oči, zhlboka som dýchala azačala odriekať mantru, ktorá vždy vpodobných situáciách zaberie. Óm mani padme húm... Óm mani padme húm... Očo viac som sa na mantru ameditáciu sústreďovala, oto som bola nepokojnejšia. Mala som čudný pocit, akoby ma niekto sledoval. Stlačila som páku pod sedadlom, máličko sa nadvihla avspätnom zrkadle som v hmle zbadala siluetu auta. Vôbec som ho nepočula prichádzať.
Signál sa začal strácať aMichal prudko stláčal gombík oscilátora, aby zvuk zosilnel. Na chvíľočku sa obnovil, ale vzápätí znovu zoslabol. Bože daj, nech príde dajaké parkovisko, úpel vduši, keď sa zrazu vhmle vynorila značka označujúca benzínovú stanicu. Na priečelí stanice si všimol na modro-červenom podklade nápis BENZINA. Snažil sa pohybovať vozidlom tak, aby znovu zachytil signál. Parkovisko bolo dlhé akončilo sa takmer vpoli. Na mieste, kde signál opäť zosilnel, zastal. Zvýšil zvuk azapočúval sa do tajomného ženského hlasu. Zdalo sa mu, akoby odkiaľsi prichádzalo krákanie vrán.
Vedela som, že zauta za mnou vystúpi muž, ktorého som mala stretnúť. Tak mito vKáthmandu povedal môj niekdajší kráľovský otec Taba.
Michal počúval aprivretými očami sledoval parkovisko pred sebou. Odrazu si všimol siluetu auta, ktoré stálo pred ním. Zdalo sa mu, že sa vňom ktosi pohol. Hoci rozprávanie zrádia bolo nezvyčajne vzrušujúce, čosi ho kautu pred ním priťahovalo ako magnet. Vystúpil aopatrne knemu podišiel. Spustil sa dážď. Nazrel do vozidla. Za volantom sedela žena. Mala na hlave tmavomodrú šatku spod ktorej jej vytŕčali ónyxové vlasy ahľadela na neho čiernymi očami.
2. kapitola
Enneagram
Keď tie oči zbadal, stiahlo mu hrdlo. Pripomenuli mu oči Mariky. Prvej, ktorá umrela, itej druhej, ktorá ho čakala vBratislave. Na niekoľko sekúnd mu zišlo na um, či by sa predsa len nemal vrátiť do svojho auta apokračovať vceste, ale žena ho priam magicky priťahovala. Vzopár sekundách mu prebehol mysľou tridsaťročný spoločný život sMarikou. Najkrajším okamihom vňom bolo narodenie dcéry pred dvadsiatimi deviatimi rokmi. Obaja sa bez váhania zhodli na jej mene, hoci nebolo voficiálnom zozname, atak museli žiadať výnimku na vtedajšom národnom výbore. Pochádza znemeckého adalheidis, čo znamená noblesná, ušľachtilá. Mariku vspoločnosti síce nazýval manželkou, ale vskutočnosti sa nikdy nevzali. Sobáš považoval za formalitu, ktorú si podobne ako krst vymyslela cirkev. Matka ho dala pokrstiť bez jeho vedomia, keď mal deväť dní.
Marika mu vprvých rokoch ich vzťahu naznačovala, že by nemala námietky proti svadobnému obradu, ukazovala mu modely svadobných šiat v Burde, ktorú jej nosieval zvtedajšieho západu, kam smel vsocialistických časoch so svojou rockovou skupinou ako jeden zmála československých občanov cestovať. Jej dobrá kamarátka bola krajčírka adokázala by podľa západonemeckej predlohy ušiť navlas rovnaké. Jeho však inšpiratívny časopis nechával chladným, usmieval sa aubezpečoval ju, že ju nikdy neopustí.
Kým Michal trávil čas na zájazdoch, Marika vodila Adku do školy, na športové krúžky,na neďaleký vrch nad mestom, kde neskôr talentovaná dcéra dosahovala svoje prvé lyžiarske úspechy. Po zmene režimu mohla Marika s Michalom cestovať kedykoľvek akamkoľvek, ale už sa jej akosi nechcelo. Keď sa Michal stal poslancom parlamentu, jeho spevácke askladateľské aktivity výrazne oslabli adominantným záujmom sa mu stala politika.
Prednedávnom čakal na Mariku pred nákupným centrom. Otvoril si knihu, ktorá sa povaľovala spolu sinými na zadnom sedadle auta. Vždy mával vaute niekoľko kníh pre prípad, keby musel niekde čakať, či keď sa vytvorí dopravná zápcha. Ani nevedel, kedy tu pribudla táto. Enneagram. Ennea znamená po grécky deväť agram model. Podľa tohto dávneho učenia má každý človek svoje životné, osobnostné číslo. Zistí ho tak, že spočíta číslice svojho dátumu narodenia aak je súčet dvojmiestny, následne ho zráta adostane svoje osobnostné číslo. Narodil sa 27. 9. 1953. Zvláštne, že deviatku vykazovala každá časť dátumu jeho narodenia. Usmial sa nad totu zvláštnou zhodou. Vzrušene začal sčítavať dátum narodenia Mariky. Narodila sa 9. 9. 1953. Jej osobnostným číslom bola tiež deviatka. Adelaida sa narodila 18. 9. 1980. Aj jej osobnostné číslo bola deviatka...
Strhol sa. Ktosi mu klopal na okno. Pri aute stála Marika splnými rukami nákupných tašiek amilo sa na neho usmievala. Vtedy mu zišlo na um, že je to vlastne druhá Marika jeho života.
3. kapitola
Kumari
Vdiaľke zahrmelo, na oblohe sa začali súboje bleskov, na parkovisko sa spustil prudký dážď. Žena cez oblok auta videla rozmazanú tvár muža po ktorej stekali zčiernych vlasov kvapky. Je to on. Naznačila mu, aby prešiel na pravú stranu. Mala pocit, akoby zaváhal, a takotvorila dvere. Zmoknutý vstúpil. Športový typ, vek mu odhadla na šyridsaťpäť. Možno má viac, usúdila, ale vyzeral veľmi dobre. Pozrel na ňu, vzápätí však zrak sklopil.
„Dobrý deň. Prepáčte, že obťažujem, mal som pocit, že potrebujete pomoc...“ začal rozpačito.
„I do not understand,“ usmiala sa.
„Prepáč, mal som pocit, že potrebuješ pomoc,“ odvetil po anglicky.
„Podľa čoho tak ududzuješ?“
„Že si ma vpustila dnu.“
„Ako ste vedel, že ťa vpustím?“
„Nevedel som.“ Potom sa usmial. „Ty ste vedela, že ma vpustíš?“
„Vedela, Mahál.“
„Mahál? Kto je Mahál?“ spýtal sa.
Neznáma žena sa zahľadela pred seba, chvíľu premýšľala, akoby zvažovala, čo ztajomstva, ktoré vie zatiaľ len ona azopár vyvolených, mu má prezradiť. Jej hlas sa mu zdal byť navlas rovnaký ako hlas neznámej zrádia. Pomaly si zložila šatku. Objavila sa Ona, neuveriteľná, dokonalá nádhera. Čierne vlasy, lesknúce sa ako ónyx, začesané do kontu, skrúteného na zátylku. Akoby videl pred sebou obe svoje Mariky. Vstrede čela mala malú, nenápadnú bodku.
„Mahál je pôvodný výraz, zktorého vzniklo meno Michal.“ Spozornel. „Si Mahál, ten, ktorý miluje. Alásku stelesňuje Kumari.“
„Som Michal aneviem, kto je... Kumari?“
„Mahál je predchodcom Michala. Si potomkom slávneho chaldejského kráľa Nabukadnesara II, ktorý vládol vBabylone včase, keď sa vnepálskom Lumbiní na úpätí Himalájí narodil kráľovnej Mája a kráľovi Šuddhádhamovi Gautámovi zrodu Šákjov, syn. Dostal meno Siddhártha, čo znamená „ten, ktorý dosiahol cieľ.“ Siddhártha žil vprepychu, no keď mal dvadsaťosem rokov, podarilo sa mu dostať von zkráľovského paláca. Vtedy spoznal smrť, choroby autrpenie. Rozhodol sa pomôcť ľuďom avrátiť ich na cestu šťastia. Keď dosiahol osvietenie, sám seba začal nazývať Budha, čo vo vašom jazyku znamená Prebudený.“
Žena vaute hovorila ajej slová mu pripadali ako ruky, ktoré sa vkrádajú do jeho duše apomaly vyťahujú zjeho vnútra dávne tajomstvo. Čím viac ju počúval, tým viac bol vstave akejsi extázy. Hľadel na dokonalú rovnováhu fyzickej aduševnej krásy. Po celý čas sa ponáral do ženiných očí. Boli to oči jeho lásky Mariky. Mal nástojčivý pocit, že ten hlas pozná.
„Takže buď pozdravený, Mahál,“ chytila ho jemne za ruku.
„Ty si... Kumari?“ Prikývla. „Prečo si sem prišla?“
Dlho na neho hľadela vnapätí, či nespozná aspoň jednu črtu jej tváre. Michal premýšľal, kde už podobný úsmev videl. „Aby som sa stretla sčlovekom, ktorý nastolí rovnováhu, Mahál.“
4. kapitola
Marika
So svojouprvou Marikou sa Michal stretol vprvej triede základnej školy. Bolo to najkrajšie dievča vtriede avšetci spolužiaci boli do nej zaľúbení. Jej krásu zvlášť zvýrazňovalo imalé materské znamienko uprostred čela. Bývala priamo oproti škole, apreto prichádzala na vyučovanie vždy posledná. Triedu mali na prízemí. Počas celých deväť rokov ju nezmenili. Prvé štyri ročníky sedela pred ním vpredposlednej lavici. Zposlednej lavice mal prehľad ospolužiakoch, ktorí jej potajomky kládli na lavicu lístočky svyznaniami lásky. najväčšou výhodouposlednej lavici však bolo, že len z nej bolo vidieť na bránu domu, kde Marika bývala. Bol jediný, ktorý presne vedel, kedy triedna bohyňa vyšla zdomu. Počkal minútku, odstránil lístočky ana lavicu položil svoje vyznanie lásky. „Milujem Mariku, Milujem Mariku, Milujem Mariku...“ boli zvyčajné slová, ktoré jej písal avduchu si ich stále opakoval. Kým jeho suverénnejší spolužiaci nenápadne obchytkávali vprítmí chodby do telocvične jarné prsia spolužiačok, jemu pri pohľade na Marikine prsia napadali básne, ktoré doma potajomky zhudobňoval. Od istého času na niektorých hodinách telocviku necvičievala, hoci bola vychýrenou športovkyňou. Skúsenejší chlapci Michala potmehúdsky informovali, že dostala menštruáciu. Nevedel čo to je akeď sa na to spýtal mamy, iba nervózne odvrkla stým, že sa akosi privčas zaujíma otakéto veci. Stýmto slovom sa vtedy Michalovi spájalo čosi tajomné. Zatváral sa vmalej izbietke apod jej fotografiu, ktorú vzal znástenky snajlepšími žiakmi triedy, písal drobnými, plachými písmenami: „Milujem Mariku... Milujem Mariku... Milujem Mariku“. Opakoval tieto slová donekonečna. Marikumariku marikumari... kumari...kumari...kumari... Podobne ako iní chlapci vjeho veku, tiež sa bál prezradiť svetu meno svojej lásky atak do svojho tajného zošita napísal Kumari, láska moja.
