ղľáԾ
(úⱹ)
VTÁČIK PAULÍNA
Sťahovaví vtáci. Pripomínali, že treba myslieť na zimu. Nemal rád ich odlety. Závidel im. Ostávali po nich prázdne hniezda. Až bude cesta hotová, vrátia sa. Azda na jar.
Deň bol ľahučký ako pierko aon ho vpravidelnom rytme valcoval do čerstvo sa pariaceho asfaltu na 78. kilometri výstavby diaľnice D 15.
Tam a späť, späť a tam.
Robota neujde, deň áno. Vypol motor apodišiel kpotoku, ktorý bol naspodku citeľne chladný. Hladina bola vyhriata slnkom, pripomínala júl. Vumastenej aktovke vláčil pivo, salámu, zopár rožkov apremárnené roky. Pivo vložil do októbrovej časti potoka. Prišlo mu ľúto, že vstaničnom bufete, kde si každé ráno kupuje obed, mávajú len parízer arybacie konzervy. Do banánových šupiek liezli mravce. Ľahol si na chrbát, založiac ruky za hlavu, azačal premýšľať nad inou, vtej chvíli ešte nevedel akou, budúcnosťou.
Stavali dom a čím viac navážali tehál, kvádrov apiesku, tým viac sa trápil. Dovtedy bolo všetko, ako sa patrí. Milovali sa sAnkou, žili, spíjali sa pomyslením na krajšie dni, ktoré sa vzďaľovali, hoci by sa srastúcimi múrmi mali približovať.
Do ich vzťahu sa pomaly začala vkrádať únava. Staršia Elenka mala štyri, Paľko dva, keď sa nemohol dočkať rána, kedy mal prísť bager. Nedočkavo zdrapil krompáč už večer. Drel ako kôň. Bude mať dom. Lásku dali načas bokom. Anka jemnými rukami miešala betón. Na miešačku nemali. Po nociach šila susedom na starej singerke, zatiaľ čo Fero scementom vo vlasoch chrápal na spoločnej váľande. Raňajky našiel na stole akým vyhutoval, ako vo fabrike ušetriť sily na vlastné, Anka ťahala múr zpórobetónových tvárnic. Fero objednal ztých väčších, aby robota šla rýchlejšie.
Keď si večer líhali do postele, smiala sa, že ju šteklí drsnými, od vápna acementu dopukanými rukami. Časom aj stým prestal, únava ich zmáhala skôr, ako sa jej stihol dotknúť.
Dom rástol. A jemu sa do spomienok vracala krásna žena, kvôli ktorej chodil na zábavy až zkopaníc. Teraz tancovala okolo miešačky, počítajúc lopaty vrytme štyri piesky, jedno vápno, pol cementu.
V improvizovanej kuchyni, do ktorej sa už presťahovali zo starého, hľadel na ňu zachmúrený. Vkrčme videl vtelevízore herečky zPobrežnej hliadky. Nahnevane štuchol lyžicou do taniera.
Prichytil sa, že mieša maltu zúrivo len preto, aby dom stál čo najskôr a... pobral sa. Je mu jedno kam, len nech už nevidí tie jej dobré, láskavé, užalostené oči, vzbudzujúce ľútosť.
– Ferko, Ferinko. Veď my ťa radi, si náš, jediný, najlepší.
– Neser ma! – zhadzoval jej ruku zo svojej.
– Spravím parené buchty, tie máš rád, – nieslo sa za ním, ale to už nezačul.
Z roboty sa častejšie pristavil vkrčme za kostolom. Keď ho potom zbabelí kamaráti opreli oneobložené základy, preklínal tých, čo vymysleli kľúčové dierky, iba čo je oštara sich hľadaním. Začas ho chcela zkrčmy vodiť sama, ale keď jej pred všetkými vynadal do opuchnutej škatule, prestala.
Paľkovi išlo na piaty. Stavba bola takmer hotová. Jediným potešením mu bol pohľad na chlapca, kŕmiaceho andulku Paulínu. Meno dostala po ujčinej, ktorá mu podarovala starú klietku. Vtáčika našiel poraneného pri kamenných schodoch, vedúcich zo záhrady kdomu. Ošetril ho. Keď ho dal do klietky, otec povedal: – Vtáci majú lietať!
Chlapci z ulice sa mu vysmievali, že stavajú väčší dom ako ostatní, preto priľnul kvtáčikovi. Keď vyrastie, odletia spolu. Hľadel na syna asobavou si pomyslel, že má možno to spievajúce stvorenie radšej ako jeho.
Keď obhádzali, Fero odišiel. Do neďalekého okresného mesta, kadiaľ viedla cesta D 15. Odvtedy úsmev chlapcovi sadal na tvár len vtedy, keď otec občas vymenil zafajčenú izbu na slobodárke za nový, veľký dom.
– Tak prečo nie je pri nás? – dobiedzal chlapec do sestry, ktorá ledabolo odvrkla, lebo rátala množiny.
– Nie si dobrý, – mudrovala nad knižkou. – Musíš urobiť každý deň jeden dobrý skutok. Mohol by si začať sriadmi vkuchyni. Alebo aj iné.
– Čo iné? – vyhŕkol.
– Ja viem? Čosi viac. Urobiť niekomu radosť. Niekomu, koho máš rád.
– Najradšej mám Paulínu.
– Tak urob jej.
– Ako?
– Načo ju držíš v klietke? Iba čo ju trýzniš. – Zišlo jej na um, že andulkin škrekot ju ruší pri matematike.
Dlho na ňu hľadel. Mysľou mu prebehlo, že vkaždom dvore je mačka. Ujčiná ho pred nimi vystríhala. Podišiel ku klietke, postavil ju na oblok aotvoril dvierka. Veľmi si prial, aby odišla. Paulína sa neisto poobzerala, neprivykla kslobode, hoci tam rátali isňou. Slabučké pošklbávanie vkrídelkách dávalo tušiť, že ju láka voľnosť. Preletela na konár jablone apo chvíľke sa stratila nad záhradami. Pomyslel na otca abol šťastný.
Vyčistil klietku a vyniesol ju na pôjd. Na dvore nasypal sliepkam. Keď skončil, bola už takmer tma. Nemohol dovidieť na biely betónový chodník vzáhrade, po ktorom, ťahajúc za sebou poranené krídlo, pomaličky, zposledných síl, vliekol sa za klietkou domova vtáčik. Mal šťastie, veď vkaždom dome je kocúr.
Vysoké schody vedúce k domu mu však prehradili cestu.
Zastal, zbierajúc zvyšné sily, pozrel do osvieteného obloka a zanôtil. Nepočuli ho, hučal televízor. Pritúlil sa kbetónovému chodníku.
Oblialo ho studené teplo domova. Obloha bola zaliata atramentom, okolo mesiaca sa tvoril biely cukrový kruh.
Tej noci udreli prvé jesenné mrazy.
MIMORIADNY VLAK
Vždy som si vravel, že ma prázdne reči neohlúpia. Taľafatky! Tá baba mi vŕta vhlave. Uprostred leta ma len tak pristaví vpasáži, apretože som zmeškal rande, zrecesie jej nastavím dlaň aona – vraj na Veľkú noc budete otcom. Ja, poslucháč ekonómie, spriemerom dva, dva sdlhými prstami, oktorých vraveli, že tromfnú Chopina. Zopár dievčat si ich už všimlo, ale to bolo všetko! Nikdy som ich nestrkal tam, kam podľa mňa nepatrili. Zatiaľ.
Nemám rád rybacinu. Na rozdiel od Heleny. Preto som sa s ňou rozišiel. Uznajte, nasávať pri každom bozku volanie Stredozemného mora vo vlastnej šťave nie je nič povznášajúce.
A ešte ten šport. Bol som zbláznený do volejbalu sjasnou perspektívou dostať sa sreprezentáciou na olympiádu. Stretla ma však Marcela anič ztoho nebolo. Aspoň som si pri čítaní výsledkov mohol spokojne povedať – ja som to nezavinil. Nech sa zúspechov zodpovedajú tí, čo prehrali, anie tí, čo ich zavinili.
Stalo sa, a už sa neodstane. SMarcelou som chodil vtedy, keď ma zastavila tá Cigánka sovisnutou gambou. Nech som sa akokoľvek nútil, ako matku svojho dieťaťa som si ju predstaviť nevedel. Najmä však nie seba ako otca. Teda vprípade Marcely. Dostať sa totiž knej do metrovej vzdialenosti sa považovalo za splnenie kvalifikačného limitu pre postup do finále súťaže „Kto dostane Marcelu?“ Prebojovali sme sa tam štyria. Nevyhral nikto. Na tú Cigánka určite nemyslela.
Nikdy som na veštby neveril, smial som sa im, ale čo ak predsa? Hlúposti. Nuž, dobre. Dajme tomu.
O tri dni je Veľkonočný pondelok, takže vec je jasne rozhodnutá. Prečo mi to však nechce vyfučať zhlavy? Otca jeho!
V Poprade na mňa čaká Jana – moja láska. Ozajstná. Viem to, cítim to. Ak by ste sa ma spýtali prečo – je to jasné -je iná ako ostatné, je proste skvelá. Jana. Tú by som si aj vedel predstaviť. Dokonca, keby bolo treba, aj si ju vezmem. Lenže... poznám ju od Nového roku, takže zasa nič.
Naposledy som cestoval domov na Veľkú noc sjednou nohou vkoši shusou. Teraz sa to však nestane. Bude ma čakať Jana a tá by ma – ľutovala. Budem cestovať ako človek!
Tuším už aj viem ako. Nastupovala do vozňa.
„Prepáčte, mladá pani, môžem vám pomôcť?“ Pozrela na mňa, akoby som ju žiadal oruku. Nepovedala nič, iba prikývla. Vzápätí sa jej spod kabáta vykľulo bábätko, ktoré tam ukryla pred severákom od Koliby. Ujdi! Náhodou pôjde do Popradu, vystúpime spolu, ato mi Jana neodpustí.
Keď som druhýkrát preglgol, už takmer na odchode, začul som: „Ste veľmi láskavý.“
Mohla mať tak dvadsaťdva. Hm, celkom dobrá. Dokonca veľmi.
„Nehnevajte sa,“ položila mi do náručia spiace bábätko. Nuž, prečo nie, mal som plecniak aprázdne ruky.
„Už si ich necítim,“ rozpačito sa usmiala. Chytila obe tašky (poriadne veľké) avykročila kvozňu pre matky sdeťmi. Pred schodíkmi do vagóna zastala adala mi prednosť:
„Budete otcom,“ mrkla očkom.
Ježišmária – veštba! Úniku nebolo.
„Aspoň budete sedieť,“ dodala. (Dúfam, postojačky by so to hádam neprežil.)
„Hlavne, že vy si sadnete, ja postojím,“ presvedčivo som zacigánil, pretože presvedčivo cigániť je lepšie ako nepresvedčivo vravieť pravdu. Naučil ma to jeden major na vojne, ktorý mi zjari prikázal prekonať vodný tok. Keď ho potom zo mňa vylievali, stále neveril, že som neplavec.
O chvíľu som vyhodil zkupé dvoch podnapitých neotcov, ktorí sa chystali hrať šach. Vďačne sa na mňa usmiala, Mária. Vedel som už, že sa tak volá ijej (na tých pár hodín imoja) malá.
„Takého si si mala vziať, anie toho pľuháka,“ ukázala na mňa spakruky babka, sediaca pri okne. Ako sa neskôr ukázalo, plnila vistom zmysle funkciu manžela svojej neveste. Syn od nej ušiel anechal trojročné chlapča. Pri Melčiciach (mali sme červenú adal som chlapca vycikať cez okno) sa ukázalo, že to bol syn toho odkundesa Ondra, ktorého si priviedol zprvého manželstva.
„Jáj, nuž veru tak,“ skončila na úvod.
„Ale vy ste poriadny človek. Onakvejší. Je to na vás vidieť. A tá malá – celá po otcovi. Koľkože má?“ – „Dva,“ odvetila Ria (tak som jej vravel od Trnavy). VŠenkviciach som sa pokúsil pred tým všetkým skryť si hlavu pod kabát, ale pani vstredných rokoch, sediaca vedľa mňa, musela prebaliť svojho Janka. Ria ma potiahla za rukáv apovedala:
„Peter, prosím ťa, posuň sa okúsok!“
Posunul som sa.
„Na sviatky, na sviatky? A k vašim, či kvašim?“ ukazovala babka raz na mňa, raz na Riu.
„K našim,“ povedala rozhodne. „A to už ako?! Knašim nepôjdeme?!“ zvýšil som hlas.
„Ale, deti, vari sa len nechcete jeden druhému zoškliviť? Taký pekný pár iste obe matere rady uvidia.“ Aj sa mi to začínalo páčiť.
„A ďaleko?“ dobiedzala babka.
„Do Popradu!“ usmiala sa.
Hotovo! To mi ešte chýbalo. Jana ma zahluší. Nič jej nevysvetlím. Ria sa pritom pozrela na mňa tak, že aj keby som cestoval len do Ilavy, priplatil by som ašiel do Popradu.
Prikývol som. Hútal som, že vystúpim vŠtrbe aďalej pôjdem osobákom, ale veď sa voľajako vyparím. „Amy do Vavrišova.“ Odmlčala sa.
Dcéra jej s ústami otvorenými ako akreditív spokojne zachrápala na pleci. Keď som občas zacítil jej dych, ani som sa mu nečudoval, že ten jej zutekal.
„Prosím vás, mohli by ste mi to vytriasť na záchode?“ podala mi do rúk pani vstredných rokoch plienku. „Ste tu jediný otecko aja sa ta nedostanem.“ Janko mal hnačku.
Mária (Ria som jej hovoril, len keď ma nehnevala) sa zasmiala do rukáva. Mechanicky som vzal plienku achcel ísť. „Dajte to sem, Petrík,“ zaťala sa babka. Vytrhla mi plienku zruky apohnojila štreku kdesi pri Ilave. Podal som ju majiteľke späť, avtedy som si pomyslel: bodaj vás!
Jediný otec! A kde sú tí vaši otcovia, manželia, druhovia ači čo?
Potom mi ich prišlo akosi ľúto. Najmä jej. Zamyslene hľadela na Riočku. Tá papkala amonotónny kašeľ koľajníc ju spoľahlivo uspal.
Neviem čo, ale čosi som zacítil. Ja – Paľo Polák, prezývaný Kájo, pretože pre kočku, ktorú som si vyhliadol, nebolo úniku. To omne tvrdili závistliví kamaráti. (Pred vami však priznávam, že dobrú polovicu svojich milostných príbehov som si vymyslel. Napokon, ako väčšina podobne úspešných mužov.)
Je to smola byť pár hodín poriadnym manželom medzi ženami, ktoré ich nemajú.
Pani v stredných rokoch lakonicky zahlásila: „Najlepšie je byť slobodnou matkou.“ Povedala to tak, že som si spomenul na svojho majora.
Ria kamsi pozerala, keď si neodbytná babka zatipovala: „Isto ste rada, že ho máte.“
Prikývla!
Minuli sme Varín. Teda ty takto? Ačo ja, na to nepomyslíš?! Ako chceš!
Naklonil som sa ponad spiacu Riočku apred užasnutou babkou som jej vtisol dlhý bozk. Vôbec sa nebránila. Tá druhá pozrela, akoby vravela: „Nehrajte mi tu divadlo.“ Amala pravdu. Začal som sa vžívať do svojej úlohy. Keď manžel, tak manžel. Avzorný!
„Mladý pán, Petrík, nože, nože,“ pokarhala ma babka, keď zbadala, že Márii sa po mojej akcii (všetko, čo konám vedome, tak nazývam) zaleskli oči.
Ostal som ticho amožno nechtiac sa moja ruka dotkla jej.
Viem presne, že toto akcia nebola.
„Život pre osamelého človeka je ako hľadieť cez oblok na bál,“ povedala znezrady Vavrišovanka. Tá vstredných rokoch mala zatvorené oči.
„Povieš si, eh, čo tam po zábave. Márnosti! Atak veľmi by si chcela byť márnivá.“ Hľadeli sme na ňu. Potrebovala sa sniekým podeliť. Akeď sa delí, treba prijať ipodať ďalej. Anerušiť.
„Chceš to, čo nemáš,“ položila uhlinenú ruku vnukovi na hlávku. „Si sám, chceš niekoho, niekoho máš – chceš mať pokoj. To nie je dobre. Kým ťa pustia do postele, vyspí sa na zemi,“ hladkala ho. Celý čas hľadela do obloka, za ktorým bežali stromy, domy, lúky, polia, Strečniansky hrad, Kraľovany, Ružomberok, aja som pomaly začal premýšľať nad tým, ako vykľučkujem. Hľadím na ňu amyslím na Janu. (Nevie sa správať, je príliš uvravená, má silné boky, krátke nohy, hlasno sa smeje.) Pozriem von – zasa až toľko nerozpráva, boky má akurát inohy amilo sa smeje. Nuž...
„Tak veľa vody,“ súsmevom nám spolu snevestou podávajú ruky. To je už Mikuláš apodávam jej cez okno veci, ktoré sa nedajú vyvliecť chodbou.
„A držte sa,“ zakývala, pretože imy sme jej kývali. My. Potom sme vytiahli oblok. Až keď som vkupé uvidel samé nové tváre (bez detí), uvedomil som si, že ipani vstredných rokoch už vystúpila. Celý čas som premýšľal oJane, ale ioMárii, či Rii? Tuším viac onej.
Dočerta! Prečo jej tú ruku nepustím? Prečo! Zabudol som totiž povedať, že malá na ktorejsi výhybke za Ľubochňou skoro spadla, atak sa nám vochrannom pohybe stretli ruky pod kabátikom, ktorým bola prikrytá. Akosi sa im už nechcelo späť. Až po Mikuláši. Keď sme však zatvorili oblok asadli si, stretli sa znovu.
Prestal som sa tváriť anechal som sa opantať (asi) myšlienkami, ktoré prichádzali cez spojené dlane.
Janu som zbadal, keď vlak ešte frčal pomerne rýchlo. Okná boli väčšinou pootvárané, lebo veľkonoční lyžiari si pripravovali výhodné pozície na vykladanie svojho náradia.
Stála tam s celou partiou – Hela, Oľga, Kaja, Zora, Dodo, Lefi, Bobula aostatní. Bol som rád, že ich vidím, že som doma. Kopce som nevidel, bola noc, lenže kopce sa dajú aj cítiť. Naši sú usestry na Morave (mám ísť za nimi), ale itak som sa tešil. Možno ani nepôjdem, ostanem spartiou. Na september mi ostal len jeden dekanský, tak čo?
Zbadali ma a spustili nadšený jasot. Poznáte tie zvítania, keď príde posledný, aste komplet. Jana, tá milá, zlatá Jana (predsa len sa strašne rehoce) sa na mňa vrhla ahodnú chvíľu mi trvalo, kým som sa vyslobodil a(takmer som na ňu zabudol) pomohol som Márii. Vystúpila posledná. Vlak odišiel. Nastúpilo len zopár ľudí, veď kto by odchádzal zTatier na Veľkú noc?
Po celý čas, kým som jej pomáhal, nepovedala nič. Celkom nič. Až keď som jej poslednýkrát podal ruku (ona mi svoju podala neohrabane, lebo jej padal zpleca vak ana rukách mala spiacu Riočku), zachvel sa jej hlas:
„Peter.“
„Som Paľo,“ zachvel sa i mne. Dočerta!
„Príjemné sviatky.“ Držal som jej dlaň apocítil čosi, čo človek občas pocíti, keď chce stisnúť, anedá sa. Nejde to. Zdalo sa mi, že to zabolí... nič. Prečo aj? Usmiala sa.
Perón bol už prázdny a bolo mi trápne stáť tam tak pred partiou. Apred Janou. Odbehol som stým, že už sa viac na ňu nepozriem. Nesmiem! „Ahoj.“ Neobzri sa! Vydýchol som si. Prišli sme za roh staničnej budovy. Bože. Môj vak. Ostal na peróne. Rozbehol som sa. Bol tam. Sám. Všetci už odišli. Iony.
Nie! Nie! Nie! Musia tu niekde byť. Asi šli do čakárne.
Vletel som do dverí... Čakali. Povedala, že na prípoj do Slavkova... ja, že som si zabudol vak. Také krásne hlúposti!
Čakáreň bola prázdna, len vrohu vprítmí sedela Cigánka. VPoprade je dosť Cigánov, takže... ale táto? Slabo sa na mňa... usmiala?
