ղľáԾ
Platforma pre mladú literatúru Medziriadky oceniladve úspešné účastníčky literárnej súťaže Annu Semkovú a Emmu Vičanovú Cenou Divadla Pôtoň– intenzívnym mentoringovým víkendom v tomto divadle. Zúčastnili sa ho pod dohľadomliterárnejvedkynea porotkyne súťaže MedziriadkyááDZ, ktoráposkytla svoje vyjadrenie o čase strávenom s týmito autorkami. Prinášame vám profil, tvorbu a rozhovor s jednou z mladých autoriek– Annou Semkovou.
Má 16 rokov, pochádzaz Bratislavy a chodí do sexty na Gamču - matematické gymnázium na Grösslingovej. Píšeprózu aj poéziu. Prvej literárnej súťaže – Literárneho Kežmarku – sa zúčastnila v roku 2016 a na jej veľké prekvapenie som získala hneď čestné uznanie. "Odvtedy som sa zúčastnila viacerých súťaží – získala som viaceré ocenenia vpróze aj poézii: z už spomínaného Literárneho Kežmarku, z Petržalských súzvukov Ferka Urbánka, Literárnej Senice Ladislava Novomestského, Škultétyho rečňovaniek, z Literárnych Topoľčian/Topoľčianskeho textobrania, Literárneho Zvolena asamozrejme aj z Medziriadkov. Okrem písania sa venujem aj psychológii – sprojektom oosamelosti mladých som sa zúčastnila súťaže Festival vedy atechniky Amavet. Vo voľnom čase tiež programujem, fotím avenujem sa rôznym iným formám umenia."– hovorí o sebe autorka.
S akými očakávaniami si šla na pobyt v Bátovciach?
Úprimne som si nebola po výhre ceny istá do čoho vlastne idem – určite som sa tešila adúfala, že mi pobyt nejako pomôže vtvorbe, nakopne ma alebo mi pomôže získať nový, trochu iný pohľad na tvorbu. Mimo tohto som však bola otvorená čomukoľvek, oto viac, že týmto spôsobom pobyt vBátovciach predtým realizovaný nebol.
Čo bola tvoja obľúbená aktivita počas intenzívneho víkendu?
Veľmi sa mi páčilo, keď sme písali sonsi, čo je forma poézie, ktorá bola písaná najmä budhistickými mníchmi, ktorí boli vyhnaní. Veľa sa vnej vyskytujú prírodné motívy, takže aj na pobyte, keď sme ju písali, sme sa pohybovali po okolí divadla asnažili si vňom nájsť tieto motívy. Neskôr sme písali samotné básne aneskôr sme sa vrátili naspäť von, aby sme tak nechali niektoré zveršov. To bolo naozaj skvelé.
Čo si si z tohto pobytu odniesla?
Tipy kvlastným poviedkam, nové vedomosti, skúsenosti, zážitky. Prišla som na niekoľko nových uhlov pohľadu ako sa pozerať na vlastnú aj cudziu tvorbu. Tiež mám pocit, že bol pre mňa svojím spôsobom aj utvrdením vtom, že to, čo robím je fajn – tvorba, anajmä písanie je často veľmi samotárska činnosť, človek si musí vystačiť sám so sebou. Často sa orientujeme intuitívne, nevieme úplne, čo robíme,jednoducho chceme tvoriť. Niekedy je to potom ťažšie, no projekty ako Medziriadky presne vtomto pomáhajú – už to nie je až tak samotárske.
Ako na teba zapôsobilipriestory/atmosféradivadla Pôtoň?
Atmosféra divadla bola skvelá, rovnako ako jeho okolie, ktoré sme kvôli času nestihli podrobne preskúmať, no aj tak bolo skvelé. Fakt, že sme boli vcelkom cudzom prostredí mi aj pomohol pri tvorbe, motivácii – napriek tomu, že som mala iné starosti apovinnosti, prostredie mi na nich pomohlo aspoň na tento víkend zabudnúť asústrediť sa na to, prečo som do divadla Pôtoň prišla adalo mi nové podnety.
Zopakovala by si si rezidenciu, možno aj na dlhšie?
Niekedy určite áno – myslím si, že rezidencie sú definitívne vniektorých situáciách pri tvorbe veľmi nápomocné.
Čomu sa teraz vo svojej tvorbe venuješ, čo ťa najbližšie čaká (v písaní/škole/živote)?
Som žiačkou sexty na osemročnom gymnáziu (resp. druhého ročníka), takže mi zostáva ešte pár rokov do maturity.
Píšem aj poéziu aj prózu. Vpoézii stále viac-menej hľadám svoje miesto, témy, postupy, motívy, ktoré mi sedia najviac, kde sa cítim najlepšie. Nemyslím si, že som ho už našla, alebo že ho vblízkej budúcnosti nájdem, no mám pocit, že oproti posledným rokom je jasnejšie, čo ma teší. Keď píšem poéziu, väčšinou ma na nej láka sloboda amožnosti, ktoré tam mám, kam všade môžem ísť. Pri próze často hľadám domov, niečo, čo poznám. To však neznamená, že neskúšam nové veci aj vpróze. Vposlednom čase skúšam experimentovať srozprávačmi. Tiež hľadám témy, objavujem nové avraciam sa kniektorým starším. Skúšam aj experimentovať so štruktúrami poviedok, keďže tie mám vtých svojich veľmi rada.
Veríš vneskoré jari. Sú ako začiatky viet, ktoré si mala už dávno vysloviť. Vyčítaš si ich, keď si po nociach vpolospánku zapletáš drobné vrkôčiky za uchom.
Nimi jedinými si si stopercentne istá – vieš, čo všetko už malo byť začaté, čo sa ešte nestihlo ačo sa už stihnúť musí. Veľmi dobré poznáš začiatky, ktoré ti vytŕhajú zem spod nôh.
Vnič iné si ani nikdy neverila.
Občas ti to chýba – vidíš ženu vtrolejbuse, ktorá vyzerá rozrušene, no po chvíli sa upokojí, keď prstami prechádza po náramku na ruke aty samu seba prichytíš – cnie sa ti. Rozrušená bývaš často.
Namiesto upokojujúceho náramku si na svoje posledné narodeniny dostala od mamy prsteň. Dva drôty sú na ňom prepletené ako hady, ktoré sa buď príliš neznášajú alebo príliš zbožňujú. Býval najprv do strieborna, no potom sa na tvojej koži sfarbil do medena. No to ti nevadí – takto sa ti aj tak páči viac. Nosíš ho na ukazováku pravej ruky, aby si ho videla, aj keď píšeš. Vtrolejbusoch sa sním zvykneš hrať, keď sa nikto nepozerá, keď sa potrebuješ upokojiť. Ale iba opatrne, prsteň stále zostáva na prste, nemôžeš si dovoliť ho stratiť.
Sonsi
Zvetra sa na mňa priliepajú pavučiny, nerozumiem prečo.
Spod trávy počujem zvuk hmyzu, bojím sa, že niektorý zašliapnem.
Jedna zo šípok je ešte stále oranžová, aj keď by tu taká už vtomto čase nemala byť.
Niektoré listy sa hýbu, no nevidím nikde pôvod pohybu, je bezvetrie.
Voda vzarastenom potoku tečie, ale steblá sa nehýbu.
Jedna huba mi pripadá ako kameň, omylom ju zničím.
Zhnité jablká všetci nechávajú na vonkajšej strane plota.
„Hádanky“ na motívy sonsi
1.
Trpíme nedostatkom zmeny.
Stojíme na mieste, nič sa nehýbe.
Vlasy si nemusím zopnúť.
2.
Toto je môj domov, lepivý aplný hmyzu.
Odhŕňam si zvyšky zčela, nechcem ich tu.
Moje vlasy starnú.
ČáԴǰ venovaný Emme Vičanovej nájdete na tomt oodkaze.
Prečítajte siaj vyjadrenie Márie Klapákovej k tomuto pobytu v Bátovciach:
Keď som dostala ponuku lektorovať intenzívny víkendový pobyt vBátovciach svíťazkami Ceny divadla Pôtoň, nadšene som ju prijala. Že strávim dva intenzívne atvorivé dni sAnnou Semkovou aEmmou Vičanovou vtakmer prázdnom divadle, mi však naplno došlo až vo chvíli, keď som ich uvidela stáť na stanici vLeviciach. Aj vzhľadom na to, ako poznám ich písanie ačo mi vopred povedali, som sa snažila do programu zahrnúť najmä aktivity, ktoré dovtedy neskúšali. Práve preto sme napríklad polovicu soboty strávili tvorbou kórejskej formy prírodnej básne sonsi (ehm, okrem toho, že sme nie zanedbateľnú časť dňa venovali rozhodovaniu sa, akú kombináciu chutí si trúfame okoštovať zmiestnej pizzérie Babička). Víkend zbehol ako voda vpotoku za divadlom, kde sme zanechali landartové básne napísané na jablku akúsku hadice, ktorý Anna aEmma vytvorili počas jedného z workshopov. Aja ďakujem organizátorom zapríležitosť, divadlu Pôtoň za starostlivosť aposkytnutie priestorov sjedinečnou tvorivo-hororovou atmosférou (neviem, či už niekto zvás bol podvečer vprázdnych divadelných skladoch, ktoré sú vpivnici...) anajmä Aničke aEmmke za inšpiratívny apríjemný čas. Bolo mi cťou ich trochu viac spoznať avidieť ich vakcii písať, sledovať, ako zareagujú na výzvy.
Anna Semková aEmma Vičanová. Tieto mená si pamätajte. Určite ich nečítate a nepočujete naposledy.
