ղľáԾ
Vlani ponúkla literárna veda a kritikasvojmu čitateľskému okruhu viac ako dve desiatky rôznorodých knižných titulov.
Literárnovedná produkcia 2019
Slovenská literárna veda akritika sú vštandardnej forme. Vlani ponúkli svojmu čitateľskému okruhu viac ako dve desiatky rôznorodých knižných titulov. Vmenšine je tradičný žáner literárnej vedy – individuálna monografia. Vonkajší tlak na výkon aproduktivitu apostupná zmena orientácie disciplíny na kolektívne grantové projekty spôsobili, že vbibliografii literárnovednej produkcie za rok 2019 dominujú dve skupiny publikácií: kolektívne monografie azborníky aindividuálne knižné súbory textov, zväčšej časti uverejnených už predtým časopisecky.
Dobre pripravený kolektívny projekt nepochybne môže priniesť vysokú pridanú hodnotu a povymetanie autorských šuplíkov azostavovanie knižných výberov zo starého, ale jaréhoteoretického, literárnohistorického či kritického diela sa nemusí skončiť rozpačitým výsledkom. Neplatí to však ocelej vlaňajšej produkcii tohto typu. Nasledujúci text ponúka telegrafický prehľad toho, čo sa udialo vnašej literárnej vede; trochu väčší priestor výberovo poskytnem len jednej oblasti: publikáciám venovaným literárnej kritike ajej teoretickej reflexii.
Peter Zajac, Ľubica Schmarcová akolektív stoja za monografiou Slovenský romantizmus: synopticko-pulzačný model kultúrneho javu (Host). Ide oposlednú publikáciu spoločného výskumného projektu ÚSlL SAV aJuhočeskej univerzity vČeských Budějoviciach, zameraného na literatúru aumelecké smery, či slovami autorov „udalosti“, 19. storočia. Teoretickým východiskom jednotlivých zväzkov – interpretujúcich slovenský ačeský literárny klasicizmus, romantizmus, parnasizmus arealizmus – je Zajacov synopticko-pulzačný model, ktorý vskratke vníma literárne dianie ako nelineárne, teda plné prerušení, ruptúr, odbočení inávratných prepojení.
Vprípade tohto viac ako 400-stranového zväzku oromantizme autori nadväzujú na „pluralitnú, vnútorne diferencovanú koncepciu romantizmu Oskára Čepana“ (s. 8). Výklad jednotlivých problémov sa opiera opojmy ako škálovanie analadenie. Cieľom nového čítania romantizmu je predovšetkým zachytenie dynamiky apremenlivosti tohto javu, rozličnej miery prítomnosti jednotlivých „markerov“, teda, povedzme, ideovo-esteticko-poetologických prvkov vjednotlivých literárnych „udalostiach“ 19. storočia. Vtomto zmysle nie sú napríklad medzi klasicizmom aromantizmom prísne hranice, ktoré stále prezentuje tradičné školské vzdelávanie. Aj vzhľadom na zvolenú metódu nie je obraz slovenského romantizmu komplexný, ale selektívny. Základom publikácie súliterárnohistorické interpretácie vybraných romantických javov aosobností (napr. mesianizmus, motív zakliatej krajiny vslovenskom romantizme, Sládkovič, Kráľ, Hroboň, Záborský, Štúrovo epištolárne dielo apod.), obohatené sú okapitolu oromantickom maliarstve.
Vlani vznikla aj ďalšia obsiahla kolektívna literárnohistorická práca Modernizmus vpohybe (Veda). Zostavili ju Michal Habaj aDana Hučková, ktorí vúvodnom slove konštatujú komplikované terminologické pozadie avjednotlivých teóriách akontextoch aj rozdielne chápanie takého globálneho pojmu, akým je modernizmus. Jednotlivé prípadové štúdie sa koncentrujú na parciálne problémy tejto témy vslovenskom prostredí od začiatku 20. storočia po štyridsiate roky. Celok knihy sa pokúša predstaviť vývoj modernistických ideí vpriebehu jednotlivých desaťročí na príklade dosť rôznorodých výskumných oblastí. Zpercepčného hľadiska publikácia pôsobí „medzerovito“. Popri modernizme ako označení celého konvolútu smerov sa tu často stretáme aj sreflexiou modernizácie – inštitucionálnej, technologickej, všeobecne civilizačnej. Autorky aautori mapujú premeny kolektívnych poetík (Dav, nadrealisti), dobové sociálne rámce (ženská emancipácia ako literárna téma), inštitúcie umeleckej prevádzky (časopisy, spolky), ale aj individuálne poetiky (modernistické tendencie uJ. G. Tajovského).
Niektoré príspevky majú skôr prehľadový charakter a shlavnou témou knihy sú spojené voľnejšie (napr. kapitoly omodernistickej dráme a odiskusiách včasopisoch DAV aá). Nie vždy sa podarilo sprostredkovať čitateľom avizované novéuhly pohľadu, no práca určite prináša aj súvislosti hodné ďalšieho rozvíjania (výberovo napr. interpretácie davistických anadrealistických poetík cez ich vzťah kpriestoru mesta apod.). Pre vedeckú monografiu to síce nie je najdôležitejšie, no treba spomenúť kvalitné výtvarné agrafické spracovanie knihy, oktoré sa postarala Barbora Šajgalíková.
Marianna Koliová napísala knihu Cestopisné obrazy vpremenách času : reprezentácie Tatier aVáhu vcestopisoch prvej polovice 19. storočia (Univerzita Komenského). Autorka podrobne skúma vybrané slovenské, české anemeckojazyčné texty zdvoch základných hľadísk: imagologického (obraz svojho acudzieho) aestetického (kategórie malebnosti avznešenosti). Zaujíma ju „krajina ako geograficky bližšie určená časť územia“, predovšetkým „jej dobovo konštruovaný obraz, do ktorého sa premietajú rozličné filozofické, ideovo-politické aumelecko-estetické náhľady“ (s. 205). Svoj výklad opiera ovybraný súbor cestopisov slovenských (J. M. Hurban, B. Nosák), českých (M. Fialka, V. D. Lambl) anemeckojazyčných (S. Bredecký, A. Medňanský).
Monografia zaujme precíznym výkladom doteraz nezmapovanej problematiky. Zvolená vzorka textov ju umožňuje objasniť lepšie asväčšou citlivosťou voči dobovej kultúrnej klíme, než by to bolo pri koncentrácii len na slovenskú literatúru. Svojou teoretickou prípravou, ako aj sústredenosťou literárnohistorickej práce autorka ukazuje, že tematológia aimagológia, ktoré občas vyprodukujú dosť povrchné výsledky, majú vsúčasnej literárnej vede svoje oprávnenie avýznam. Koliovej práca je však aj dobrým príspevkom ku genológii (dobové podoby apremeny cestopisného žánru), k mapovaniu multietnickej kultúrnej histórie horného Uhorska akvýskumu priestorových dimenzií literárnych textov, čo je vhumanitnom výskume vglobálnom meradle veľmi populárna cesta (tzv. spatial turn), hoci na Slovensku po nej doposiaľ príliš nekráčame.
Erika Brtáňová aDaniel Soukup ako editori pripravili publikáciu štrnásťčlenného slovensko-českého autorského kolektívu Zdejín kázňovej prózy I. (Veda – Ústav slovenskej literatúry SAV – Ústav pro českou literaturu AV ČR). Aj vnej sa ako dôležitý rámec výskumu jedného žánru (v tomto prípade homiletickej, teda kázňovej literatúry) javí prekonanie logocentrizmu askúmanie zvolenej problematiky vširších dobových kontextoch presahujúcich úzky rámec národných literatúr. Jednotlivé príspevky ukazujú vzájomné prepojenia medzi latinskou, slovenskou, českou či nemeckojazyčnou tvorbou, prepojenia medzi jednotlivými geografickými oblasťami strednej Európy sdôrazom na habsburskú monarchiu, ako aj nadkonfesionálny charakter tohto vminulosti produktívneho abohato zastúpeného žánru.
Zčasového hľadiska sa jadro knihy venuje homiletickej problematike v16. až 18. storočí, no spresahom do byzantsko-staroslovienskeho obdobia aj 19. storočia. Práve väčšia koncentrácia na konkrétne obdobie by tomuto projektu dosť prospela, najmä ak zohľadníme fakt, že výskumný tím vÚvode avizuje pokračovanie projektu aj ďalšie publikácie na túto tému. Vtom prípade sa naozaj otvára zmysluplná možnosť koncentrovať sa vjednotlivých knihách na konkrétne, už identifikované problémy, napr. veľmi zaujímavé by bolo pokračovať vbohemoslovakistickom výskume barokovej literatúry zo slovensko-moravského pomedzia či viných produktívnych témach.
Edíciu diela Bohuslava Tablica Poezye (Veda) pripravila arozsiahlou úvodnou štúdiou vrozsahu monografie zaopatrila Lenka Rišková. Konštatuje vnej kľúčový význam Tablicovho štvorzväzkového diela zo začiatku 19. storočia, ktoré spolu sPalkovičovou Muzou ze slovenských hor a Šafárikovou Tatranskou múzou slýrou slovanskou patrí k zakladateľským činom novodobej slovenskej poézie. Editorka sa ďalej venuje Tablicovej biografii, zaraďuje jeho umelecké a vedecké aktivity do kultúrneho kontextu, mapuje dobovú aj neskoršiu reflexiu básnikovho diela, približuje jazykovú, česko-slovenskú problematiku avneposlednom rade interpretuje Tablicovu poéziu, vktorej nachádza okrem veršotepeckej zručnosti i estetické hodnoty. Samotná edícia má formu transkribovaného prepisu originálu tejto rozsiahlej básnickej skladby, uloženého vmartinskej Slovenskej národnej knižnici.
Editorka Marta Součková pripravila ďalší zo série každoročných prešovských literárnovedných zborníkov, tentoraz s názvom K teoretickým a praktickým aspektom slovenskej literárnej kritiky po roku 2000 (Filozofická fakulta PU vPrešove). Východiskom publikácie sú príspevky, ktoré odzneli na rovnomennej medzinárodnej vedeckej konferencii v novembri 2018 na FF PU v Prešove. Autorský kolektív tvoria literárni vedci a vedkyne z prešovského univerzitného pracoviska, ako aj viacerých iných slovakistických centier na Slovensku, v Česku a Poľsku. Hlavnou témou publikácie je literárna kritika, jej súčasné osobnostné aj inštitucionálne podoby, transformácie jej postavenia a kultúrno-spoločenských funkcií a pod. Niektoré príspevky sa zaoberajú inými umeleckými druhmi (divadlo, film), mediálno-technologickými presahmi témy (internet, publicistické formáty literárnej kritiky a pod.), resp. sprievodnými či hraničnými javmi literárneho života (napr. blogy a knižný trh). Samozrejme, obraz skúmanej problematiky nie je komplexný, ide o súbor sond do vybraných problémov súčasného kritického uvažovania o (prevažne) slovenskej literatúre.
Menej pozitívnou stránkou širokého autorského kolektívu a pomerne voľne vymedzenej výskumnej témy je nerovnaká „dostredivosť“ a vecnosť jednotlivých príspevkov v zborníku. Niektoré dôsledne rešpektujú zameranie publikácie aj žáner vedeckej štúdie, iné majú skôr charakter „oral history“, resp. reflexie vlastných aktivít na poli literárnej kritiky (S. Chrobáková Repar), ďalšie sa k téme približujú len voľne, ich význam pre sformulované výskumné zadanie je diskutabilný a spočíva skôr v kritickom prehodnocovaní myslenia o literatúre vo všeobecnosti (J. Briškár), prípadne sa dotýkajú skôr inonárodného kontextu (B. Suchoń-Chmiel).
Súčasná literárna kritika nepatrí medzi kvantitatívne i kvalitatívne vyťažené výskumné témy. V jej reflexii sa pričasto vyskytujú subjektívne súdy a publicistické klišé, napríklad konštatujúce nízku či stagnujúcu úroveň kritiky. Napokon, historicky to nie je žiadna zvláštnosť, podobné názory na kritiku neriedko zneli vo viacerých predošlých obdobiach. Chybou je, že stále nemáme k dispozícii relevantné výskumné dáta z tejto oblasti, no ak by som mal sformulovať výskumnú hypotézu, držal by som sa skôr opačnej predstavy, že reálny publikačný priestor pre literárnokritické žánre v printových aj digitálnych médiách je historicky azda najväčší. Jedným z dôsledkov tejto plurality je však výrazná fragmentarizácia literárnokritickej prevádzky, z ktorej môžu vyplývať subjektívne pocity znižujúcej sa kvality.
Mapovanie súčasnej literatúry ajej literárnokritického diskurzu je aj cieľom ďalších dvoch prác zvlaňajška. Ich spoločnou pozitívnou črtou je poukázanie na hodnotovo, metodicky aj personálne pluralitnú a živú literárnokritickú scénu: Antológia Kritická ročenka 2018 (LIC, ed. Vladimír Barborík) potvrdzuje, že kritika stále relevantne funguje v reflexii literatúry a vo svojich vrcholkoch disponuje nielen kvalitou, pestrosťou žánrových foriem (od terminologicky náročnejšie vybavených textov až po publicistické), ale aj relatívne dostatočným personálnym zázemím, nie horším ako v často idealizovanej minulosti. Ročenka priznane nadväzuje na projekt kritických antológií, ktorý sa vpolovici šesťdesiatych rokov pripravoval vo vydavateľstveSlovenský spisovateľ. Editor do nej zaradil 26 textov publikovaných vroku 2018 nielen všpecializovaných literárnych časopisoch, ale aj vinej tlači, bonusom sú prehľadové štúdie venované poézii (Viliam Nádaskay) apróze (Vladimír Barborík). Vďaka nim knižka rozširuje svoje funkcie, neponúka len správu oúrovni apodobách kritickej reflexie literatúry, ale aj oaktuálnom stave literatúry samotnej, upozorňuje na kľúčové diela daného roka.
Oceniť treba systematickú prácu editora aj odvahu – neprítomnosť textov zniektorých tradičných literárnych periodík aniektorých osvedčených mien literárnej prevádzky nesvedčí opredpojatosti, ale osmutnom fakte, že vrecenzných rubrikách niektorých časopisov sa paradoxne pestujú všemožné žánre, len nie kritika. Ťažko odhadnúť dosah tohto projektu (medzičasom vyšla už aj Kritická ročenka 2019) na aktuálnu literárnu prevádzku, možno však takmer sistotou povedať, že sa nevyčerpá vprítomnosti abude relevantným zdrojom informácií aistým návestidlom pre budúcich bádateľov azáujemcov oslovenskú prózu apoéziu.
Podobné ambície má aj kniha TOP 5 2015 : slovenská literárna scéna vodbornej reflexii (FACE), ktorá však kproblému pristúpila ziného konca. Ide o dlhodobý projekt, prvý TOP 5 reflektoval rok 2010 aodvtedy postupne vychádzali ďalšie publikácie. Podobne ako Kritická ročenka Dzšٰܳ TOP 5 akýsi predbežný „kánon“, hodnotovo triedi, no nie formou antologického výberu už publikovaných kritík. Iniciuje vznik nových textov ovýznamných dielach daného roku, ale oprocese tohto hodnotového výberu sa veľa nedozvieme. Nevieme, ako editori dospeli práve kspomínanej desiatke diel. Publikáciu zostavili Marta Součková aJán Gavura, tvoria ju už tradične interpretačné štúdie venované básnickým dielam (Adamčiak, Habaj, Kuniak, Bendzák, Buzássy) aprózam (Macsovszky, Brežná, Dušek, Beňová, Balla), ktoré vyšli vroku 2015. Nemožno sa pristaviť pri každej zo štúdií, ale napospol sú to korektné interpretácie, akési medzistupne medzi prvými recenziami diel aich neskorším literárnohistorickým zhodnotením.
Nejde omonografiu, hoci formálne sa tak kniha deklaruje. Kalendárny rok vliteratúre nie je monografická téma, navyše, publikácia každoročne obsahuje aj texty zoblasti výtvarného umenia, čo tematický zámer ešte rozširuje acelý formát skôr problematizuje, ako mu pomáha. Vhodné by tiež bolo skrátiť dosť veľký, vtomto prípade štvorročný odstup medzi tematizovaným rokom arokom vydania a zvážiť zaradenie úvodnej kontextovej štúdie.
Poézia žijúceho klasika Ivana Štrpku má svojich čitateľov, interpretov, poslucháčov (texty skladieb D. Ursinyho) aod vlaňajška už troch monografistov. Ku knihám Martina Kasardu zroku 1996 a Veroniky Rácovej (2015) pribudla monografia Zoltána Rédeya Krátka správa odlhej trase osamelého bežca (Poézia Ivana Štrpku) (Modrý Peter). Vprípade Z. Rédeya, zasväteného aminuciózneho interpreta slovenskej poézie, je jasné, že avizovanú „krátkosť“ treba brať srezervou, vskutočnosti ide osolídnu, viac ako 250-stranovú monografiu, vktorej postupne prechádza jednotlivými Štrpkovými zbierkami od debutu Krátke detstvo kopijníkov (1969) až po súčasnosť, teda po zbierku Kam plášť, tam vietor (2018). Autor zdôrazňuje kontinuálnosť, „procesnosť“ Štrpkovej tvorby, čo znamená, že básnik „prosto len tak neprichádza snovými zbierkami – každou ďalšou knihou buduje a (znovu)konštituuje mohutnú, ,mnohorozmernúʻ sémantickú sieť svojho básnického diela, ktorá má svoju logiku asvoje zákonitosti“ (s. 240). Rédey polemizuje snázormi, že Štrpkov básnický text sa vo všeobecnosti vzpiera čitateľom svojou prílišnou otvorenosťou aasociatívnou neprehľadnosťou či rapsodickosťou, naopak upozorňuje, že pozorné čítanie skôr ukazuje na sústavnosť, organickosť avnútornú viazanosť Štrpkovej poetiky.
Fedor Matejov sa v brožúre Lekcie (z) poézie (SAP) venuje prevažne lyrike, obzvlášť interpretáciám básní Jána Ondruša, nadväzuje teda na svoje Tri texty o poézii J. Ondruša (2018), ako aj staršie ú aMeandre. Prečo vyšli tieto dve naozaj útle knihy (110 a68 strán) vo formáte cestovného pasu samostatne, vminimálnom náklade, bez lepšieho grafického spracovania asvýrazne obmedzenou distribúciou, vie len sám autor.
F. Matejov opiera svoje prenikavé čítania akontextualizácie otri premisy: Dianie v literatúre od 90. rokov podľa neho ovplyvňuje zmena štatútu intímneho čitateľského aktu, premenili sa inštitúcie národnej literatúry alyriky ako jej reprezentatívnej synekdochy askončilo sa postavenie lyriky ako samostatnej „paradigmy“ súdobej literatúry (s. 90). Autor ponúka nielen analytickú hĺbku konkrétnych interpretácií (J. Ondruš, prózy P. Vilikovského), ale aj širší záber, napr. v Skici kpremenám poézie po r. 1945, vktorej až inštruktážno-edukačne eviduje kľúčové kultúrne aliterárne fakty audalosti, formujúce slovenskú povojnovú poéziu až po prelom 80. a90. rokov, okrem iného aj zbierky V. Mihálika.
Ranou tvorbou tohto básnika sa zapodieva Martin Navrátil. Ten napísal vdobrom slova zmysle tradičnú literárnovednú monografiu Pramene ranej poézie Vojtecha Mihálika (Veda), kde sadetailne venuje Mihálikovej poézii zrokov 1942 až 1950 ainterpretuje, ako uvádza aj podtitul knihy, varianty arevízie básní ztohto obdobia, keď sa básnik najprv hlásil ku katolíckej moderne, no po februári 1948 politicky presedlal apostupne sa stal jednou shlavných tvárí komunistického režimu vnašej literatúre. Navrátil vo svojich textologických analýzach rukopisných, časopiseckých aknižných variantov viac ako dvoch stoviek básní ukazuje, že prepisovanie aprerábanie svojej tvorby malo ubásnika ideologické aj umelecké dôvody. Monografia je príspevkom „k novej interpretačnej optike pomocou textologického výskumu“ (s. 187), dodajme, že unás dosť ojedinelým. Jej súčasťou je aj digitálna edícia na priloženom CD, ktorá umožňuje prehľadnú prácu sjednotlivými verziami Mihálikových básní.
Judit Göö徱 pokračuje v hungarologickom výskume zameranom prevažne na prózu od druhej polovice 20. storočia po súčasnosť knihou Dejiny vsúčasných maďarských románoch (Veda – Ústav svetovej literatúry SAV). Mapuje problematiku dejín, dejinnosti, ich reflexie arozličných naratívnych stratégií spojených so spracovaním historickej problematiky, všíma si problematiku historického žánru ajeho transformácie. To všetko na materiáli próz aautorov, ktorí sú známi aj unás: Péter Nádas, László Krasznohorkai, Péter Esterházy, Pál Závada, Lájos Grendel alebo Éva Bánki. Východiskom jej interpretačných štúdií sú teda postmoderne ladené prózy asnimi spojený komplex teoretických problémov: pseudohistorickosť, dekonštrukcia „veľkých“ dejín a mikrohistória, optika marginalizovaných skupín. To sú témy, ktoré môžu ďalej rezonovať aj vslovenskej teoretickej reflexii.
K sedemdesiatke literárneho vedca, profesora FiF UK Valéra Mikulu, vyšiel trojzväzkový výber Kritiky, Štúdie aeseje aRozhovory (KK Bagala), zostavil ho sám autor. Edičný projekt však pomkýna kúvahám, či bol tento spôsob oslavy jubileanajpríhodnejší. Mikula nenapísal až tak veľa textov, ale vyšlo mu mnoho kníh. Zdanlivý paradox sa rozplynie, ak nazrieme do edičných poznámok jednotlivých zväzkov. Niektoré štúdie zaradené do tohto výberu vychádzajú štvrtýkrát, iné vpriebehu pár rokov už tretíkrát knižne, ďalší text zaradili do výberu skôr, než stihol vyjsť vpôvodnom periodiku (rozhovor sD. Teplanom pre Litikon). Mikula súčasnú beletriu až na výnimky nerecenzuje už takmer dve desaťročia, takže aj povestné briskné kritiky v príslušnom zväzku sú tie staré, až na pár „nových“ starých textov zrukopisu. Inak viac či menej známe čítania proti srsti Hviezdoslava, Tatarku, Válka ainých, dobré rozhovory. Len čo sknihami, ktoré sme si doteraz od Mikulu pokúpili? Vyhodíme ich, aby sme vknižnici našli miesto pre tento výber zpredošlých výberov?
Stanislav Rakús vútlej knihe Text adielo (Modrý Peter) obsahujúcej glosy pôvodne publikované vtlači (denník Sme vrokoch 2010 až 2014) variuje svoje dlhoročné témy – vzťah diela ačitateľa, účinnosť afunkčnosť textu, problematiku interpretácie, vzťah látkovej (mimotextovej) atextovej skutočnosti apodobne. Nejde oliterárnovedný opus vužšom zmysle slova, ale Rakús má schopnosť vypovedať aj na malej ploche publicistického žánru filozoficko-umelecky, vtomto zmysle môže byť knižka kondenzovaným sprievodcom po kľúčových problémoch myšlienkového sveta tohto prozaika a teoretika.
Katarína Hrabčáková je autorkou monografie Semiopoetický aspekt básnickej identity spodtitulom Kproblematike feminínnosti vsúčasnej slovenskej poézii (FACE vspolupráci sFF PU v Prešove). Sústreďuje sa na strednú amladšiu generáciu autoriek aich videnie problematiky feminity, autorstva, sebazviditeľňovania sa vtexte, teda na širokú škálu problémov spojených s(nielen rodovou) identitou. Autorka pracuje srelevantnou sekundárnou literatúrou a pozitívom je, že väčší priestor venuje analýzam doposiaľ príliš interpretačne „nevyťažených“ poetiek S. Kaščákovej, E. Parilákovej aV. Dianiškovej. Na druhej strane, bezprostredná živosť spracúvanej látky jej niekedy bráni poodstúpiť od problému apozrieť sa naň komplexnejšie, kniha skôr skicuje arozkresľuje budúce témy. Táto neurčitosť sa prejavuje aj na štylistike aformálnych záležitostiach knihy, napríklad v duplicitnom uvádzaní literatúry nielen na konci knihy, ale i pri jednotlivých kapitolách.
Poetka, prozaička aliterárna vedkyňa Stanislava Chrobáková Repar je autorkou knižného súboru Bielym atramentom: feministická literárna kritika agynokritika (Aspekt). Publikácia je rozdelená na dve časti: hard obsahuje texty teoreticky explicitnejšie čerpajúce z(post)feminizmu, včasti soft prináša súbor recenzií ženských autoriek svetových (napr. Plath, Ugrešić, Tokarczuk) aj slovenských (Haugová, Juráňová, Brežná, Blažková ainé). Svoje „hľadanie ženskej verzie zmyslu“ opiera S. Repar vúvode orekonštrukciu feministických diskusií nad gynokritikou Elaine Showalterovej. Svoju knihu, skomponovanú z textov publikovaných prevažne časopisecky po roku 2000, považuje vtejto oblasti na Slovensku za premiérovú. Avizovanú vnútornú previazanosť jednotlivých častí publikácie nie vždy cítiť. Ide skôr osúbor dokladujúci široký rozsah autorkiných teoretických aj literárnych záujmov avývoj jej feministického myslenia oliteratúre ahumanitných vedách vuplynulom takmer dvadsaťročí.
Popri iných profesionálnych aktivitách pracoval Vladimír Petrík (1929 – 2017) na sklonku svojho života na rozsiahlejšej štúdii okritikovi A. Matuškovi, ktorý však bol jeho dlhoročnou témou aojeho knižný portrét sa pokúšal od druhej polovice 70. rokov. Kniha s názvom Slovenský intelektuál Alexander Matuška (LIC) mu napokon vyšla posmrtne, obsahuje rovnomennú nedokončenú rukopisnú štúdiu a ďalšie texty V. Petríka o Matuškovi, ktoré do knihy doplnili editori Vladimír Barborík aMagdalena Bystrzak. Vslovenskom prostredí ide ovcelku zriedkavý edičný projekt, ktorého cieľom je nielen textová, ale aj myšlienkovo-koncepčná rekonštrukcia fragmentárneho diela. Editori využili, že V. Petrík vpriebehu desaťročí publikoval oMatuškovi dosť drobnejších, žánrovo rôznorodých prác. Tie zaradili do knihy spolu so spomenutým rukopisným fragmentom, ktorý však už podľa nich poskytoval možnosť zrekonštruovať koncepciu nedokončenej štúdie a jej približný rozsah. Okrem edičnej poznámky kniha obsahuje aj text M. Bystrzakovej, vktorom autorka charakterizuje Petríkov prístup kMatuškovi ako prístup historika, „ale so zmyslom pre psychológiu autora“ (s. 145), čo aj vo všeobecnosti vystihuje V. Petríka ako literárneho historika akritika.
Útly knižný súbor Radoslava Kovácsa Zokrajov (Modrý Peter) vyšiel vesejisticko-literárnovednej edícii Sivá brada. Je zložený zvyše dvadsiatich samostatných krátkych textov orientovaných na reflexiu troch oblastí: divadla (predovšetkým tvorba súboru Actores zRožňavy), výtvarného umenia aliteratúry. Samotné články mohli vo svojich pôvodných kontextoch fungovať celkom dobre, sú záznamami kultivovaného vnímateľa umenia. Kniha bez predslovu aedičnej poznámky, ktoré by čitateľa lepšie oboznámili so zámermi autora apôvodom textov, je však stratená vo vesmíre. Chýba jej rámec a koncepcia. Určite by sa nám zišla podobná správa, prípadová štúdia ofungovaní kultúry, umenia, literatúry vslovenskom regióne – príklad Rožňavy sjej rôznymi aktivitami aaktivistami by bol prínosný (Actores, Rožňavské radiály, kultúrno-kreatívne centrum Kláštor). Autor by však musel opustiť ezoterický minimalizmus apustiť sa do sústredenejšej práce, na ktorú treba čas. Obávam sa, že takto knižka zapadne hneď po vydaní, zostane len privátnym zápisníkom milovníka umenia aliteratúry, napr. R. Slobodu, P. Hrúza, E. J. Grocha alebo R. Juroleka, oktorých píše.
Fakulta stredoeurópskych štúdií UKF vNitre knižne vydala prácu Moniky Adamickej Slovenské židovstvo vtvorbe Antona Baláža. Publikácia, ktorá vykazuje formálne znaky vedeckej monografie, však vtejto podobe nikdy nemala byť knižne publikovaná, obsahovo aštylisticky je na úrovni priemernej kvalifikačnej (snáď diplomovej) práce, no súplne nedostatočným využitím sekundárnych prameňov. Jej jadrom je prerozprávanie obsahov prozaických anon-fiction diel Antona Baláža so židovskou tematikou. Vydávanie takýchto prác nerobí dobré meno tomuto pracoviskua posudzovateľom, ktorí udelia podobným projektom svoje odporúčanie (doc. Ján Gallik, doc. Ivan Šuša).
Názov práce Dalimíra Hajka Literatúra ako existenciálna komunikácia (VSSS) avizuje koncepčnejšie zamyslenie sa nad existenciálnymi otázkami v literatúre, no vskutočnosti sme dostali do rúkknižný súbor fragmentov, časopiseckých textov, úvah, recenzií odbornej abeletristickej literatúry. Opäť teda nejde omonografickú prácu, ako sľubuje text na prebale knihy, ktorá neobsahuje edičnú poznámku ani zoznam odbornej literatúry, a nedostatočný je aj spôsob odkazovania na citovanú literatúru. Jednotlivé kapitolky nespája ani záujem ojeden druh či žáner, hoci autor sa na úrovni bežnej publicistickej recenzistiky venuje prevažne poézii – D. Pastirčákovi, J. Švantnerovi, V. Turčánymu, V. Mihálikovi, I. Hochelovi, H. Koškovej ainým.
ܲǰí Aspekty literárnovedné ajazykovedné IV (Verbum – vydavateľstvo KU) z produkcie Katedry slovenského jazyka aliteratúry FF KU vRužomberku edične pripravili Dana Baláková aViera Kováčová, venovaný je prof. Milanovi Ligošovi. Okrem rôznorodých príspevkov zoblasti lingvistiky adidaktiky slovenčiny prináša aj niekoľko literárnovedných štúdií, zktorých azda najväčšmi zaujme text Jany Juhásovej venovaný aktualizáciám stredovekých konceptov finality, smrteľnosti vsúčasnej slovenskej poézii.
Špecifickým typom odborných publikácií sú personálne bibliografie. Ústav svetovej literatúry SAV vydal vlani až tri: Inšpiratívnosť pomedzných pohľadov (personálna bibliografia Márie Kusej), Nezameniteľný zmysel pre vecnosť (personálna bibliografia Milana Žitného) aRozmanitosť skúmania kultúrnych priestorov (personálna bibliografia Kataríny Bednárovej). Na záver tohto expresného prehľadu literárnovednej produkcie zroku 2019 ich spomínam preto, že vo všetkých prípadoch nejde len oknižné prehľady tvorby spomenutých osobností prekladu atranslatológie, ale aj oútle zborníky spríspevkami mapujúcimi rôznorodé profesionálne aktivity rusistky M. Kusej, germanistu anordistu M. Žitného aromanistky K. Bednárovej.
Mgr. Radoslav Passia, Ph.D. (1977)
Vedecký pracovník Ústavu slovenskej literatúry SAV v Bratislave. Výskumne sa venujeslovenskej literatúre 20. a21. storočia. Vyšli mu monografie Na hranici. Slovenská literatúra a východokarpatský hraničný areál (2014) a Hľadanie súčasnosti. Slovenská literatúra začiatku 21. storočia (spoluautor, 2014) a kniha Deväť životov. Rozhovory o preklade a literárnom živote (s Gabrielou Magovou, 2015). SVladimírom Barboríkom edične pripravil monografiu Spisovateľ ako sociálna rola (2018). V rokoch 2010 až 2015 bol šéfredaktorom literárneho časopisu Romboid, vrokoch 2019 až 2020 šéfredaktorom mesačníka Knižná revue. Je spoluzakladateľom literárnokritického webu plav.sk. Ako publicista amoderátor spolupracuje s Rádiom Devín.
Foto: archív R. P.
