ղľáԾ
Rozhovor s jubilujúcou prozaičkou, poetkou, autorkou pre deti –Janou Bodnárovou.
Nenápadne svetová a zároveň výrazne empatická. Multižánrová autorka Jana Bodnárová vjúni oslávila významné životné jubileum. Jej písanie predstavuje kultivovaný, hlboko intímny asilne obrazný prúd ženskej slovenskej literatúry, ato ako vpoézii, tak v próze. Citlivo reflektuje témy, oktorých sa ťažko vypovedá, aprebúdza kživotu osobité osudy umelkýň.
Zohrala vo vašom písaní úlohu okolnosť, že ste po štúdiu kunsthistórie začínali ako pamiatkarka aboli ste pri záchrane umelecko-historických pamiatok v Prešove?
Ani nie... aj keď vAfére rozumu (poviedková prvotina autorky, r. 1990 – pozn. red.) je pár textov súvisiacich stouto témou: hnuteľné pamiatky, ale iarchitektúry sú v nich súčasťou tajomstva príbehu. Skôr štúdium vedy ovýtvarnom umení pôsobilo ako spodné vody pri mojom písaní.
Kedy ste začali so samotným písaním? Kam ste vstúpili skôr: do poézie alebo prózy?
Začala som na základnej škole poviedkou, oktorej mi učiteľka povedala: „Je vtom talent.“ Pokračovala som na gymnáziu aopäť vpróze, resp. pamätám si, že som spojila prózu sdivadelnými momentmi. Spoéziou som začala vprvej polovici 90. rokov. Vroku 1991 vyšiel samizdat, postmoderná epická skladba Terra nova,v roku1995 zbierka Š-ʰ-ճ, potom ďalšie.
Ste poetka, prozaička, autorka pre deti, dramatička, video performerka, kunsthistorička. Čo vás najväčšmi obohacuje?
To všetko sú pre mňa roviny prisunuté ksebe. Nemôžem jednu nadvihnúť, inú podsunúť nižšie. Je to vec inšpirácie aakéhosi vnútorného mentálneho nastavenia sa, do ktorej roviny prejdem. Potom sa vnich pohybujem rovnako rada. Len chcem upresniť: video performerka som bola od polovice 90. rokov. Vtedajšie videá som nazývala „holé“, lebo vznikali bez použitia počítača, strih sme robili priamo vo VHS kamere. Vnultých rokoch aneskôr som už režírovala iné performerky, ich akcie, oblečenia,atribúty: podľa mojej vízie mikropríbehu i mnou zvoleného priestoru. Postupne som ktakto vzniknutému videu pridávala básne. Nazývam to video performančná poézia. Mám videá, ku ktorým som spätne uviedla verše: báseň Emily Dickinson, Theodore Roethkeho, Bašóa, Issu, Denise Levertovovej, Aldy Merini isvoju báseň. V každej tejto rovine je istý druh tvorivého vzrušenia zobjavovania, ato je to, čo obohacuje. Aešte – od kunsthistórie som dosť dávno dezertovala.
Čo napokon rozhodne, či sa pustíte do literatúry pre deti, do hĺbavo-vizuálnej novely alebo poézie?
Je to akýsi prvý moment, ktorý vás udrie, zasiahne tak, že vnútorný pilot vo vás nasmeruje či priamo nastaví žáner. Teda, volá sa to aj inšpirácia. Niekedy skratkovitá, sotva uvedomená, inokedy ide až ocelý diapazón, napríklad doby, ktorá rámcuje príbeh – umňa zväčša intimistický, komorný, no sonórny.
Váš manžel Juraj Bartusz je neoavantgardný umelec, renomovaný sochár a vysokoškolskýpedagóg. Inšpirujete sa navzájom?
Určite môžem povedať, že vyše 34 rokov sme radi vo vzájomnej blízkosti. Stal sa nám obom pomerne ojedinelý prípad takého silného zášľahu citu, ktorý vsamej podstate nikdy nevyprchal, ani teraz. Ten cit stále existuje, aj keď mení podobu. To dáva silu vydržať aj temnejšiu stránku staroby, keď prichádzajú kruté nemoci, vybuchujú staré traumy pamäti. Dáva energiu ísť ďalej anajmä rozdúchavať vsebe kreativitu. Juraj je najozajstnejší človek, akého som poznala. Jeden znajživelnejších azároveň konceptuálnych, najrebelskejších, najvýbušnejších umelcov aokrem toho hlboko ľudských, súcitných ľudí.
Ako ovplyvnil vašu tvorivú cestu?
Ja som človek vpodstate plachý, samotársky, Juraj mi dodal odvahu byť odvážna, otvorená, autentická vtom, čo robím. Bol prvým čitateľom mojich prác aprijímal ich bezvýhradne. On si zas cenil, keď som písala ojeho prácach, keď cítil moje oduševnenie a pochopenie. Priviedol ma práve kvideám, ale každý sme vtomto žánri šli svojou rozdielnou cestou.
Zaujímajú vás aj diela iných autorov stémou príbuznou vašej?
Nedávno som objavila francúzsku autorku Annie Ernaux. Unás vyšla jej jediná kniha v Aspekte. Mám od nej pár próz vangličtine afrancúzštine, čítam si vnich, aj keď ich nemôžem plnohodnotne pochopiť tak, ako keby boli preložené. Blízky mi je jej krížený koncept autobiografie sfiktívnou autobiografiou. Najmä vpróze Roky, akousi fragmentárnou zmesou pamäti, snov, meditácie, faktov aspoločenských udalostí.
Nastal uvás niekedy citeľný tvorivý blok? Ako ste sa sním vyrovnali?
Tohto sa bojím. Nemožnosti pracovať. Otupievania. Totálneho zavretia sa. Zatiaľ som to vyslovene ostro nepocítila.
Pre napísanie novely ž vás inšpirovala nemecká expresionistická maliarka Paula Modesohn-Becker. Uvažujete už aj onejakej ďalšej umelkyni, oktorej by ste chceli napísať? Alebo inak: existuje téma, ktorej ste sa ešte umelecky nedotkli, ale „volá“ vás?
Zasiahol ma osud úžasnej talianskej poetky Aldy Merini. Preto som urobila ikratučký film na jej báseň Revolta. Téma, ktorá sa ma začína dotýkať, je veľmi prirodzená, už mnou takpovediac prerastá: proces starnutia – tela, duše, blízkosť končenia, fantómy spomienok samej seba iiných žien. Momentálne vpoézii.
Vaše texty celkom prirodzene vytvárajú silné vizuálne momenty. Čo pre vás znamená slovo ačo obraz?
Pre mňa je príznačný obrazný jazyk. Je vmojom písaní podstatnejší ako abstraktne analytický jazyk. Obraz vytvorený slovami je pre mňa kód. Takže je to takmer identické.
Existuje výtvarné dielo alebo smer, ktoré do značnej miery súznie s vašou literárnou tvorbou?
Skladba Terra nova, próza Bleskosvetlo/bleskotma, hry Spiace mesto, Kozoroh, Nohy boli vznamení radikálneho subjektivizmu aeklekticizmu postmoderny tak, ako ma nimi ovplyvnila talianska maliarska transavantgarda. Vposledných prácach, myslím si, mi je veľmi blízka paradigma metamoderny vo výtvarnom umení (spomeniem aspoň maľbu Petera Doiga aBo Barletta), zdôrazňovanie subjektívne precítenej skúsenosti namiesto ironického odstupu postmoderny. Toto je však príznačné ipre iné druhy umenia, širšiu kultúru vôbec, dokonca ipre – aspoň vtúžbach – novú politiku. Vliteratúre je mi blízke akcentovanie novej citovosti, príbehu, až novoromantizmu, dokonca naivity, čudnosti, sekulárnej spirituality, lebo niektoré zčŕt postmoderny ako sarkazmus, pastiš, blasfémia mi nikdy neboli blízke.
Získali ste viacero ocenení. Ktoré je pre vás najmotivujúcejšie?
Cena Ivana Krasku za debut. Nominácia Dievčatka zveže na Cenu Tolerancie UNESCO, Cena detí za poviedku Psi. Cena detskej poroty za rozhlasovú hru Vzáhrade papierového draka. Azda ešteprvá cena vanonymnej súťaži Dráma za divadelnú hru Kurz orientálneho tanca. Aženská cena Bibliotéky za Ditu.
Takže odmenená tvorba pre deti sa vás najhlbšie dotýka?
Je to niečo podobné ako cena v anonymnej súťaži. Vyhráva kvázi čistý postoj, žiadne lobovanie či špekulatívnosť.
Aký je proces po tom, čo vás navštívi prvotná idea, nápad, námet? Je niečo, čo neodmysliteľne patrí kčasu, keď píšete? Ten správny výhľad zokna, povedzme?
Je to len alen sústredenie sa na písanie. Prepadnutie sa doňho. Na to sú potrebné duševné sily asamota.
Keď píšete, predstavujete si, aký ilustračný materiál by najlepšie reprezentoval či dopĺňal váš text? Alebo si vyberiete výtvarnú umelkyňu/fotografku na základe jej doterajšej práce anecháte vizuálnu stránku svojej knihy len na ňu?
Pri knihách pre deti si rada ja vyberám ilustrátorky alebo ilustrátorov. Priostatných knihách niekedy, no zväčša to nechám na vydavateľa.
Napísali ste itexty pre divadelné predstavenia. V čom je vám blízke divadlo; čo vám ponúka dramatický text oproti próze apoézii?
Dáva väčšiu slobodu štylizácii, kompozícii, teda i fantázii. Vhre môžem pokojne spájať postavy cez až priepasti času apriestoru. Príznačné sú v tomto hry Snežný vrchol aLampiónový sprievod. Tiež je tam markantnejšie, ale snažím sa oto ivprózach, že ne-povedané, ponorené, je súčasť textu, minimalizuje jazyk, ušetrí kvantum slov.
Nielen vaša próza pre dospelých prináša osobité ženské postavy (áí/ǰ; ž), aj vaše knihy pre deti majú citovo výrazné dievčenské hrdinky (Dita). Ich sila je vhlbokom prežívaní rôznych každodenných momentov anevšedných priateľstiev či empatií. Čo vás podnietilo k tvorbe pre najmenších a-násťročných?
Najprv to boli moje malé deti – to sa často stáva. Apotom to bol aje môj obdiv aúžas nad detským svetom vôbec, ich pozorovaním reality „po prvý raz“. Je to inšpirujúce aobjavné. Odeťoch hovorím, že sú ako rastliny, ktoré prečisťujú otrávený svet.
Poukazujete (nie moralizátorsky) na zdedené traumy ako na súčasť osobnosti svojho lyrického subjektu (napríklad zbierka ձč). Vyhľadávate tieto ťaživé historické emócie alebo sa vašej literárnej výpovede prirodzene dotýkajú?
Opäť vo veľkej skratke by som povedala, že skôr si vyhľadávajú tie moje traumy či lyrického subjektu, doby... mňa ako ja ich. Prídu ako nečakaní hostia, ja si musím snimi poradiť, uvedomiť si ich, spracovať, nejaký čas žiť snimi natesno, cítiť auvažovať za nich.
Je medzi vašimi knihami taká, ktorá najbytostnejšie vypovedá ovašom vnútornom svete?
Atómy až neutrína mňa samej sú vo všetkých mojich knihách. Ale najbližšie kautobiografii je moja Takmer neviditeľná. Apotom poézia – Z periférií, Vzáhradách/pod dronmi a ձč.
Aje aj taká, ktorú by ste sodstupom času prepísali?
Pohľad na minulé knihy je čosi ako pohľad na staré fotografie. Nemá význam ich retušovať z hľadiska dneška. Minulé texty zrkadlia mňa, moje myslenie a senzibilitu v čase, kedy som ich písala. Možno by som robila len menšie štylistické úpravy.
Ako vnímate aktuálnu slovenskú literárnu scénu? Čiu novú knižku si prečítate vždy akto vás oslovil/a znastupujúcej generácie?
Myslím si, že máme veľmi dobrú apluralitnúliteratúru. Na stĺpec mien nie je priestor a nerada uvádzam konkrétne mená, sú naozaj mnohí, ktorých si cením.
Apredsa, nemenovali by ste aspoň niektorých autorov?
Tak aspoň pár z osobnostístaršej,strednej a mladšej generácie, živých i už odídených: Ján Johanides, Dušan Mitana, Pavel Vilikovský, Jaroslava Blažková... vždy si prečítam novú knihu Mily Haugovej, Alty Vášovej, Etely Farkašovej, Jany Juráňovej, Zuzany Mojžišovej, Márie Ferenčuhovej, Márie Modrovich, Kataríny Kucbelovej, Michaely Rosovej, pravdaže, Michala Habaja... Cením si i úplne mladú literatúru, básne Michala Tallu, Dominiky Moravčíkovej... Mnohí z mladšej generácie boli vkontakte sinými krajinami, kultúrami, životnými štýlmi ikultúrou samotného jazyka, to vstrebali do seba aprinášajú teraz vo svojich textoch. Vlastne dnes sú možné i iné tesné kontakty scudzím literárnym svetom. Len treba byť predovšetkým vkontakteso samým sebou, nestratiť sa svojmu jadru, aby sme sa vyhli plochosti písania. Teší ma, sakou razanciou atalentmi vstúpili avstupujú do našej literatúry ženy, veď sú to moje sestry.
Existuje aj niečo, čo vás znepokojuje vo vývoji slovenskej literatúry?
Nebojím sa o nedostatok talentov. Skôr o to, aby mali kde publikovať. Aby sa udržali aspoň existujúce vydavateľstvá a časopisy.
Anakoniec – ktorá kniha a výtvarné umelecké dielo vás zasiahli natoľko, že doteraz si na ne chránite najhlbšiu spomienku?
Ako autorka vôbec je to Marguerite Durasová, najmä jej priezračne napísaný Milenec. Zvýtvarných diel Balkánsky barok od Mariny Abramovič. Performanciu vbielych šatách robila na kope zvieracích krvavých kostí. Krv utierala do snehobielej látky svojich šiat. Okolo zúrila balkánska vojna. Tak málo dokáže vypovedať tak veľa obrutalite určitého času ageopolitického priestoru!
Jana Bodnárová
Poetka, prozaička, autorka pre deti. Doteraz jej vslovenčine vyšlo 57 kníh. Píše irozhlasové hry atelevízne scenáre. Od polovice 90. rokov sa venuje tvorbe aprezentácii video performancií vdomácich izahraničných galériách. Je držiteľkou rôznych významných literárnych ocenení (Cena Ivana Kraska, Cena Bibliotéky) avo finálovej desiatke Ceny Anasoft litera sa ocitla trikrát (2009, 2019, 2020). Vaktuálnom ročníku Anasoft litery snovelouž.
