ղľáԾ
"ČԴdzje zbierkou o ekológii planéty i ľudskej duše," píše Boris Mihalkovič.
ČԴdz Márie Ferenčuhovej je zbierkou o ekológii planéty i ľudskej duše, o tom, čo tento pokročlý vek a kondícia Zeme robí s našimi životmi i vnímaním sveta.
Poetka, prekladateľka a filmologička Mária Ferenčuhová debutovala v roku 2003 básnickou zbierkou Skryté titulky. Nasledovali básnické knihy Princíp neistoty (2008), Ohrozený druh (2012) a Imunita (2016), za ktorú získala viacero ocenení i čtateľský úspech (zbierka vyšla už v 2. vydaní).
Ako prekladateľka sa naposledy prezentovala v roku 2019 prekladom románu známeho francúzskeho spisovateľa Michela Houellebecqa Rozšírenie bojového poľa. Najnovšie vystúpila na básnickú slovenskú scénu v poradí s piatou básnickou zbierkou, nazvanou ČԴdz.
ČԴdz je zbierkou o ekológii planéty i ľudskej duše, o tom, čo tento pokročlý vek a kondícia Zeme robí s našimi životmi i vnímaním sveta. Autorka si zbierku rozdelila do 5 častí (s názvami ٰDZá, Earthly Paradise, Podzol, Radostná zvesť a ČԴdz), pričom každá z nich je uvedená mottom – citátom známej osobnosti (prvým je fyzik Stephen Hawking, ostatní štyria sú literáti: Ivan Štrpka, T. S. Eliot, Robinson Jeffers a Yveta Shanfeldová). V celej zbierke sa nachádza 46 básní.
Hawkingov koncept
Prvú časť ČԴdze, nazvanú ٰDZá, tvorí 11 básní a otvára ju citát z diela č rozhovoru so svetoznámym anglickým astrofyzikom Stephenom Hawkingom: „Vesmír vznikol spontánne z ničoho (…) akú úlohu by v tom mal zohrať Boh?“ Celá prvá časť zbierky je potom inšpirovaná Hawkingovým ateistickým konceptom vzniku vesmíru, ktorý Ferenčuhovej poslúžil ako teoretický podklad jej básnických kreácií.
Najjasnejšie to platí o úvodnej básni Genesis, ktorá je dvojčasťová (1: Vznik vesmíru; 2: Vznik Zeme), pričom prvá časť je fakticky básnickým prerozprávaním Hawkingovho konceptu vo voľných veršoch (samozrejme, patrične zjednodušeného a básnicky pôsobivého), v druhej časti básne o vzniku Zeme je už prítomný aj básnický subjekt a jeho prítomnosť v básni naznačuje aj zaľudnenie, obývanie Zeme, pravdaže, v básnickej skratke a fikcii, akoby subjekt zažil celý vznik vesmíru a konečne mal kde spočnúť: „prieduchmi kanálov stúpa / kal / dych sa ti kráti / naťahuješ ruky // konečne čerstvá / hlina medzi prstami“. (s. 11)
Prevažná väčšina jedenástich básní úvodnej časti má jednoslovný názov a pomerne často – akoby to súviselo s prebratím vedeckého Hawkingovho konceptu vzniku vesmíru – majú v názve cudzie slovo (genesis, tranzit, efemerida, scintigrafia, multiverzum).
S prenikavým výkrikom
V básni Regulácia vodných tokov sa už básnický subjekt definitívne usídlil v priestore textu, kde je tvarovanie krajiny usúvzťažňované s procesmi vo vnútri konkrétneho ľudského tela. Tak sa nám v básni objavuje motív, ktorým autorka nadväzuje na svoju zbierku Imunita: „krv zásobuje bunky // (žili v napätí / až kým sa nezačali deliť) // zatiaľ ešte netuším že som si nadelila trest / takmer ho vykonám“. (s. 12) Ide o motív patologického delenia buniek v relácii so stavom Zeme, „zosuvmi pôdy“ a „odvodovými cestami meandrami“. (s. 12)
Pri básni Tranzit je už tematizovaný obvyklý kolobeh života a smrti: motív obety mŕtvym („všetky svoje vlasy / pohár vody / jablko“) sa prekrýva s tým istým motívom v básni Multiverzum („čo myslíš / kto zastavil mŕtvych / tvoj pohár voda / obradné gestá ruka / vlasy na zemi“ – s. 28).
Pôsobivé sú i ďalšie básne z tejto časti, napríklad Kolobeh, otvorene prezentujúci súčasný stav planéty s jej environmentálnymi zákonitosťami alebo dvojčasťové Kvantové javy č trojčasťová báseň Efemerida, v ktorej autorka až úzkostným spôsobom tematizuje lásku, vzťah dvoch dospelých ľudí na pozadí pozemsko-vesmírnych metamorfóz (s využitím odborných pojmov pri metaforickom stvárnení aspektov vzťahu) s prenikavým výkrikom subjektu zoč-voč predvídanej smrti milovanej osoby: „bez Teba / je svet nepochopiteľný / je chaos a bolesť / začína nocou a výkrikom / dvoma symbolmi narodenia / končí sa pre všetkých / chmúrnym výdychom / v nemom a pustom údolí / v hlbine hrobu / kde / [: bez Teba :]“ . (s. 23) Na margo týchto veršov sa žiada povedať, že ide o znovunastolenie otázok, ktoré ľudstvo už riešilo a s Božím prispením aj vyriešilo: v starozákonnej knihe ٱľ sa v súvislosti s permanentným kolobehom života a umierania konštatuje: „nič nové pod slnkom“ a Nový zákon skutočnosť smrti radikálnym spôsobom prekonáva a nastoľuje ako súčasť viery v Ježiša Krista.
Mŕtvy už klíč?
Druhá časť, Earthly Paradise, uvedená mottom z Ivana Štrpku, obsahuje 12 básní. Názov Pozemský raj je azda odkazom na biblický raj, na rovnováhu prírodného aľudského vstave „nevinnosti“. Vbásňach sa autorka vracia do detstva, ako otom svedčí úvodná báseň tejto časti Poklady zeme, vktorej detská hra na poklad (nález mincí, modrého skla afľaštičky solejom) slúži ako metafora prírodných iľudských dejín, vpísaných do zemskej pôdy. Vbásni Spolu sa zasa tematizuje kúpa domu azáhrady básnickým subjektom spartnerom (manželom?), vktorej sa objavuje motív rozvinutý vmotte včasti Podzol: „spolu sdomom azáhradou / sme kúpili aj dve telá uložené / pri pivničnom múre / dve ženy jedna na druhej / snehobiele vrozbahnenej zemi“ (s. 32). Okrem motívu fyzického zranenia partnera („v októbri sme ti / pri prekladaní elektrického vedenia / preťali ľavú nohu tesne pod jabĺčkom“) sa vbásni objavuje motív permanentne sa obnovujúceho prírodného kolobehu („hlina sa posunie / vydýchne si / cez trhliny konečne / vyrazí von pýr“ – s. 32), ktorý patrí kvlastnostiam Zeme ana pozadí ktorého sa odohrávajú všetky naše citové vzplanutia, myšlienky inálady, ktoré sú sním usúvzťažnené. Na pozadí poetickej reflexie Zeme je uchopený vzťah subjektu k matke (Motherline, Kozmodróm), vďalších básňach (Cítim, Dočasne, Do biela ai.) otvára novú vrstvu intímnych spomienok na školské roky, smrť blízkeho človeka arozširuje priestor pre ženské vnímanie, reflektujúce životný pulz Zeme v koincidencii so svojou telesnosťou, niekedy až medicínsky ponímanou.
Tretia časť knihy, Podzol, je uvedená milou morbiditkou z pera T. S. Eliota: „Mŕtvy, čo leží u vás na záhrade, / už klíč? Bude kvitnúť tohto roku?“ Podzol je neúrodná, kyslá časť pôdy, čo poetku inšpirovalo k veršom: „orgovány tienia / tuje zvyšujú aciditu pôdy /chitínové krovky / vo vrchných vrstvách hliny / spevňujú môj krok“ (s. 45, Zdroj). V tejto časti nachádzame i otcovský pendant k básni Motherline z predchádzajúcej časti (Fatherline). Vbásni Sucho autorka netradične stvárňuje ľúbostnú tematiku, vedúc so svojím milovaným akúsi biologicko-pôdohospodársku vojnu, ktorá prevracia celú domácnosť ispríslušenstvom hore nohami, aby vzávere básne autorka „nevinne“ uplatnila prvky ľudovej piesne č balady vstvárnení zármutku aoplakávania svojho mŕtveho milenca: „vysadím nad teba rozmarín / aza horúcich nocí / najdrahší / budem ťa kropiť slzami“ (s. 48). Pôsobivé sú i básne Slnovrat č ʰí.
Štvrtá časť, Radostná zvesť, uvedená Jeffersovým výrokom onafukovaní a spľasínaní ľudského ducha, obsahuje 11 básní, opätovne si všímajúcich túto dobu, pre ktorú sú príznačné bankové úvery, „superdoba ľadová“, charitné príspevky (Boží prst), výhra v jackpote, terapia krajiny i psychoterapia. Záverečná ČԴdz obsahuje jedinú báseň, ktorá nastoľuje podobnosť subjektu s podobou Matky Zeme v pôsobivom básnickom stvárnení.
Neoddeliteľne od Zeme
Zbierku Márie Ferenčuhovej treba odporúčať súčasným čtateľom poézie. Jej nóvum spočíva vrozšírení priestoru vnímania Zeme vniekoľkých vrstvách: autorka to vzala od počatkov vzniku vesmíru aZeme, pričom využila moderné astrofyzikálne pojmy amyslenie, ďalej pripomienkou biblického „pozemského raja“, pojmami zpedológie, teda štruktúry Zeme od „podzolu“, teda vrstvy kyslej, nehostinnej až po „černozem“, teda vrstvu najúrodnejšiu. Ačo je dôležité, všetky tieto poznatky, odzrkadľujúce sa vjazykovej rovine textu, dokázala usúvzťažniť sintímnym, citovým, telesným, rodinným iantropologickým životom avnímaním sveta, vneoddeliteľnosti ľudského subjektu avšetkých charakteristík Zeme. Autorkino básnické posolstvo teda odkazuje na všetky ekologické upozornenia, čo sa deje vsúčasnosti snašou planétou, ako ina súčasný status ľudského vnímania aprežívania sveta, neoddeliteľný od kondície Zeme astvárňujúci mnohé aspekty súčasného postmoderného apostindustriálneho civilizačného rámca. Je dôležitým stavebným kameňom v pestrofarebnej mozaike súčasnej slovenskej poézie.
Boris Mihalkovič (1961) Básnik, prozaik a prekladateľ. Z kníh: ѾDZť (1999), Slnko nad Modrou (2011), Môj nebeský kôň (2016).
Mária Ferenčuhová (1975)
Poetka, filmologička a prekladateľka. Na FTF VŠMU prednáša dejiny a teóriu dokumentárneho filmu. Vydala päť básnických zbierok: Skryté titulky(2003),Princíp neistoty(2008),Ohrozený druh(2012),Imunita(2016, 2019) a ČԴdz(2020).Prekladá zfrancúzštiny.
FotoJaro Ridzoň
