ղľáԾ
Jack London: Volanie divočiny / Biely tesák. Preložil Otakar Kořínek. Bratislava: Vydavateľstvo Slovart, 2020
Hneď na úvod si dovolím hodnotenie: klasika Jacka Londona nezostarla dobre. Dokonca by som povedal, že vsúčasnosti ide oknihu problematickú – tak zliterárneho, ako aj mimoliterárneho hľadiska.
Zliterárneho hľadiska je problematická celková (dnešná) nezaujímavosť – príbeh je strohý, zápletka priamočiara, opisy prostredia pôsobia nevýnimočne. Dobrodružstvo vzmysle toho, že by knihu čitateľ či čitateľka hltali stranu za stranou, tu na rozdiel napríklad od mayoviek alebo verneoviek neexistuje. Akde niet takýchto (ani iných) nestarnúcich literárnych kvalít, tam bude hrať prím niečo iné – apráve to „niečo iné“ je to, čo na Volaní divočiny aBielom tesákovi zostarlo naozaj nelichotivo.
(Ne)deštruktívna emancipácia
Pred estetickou funkciou (do ktorej sa dá zahrnúť aj dobrodružná pútavosť) tu dostáva prednosť ideové či ideologické podložie. Vo Volaní divočiny sa z protagonistu, psa Bucka, stáva záprahový pes, na jednej strane čím ďalej, tým cennejší, na druhej strane sa dostáva do čím ďalej, tým horších rúk. Následne sa podvoľuje Johnovi Thorntonovi, ktorý je kBuckovi síce láskavý, ale ani toto puto nedokáže oslabiť ono „volanie divočiny“, čo vedie nepriamo kThorntonovej smrti adefinitívnemu Buckovmu splynutiu sdivočinou.
Vidíme, že „hrdina“ tu zakúša rôzne útrapy, ktoré ho posilňujú a vzávere triumfuje, ide teda ohrdinský príbeh. Lenže triumfom je tu zdivenie, ktoré neprekryje ani eufemizujúca idea „návratu kprirodzenosti“. Fetišizovaný „návrat ku koreňom“ je totiž vpriamom rozpore stým, ako ľudstvo (niekedy nevedome, niekedy cieľavedome) postupuje – vývin nášho druhu je príbehom emancipovania sa od prírody. Táto emancipácia môže byť deštruktívna, alebo nedeštruktívna – avčase, kedy čelíme klimatickej kríze, by sme mali hľadať práve tie nedeštruktívne spôsoby. Idea „udržateľného spolužitia sprírodou“ fungovať môže, no taká u Londona nie je – iste, ťažko sa dá niečo také vyčítať vyše storočným príbehom, ale aj to je jeden zdôvodov onoho „zlého zostarnutia“.
Krutosť asurovosť
Problematická je aj zobrazovaná hierarchia – človek tu vystupuje ako „pán prírody“ (v Bielom tesákovi je označovaný ako boh), čo je, samozrejme, vystužované vzťahom subordinácie medzi mužom apsom. Žiaľ, presne takéto majetnícke správanie sa ku všetkému je to, čo nás priviedlo do klimatickej krízy – apresne tento prístup musíme zmeniť, ak chceme prežiť. Nepomôže nám zákon divočiny/krutosti: „Buď zabiješ, alebo budeš zabitý, buď zožerieš, alebo budeš zožraný – tak znel zákon; atento príkaz, prichádzajúci z hlbín času, poslúchal“ (s. 72); „Zákon znie: ZOŽRAŤ ALEBO BYŤ ZOŽRANÝ“ (s. 174). Platnosť tohto zákona vypršala – potrebujeme uplatňovať dlhodobo udržateľné aohľaduplné stratégie, ktoré sú práveže vrozpore sLondonovým zákonom.
Problémom je to, že krutosť asurovosť sa vpredmetných textoch neberie automaticky ako morálne previnenie – London tu vychádza zbázy, vyhýbajúcej sa princípu zločinu atrestu. Vgréckej mytológii poznáme príbeh oKronosovi, uShakespeara stačí spomenúť Macbetha, Dostojevský je evokovaný už vnázve princípu atento je dôležitý napríklad aj vnašej ľudovej slovesnosti v baladách. Obaja protagonisti Londonových textov sú však trestaní aj odmeňovaní na základe zákona krutosti. Vkonečnom dôsledku tak vzniká nebezpečná implikácia – ak by sa niekto sprotagonistami príbehov chcel identifikovať, nadobudne pocit, že čím je silnejší, tým viac si toho zaslúži: od majetku až kmoci. Na prvý pohľad nevinné „chlapčenské klbčenie“, nepriamo podporované tým, že protagonista sa musí nástrahami života prebiť spomocou sily anásilia, sa stáva problematickým preto, lebo vedie kuž aj tak dosť zľahčovanému fenoménu toxickej maskulinity.
O akú lásku ide?
Ešte kBielemu tesákovi – ten sa vyvíja akoby vprotismere Bucka: najprv je divý, potom sa stáva majetkom indiánskeho náčelníka, potom krutého belocha, skrátka opäť zažíva útrapy, až sa dostane do rúk človeka, uktorého spozná lásku. Zdalo by sa, že vyústenie tohto príbehu môže rehabilitovať všetko, čo sa udialo predtým, lenže aj keby sme takto prižmúrili oči, ostáva nám tu jeden veľký otáznik – o akú lásku ide? Je to láska vertikálna, nie horizontálna, je vyjadrením podvolenia sa mocnejšej entite, preto ani túto „lásku vpodriadenosti“ nemožno vnímať ako pravú hodnotu, ktorá by mohla zknihy vyplývať apôsobiť aj mimo textu.
Napokon si vypomôžem biblickou analógiou – obe Londonove knihy ostávajú vprincípoch Starého zákona (hoci Biely tesák má náznaky presahu do Nového zákona), ktorý vraví „oko za oko, zub za zub“ a boh je vňom všemocný diktátor. Skutočne novozákonný prístup (vychádzajúci zJežišovho učenia) by lásku predstavoval ako vzťah dvoch rovnocenných partnerov – anaznačoval by, že tak sa má správať aj človek kprírode, nie ako jej pán, ale ako partner.
Preto si myslím, že túto Londonovu klasiku teda netreba nijak oživovať, lepšie bude nechať na ňu sadať prach.
FotoRadka Mikšíková
