ղľáԾ
Prémiu v súťaži Esej Jána Johanidesa 2020 získal aj Miroslav Bogyo, ktorý študuje na SOŠ technickej voVrábľoch.
Prvé, čo mi napadlo pri myšlienke Jána Johanidesa, bolo, ako sme sa cítili spolu so sestrou po rozvode našich rodičov. Hovorím cítili, preto „sadlo“ aj to množné číslo. Sodstupom času som sa rozhodol na túto problematiku napísať prácu a opísať moje pocity, postoj asvoj názor, lebo dnes je rozvod bežným javom vspoločnosti, no na druhej strane sa hlboko dotýka všetkých zúčastnených. Žiaľ, je to záležitosť všetkých dotknutých osôb – najmä detí.
Dnes som už sám vpodstate čerstvo dospelý aod rozvodu mojich rodičov uplynulo osem rokov. Mám osemnásť rokov asestra Veronika pätnásť. Každý zrodičov má dnes už nového partnera arodinu. Sú šťastní amy už tiež. Ale nebolo to tak hneď. My všetci – mamina, ocino, ja isestra, sme si mysleli, že sme schopní vytvoriť skutočnú lásku. Ale to bolo pred mnohými rokmi. Samozrejme, my sme boli desať asedemročné deti, zodpovednosť niesli rodičia, no zrazu im to nešlo – komunikovať sláskou... Rovnako sa nedalo nám „byť dobrými deťmi“. Preto sme začali „byť iba zlí“. Keď sa už rodičia snažili komunikovať, ja a sestra sme im to dosť komplikovali.
Je to už dávno asom šťastný, že na oboch stranách vládne pokojná rodinná atmosféra – uocina iumaminy. Ale vtedy sme so sestrou naozaj tak reagovali, akoby naschvál sme boli zlí. Dnes viem, že niekedy musí niečo skončiť, aby mohlo niečo nové alepšie začať,že nie sme ani prví so sestrou a ani poslední, čo vdnešnej dobe zažili rozvod svojich rodičov. Už toneberiem tak tragicky, hlavné je, že som soboma vkontakte adokonca mi pribudli inoví súrodenci zoboch strán.
Už teraz chápem, že sme so sestrou na seba len pútali pozornosť, lebo rodičia boli zaneprázdnení sami svojimi problémami amali sme pocit, že nás nevidia anechcú vidieť. Konečne chápem aj svojich rodičov. Potrebovali znovu získať pevnú pôdu pod nohami asom presvedčený, že nás videli a vnímali, no museli vidieť a riešiť aj mnoho iných vecí. Áno, na chvíľu nám vzali pocit istoty abezpečia, lebo rozpad rodiny je často okriku, hádkach, nezáujme, konfliktoch... Žiaľ, otom to je, ale som rád, že obidvaja našli pevné zázemie apokoj vnových vzťahoch. Naučilo ma to, že treba urobiť všetko, aby sa rodina nerozpadla aja chcem veriť, že raz to moje deti nezažijú, akeď sa raz rozhodnem založiť si rodinu, bude to raz a navždy.
Myslím, že keď moji rodičia vstupovali do manželstva, verili, že ich vzájomný vzťah bude trvať naveky. Tiež zdieľam názor, že aj všetci mladí ľudia vstupujú do manželstva stýmto zámerom, zakladajú si rodiny spartnerom, sktorým túžia byť vdobrom a v zlom raz a navždy. Ale skúsenosť zo života mojich rodičov ma naučila, že keď niečo naozaj nefunguje, tak je potrebné nebáť sa začať odznova atreba pracovať na tom, aby som žil stále vo funkčnom vzťahu.
Dnes svojich rodičov obdivujem adokonca im ďakujem, že sa nebáli začať odznova. Viem, že urobili maximum na záchranu ich vzťahu. Som rád, že mám soboma vzťahy na dobrej úrovni. Tiež je na nezaplatenie, že mám ďalšie dve sestričky od ocina ajedného bračeka od maminy. Som vlastne šťastný, lebo zažívam prostredie vdvoch funkčných rodinách adnes to už nie je až taká nevýhoda. Neraz si kladiem otázku, či by bolo lepšie, keby „nasilu“ zostali spolu azažívali by sme všetci ich každodenné hádky, krik, stres... Už chápem výrok matky, že niektorí zostávajú spolu len kvôli deťom. Oni sa práve kvôli deťom rozhodli odísť od seba, aby zažili správny vzor rodiny. Pred niekoľkými rokmi som to nechápal, dnes mi to dáva veľký zmysel aveľa ma to naučilo. Mojím jediným želaním je, aby sa naučili komunikovať medzi sebou. Síce sa už nehádajú, ale len preto, že nie sú absolútne vžiadnom kontakte. Ale to už je ich problém, nie môj.
Ja sa snažím ztohto celého azo všetkého, čo zažívam vo svojom dosiaľ krátkom živote, zobrať ponaučenie. Neraz rozmýšľam otom, čo by som urobil vbudúcnosti inak ako moji rodičia. Neviem, či by som konal lepšie, ale urobil by som to inak... Nič a nikoho nesúdim, len akceptujem. Na všetko si vtichu tvorím svoj pohľad, názor avpodstate v súčasnosti ďakujem obom svojim rodičom, že sa formuje zo mňa osobnosť, ktorou som dnes. Ale som hrdý aj sám na seba, lebo viem, akým progresom som prešiel. Poznám niekoľko kamarátov zrozvedených rodín, kde zďaleka nie sú dodnes šťastní, lebo nové partnerstvá ich rodičov sa znova rozpadli, alebo im nestačia financie. Preto som naozaj vďačný za to, čo mám voboch rodičoch aj dnes. Myslím, že nás to všetkých tak trochu zocelilo. Aaj keď sa moji rodičia nerozprávajú, ako som už spomínal, cítim, že sa rešpektujú ato mi stačí.
Rozvod je jednou znajbolestivejších anajkomplikovanejších udalostí vživote človeka. Pretrháva vzťahy adotýka sa samej podstaty ľudskej identity. Predsa len je potrebné pochovať vzťah, vktorom kedysi dvaja ľudia nachádzali lásku, istotu, identitu, sny anádeje, keď už nemajú ksebe blízko. Moji rodičia boli spolu sedemnásť rokov, ztoho boli pätnásť rokov manželmi. Brali sa veľmi mladí. Možno to bol dôvod „krachu“ ich manželstva, príčina, že každý dospel kiným hodnotám acieľom, no som rád, že to ich zlé spoločné obdobie je za nami, lebo to bolo všetko veľmi traumatické. Určite aj pre nich, no hlavne pre nás, deti. Neobviňujem však ani jedného znich za rozvod aani seba asestru už dnes neberiem ako príčinu rozpadu ich vzťahu, lebo veľakrát počujem, že za všetko sa obviňujú acítia sa zodpovedné deti. Pamätám si aj mnohé pekné chvíle zo života smojimi rodičmi. Preto radím aj iným deťom – nechajte problémy dospelých dospelým, nedovoľte im, aby vás zaťažovali svojimi starosťami anerobte im sudcov. My sme si rodičov nevyberali, takže pre nás sú dôležití obidvaja asom rád, že tí moji to chápu. Rozvod je jednou zudalostí, ktoré by si nikto znás, aurčite ani zdospelých, nevybral, keby to nebolo potrebné anezlepšilo by to ich životnú situáciu. Ak už sa nenašlo iné riešenie, je potrebné to urobiť tak, aby mal rozvod čo najmenšie následky na všetkých, ktorých sa dotýka. Moji rodičia urobili všetko pre to, aby sme sa necítili vinní asnažili sa nám dať čo najväčšiu podporu, hoci nie vždy sa im to darilo, ale určite to oceňujem.
Niekde som čítal, že ak bolo manželstvo uzavreté pred dosiahnutím dvadsiateho roku života, je najväčším predpokladom neúspešnosti arozpadá sa do piatich rokov. Moji rodičia sa brali vo veku, keď mamina mala devätnásť aotec dvadsať rokov. Som rád, že vydržali spolu pätnásť rokov. Musím to brať ako to je.
Ana záver mi nedá nepoužiť citát Jána Johanidesa. Síce smenšou zmenou: „Mysleli si, že sú schopní vytvoriť skutočnú lásku, akeď sa konečne vytvorila situácia, vktorej ju mali zrealizovať, zistili, že to nedokážu. Začali byť iba zlí.“
Dnes viem, že zlí len voči sebe. Svoje deti určite celý čas vrúcne milovali. Otom som sistotou presvedčený.
Esej hodnotí poetka Eva Tomkuliaková:
Na literatúre sa mi páči okrem iného aj to, že v nej veľakrát nachádzam niečo, čo súvisí s mojím životom, čo rezonuje s mojou životnou skúsenosťou. Doterajší životný príbeh študenta Miroslava Bogya a myšlienka Jána Johanidesa postavené vedľa seba pôsobia akoby si z oka vypadli. Miroslav Bogyo túto podobnosť neomylne rozpoznal a opísal vo svojej eseji. A to nie je, našťastie, všetko. Na hodinách slovenského jazyka a gramatiky sa vyučuje, aký je rozdiel medzi esejou, úvahou – a rozprávaním. V Bogyovej eseji je veľmi veľa presných postrehov, introspekcií, rozvíjaní myšlienok, vysvetlení, analýz. A to všetko je opísané nekomplikovaným, prirodzene plynúcim jazykom, ktorý sa na nič nehrá, nie je ornamentálny, skôr by som ho označila prívlastkom civilný. Hemingway, známy svojou stručnosťou, by sa zaň, podľa mňa, nehanbil. Z tejto eseje som mala pocit, že jej autor je vo svojom veku asi najzrelšia osobnosť spomedzi všetkých tých, ktorí a ktoré sa rozhodli, že sa do súťaže prihlásia. Nedalo sa s ním nesúhlasiť. Napríklad to, ako odhalil, že v danej situácii neboli na seba navzájom zlí iba jeho rodičia, ale aj deti, teda on so sestrou, veľmi oceňujem. Rovnako aj to ako Miroslav rozpoznal všetky príčiny, ktoré s rozpadom vzťahu jeho rodičov súviseli. Ešte stále nie je celkom bežné, že sa u mladých mužov stretávame s tým, aby takto otvorene odkryli svoju citlivosť a zraniteľnosť. Chce to odvahu. Prajem si a silno držím palce, aby Miroslavovi vyšli všetky predstavy o budúcnosti, ktoré spomenul vo svojej eseji. Myslím, že na to má.
