ղľáԾ
(úⱹ)
Lojzi báči obchádzal novonadobudnutý pozemok, veľký tridsaťpäť árov; neďaleko kopca zvaného Chválabohu, popod ktorý sa ťahala asfaltka na Prešov. Lojzi Lörincz držal vstareckých, ešte neroztrasených rukách brezové prútiky. Sem-tam zadržal dych, lebo sa mu marilo, že zprútikov vyšľahol tajuplný signál, na ktorý čakal už niekoľko mesiacov. Čakal na prameň pod kamenistým súkromným pozemkom. Skutočné pražriedlo matky zeme, vytúžená fontána, anie mokvajúca rana vjarnej trávičke – to bol Lörinczov sen. Čo si želal, nebola obyčajná voda na zalievanie záhonov sparadajkami, uhorkami atekvicou, vôbec nie: Lörinczova utrápená duša pišťala po minerálnom prameni, mädokýši, aké sú roztrúsené po celom Liptove aza každou druhou spišskou dedinou. Celej bohato rozvetvenej rodine sľuboval: „Počkajte, teraz sa smejete, ale smiech vás ochvíľu prejde. Len čo nájdem tú prekliatu vodu, potom je koniec svýletmi kminerálnym prameňom ado kúpeľov vBardejove, do Vyšných Ružbách, kCígeľke alebo do Lipovca.“
Lojzi báči čítal po večeroch brožúry ozemitých glauberovských uhličitých aosírnych železnatých vodách aslatinách, oich výskyte apríslušných terapeutických účinkoch. Na anglickom bicykli predvojnovej konštrukcie značky Rover pripevnil na nosič demižón, do ktorého naberal vzorku minerálky zpráve navštíveného prameňa. Keď ho nezaťažovala jeho funkcionársko-usporiadateľská vášeň akeď bol vytúžený deň maratónu vdostatočnom časovom odstupe, sedával Lojzi báči pred gejzírom vHerľanoch asvýrazom večného milenca trpezlivo čakal na erupciu, opakujúcu sa približne vtrojhodinovom intervale. Erupcia dostala Lörincza do tichej extázy. Stál vdosahu prskajúcich kvapiek zvodného stĺpa, tryskajúceho kvýchodoslovenskému nebu svýdatnosťou 23 litrov za sekundu. Meno pre svoj ešte nenarazený prameň mal už tiež vzásobe. Nikomu ho nechcel prezradiť, ale malo byť rozhodne skvelejšie vporovnaní sfádnymi názvami bardejovských prameňov, nazvaných familiárne Štefan, Ľudovít alebo jednoducho Šťava, ako sa volal zapáchajúci prameň vŠarišskom Štiavniku.
Lörinczovej rodine sa zdalo, že starý Lojzi báči spribúdajúcim vekom získava podobné vlastnosti ako jeho podivínsky otec Kornel, ktorý bol tiež fanatický športovec aokolo sedemdesiatky uzavrel čudné známosti so všelijakými vandrákmi, žobrákmi arôznymi priateľmi túlavého, čiže nezodpovedného života, ktorých počestní občania našej bohumilej krajiny volali podľa geografickej polohy galganmi, lapajmi, paskudami, chamraďou, háveďou, čirkášmi, bitangmi, trhanmi, handrármi, lapikurkármi, skaderuka-skadenohami, kmínmi avšakovak inak...
Kornel báči zomrel za tajuplných okolností, očom sa šuškalo po celom meste. Za Spišskou Novou Vsou ho našli dedinskí žandári. Po telefonáte na okresnú četnícku stanicu sa zistilo, že nájdená kôpka nešťastia je veľavážený pán Kornel Lörincz zKošíc, majiteľ úspešnej, hospodársky prosperujúcej dielne na jemnú mechaniku – špecializovanej na odborné opravy lekárskych, zubnolekárskych nástrojov, kružidiel, fotografických prístrojov, precíznych váh, plniacich pier, písacích apočítacích strojov. Lörinczova dielňa zhotovovala aopravovala fyzikálne avedecké prístroje, ako aj modely na patenty avšetky jemné mechanické práce, podľa udania alebo nákresu.
Čudáctvo Kornela báčiho sa začalo veľmi skoro, vlastne vypuklo vNovom svete, vNew Yorku, kde sa Kornel báči zdržiaval zo dva roky ako brusič šošoviek ujedného nemeckého škroba avydriducha, ktorý sa volal Langhans. Kornel báči odkladal zo skromného zárobku, čo sa len dalo. Vjedno pekné popoludnie nešiel do práce avečer navštívil bar. Vbare zvyčajne zoširoka rozprával náhodným poslucháčom pri holbe piva, že ak by raz mali byť Košice postihnuté zemetrasením, záplavou, požiarom alebo dákou kataklizmou, potom on, Lörincz Kornel, nakreslí mestský plán, ato so zavretými očami. Nakreslí tie isté Košice smestským parkom, radnicou, divadlom, meštianskymi domami apo hlavnej ulici sa znovu rozbehne tá istá rozheganá električka značky Kolben – Daněk, Českomoravské strojírny.
„Ak by Košíc nebolo, niekto by si ich musel vymyslieť!“ uzavrel zvyčajne svoje úvahy orodnom meste.
Takto po dvoch rokoch, plných tvrdej roboty ašporovlivého živorenia sa stalo, že Kornel báči nedopil raz svoje pivo apobral sa do banky, vybral si doláriky akúpil „šífkartu“ na prvú loď do Brém.
Obchodný cestujúci apoisťovací agent medzi krajanmi Jakubko Engel sa vrátil spolu sKornelom nazad na Hornú zem. VKošiciach si neskôr otvoril výrobňu čiapok. Spoločná plavba domov ich zblížila, aj keď boli rôznej povahy ahlavne rozličného náboženstva. Keď prišli nazad do Európy, reval Kornel ako teľa od samej radosti, že sú zasa doma.
Jakubko Engel sa vroku 1929 vôbec nezačudoval, keď mu jeho vynikajúci konkurent akamarát zmokrej štvrte Ödön Gyulai prišiel zvestovať, že Kornel báči zošalel. „Jakubko môj, Kornel báči si vzal potajomky tornistru aturistické baganče ataho. Odišiel, vyplichtil sa potajomky zdomu. Hádaj, kde je teraz?“
„Namojveru, neviem, Ödön. Kde je?“
Gyulai neostal Jakubkovi dlžný odpoveď: „Blázon jeden, odišiel do Nemecka, do Stuttgartu. Povedal to jednému zučňov. Šiel na zjazd vagabundov cez svätodušné sviatky.“
Askutočne, Kornel báči bol na zjazde avypočul si prejav kráľa vagabundov Gregora Goga. Zvýšav rečníckeho pultu kázal Gog svojim spolubratom: „Majster vagabundov Ježiš Kristus bojoval proti tomuto svetu, proti veľkňazom, farizejom apriekupníkom vchráme Božom aaj my musíme bojovať ako on. Hor sa, bratia!“
Po troch týždňoch vandrovky sa skormútený Kornel báči vrátil ksvojim povinnostiam vdielni avmanželskej posteli, ktorú zdieľal so svojou milovanou žienkou Katikou. Vten večer bol taký čulý, akoby zneho dvadsať rokov bolo spadlo, akeď sa ho Katika dotkla na šteklivom mieste, bol ako divý. Ráno na druhý deň po návrate zpotuliek išiel do dielne vyumývaný, vyholený, rozváňal kolínskou amal oblečenú novú koženú vestičku. Pozdravil majstra atovarišov sučňami, akoby sa snimi bol rozlúčil včera. Učňa poslal pred obchod, nech robí krasopisné osmičky na zaprášenom chodníku. Učeň chodil skýblikom sprederaveným dnom akreslil vodou osmičky do košického prachu. Kornel báči si sadol krozmontovanému mikroskopu patriacemu doktorovi Kočímu, riaditeľovi Komenského ústavu pre spustnutú amravne ohrozenú mládež. Doktor Kočí raz vRokoku, vnočnej kaviarni avinárni, propagovanej ako „dostaveníčko československej inteligencie“, povedal svojim českým kolegom zReálneho gymnázia na Kováčskej ulici, pánom Špalekovi aZázvorovi: „Mladí ľudia nemôžu byť vychovávaní bežným spôsobom na slobode, lebo definitívne skĺzli zdráhy normálneho mravného vývinu, prípadne sú založení psychopaticky.“ Špalekovi aZázvorovi, mestským liberálom prvej kategórie, sa pedagogické princípy doktora Kočího nepozdávali, ale zo slušnosti mu to nikdy nedali najavo aani nepísali naňho udania do rúk školskej inšpekcie.
Doktor Kočí zakúpil päť drahých mikroskopov pre chovancov, lebo bol presvedčený, že prístroje pomôžu vypestovať uchovancov trpezlivosť apresnosť, prípadne zodpovednosť. Kočí chcel dôkladne prečistiť prúd slovenskej azakarpatskorusínskej mládeže aprinajmenšom sedemdesiatpäť percent znich malo byť zachovaných pre ďalší normálny vývin ačestný občiansky život; pri zvýšenom úsilí ústavného vedenia by sa mohlo toto percento zachránených ešte zvýšiť. Doktor Kočí sa stýkal sinžinierom Ferom Makovickým, vedúcim mestskej elektrárne. Makovický sa dostal na miesto vedúceho inžiniera vroku, keď vypršala koncesia Augsburskej plynárenskej spoločnosti na výrobu apredaj plynu. Cintľavý inžinier vonkoncom nezodpovedal tomu, čo sa označuje ako „muž činu“. Na jeho útle plecia zaľahla zodpovednosť za zavedenie trojfázového prúdu vmeste. Vytrvalecký šport zaujímal inžiniera rozhodne väčšmi ako elektromotory anová dvojvalcová parná turbína spriamo napojeným generátorom ovýkone tisíc kilowattov. Do práce, do hydrocentrály na Masarykovej okružnej, nechodil električkou, ale bežal cez spiace ranné mesto. Pravda, nie po hlavnej ulici, ale okľukami po vedľajších uličkách, aby si predĺžil trasu. Všetci mliekari, ranostaji vbielych zásterách ho zdravili: „Dobré ráno, pán inžinier.“
Makovický dýchal rytmicky podľa odporúčania modernej bežeckej príručky Brita S. Pryora Ako sa stať vytrvalcom, ktorú si objednal až zPrahy, ato vanglickej reči. Dakedy stretával aj pijanov ašvihákov, ktorí sa poblednutí vracali zcelonočného flámu. Regrúti si pospevovali: „Keď som išiel, išiel, znohavíc mi vyšiel, ručníček vyšívaný...“ Makovického pesnička potešila anezmierňujúc tempo pokračoval vpravidelnom behu čudne predĺženým krokom, ktorý propagoval vrozhovoroch so zakladajúcimi členmi vytrvaleckej sekcie KAC-u, čiže Košického atletického clubu, alebo – po maďarsky – Kassai atletikai club.
Pokiaľ nelialo ako zkrhly, cvičieval advokát Lux vúzkom dvore nenápadného domu oproti kinu Veritas. Makovický videl advokáta len raz, keď ten dostal šibnutý nápad zacvičiť vpodnapitom stave celú prostnú zostavu na zábradlí malého balkónika na prvom poschodí. Krkolomné vystúpenie sa advokátovi podarilo oveľa lepšie ako na olympiáde vAntverpách, kde sčeskoslovenským levíčkom na hrudi celkom zlyhal. Možno mu chýbalo jeho verné obecenstvo zDominikánskeho námestia: zeleninárky amliekari. Vždy sa úprimne čudovali atriasli strachom oadvokáta: „Veď sa môže pošmyknúť anačisto zabiť!“ Perfektne zacvičené prostné pomáhali Luxovi zabudnúť na svoju snúbenicu Veru, oktorej sa za advokátovým chrbtom po náboženskej obci šepkalo, že je „rand-šikse“. Advokát, ohlúpnutý od päťminútových stojok, naletel na Nemkin okrúhly zadoček, métu celej košickej garnizóny. Advokát cvičil acvičil ako najatý. Vystavoval na obdiv vyvinuté bicepsy atrojuholník neochlpeného hrudníka.
Vedenie atletického klubu: inžinier Makovický, Kornel Lörincz adoktor Kočí, zahalení obláčikmi dymu, sedeli pri poháriku vína vstaničnej reštaurácii aakurát sa zhodli na tom, že Košice, vrátane vojenskej posádky, majú dostatočný počet mladých mužov, ochotných pustiť sa do vytrvaleckej driny. Zvedavý čašník Vinco nalieval trom sprisahancom zo zvláštnej rezervy turnianskeho bieleho, čo pohlo inžiniera Makovického kšalamúnskemu výroku: „Pobežia polovičku maratónskej trate, čiže 22 195 m, abasta!“
Kornel báči zvolal: „To je riešenie, Fero!“ aobjednal ďalšiu fľašu blahodarného moku. Dlho po záverečnej hodine, sprevádzaní majiteľom staničnej reštaurácie Paľom Ušiakom azavýjaním túlavých psov vmestskom parku, pobrali sa zakladatelia košického maratónu ksvojim manželkám. Vniekoľkých budovách mesta svietili žiarovky: vmlyne, vpivovare avmestskom blázinci. Kornel báči išiel zamyslený cez mestský park azastavil sa na okamih pri mestských parných kúpeľoch. Myslel na nádej azáruku práve založeného maratónu, na Karola Hallu. Halla bol úžasný odborník na otlaky ana športovú masáž. Cez deň nebolo cez okná kúpeľov vidieť, lebo boli zabielené. Hallova žena, masérka Vilma, bola vychýrená po celom meste. Pod jej šikovnými rukami úpela košická zlatá mládež, „arany ifjúság“. Parné kúpele boli pre dámy otvorené vutorok avpiatok od šiestej hodiny ráno apre pánov vostatné dni po celý čas. Pre osoby trpiace reumou sa robilo balenie do piešťanského bahna. Halla spravoval voňavé, uhličité avodoliečebné kúpele.
Po založení maratónu vyhľadal doktor Kočí veliteľa posádky, bývalého legionára azúrivého sokola plukovníka Bartíka. Plukovník sa hneď nadchol pre maratón. Všetko sa dalo do pohybu. Vkasárňach sa vytrvalo nacvičoval slávnostný pochod na Deň republiky adve čaty boli uvoľnené pre usporiadateľov maratónu, aby zabezpečovali hladký priebeh pretekov vsiedmich kontrolných atroch občerstvovacích staniciach.
Štart pretekov bol pod Turnianskym hradom. Na hradskej poskakovali azahrievali sa deviati vyvolenci osudu. Makovický, Lörincz, Dr. Kočí, plukovník Bartík sosobným šoférom, zopár vojakov azvedavých divákov sa zoskupilo podľa pokynov umeleckého fotografa Juraja Dančáka. Vytvorili polkruh. Dančák zaliezol za stojan skamerou astisol spúšť. Vznikla slávna fotografia prvého maratónskeho behu „Štart maratónu“, na ktorej sa nikto neusmieval – okrem vojaka košickej posádky Zatloukala. Ten mal za účasť sľúbenú dovolenku vrodnom Olomouci. Zatloukal sa usmieval zoširoka, zdravým sedliackym úsmevom pri pomyslení na snúbenicine mocné stehná ana mamkinu karfiolovú polievku. Inžinier Makovický bol strašne nervózny, čo na fotke nebolo vidieť. Dal sa odfotiť zprofilu, aby mu nebolo vidieť ranku na pravom líci. Makovický bol totiž samoľúby. Na holenie potreboval aspoň desať minút, lebo sa holil solingenkou aráno pri holení drgla doňho jeho žena, kostnatá trasorítka, ktorá mala záľubu vexotike. Stála vjaponskom kimone svyšitými volavkami na chrbte za inžinierom adržala vrukách vzorne vyžehlenú košeľu snaškrobeným golierom. Sama žehliť nemusela, lebo jej otec vlastnil na Rybárskej ulici hladiareň achemickú čistiareň. Za otca sa niekedy hanbila, keď počula, ako si zneho ľudia uťahujú pre jeho špeciálnu metódu na odstraňovanie lesku zpánskych oblekov. Makovického tesť sa omaratón nestaral amyslel si, že sa jeho zať zo samého rátania zbláznil. Manželka sa postavila za inžiniera achcela sa mu pohrabať vo vlasoch. Nervózne myknutie hlavou, šmyk, auž tu bol krvácajúci tenučký zárez na líci.
„Ježiškove husličky, nerob to, prestaň!“ zvolal Makovický apricapil si na líce chumáčik vaty, aby zastavil prudký potôčik krvi.
Po oficiálnom fotografovaní mal rečniť Dr. Kočí. Postavil sa na malú drevenú debničku na zeleninu, vypožičanú zbulharského zeleninárstva azáhradníctva Georgiho Lazarova. Lazarov bol obrovská chlapina apodporoval maratónsky beh, lebo bol bývalý aktívny športovec. Kým prišiel do Košíc, vyhral vPlovdive vojenské majstrovstvá bulharskej armády vgrécko-rímskom zápasení asám kráľ Boris mu pripol medailu aobdaroval borca liatinovým súsoším „Európa unášaná býkom“. Európa vážila päťdesiat funtov. Lazarov ju umiestnil vzeleninárstve na čestnom mieste pod portrétom tatička Masaryka. Európa sa držala jednou rukou býčej šije adruhou ukazovala na uhorky alebo cibuľku poukladanú na policiach.
Dr. Kočí, najlepší rečník mesta, rečnil po slovensky takmer bez prízvuku, čím dokázal, že je dobrý lokálpatriot. Podaktorí zvojakov mu sotva rozumeli, lebo to boli Maďari zvidieka. Dr. Kočí zdôraznil, že prvý maratónsky beh (napriek polovičnej dĺžke trate) je ušľachtilé podujatie, ktoré pomôže nášmu prekrásnemu mestu, metropole východu ležiacej na periférii republiky, dostať sa do podvedomia športovej akultúrnej verejnosti Európy. Maratón priláka do nášho mesta množstvo cudzincov. Po príhovore slávnostného rečníka sa pretekári zoradili na štartovej čiare. Na trenírkach mali prišpendlené čísla. Bolo desať minút po dvanástej hodine ana štarte stála menej ako polovica zpôvodne prihlásených účastníkov. Halla, Tronka, Badonič aKulcsár zKAC, Schuller zo Slávie avojaci Zatloukal, Zajč, Lenárt aSchmid. Inžinier Makovický sa pozrel na svoje schaffhausenky, International Watch Co. akývnutím hlavy, zktorej sňal filcový klobúk, dal pokyn štartérovi. Lörincz vytiahol zvrecka tvídového saka štartovaciu pištoľ. Zo vzpaženej ruky predĺženej ohlaveň pištole zaznel výstrel. Deviati hrdinovia, vedení vojakom Zatloukalom, vyleteli zo štartovej čiary ako besné kopovy. Dr. Kočí sa triasol od rozčúlenia anapriek svojej zvyčajnej rezervovanosti zakričal za Schullerom zpražskej Slávie: „Do toho, Slávia!“
Vedenie maratónu si sadlo do pripravenej tatrovky aspolu svojakmi, ktorí sledovali bežcov na erárnych skladacích bicykloch, sa vydali za maratóncami. Lörincz báči sedel zacviknutý medzi priateľmi svavrínovým vencom na kolenách. Dr. Kočí sa po boku maratonomachov Lörincza aMakovického cítil ako nový Miltiades, lebo veril, že maratón vytrhne mesto zpodradnosti, ktorú veľmi ťažko znášal. Nanič mu bolo hlavne pri pomyslení, že ani jeden maratónec nedobehne do cieľa. Lazarov trónil na kozlíku ľahkej bričky. Mal frajersky vykrútené bajúziská. Ležérne držal liace vrukách aveselo pokrikoval na pretekárov. Tvrdé bulharské povzbudenia padali na pretekárske hlavy ako konfety na maškarnom plese. Lazarov si zavše odhryzol zchalvy ažuval ju mohutnými luskáčikovskými čeľusťami. Ako každý Bulhar veril, že chalva zvyšuje potenciu, ktorej mu bolo treba, lebo sa krútil za každou sukňou aani jedna robotníčka vskleníku si nebola pred ním istá. Na obrátke vŠebastovciach ostal stáť vojak Zatloukal azahmleným zrakom sledoval zavalitého maséra Hallu, ktorý ho takmer zdvorilo obehol. Vojak Zatloukal sa nachýlil ponad priekopu adávil zvyšky raňajok. Georgi Lazarov zliezol zkozlíka bričky achytil ho za čelo.
„Vydrž, chlapče, vydrž, už si vpolovici. Nedaj sa!“ dohováral Bulhar vojačikovi. „Ostáva ti ešte desať kilometrov. Nedaj sa, bež ďalej!“
Dobrosrdečnému medveďovi Lazarovovi bolo vojaka ľúto. Takto sa trápiť, kto to kedy videl. Vojak nevydal ani hláska, kašľal apiskľavo dýchal. Lazarov ho chytil pod pazuchu, urobil vedno sním zopár bežeckých krokov aposlal vojačika do borby obolestivé kilometre. Stál pri širokej priekope, ktorou sa včase jarných ajesenných dažďov valieval príval kalnej vody, aaj dnes bola priekopa po okraj plná októbrovej špiny akalu, apozeral sa za ním.
Halla viedol až po košické ihrisko suverénne ana predmestí mu už kričali ľudia na slávu apovzbudzovali ho: „Gyere Karcsi! Gyerünk Karcsi!“
Halla bežal ako dobre naolejovaná mašina aVilmou rozmasírované svalstvo sa vyplo kvynikajúcemu výkonu. Obišiel Poledňákovu strojáreň, kde stáli robotníci azamestnanci riaditeľstva na streche; minul mávajúce robotníčky Franckovej továrne na kávové náhradky aza jasotu robotníkov Bauerneblovho pivovaru odpovedal zdvihnutou pravicou. Pred vchodom na ihrisko ho stihli učni autodielne Jozefa Rusňáka obliať vedrom vlažnej vody, lebo si mysleli, že to Hallovi dobre padne. Halla, mokrá maratónska myš, začal po vstupe na ihrisko finiš, ako keby ho niekto prenasledoval. Tesne pred jeho príchodom na ihrisko sa dohrával druhý polčas stretnutia ženskej hádzanej. Kornel báči sa vyrútil na hraciu plochu,vytrhol prekvapenému rozhodcovi píšťalku zruky amohutným hvizdom zakončil stretnutie. Dievčatá vykázal na okraj atletickej dráhy. Vcieľovej rovinke si Halla už bol istý víťazstvom, lebo mu Kornel báči zvestoval, že druhý, Schuller zo Slávie, zaostal opätnásť minút aHalla klusal parádne, dvíhal kolená vysoko ako lipicany vo viedenskej jazdeckej škole. Na ihrisku sa strhol strašidelný rev aKornel báčimu sa rozkývala zem pod nohami ako pri miernom seizmickom otrase štvrtého stupňa podľa stupnice Mercalli-Cancani-Siebergovej. Naposledy počul Kornel báči takýto krik pri návrate zNového sveta, keď znovopostavenej stanice ťahali šťastní bócheri Chasana Sopera, zázračného rabína zMukačeva. Rabín sedel vhlbokom koči, mal pokrkvaný kaftan ahrabal sa vhustej brade. Prišiel do Košíc, aby otvoril nový detský útulok pre dvesto chovancov, aakosi mimochodom vyliečil epileptického jedináčika Ignáca Spiru, obchodníka so strižným tovarom asvlnenými ahodvábnymi špecialitami na Hlavnej ulici číslo 52.
Vavrínový veniec mala víťazovi odovzdať fotografova dcéra. Nešťastná Irmuška sedela vslovenskom kroji na lavičke futbalovej šatne ausedavo plakala, lebo jej otec, umelecký fotograf Juraj Dahčák, zabudol doniesť červené safiánové čižmičky zdivadelnej požičovne, vktorých Irmuška už raz vítala pražskú honoráciu. Vedela, že vpoltopánkach alebo bosá ísť nemôže, apreto ostala všatni arevala. Lazarov zavesil vavrínový veniec víťazovi okolo bujačieho krku ana ihrisku si nikto zusporiadateľov nevšimol, že veniec neodovzdala fotografova Irmuška.
Vojak Tronka, ktorý vživote neprebehol vjednom kuse viac ako jeden-dva kilometre, sa totálne vyčerpaný vzdal asoneskorením dobehol aj čatár Schmidt. Zabalený do naftalínom zapáchajúcej vojenskej deky, čatár sa zmenil na roztrasenú múmiu. Ustavične sa vypytoval okolostojacich: „Naozaj dnes sneží?“
Dr. Kočí sa súžasom pozeral na roztraseného úbožiaka, vyzliekol si svoj kožený futrovaný kabát sbobrím golierom aprehodil ho cez drobného čatára. Kornel báči poslal po lekára. MUDr. Stanek, ktorý nebol internistom, ale laryngológom, prišiel na svojom súkromnom aute. Zaparkoval vblate pred bránou azrýchleným krokom sa blížil kčatárovi kľačiacemu na zemi. Potľapkal čatára po chrbte azačal ho vyšetrovať. Zmeral mu pulz apovedal Kornelovi báčimu: „Pán Lörincz, chlapina je jednoducho vyčerpaný. Nepotrebuje nič iné iba pokoj! Zajtra ho treba ukázať vojenskému lekárovi. Zdá sa mi, že sa volá doktor Šuhajda.“
Kornel báči sa poponáhľal sodpoveďou: „Pán doktor, spoľahnite sa. Ochlapca sa postaráme!“
Laryngológ našpúlil ústa asvojou odmeranosťou dal Lörinczovi jasno najavo, že nie je priateľom podobných atletických vylomenín. Pohyb, prosím. Prirodzene, ale vsprávnej miere apredovšetkým vsprávnom tempe, to bolo heslo laryngológa. Roky bol aktívnym členom Turistického spolku priateľov prírody, maďarskej sekcie Természetbarátok Turistaegyesülete. Do Zádielskej doliny chodieval, pokiaľ mu to dovoľovala ordinácia, bez ohľadu na počasie abol častým hosťom na lúke zvanej Otília, kde klub postavil provizórnu chatu. Na lavičke pred chatou, stvárou niekedy zababranou od značkovacích farieb na turistické chodníky, rokoval doktor Stanek so zástupcami nemeckého krajanského turistického spolku Karpatenverein zGelnice.
Často sa mu stalo, že ho nečakane prepadli pacienti, keď už bol zbalený, splecniakom na chrbte, vhorolezeckých pumpkách askoženou šiltovkou na plešine dupal po chodníku súmyslom čím skôr sa dostať preč zmestského prachu. Laryngológ hľadel do zeme, ale čo sa dalo robiť. Raz za ním bežal jeden kočiš smalým šarvancom, ktorý vrieskal, akoby ho na nože brali, acupkal popri kočišovi so zakrvaveným uchom vruke, ktoré mu odhryzla kočišova štajerácka kobyla. Dr. Stanek zložil ruksak na zem apoďho späť do ordinácie prišívať ucho.
Raz za tri roky sa milý doktorko vybral do cudziny. Obťažkaný horolezeckou výzbrojou, baedekerom aplánikmi extrémnych výstupov. Najviac ho zaujímali výstupy IV. a V. stupňa obťažnosti. Tu sa začína lezenie ostrejšieho smeru asú potrebné značné horolezecké skúsenosti. Dlhšie horolezecké úseky potrebujú zväčša viac medziistení. Aj trénovaní askúsení lezci prekonávajú úseky tejto obťažnosti zvyčajne už slanovým istením. Dlhé výstupy vV. stupni – veľké ťažkosti – vAlpách avmimoalpských oblastiach sa už považujú za celkom významné podujatia. Laryngológ navštevoval mimoriadne rád Maloju, lebo okrem lezenia mal možnosť používať svoju na latine vybudovanú taliančinu. Milovaní pacienti boli preďaleko od Silserského jazera, popri ktorom sa kedysi motal bazilejský profesor filozofie Nietzsche akopal do prašiviek. Ich výtrusy, mráčiky tmavohnedého prachu, vyletúvali zplodnice azaprášili vychádzkové topánky autora Zarathustru. Dr. Stanek býval vhoteli Belvedere, čo bol vlastne prebudovaný zámok vo výške 1 862 metrov nad morom, azapisoval sa do hosťovskej knihy ako súkromný vedec, čo recepčného vôbec neudivilo. Laryngológ zobral uštvaného autom do tereziánskych kasární. Štrekára odovzdal na strážnici službukonajúcemu poddôstojníkovi avrátil sa domov. Laryngológova slúžka, opatrovkyňa amilenka vjednej osobe Klárika sa zdesene prizerala, ako si jej zamestnávateľ náhlivo skopáva topánky zchodidiel asťahuje nohavice, vktorých bol celý deň vjesennej pľušti.
„Klárika, doneste mi rýchlo kávový oblek, škoricovú košeľu ačisté spodky!“ Klárika bola zvyknutá na krátke povely ableskovo doniesla pripravené, vzorne vyžehlené apoukladané spodky, košeľu, vreckovku aponožky. Na skrini už visel zčistiarne donesený kávový oblek.
„Pán doktor, nestojte bosý na dlážke. Prechladnete.“
„Nebojte sa, Klárika, zlá bylina nevyhynie,“ odvetil laryngológ apchal si košeľu do nohavíc. Náročky sa na Kláriku nepozeral. Niekedy ju neznášal, bola príliš obetavá aservilná, do všetkého strkala nos, ešteže mal svoju turistiku.
„Mimochodom, domov sa po večierku nevrátim. Prenocujem všpitáli. Príďte cez obed adoneste mi, čo treba. Však vy viete. Veci odoberie hlavná zkrčného, ako vždy. Aešte dačo, nevychádzajte vnoci zdomu, kvôli telefónu!“
Vkávovom obleku sa Dr. Stanek objavil ako Halleyho kométa vhale hotela Šalkház adoslova padol do náručia mestským veličinám. Dr. Guntter, okresný náčelník, Koloman Varga, mestský radca, aBarnabáš Tost, košický biskup, stelesnený gnóm mesta, inak septimánmi klasického gymnázia prezývaný „Femina non olet!“. Biskup bol už podgurážený aobjal laryngológa, známeho ateistu. Pred očami pani radcovej sa na stoloch červenali lososy. Ruské vajcia, huspenina, klobáska, šunka, údenáče, zavináče, riečne raky amnožstvo šalátov boli takisto naukladané na stoloch. Kornel báči otvoril slávnostnú večeru. Jeho silno maďarsky podfarbená českoslovenčina spôsobila zvýšenú srdcovú frekvenciu gymnaziálnemu profesorovi slovenského jazyka Zázvorovi. Sotva skončil reč, pohli sa hostia kstudenému bufetu. Hrnuli sa sodhodlaním hodným hauptmanna Juliusa von Payera ajeho verných chorvátskych námorníkov, ktorí svýkrikom „Nie zurück!“ objavili Zem Františka Jozefa.
Víťaz maratónu, masér Karol Halla, sedel osamotený za vrchstolom, ženu nechal doma, lebo sa mu zdalo, že Vilma do tejto fajnovej „úri ember“ spoločnosti nezapadne. Únava mu sedela vočiach, ktoré mali farbu čakanky, úspešne kultivovanej továrňou svetochýrnych kávovín „Henri Franck asynovia, úč. spol. Košice“.
Dvadsaťročný syn Kornel báčiho Lojzi kurizoval fotografovej dcére. Irmuška sa medzičasom stihla spamätať znepríjemnej epizódy na futbalovom ihrisku. Jej patriarchálne založený, popudlivý, večne pravdu majúci otec ju totiž vyfliaskal začerstva ešte všatni. Stopy zaúch jej zdobili roztomilú tváričku. Lojzi Lörincz jej rozprával onadchádzajúcich vzletných plánoch jeho otca Kornela. „Slečna, toto je začiatok maratónskeho veku pre naše mesto. Oco mi povedal, že na rok pozvú chýrneho talianskeho vytrvalca Bertiniho. Už mu napísali list. Dr. Stanek ho preložil do taliančiny.“
Pravda, na spomenutý list výbor nedostal odpoveď, ale všetci si boli istí, že slávny Bertini sa ozve. Štrekár Bertini bol neskôr vinný za mučivo sladké sny panny Irmušky Dančákovej, neznalej fyzickej konštrukcie maratónskych bežcov. Bertiniho nikdy neuvidela, šťastena jej to nedopriala, lebo fenomenálny Janovčan na prvý list maratónskeho výboru neodpovedal ana urgujúci list prišla odpoveď spožiadavkou oplnú úhradu cestovného druhou triedou, nákladov pobytu vKošiciach ana dôvažok prosba ošťavnaté vreckové. Bertiniho šľachovité, pekárňou deformované telo spavúčím hrudníkom, krivými nohami arukami ako klepetá sa vnočných oneirokritikonoch slečne Dančákovej zmenilo na ušľachtilý zjav posla bohov, rýchlonohého, trieliaceho ako gazela bez záchvevu kcieľovej páske, zanechávajúceho za sebou voňavú stopu oleandra amyrhy. Irmuška si dala sen vysvetliť od jednej červenovlasej olaskej Cigánky, ktorá jej zvestovala: „Čoskoro sa vydáš, ale prv stratíš vienok.“
Dr. Kočí sa celý večer venoval plavcovi Neményimu, civilným povolaním notárovi. Neményi mal všatni hotela Šalkház svoj slávny klobúk so zastrčeným teplomerom namiesto sojčieho pierka, plesnivca alebo kamzíčej štetky. Tento vynález mu dovoľoval kedykoľvek pred tréningom zmerať teplotu špinavozelenej vody vo veľkom bazéne mestského kúpaliska. Notár Neményi nepil aDr. Kočí sa ani len nepokúšal prekabátiť prísneho abstinenta šampanským. Vojaci abežci postávali skromne pozdĺž stien avyhýbali sa stretnutiu shlučným plukovníkom Bartíkom. Plukovník kypel šťastím, lebo si od úspechu na športovom poli sľuboval pochvalu zpražského Ministerstva národnej obrany. Vojak Zatloukal sa nevedel dočkať rána azalieval svoju chlapskú túžbu Bauerneblovou dvanástkou, ktorá sa mohla schovať pred moravskými značkami. „Fuj, žbrnda,“ povedal si vojak Zatloukal amyslel na rýchlik smer Bohumín, ktorý odchádzal vranných hodinách. Vojak Zatloukal sŕkal pivo ažmolil vruke priepustku; dušu mal smútkom zavretú ako vreckový nožík. Keď sa vracal zpánskej toalety, kde sa zbavil nepríjemného tlaku zBauerneblovej dvanástky, minul šatňu skyprou šatniarkou Terezou, ktorá strážila kabáty aklobúky zhromaždeného panstva vrátane Neményiho teplomera. Ortuť sa naraz pohla smerom nahor avojak stvrdol pod šatniarkiným úsmevom. Tereza sa ešte raz usmiala malinovými ústami avojak-maratónec Zatloukal sa jej prihovoril aostal na nej visieť ako prišpendlené číslo na radcovom kabáte. Do reštaurácie kobloženým chlebíčkom ainým dobrotám sa Zatloukal už nevrátil abiskup Barnabáš Tost by citoval pri tejto príležitosti, opäť nesprávne, zKnihy prísloví, 22.14: „Ústa žien sú hlbokou jamou; na koho sa hnevá Hospodin, ten ta padne...“ Celé mesto bolo ponorené do hlbokej narkózy amaratónsky vek sa nezadržateľne začal. Maratónci ausporiadatelia spolu shonoráciou sa pobrali do postele. Jediný notár Neményi sa musel vrátiť do hotela Šalkház po zabudnutý klobúk steplomerom. Dr. Kočí stihol cestou do polepšovne zaregistrovať dvoch chovancov Komenského ústavu, ktorí stáli na rohu sčertovsky peknou kurvou. Únava nedovolila Dr. Kočímu vykonať podvedomý pedagogický zákrok. Chovanci ho už dávno predtým zbadali, ufujazdili, nechali kurvu kurvou. Kurva ostala stáť pod dáždnikom, zakývala na Dr. Kočího, čo ho donútilo spomaliť krok. Kurva stála na mieste ako prikutá.
„Riadna fešanda,“ zahundral Dr. Kočí polohlasne. Zvežičky na mestskej radnici, ktorá trčala ako prsná bradavka do ranného brieždenia, sa ozvali údery hodín. Dažďová voda tiekla po chodníkoch amesto sa topilo vprietrži mračien. Všade bolo mokro, druhohorne; Košickú kotlinu zaliali brakické vody. Na dno padali odumierajúce ľalie slinnéovsky utešeným menom Eifelocrinus dohmi, klesali do zvíreného bahna amenili sa na krinoidové vápence, zktorých kamenári za osvieteného panovníka blahej pamäti Jozefa II. tesali náhrobné kamene akríže Requiescat in pace!
Dr. Kočí sa skurvou pošepky rýchlo dohodol adokonca vpodnapitosti dovolil, aby sa štetka doň zavesila. Uľavilo sa mu, keď si uvedomil, že dievča nebýva vo vykričanej uličke za starou synagógou, kde cez nedeľňajšie popoludnia vylievali ľahké dievky hypermangán na zvedavých chovancov Komenského ústavu. Agneška Benková, ako sa kurva volala, bola najmladšia služobníčka rozkoší vmeste, nie práve požehnanom puritanizmom. Agneška mala radšej starších pánov ajej špecialita bola takmer panenská nevšímavosť zoči-voči určitým želaniam zákazníkov. Nikto vmeste nevedel, kedy aodkiaľ Agneška Benková prišla. Jedine Paľo Ušiak bol svetlá výnimka. Jedného letného večera sa vrátil zMukačeva. Prišiel tým istým vlakom, ktorý použila Agneška. Zrýchlika sa vyrútili Rusíni, sezónni robotníci, ktorí večne žuvali slnečnicové semiačka. Na peróne vyzdvihol Agnešku košický pasák, haver, Vécsey István, alias Puci. Vécsey bol čierna ovca staviteľskej rodiny zPrešova. Agneška prišla bez kufríka, apretože bola veľká fešanda, všimol si ju Paľo Ušiak a roky patril medzi jej spokojných zákazníkov. Urastený pasák Puci bol vysloveným fanúšikom maratónskeho behu, čo podivne kontrastovalo sjeho postávaním vbaroch avysedávaním po kaviarňach.
Agneškiným zvodom podľahol aj dvadsaťročný syn Kornela báčiho – Lojzi. Neskoršie už ako ženáč knej chodil takpovediac zo starej známosti alen zriedkakedy. Lojziho žena bola raz vpôrodnici aLojzi sa zasa vybral kAgneške. Agneška mu povedala už pri dverách: „Nemáš za groš rozumu, Lojzi, že nedáš pokoj. Si ako pes, stále to chceš odzadu aja aby som sa poskladala cez stoličku.“
Lojzi báči si sadol na čerstvo popílené siahovice, poukladané pri dolnom konci pozemku. Kríže ho boleli od roboty. Po drevo mal prísť jeho známy, redaktor Zárecký zVečerníka. Lojzi báči privrel oči azacnelo sa mu za Agneškou. „Chudera,“ myslel si Lojzi báči.
Redaktor Zárecký bol zodpovedný za rubriku Zbor národnej bezpečnosti hlási. Viac sa oredaktorovi povedať nedalo, aha, iba ešte to, že mal chatu neďaleko pozemku Lojzi báčiho.
Kým sa vydal za siahovicami, redaktor Zárecký písal do svojej rubriky:
„S paragrafmi nadviazali kontakt Peter M., Jaroslav H. aMarian K. Vmestskom stavebnom podniku sústavne vynechávajú pracovné zmeny.“
„Pokutu za výtržníctvo zaplatí zamestnanec VSS Ján H. Na stanici bezdôvodne zbil Imricha K. aPavla G.“
„Na silného muža sa vutorok minulého týždňa hral vKošickej Novej Vsi Ladislav B. Vmiestnom hostinci porozbíjal poháre apopolníky, vysadil vchodové dvere avyhodil ich pred krčmu.“
„František V., zamestnanec VSŽ, kradol súčiastky zmotocykla. Vojtecha B. prichytili pri krádeži topánok vobchodnom dome Hornád.“
„Za posledný víkend sa na záchytnej stanici vystriedalo desať košických občanov.“
Lojzi báči bol vyslovene nervózny, lebo mal ísť čo najskôr domov. Okúpať sa ahodiť do fraku, ako vravel jeho syn Anton. Lojzi báči sa znovu pozrel na hodinky. Ohodinu mal byť na obvodnom národnom výbore, kde sa malo konať „slávnostné uvítanie“ jeho vnuka Alexandra, vážiaceho pri narodení štyri apol kila. Kvôli menu novej ratolesti sa celá rodina týždne zúrivo hádala. Mená sa vlörinczovskej rodine nedávali naverímboha, hlavne pre Lojziho malo vnukovo meno akýsi vyšší význam. Krstné mená sa vrodine opakovali, atak vnuk Lojzi báčiho zdedil meno po ujovi Alexandrovi, ktorého škodoradostní vrstovníci prezývali podľa jednej prešovskej kaviarne Odeon. Ujo Odeon, predchnutý zlosťou nad prezývkou, ktorej sa nevedel zbaviť, lebo vOdeone raňajkoval naďalej, bol zamestnancom poisťovne Dunaj, vcentrále pre Slovensko aPodkarpatskú Rus na Ružovej ulici číslo 12. Po rokoch daromne zasielaných sťažností na generálne riaditeľstvo vBratislave ujo Alexander dosiahol, že ho preložili do Tatier, kde zmizol nenávratne vútrobách kežmarskej pobočky poisťovne.
Lörinczovci počuli, že starý pán zomrel pri náhodnom čítaní novín Slovenský Východ. Na jeho pohrebe nikto nebol. Otom, že ujo Alexander písal potajme básne, napodobeniny Adyho ľúbostnej poézie, sa Lojzi báči nedozvedel. Ujovu knižnicu predali apoézia poputovala do zberných surovín firmy Zoltán Lorber asynovia, za starou tehelňou neďaleko cigánskeho tábora. Uja preslávil jeho jediný čin voči štátnej moci. Raz vnoci zavesil ujo Alexander na chrbát bronzovej sochy svätého Václava ruksak, do ktorého napchal české noviny. Svätý Václav stál oproti tanečnej škole, zktorej sa ozývala fistula profesorky – un, deux, trois, aešte raz...“
Socha svätého Václava bola takpovediac pešiacka, pretože mesto nemalo peniaze na koňa, na ktorom by mal patrón českých krajín sedieť. Okolo obeda si všimli četníci, že niekto si nechutne vystrelil znárodného symbolu, apodaromnici hľadali vinníka.
Konečne prišiel redaktor Zárecký na svojej Škode-combi,po krátkom pozdravení poskladal siahovice do auta apovedal Lojzi báčimu: „Vyrovnám sa so synom, dobre, Lojzi báči.“
Lojzi báči súhlasil aredaktor ho odviezol domov, aby sa preobliekol. Posilnený pohárikom slivovice vyhľadal obvodný národný výbor. Úrad bol vbudove bývalej radnice. Trvalo mu hodnú chvíľu, kým našiel chodbu sčervenou šípkou, na ktorej stálo: Zbor pre občianske záležitosti, Košice-Sever.
Cez zavreté dvere počul sonórny hlas členky zboru: „S radosťou vítame nového občana, ktorému pri slávnostnom uvítaní do života želáme, aby rástol zdravý avmieri pre vašu radosť ašťastnú budúcnosť našej krásnej vlasti, Československej socialistickej republiky...“
Lojzimu bolo zrazu nevoľno aoprel sa ostenu. „Nemal som behať po tej prekliatej záhrade,“ preblesklo mu hlavou. Lapal po dychu aželal si iba jedno, aby sa pred dverami sobášnej siene nezosypal ako kôpka nešťastia. „Čo by si ľudia omne pomysleli? Anevesta, akurát ona. Vôbec ma nemá rada. Fiflena vyparádená!“
Lojzi báči sa už ďalej nevedel ovládnuť abez stonu skĺzol ako vrece otrúb na kameninovú dlážku chodby.
Lojzi báčiho nevesta sedela vkrikľavo zelenom kostýme medzi dvoma mladými robotníčkami, žmurkajúcimi od dojatia, spôsobeného práve tak Griegovou hudbou zopotrebovanej platne, ako aj predošlým príhovorom podpredsedníčky Zboru pre občianske záležitosti. Podpredsedníčka bola objemná osoba svysoko nadvihnutým poprsím, ktoré vďaka podprsenke vzdorovalo všetkým zákonom zemskej príťažlivosti. Cez poprsie mala zavesenú reťaz so znakom mesta Košíc, skoro takým istým, aký mestu udelil Vladislav, kráľ uhorský ačeský dňa 8. decembra 1502, čiže včase, keď – ako by sa výstižne vyjadril nebohý Dr. Kočí – Rabelais ešte pásol husi.
Anjelove nohy na košickom znaku, ktoré stáli mesto ďalších stotisíc dukátov, odrezalo rydlo moderného medirytca. Na mieste anjelských nôh sa ocitla päťramenná hviezda, čo zheraldického stanoviska nevyzeralo najhoršie.
Lojziho nevesta prešla pohľadom zreťaze, dvíhajúcej aklesajúcej sa spolu spoprsím podpredsedníčky, na topánky pionierov, ktorí mladým mamičkám odovzdali červené klince, vystužené drôtom, lebo kvety boli trochu zvädnuté. Muža si nevidela. Tóno sedel vzadu, vposlednom rade sobášnej siene, aona sa hanbila obrátiť, alebo pohnúť hlavou. Zbalíčka, do ktorého bol zakrútený jej prvorodený syn Alexander, sálalo intenzívne teplo. Nevesta sa nevedela dočkať konca nostalgicky sladkastej symfonickej básne. Podpredsedníčka podišla kprvému radu,podala všetkým mamičkám ruku azaželala im ešte raz zo srdca veľa šťastia.
Tóno vyšiel so ženou zo sobášnej siene anašiel otca na lavičke pri náprotivnej stene. Lojzi báči sedel sprevinilým úsmevom, ťažko dýchal apravicou si stieral pot zčela.
„Zameškal som, prepáčte, no nič, pokrstíme ho ešte, ako sa patrí! Počkajte, chvíľu si oddýchnem, schodisko je taká strmina. Tá žena dnuká hovorila tak dlho, že som tu vystál jamu, apreto som si sadol, reku, že si zdriemnem.“
Lojziho syn sa poobzeral, či pri nich nie je niekto zdispečingu, apovedal otcovi: „Poďme, otec, nerozprávajte toľko!“
Lojzi báčimu bolo nevoľno acítil bodavú bolesť pri obličkách. Synovu poznámku prehliadol. Ukazovákom žilnatej ruky hladkal vnuka po myšacozamatovom líčku avážnym hlasom povedal: „Bude zteba maratónec, Šanika. Nôžky máš dlhé, ponesú ťa ako strelu, ako Galambosa.“
Galambos, širokoplecí kolársky tovariš zKisvárdy, vyhral maratón štyri razy. Najprv vyhral bez tréningu peštiansky maratón apotom ho nominovali za Maďarsko do Košíc. Prebehol trať nemožným kŕčovitým spôsobom avyhral časom 2:48.25. Vberlínskom časopise Die Leichtathletik jasali: „Na svete sú dva velikánske maratóny, prvý vBostone adruhý vKošiciach.“
Pred budovou obvodného národného výboru, zktorej padala omietka, čakal na Lörinczovcov Tónov spolupracovník zdispečingu, inžinier Jano Zambor. Mal ísť spolu sTónom Lörinczom, novopečeným otcom, na futbal.
Vzduch nad mestom sa skoro nehýbal, lebo si doprial svoj zriedkavý oddych. Detonácie vkameňolome magnezitky boli jediné vzruchy rušiace kruhy spokojného svedomia košických občanov. Biely stĺp magnezitového prachu, podobný atómovej hube nad pacifickými atolmi, sa nechcel rozpustiť apohyboval sa pomaly ku kotline, kde omúči strechy domov.
Lojzi báči skrstným odviezli nevestu domov. „Choď po okružnej!“ žiadal Lojzi báči krstného. Krstný sa bez hundrania podriadil Lojzi báčimu. Lojzi báči schválne zvolil okľuku, takú dôležitú pre maratóncov. Lojzimu sa ešte vždy nechcelo veriť, že tadeto vtridsiatom prvom unikol Argentínčan Juan Zabala vedúcej skupinke bežcov.
Juan Zabala, ktorému už na piatom kilometri namerali vyvalení funkcionári 16: 17 min., Lojzi báči ho uvidel ako prvý zKošičanov, ak nerátame hluchonemého Nácka, ktorý sa večne motal po peróne. Zbohumínskeho rýchlika vyliezol maličký chlapík. Vyzeral ako sto primášov, nebyť pestrofarebného vlneného šálu avelikánskych rukavíc zo zajačej kožky. Nevedno, aké pasáty ho zaviali na zablatenú košickú stanicu. Exotický prišelec vširokých gaučovských nohaviciach sa šibko štveral cez koľajnice, preskakoval kaluže amláky plné mútnej vody. Kufre mu vliekol vychrtnutý dlháň scvikrom na konskom nose. Dlháň sa predstavil Lojzi báčimu ako pán Sterling, tréner bežeckého mužstva Argentíny. Celú delegáciu predstavoval on aJuan Zabala. Sterling žil vMníchove, ale po vypuknutí Republiky rád zdefraudoval väčšiu sumu peňazí apreplavil sa do Južnej Ameriky. VKošiciach mal bratanca, ktorý vlastnil autoservis, zastupiteľstvo pre Čs. zbrojovku, sklad pneumatík Michelin, Dunlop-Matador aelektrotechnickú dielňu Delco-Remy service. Argentínsky pár sa nasťahoval knemu. Tréner Sterling mal oko na mládencov sdobrými pajšľami. Hľadal ich po celej krajine stichou, priam metafyzickou zúrivosťou zberateľa nepolapiteľných motýľov vamazonských pralesoch. Zabalu našiel na ktorejsi zabudnutej estancii, kde dávali líšky dobrú noc. Začal sním pravidelne trénovať apostavil tréningy na hotových atletických orgiách.
Deň pred pretekmi sa Juan Zabala, sprevádzaný kuchárkou Sterlingovho bratanca Rózikou, pobral do Kaplnky sv. Michala pri gotickom dóme. Vpološere kaplnky sa pomodlil desať ružencov anapokon povedal nahlas: „Dios mío, ayúdame aque gane manana la carrera!“ Kuchárka kľačala vpatričnej vzdialenosti asvyvalenými okáľmi sledovala výbuch juhoamerickej zbožnosti. Lojzi báči vtedy do kostola nechodil, apreto čakal pred kaplnkou, vktorej nebol od matkinho pohrebu. Jej pátričky zčeského skla zJablonca nad Nisou mal schované vpísacom stole spolu s divadelným kukerom zpravej perlete. Po Zabalovej modlitbe sa všetci išli pozrieť na trať. Lojzi báči sa na Sterlingovho zimomrivého zverenca usmieval. Krpatému Argentínčanovi nedával veľa nádeje proti Galambosovi, Lotyšovi Motmillersovi, viedenskému Čechovi Kosinovi ainým matadorom. Vtoto pamätné sychravé októbrové ráno sa Lojzi báči dožil obrovského prekvapenia, lebo ním hlboko podcenený Juan Zabala vyrazil po výstrele zo štartovacej pištole ako tvrdohlavý bujak aviedol už vuliciach mesta, zbavený prenikavého chladu, ktorý robil Sterlingovi ukrutné starosti. Na desiatom kilometri mal Zabala náskok dvoch kilometrov pred ostatnými bežcami ana pätnástom kilometri sa inžinier Makovický chytal za hlavu avyľakane zvolal: „Lojzi, ochvíľu sa nám Argentínčan zrúti. Také diabolské tempo sa predsa nedá vydržať!“
Lojzi báči zmenil mienku, osvietený náhlym zásahom olympijskej prozreteľnosti, anamietol: „Zabala nie je človek. Sterling mi povedal, že beží ako transamerická lokomotíva. Všimni si tú prácu rúk. Prekrásne dýcha. Pri takejto ľahkosti kroku je škoda reči tratiť, že nedobehne.“ Inžinier Makovický si posunul filcový klobúk zčela anavrhol Lojzi báčimu: „Poďme za ním, lebo sa nám predsa len zvalí dakde do poľa avypustí dušu. Bol by ztoho škandál na škodu celej veci. Poďme za ním!“
Obaja si sadli do kabrioletu, požičaného Sterlingovým bratancom, apohli sa za vytrvalcom. Juan Zabala míňal obrátku ajeden uzimený vojačik mu stopol 1 : 19,10. Vojačik bol ako neveriaci Tomáš, sto ráz pozrel na hodiny, či naozaj idú. Juan Zabala sa nezadržateľne rútil nazad do Košíc, ktoré sa rysovali vdiaľke, zahalené do jesennej hmly. Snevídanou ľahkosťou vesloval šľachovitými rukami proti studenému vetru. Motorizovaná trojica stratila načas úplne prehľad amala dojem, že Zabalu nevdojak predbehli alebo že Argentínčan sa potĺka po poľných cestách aomylom odbočil zhradskej. Preľakli sa pri pomyslení, že Zabala beží nesprávnym smerom, na juh kštátnej hranici sMaďarskom, vzdialenej čoby kameňom dohodil. Lojzi báči sinžinierom sa hodnú chvíľu vozili hore-dolu medzi strniskami asbijúcim srdcom sa rozhliadali po okolí, ale po Zabalovi akoby sa zem prepadla. Vskutočnosti bol Zabala na tridsiatom kilometri, ato len ošesť sekúnd za platným svetovým rekordom na tejto trati. OZabalovi ani chýru ani slychu: zúfalí usporiadatelia netušili, že Zabalov náskok voči Galambosovi sa zvýšil na vyše šestnásť minút. Galambos si po celý čas myslel, že je sám na čele pelotónu, anetušil, že usporiadatelia, ktorí ho minuli, mávajúc rukami shurónskym revom „Zabala, Zabala“ aukazovali dopredu, že títo funkcionári naháňajú argentínskeho gauča. Celé mesto sedelo pri slávnostne prestretom stole, keď Juan Zabala vbiehal do hlavnej ulice. Bežal sám, bez ovácií abez kývajúcich fanúšikov. Naraz bol zmaratónu tréning, ktorý bežal Juan Zabala osamote, so zaťatými zubami aza hrozného bolestivého ticha.
Dr. Stanek sedel nad tanierom pariacej sa polievky, ktorú mu naliala Klárika. Mimovoľne sa pozeral cez okno ačakal, kým mu polievka vychladne. Uvidel Zabalu sbolestnou grimasou vtvári apovedal Klárike: „Zaujímavé, vždy sa nájde zopár bláznov, čo behajú po uliciach. Zaujímavý psychologický fenomén.“
Klárika si utrela ruky zodraté od prania do zásterky apostavila sa za doktorovu stoličku: „Pán doktor, Cigán to bude. Pozrite sa, čierny je ako žúžoľ.“ Dr. Stanek sa buchol do čela azakýval ukazovákom: „Klárika, čo to zase rozprávate. Cigán sa vám nenavlečie do trenírok ahlavne nebude lietať po hlavnej ulici ako splašený somár.“
Majiteľ košického likérového závodu Zoltán Schönherz si predtým vypil so svojimi kočišmi azavolal za Zabalom: „Jebem ti krstnú, lófasz!“
Odkedy Schönherzov syn, drvený oidipovským komplexom, odišiel ku komunistom azačal bojovať za vyslobodenie robotníckej triedy zpazúrov takých patriarchálnych vydriduchov, akým bol jeho otec, začal starý Schönherz piť ešte viac.
„Život bez slávností je ako dlhá cesta bez hostincov,“ vravel Schönherz, apreto podporoval maratónsku myšlienku, ktorá bola slávnosť bez červených zástav na robotníckom dome, čo ho dráždilo ako býka varéne.
Juan Zabala už nič nevnímal, len si vrúcne želal, aby sa skončilo jeho utrpenie, vrastajúce každým krokom ako bodajúci netvor, ktorý sa mu rýpal vboku. Kabriolet s prenasledovateľmi zastihol Zabalu dvesto metrov pred vchodom na ihrisko. Zastriekaný blatom, zaschnutým na svalnatých lýtkach, chrapčiac od bolesti, dobehol Zabala knebeskej bráne ihriska. Veľké kované vráta boli privreté avisela na nich hrdzavá reťaz so zámkou rozmerov oceánskej chobotnice. Zabala chvíľočku pobehoval okolo neočakávanej prekážky anakoniec sa rozhodol pre rýchly postup. Preliezol ohradu. Krikom zobudený správca ihriska otvoril Lojzi báčimu aostatným prišelcom bránu avpustil ich dovnútra. Na ihrisku ich takto bolo iba zopár. „Božemôj, byť pešiakom je vraj vpampe hanba,“ utrúsil Lojzi báči azreval na Makovického: „Čas mu zmerajte, pán inžinier! Čas, ale počkajte, kým prebehne čestné kolo!“
Inžinier finišoval na vylysenom trávniku hracej plochy apodarilo sa mu skoro súčasne so Zabalom pretrhnúť cieľovú pásku. Makovický poslal svoj klobúk ako bumerang ku košickému nebu azačal poskakovať ako posadnutý tancom svätého Víta: „Sem sa, ľudia,“ kričal na plné hrdlo, „rekord! Zabala vytvoril traťový rekord!“
JAPONSKÝ DIVÁN (úⱹ)
Na belasom podklade orámované políčka sozbrojencami aúradníkmi. Všetky drobné figúrky odúvajú líca ako pomocníci boha vetrov, ktorý ich vypustil zvreca na brehu ostrova vychádzajúceho slnka. Maliar porcelánu mal zrejme naponáhlo, pomáhal si šablónou achyby korigoval malou špongiou. Vslávnom kredenci jeho tety vPrešove stáli tri exotické čajové šálky spolu skrehkou cukorničkou. Keď sem-tam prišiel ktete Vilme na návštevu, zvyčajne ju poprosil, aby vybrala porcelánové šálky zkredenca adovolila mu ich na okamih zobrať do rúk. Teta Vilma vnekonečnej dobrotivosti matky piatich bratancov druhého stupňa sa ochotne podriadila jeho želaniu, atak tie tri japonské čajové šálky vybrala zkredenca veľkosti zámorského parníka apoložila ich opatrne na kuchynský stôl. Jakubko ich obdivoval astali sa mu akýmsi tajuplným objektom starobylých rituálov, ktoré boli schované za porcelánovou glazúrou čajových šálok. Teta bola zakaždým dojatá ahlboko pohnutá rozpovedala Jakubkovi opobyte svojho otca Júliusa, čiže Gyulu, vďalekej Jokohame: teta Vilma mala vlastne aj dôvod byť dojatá, lebo šálky, ktoré honvéd aneskorší legionár celý namyslený doniesol do Prešova, prežili síce druhú vojnu bez nehody, ale jej otec zmizol vPoľsku bez stopy.
*
Jakubov priateľ Jasuši Harumi – vždy ho volal len priezviskom Jasuši-san – mu vo svojom knihami beznádejne prepchatom domčeku – rabbit hutch, ako si to sám prezval – ukázal album sfotkami legionárskych návštevníkov Japonska po ich dlhej ceste cez komármi zamorenú Sibír nazad do sladkého Francúzska. Vzáhrade britského obchodného konzula stoja na zožltnutej fotke japonskí dôstojníci, opierajú sa orukoväte beštiálnych šablí amedzi nimi akosi šťúply generál Štefánik. Generál vôbec nevyzerá ako vojnový hrdina, skôr ako zarmútený intelektuál, ktorého mučí jokohamská zima, jej vlhkosť mu preniká do luteránskej duše anavyše ho akurát bolí žalúdok od zeleného čaju, ktorý mu ustavične ponúkajú japonskí hostitelia. Vgenerálovom výraze je viditeľný opatrný homo curativus – ana druhej strane vzorne zastrihnutého živého plota plechový výraz japonských služobníkov, poobliekaných – čuduj sa svete – vjukatách, letných kimonách sýtomodrej farby. Jakub sľútosťou konštatoval, že otec tety Vilmy stým frajerským úškrnom, ktorý privádzal Prešovčanky do extázy, ani na jednej zfotiek albumu nebol. Útechou mu ostala skutočnosť, že valbume chýbali tri dvojstrany – žeby bol na nich našiel Gyulu...?
*
Prvé zemetrasenie očakával ako cirkusovú atrakciu – a dostavilo sa vpodobe nervózneho chvenia, vibrácie sa postupne zmenili na postrkávanie štôsov kníh, poskakovanie ceruziek apier na plechovom stole vštudovni Tokijskej univerzity. Jakub sledoval dve knihovníčky sediace za nízkym pultom požičovne. Jedna znich sa bez slova zohla apodala kolegyni žltú helmu. Helma bola zumelej hmoty ažiarila novosťou. Jediný predmet, ktorý sa nedostal do pohybu, bola guma na Jakubovom stole: zrejme jej tektonický cisársky rez Japonskom – Fossa magna neurobila patričný dojem – na gume bola vytlačená ochranná značka: slon so vztýčeným chobotom apod ním Made in Germany.
Tokio zažilo dva apokalyptické údery vtomto storočí: veľké Kantó-zemetrasenie vroku 1923 akoberce zápalných bômb zamerických lietajúcich pevností vmarci 1945. Mesto doslovne zmizlo dva razy zpovrchu zeme, aby po krátkom čase súžasnou vitalitou adravosťou opäť povstalo ztrosiek.
Pred svätyňou Fukagawa Fudo mu bezzubá starenka ponúkala vojenský opasok zčias mandžúrskeho dobrodružstva. Neskôr sa pustila do rozhovoru: vstrašnej tektonickej kataklizme stratila skoro celú rodinu – tradičné drevené jednoposchodové domčeky sa rozpadli za niekoľko sekúnd apo celom dolnom meste sa začali šíriť kotúče ničivých požiarov, pred ktorými sa zúfalí ľudia schovávali do vĺn rieky Sumidy. Stará žena pozvala Jakuba – aké nezvyčajné gesto – do svojho domca postaveného po druhej svetovej vojne so zvyčajným zmyslom pre pokrok anevkus. Jakuba si uctila čajom Olong, schválne čínskym, anie domácim, japonským.
VKantó-zemetrasení zahynula aj japonská maliarka Tami Kuome, priateľka amerického básnika Ezra Pounda. Oboch spájalo dlhé priateľstvo počas spoločných parížskych rokov. VPoundovom Canto LXXVI stojí riadok venovaný pamiatke talentovanej abstraktnej maliarky: „... the hidden nest. Tami’s dream...“ Ezra Pound si uchoval jeden zjej kubistických obrazov až do roku 1944, keď Spojenci bombardovali Rím, adom, vktorom sa nachádzal obraz čarovnej Japonky, zmizol vplameňoch. Jej obdivovateľ Ezra jej však postavil pomník nehynúci...
*
Na brehu rieky Sumidy stojí Šin Kokugi Kan, nový národný štadión japonského tradičného zápasníctva sumo. Tohtoročnému jokozunovi, víťazovi turnaja sumo, odovzdali krištáľovú vázu zčeského skla. Úradník veľvyslanectva prečítal po japonsky so skvostným prízvukom venovanie vmene československého veľvyslanca Šmida, kývol hlavou zoči-voči mäsitému obrovi avložil mu do láb krištáľ zJablonca. Veľvyslancovu fotku si raz Jakub všimol vnovinách The Japan Times – súdruh Šmid sa včlánku poďakoval Sovietskemu zväzu za to, že nás oslobodili. Písal sa práve 9. máj.
Keďže veľvyslancov článok nesvedčil ozvláštnom publicistickom talente, venoval sa Jakub čítaniu vedeckej štúdie oštvrti Jošivara.
*
Istá Mrs. Seiglová zPennsylvánskej univerzity obetovala niekoľko rokov svojho života štúdiu dokumentov týkajúcich sa štvrte Jošivara. Táto milá puritánka húževnato študovala štatistiky Jošivary, kde sa od roku 1725 do roku 1787 nachádzali nevestince, ktoré pôsobili ako magnet na mužov všetkých spoločenských vrstiev éry Edo. Gejše vpočte 6 300 obsluhovali aobšťastňovali samurajov, kňazov, remeselníkov aobchodníkov. Pred bránami štvrte Jošivara stáli stráže, takže gejše aservírky ryže, mešimori-onna, utiecť nemohli ajediný úspešný útek snadšením zaregistrovala práve Mrs. Seiglová.
Japonci boli v18. storočí majstrami štatistiky aminiaturizácie: už vtedy! Vobchodných knihách zvaných saiken sohromnou pasiou zachytili všetky dôležité fakty oživote vJošivare: ceny surových rýb pokrájaných na jemné plátky, množstvo spotrebovaného líčidla alebo dokonca hypotetický objem milostných „štiav“. Darmo, vtomto smere sa Japonci nezmenili. Každý večer, keď Jakub vyberal poštu zo schránky rodiny Išii, našiel na dne zopár farebných reklám ponúkajúcich rôzne služby vtzv. krajinách mydla. Išiiho dcéra Ikuko Jakubovi povedala, že ešte nedávno sa masážne salóny abordely volali turecké kúpele – Japonci sa nikdy nestarali ogeografiu mimo vlastných ostrovov – a urazení Turci podali diplomatickú nótu, načo Japonci bez váhania zmenili názov týchto blahorodých zariadení. Keď sa Jakub vracal domov podzemnou dráhou Jama-note-sen, postojačky sa pozeral nadol do otvorených kreslených seriálov serotickým obsahom. Na sedadle nahnutí, zahĺbení nad nekonečne hlúpymi sadistickými výtvormi rýchlokresličov, sedeli úradníci na ceste do Gotandy, kde väčšinou musia prestupovať na iné spoje. Všemocný štát prstom cenzora vkomiksoch vyretušoval pohlavie aohanbie – ale čítajúcim mužom to zrejme neprekáža.
*
Tržnica Tsukidži no Uogaši, obrovská šupinatá opacha, rybia obluda, ktorú vlny tokijského zálivu vyhodili na breh: 22 hektárov, 15-tisíc predavačov, šoférov, účtovníkov arobotníkov v1 200 podnikoch. Ošiestej ráno začínajú aukcie – Jakubovi sa ta nikdy nechcelo, chrapľavé hlasy predavačov rýb poznal ztržnice vUene. Radšej prišiel vskoré predpoludnie, keď sa okolo stolov tlačili nákupcovia zreštaurácií sbystrým pohľadom na budúcu lahôdku. Aká to premena: japonská oceľ nemilosrdne aartisticky pokrája rybu na tenulinké plátky aJakub bol presvedčený, že ostrie noža civilizuje vnútornú živočíšnu energiu oveľa lepšie ako dlhé varenie vcelom severskom barbarstve. Sašimi sa rozopnú na drevenom podklade sintenzitou japonského vejára aJakub má slobodu voliť poradie rybích lupienkov hrajúcich všetkými odtieňmi od ružovej až po medenkastú farbu. Sanae mu zobrala zprstov paličky apodala mu jemnulinký plátok do úst ako dieťaťu. Takto si privlastnila samu podstatu japonskej stravy, ktorá spočívala vo vizuálnom zážitku, amedzi jednotlivými ďobnutiami zahrotených paličiek sa začínal rozhovor avýmena pohľadov od milenca kmilenke, od muža kžene, od matky kdieťaťu avždy vtom bol atmosferický náboj okolo tácky so sašimi, okolo podenkovej pominuteľnosti sveta. Jednému sa vyhýbal – ato tempura reštauráciám. Ich ťažký olejový zápach ho odpudzoval atento azda portugalský vynález vyprážaných rýb azeleniny či kreviet namáčaných vmúčnatej omáčke mu spôsoboval kŕče vžalúdku anepríjemne, napriek hojne roztrúsenému cukru, mu pripomínal celebrovanie „jabĺk vžupane“, aké Jakubovi ajeho bratom robievala mama vpiatok ako pôstne jedlo. Ako voľakedy hostia na karlovarskej kolonáde ponárali ruže do bublajúcej minerálky, tak namáčal Jakub kúsky papriky alebo rybieho mäsa do vriaceho oleja, ktorého farba sa za chvíľu nasýtila astemnela ako nebo nad chrámom Tsukidži Hongandži. Kdesi raz videl zmienku otom, že počas Požiaru dlhých rukávov vroku 1657 bola na pravé poludnie obloha čierna ako tuš maliarov ukiyo-e. Rúž na perách Sanae strácal lesk skaždým kúskom tempury vloženým za bariéru bielych, trochu pokrivených zubov. Jakub ju mal radšej, keď jedla sašimi alebo suši. Predavač-umelec krája rybu opatrne, sústredene apo každom reze utrie hranu noža do pripravenej handričky aešte raz do poskladanej servítky. Predavačove ruky, večne vlhké, vybielené od miesenia ryžových guliek, na ktorých uľpie rybí plátok, čím vznikne napätie medzi uvareným asurovým, bielym arybäcím – naschvál takto s „ä“, lebo táto samohláska akoby zvukomalebne zdôrazňovala vzdialenosť medzi ryžou zplošiny Musašino aúhorom ztokijskej zátoky. Sanae rada žartovala spredavačmi, ktorí väčšinou neprejavili, že neradi vidia peknú krajanku stým nechutným cudzincom, ktorý večne sniaka do obrovskej vreckovky arozhadzuje rukami tak, že zopárkrát prevrhne fľašu piva značky Kirin. Pivo sa šumivo rozleje po servítke adrevenom pulte pred výkladom-chladničkou svystavenými rybami, zktorých si hostia znalecky vyberajú. Sanae hryzká zubami ako hokkaidská šelma do kúska malej chobotnice aJakub sa shrôzou vracia do čias šogúnov Tokugawa, keď vydaté ženy mali zuby nalakované načierno ako bránu kpeklu, a nie krozkoši.
*
Jakubovi, ako každému cudzincovi – gaidžinovi vysvetlili japonskí kolegovia, že ich ženy sú plaché anevedia sa dohovoriť po anglicky. Už počas prvej spoločnej večere zistil, že sú to väčšinou ženy jeho spolustolovníkov, ktoré posmelené vypitým alkoholom vytasia svoju vpavučinách zamotanú školskú angličtinu adajú sa do rozhovoru. Angličtina bola pre neho akýmsi metajazykom, hlasným výrazom jeho najvlastnejšej nemoty, strašného ticha uprostred šumu cudzieho jazyka vobkľúčení tisícov ideogramov. Vnoci sa hĺbka ticha ešte zväčšila, lebo čínske znaky neónovo žiarili do zaľudnených ulíc Tokia. Roland Barthes píše otom, že bez znalosti jazyka ostáva vJaponsku ešte jazyk tela, aten je podľa neho uJaponcov bez „hystérie anarcizmu“. Chudák Barthes so svojou víziou jedinečnej „syntagmy tiel“! Otázkou pre Jakuba bolo aje, či znašej nemoty vôbec vnímame znaky, ktoré nás sexkluzívnou dôslednosťou vylučujú. Začal sa učiť hiraganu akatakanu, na čo mu Sanae povedala, že dosiahol úroveň prváka vpomocnej škole. Bolo mu ztej predstavy do plaču. Atá detinská radosť, keď po prvý raz preslabikoval nadpis na stanici vŠindžuku!
Dnes ráno mu Sanae doniesla vreckové vydanie novely Džuničiro Tanizakiho Naomi. Jakub to považoval za protiváhu Lolity, ktorú jej pred týždňom daroval (pričom zdôrazňoval, že je to Nabokovova najmizernejšia vec vangličtine – ruské veci bieleho aristokrata pokladal za lepšie). Dar aprotidar vpolovičnej hodnote – je to Sanae, ktorá sa drží železnej reguly spoločenského života, alebo sa Jakub mýli, popletený sociologickými úvahami rakúskych japonológov. Japonsko ako učebnica potláčanej nerovnováhy aSanae ako povrazolezkyňa, dokonale vycvičená vumení odstupu anadhľadu. Nezabudla mu povedať, že má vlastne radšej poviedky spisovateľa Nagai Kafu, lebo ten nikoho nenapodobňoval ako Tanizaki. Koniec koncov jeho hrdinka, polodieťa-položena, sa mala podobať americkej herečke Mary Pickfordovej aSanae sa strašne nasrdila, keď ju Jakub žartom nazval moga, výrazom éry Taišo pre „moderné dievčatá“. Vynadala mu do senilných hlupákov aodeň neskôr ho pozvala na prechádzku do okolia svahu Hidžiri, kde stál Jošimurov obchod so západnými hudobnými nástrojmi. Tanizakova Naomi mala vskutočnosti ako učiteľku tanca ruskú emigrantku Alexandru Šlemskú.
*
Poloha cisárskeho paláca vTokiu pravdepodobne nezodpovedala všetkým pravidlám geometrickej hry na šťastie. Ztoho dôvodu hlavná brána pôvodného zámku Otemon sa otvárala na východ, anie, ako by to malo byť, na juh – vďaka tomuto múdremu triku sa dostal posvätný vulkán Fudži-san na sever azlým duchom bola cesta do aluviálnej plošiny zahataná. Vodné priekopy okolo zámku vytvárajú hlboký odtlačok palca, najlepšie viditeľný zhora. Zo zepelínu firmy Fuji mu Sanae ukázala tú elegantnú špirálu vytvorenú obrannými valmi avodnými priekopami: písmenko hiragany „no“ bolo zvtáčej perspektívy ako na dlani.
Okolo priekop po rozhorúčenom asfalte zvyčajne behajú joggeri, väčšinou vskupinách. Občas prebehnú okolo členovia palácovej stráže, všetkých predbiehajú askandujú ako americký marines. Nekonečný prúd áut ataxíkov krúži okolo pôdorysu písmenka „no“ apalác zomierajúceho cisára je schovaný za granitom adioritom strmých obranných múrov, ktoré neboli nikdy nikým dobyté. Palác je nepohyblivé oko tajfúna, veľké nič, pred ktorým kapitulovali reformy isamotný kapitalizmus Nipponu. Jedine dvojitý most Nidžubaši vedie khermeticky uzavretej hlavnej bráne Seimon. Tento rok tam zasa prídu desaťtisíce zvedavcov, vlastencov, školákov astarcov abudú mávať zástavkami zoči-voči možno už novému cisárovi sjeho meštianskou manželkou, mlynárovou dcérou. Skoro ako vrozprávke od Pavla Dobšinského.
*
Najkrajší večer, na aký si vôbec vedel spomenúť, strávil sKuniko počas výletu do Kjóta. Úzkokoľajkou sa doviezli do Arašijami ana terase starobylej reštaurácie neďaleko nedávno zreštaurovaného mosta Togetsu sa spolu navečerali. Čerstvé bambusové výhonky uvarené vkatsuobuši-polievke chutili skvostne aKuniko jedla sveľkou chuťou. Bystrým pohľadom sledovala náprotivný breh, porastený aoki-kríkmi abambusovou húšťavou, nad ktorou vyrážali knebu hroty červených borovíc. Malachitovo zelená voda vširokej rieke sa pohybovala skoro nepozorovateľne alesná galéria sa vnej odrážala do abstraktných vzorov. Kawamoto si cenil tieto vzácne okamihy oto viac, že na konci turistickej sezóny bolo vArašijame skutočne hlboké ticho, sem-tam prerušované údermi vesla ohladinu. Pritom echo, ktoré vznikalo vďaka takýmto úderom, bolo akoby archaickou spomienkou na zašlé časy, keď zblízkeho Kjóta sem kchladivému toku rieky prichádzali mestskí aristokrati poobliekaní do hodvábu abrokátu, so svojimi ženami, konkubínami asluhami, aby sediac na rohožkách pri kalíšku saké obdivovali bielobu rozkvitnutých čerešní na brehu zbožňovanej rieky. Kawamoto sa obrátil ku Kuniko aospravedlnil sa: – Nemaj mi za zlé, ale nikde inde, len tu vArašijame je podvečerné šero také, ako keby ho naši predkovia vystrihli zjasnoty dňa atakýmto ľstivým spôsobom vytvorili ríšu pološera, ktoré najlepšie pristane krásnym ženám.
Kuniko sa začudovala: – Ako môžeš hovoriť opološere, keď sa ešte hladina trbliece amesiac vyšiel nad Kjótom?
Mesiac, aký gýč, povedal si Kawamoto správne predpokladajúc, že Kuniko voľakedy vcollege čítala Tanizakiho Chválu tieňa, ato pravdepodobne zdonútenia starého učiteľa japonskej literatúry, ktorému záležalo na klasických hodnotách japonskej estetiky. Kuniko lichotilo, že jej profesorský milenec sa sňou baví oTanizakim, ktorého poučky nemala rada. Koniec koncov na college sa ako sedemnásťročná skôr zaujímala omilostné romány ako ozanaftalínovaného Tanizakiho. Tak si ho predstavovala vošúchanom pláštiku, aké mali predvojnoví poštári, stvrdiačikom na hlave asnevyhnutným dáždnikom: fuj, aký to estét. Šero sa jej skôr spájalo so spomienkou na spálňu rodičov sveľkosťou šiestich tatami. Úzky pruh svetla prenikol do miestnosti, len keď sa otvorili posúvacie dvere ajemný prach sa vznášal nad večne vlhkými tatami. Počas dlhoročnej otcovej neprítomnosti sedávala mama Kuniko vkúte apočúvala rádio. Rádio vtej tme skoro nebolo vidieť. Vpološere spálne svietilo tajuplné zelené magické oko astaromódne rádio vrčalo ako pradúca mačka.
Ztoho rádia si mama vypočula do pološera spálne vstupujúci cisárov hlas, oznamujúci vtakmer nezrozumiteľnom dvornom jazyku kapituláciu Japonska pred strašnou zbraňou Američanov. Mama Kuniko sedela skrčená pri rádiu, zmenšená na polovicu, ajej telo akoby bolo stratené vdiskrétnom pološere. Neveriac vlastnému sluchu si snevypovedateľnou hrôzou vsrdci vypočula ten osudný, obsahovo celkom nepochopiteľný prejav cisára Hirohita. Američania vyhrali túto dlhú hroznú vojnu avjej srdci bolo ticho ako po jednom zhrôzostrašných náletov.
Ošesť rokov neskoršie vstúpil do pološera izby otec Kuniko svyholenou lebkou, oblečený do vatovanej kazajky sveľkým číslom na chrbte, ktorú dostal od ruskej správy zajateckých táborov. Otec sa sklonil kmatke apohladil ju mlčiacu po vlasoch zviazaných do prísneho venčeka. Matka Kuniko zavzlykala abez slova odišla do kúpeľne, napustila do vydrhnutej novej kade horúcu vodu ana drevený stolček položila nové, ešte nikdy nepoužité frotírové uteráky. Keď otec vošiel do kúpeľne, obrátila sa aakoby zahanbene rýchlo opustila maličkú miestnosť, utiekla do kuchyne, kde začala chystať večeru. Otec sa ponoril do horúcej vody azčasu na čas sa potápal ako zmyslov zbavený. Matku však nezavolal, aby mu prišla dočervena vydrhnúť chrbát tak, ako to robievala každý večer po ich sobáši. Začínal pociťovať tieseň absurdnej hanby za to, že bol tak dlho neprítomný aže celé povojnové obdobie – oktorom otec nič nevedel – musela matka stráviť sama. Bolo mu, akoby bol býval zradil svoju mladú ženu, adôvod tejto zrady mu nebol dosť jasný. To, že bez vlastnej viny padol do ruského zajatia, ho vjeho očiach neospravedlňovalo. Celé roky zajatia si lámal hlavu nad tým nemilosrdným osudom, ktorý mu bol súdený, akaždý deň si vravieval, že musí prežiť za každú cenu anepodľahnúť zvodom fatalizmu.
Zahalený vnovom kimone sa vrátil kmatke, ktorá trpezlivo čakala vkuchyni. Po celý čas, čo lakovými paličkami pomaličky naberal hrudky ryže, mu tiekli po vyholených lícach veľké slzy. Matka neplakala, ale podopierala si špicatú bradu ozaťatú päsť pravej ruky. Po večeri šli spolu do spálne, pričom matka podopierala otca, ako keby prišiel ťažko ranený nazad ztej vzdialenej neskutočnej Sibíri, oktorej sa jej snívali tie najpodivnejšie sny, ako ten posledný, tesne pred návratom jej muža zo zajatia. Snívalo sa jej, že stojí na ľadovej kryhe, ktorá sa rýchlo pohybuje po morskej hladine. Pred sebou vidí strmý násyp sruskými bunkrami, medzi jednotlivými balvanmi na pobreží sú visiace mostíky zhrubých povrazov ana jednom stojí, kymácajúc sa vo vetre ahľadajúc rovnováhu, jej muž vuniforme japonského infanteristu. Zúfalo sa pokúšala na seba upozorniť, mávala rukami ado vetra vykrikovala zdrobneninu jeho mena. Jej muž sa snažil porozumieť, ale šum príboja prehlušil matkine zúfalé výkriky. Infanterista sa nato obrátil,vyškriabal sa na obrovský žulový balvan aľahol si naň. Kryha sa začala pod matkinými nohami zrazu roztápať. Ľad začal praskať atrhliny sa vyrojili ako pavučina po ľadovej ploche. Matka si musela kľaknúť od strachu, že sa ľad začne lámať na kúsky. Morská voda sa začala prelievať cez ľadovú kryhu, ktorá sa čoraz viac ponárala pod hladinu. Na brehu sa naraz vyrojili stovky vojakov vuniformách, ktoré pripomínali ruské, ale matka si vtom zmätku nebola istá akoniec koncov sa musela sústrediť na to, aby ju vlny nezmietli. Japonský infanterista sa kŕčovito rozosmial azrazu zmizol včierňave ľudských tiel medzi bunkrami.
*
Vposlednom čase už aj niektorí Japonci píšu, akoby vyrástli vTexase. To však slečna Finnegannová vo svojej nekonečnej naivite nevie, chúďatko. To, čo mi dala, Faulkner nie je, kdeže. VJaponsku prekladáme všetko, čo sa našim agentúram dostane na stôl ačo už malo úspech vAmerike alebo vEurópe. Neznámeho autora unás nik nechce, najlepší sú takí, ktorých už oslávili pred niekoľkými mesiacmi vParíži alebo New Yorku. Takí majú nádej na úspech. Celý ten knižný trh sú spojené nádoby, aslečna Finnegannová mi dá zlú kriminálku, ktorá vAmerike asi tiež nemala očakávaný úspech.
Dnes ráno som čítal vYomiuri Šimbun, že predseda Komunistickej strany Japonska Nosaka sa dožil stovky. Vlastne unás to nie je nič zvláštne, milá slečna Finnegannová. Zaujímavejšie je, že tento veterán straníckych intríg menuje ako svoj celoživotný vzor spisovateľa Akutagawu Ryunosukeho. Tohto slávneho prozaika, slečna Finnegannová, nepoznáte, ten vedel písať, anie ten váš južan so svojimi vraždami vpodzemných garážach ana opustených benzínových čerpadlách. Sme to čudná krajina, viete si predstaviť, že by sa Trockij alebo Dimitrov dožili stovky, ťažko, všakže. To sa môže – skoro logicky – stať len súdruhovi Nosakovi. Aha, skoro by som zabudol, spisovateľ Akutagawa spáchal samovraždu, na ženský spôsob by som povedal, zhltol celú ampulku uspávacích práškov.
Ale Nosakov život, to by bol materiál na román alebo kriminálku. VTokiu skončil súkromnú Keio univerzitu. Tam sa musí študovať, ak sa človek chce dostať hore, najlepšie vsúkromnom sektore, banky, poisťovne afinančné inštitúty. Nosaka nedoštudoval, odišiel do Londýna po tom, čo vstúpil roku 1913 do odborového zväzu Yuai-kai. Vypukla prvá svetová vojna aNosaka vstúpil do Komunistickej strany Veľkej Británie. Cez Moskvu sa – vyhostený zBritánie – vrátil vroku 1922 do Tokia. Bol pri tom, keď starší súdruhovia založili Komunistickú stranu Japonska. Po vojenskom puči roku 1928 ho zavreli, podobne ako stovky jeho spolusprisahancov. Odva roky je už vMoskve, sedí vjednej ztých anonymných kancelárií, kde agenti abyrokrati Kominterny usilovne asnadšením chystali svetovú revolúciu – aešte nevedeli, že súdruh Džugašvili ich dávno všetkých zradil.
Nosaka mal zpekla šťastie, verte mi, slečna Finnegannová. Vtedy ľudia jednoducho mizli podľa pravidiel hry, ktorej chýbala akákoľvek logika. Nosaka má šťastie ako celý svoj prekliato dlhý život. Japonec nebol vMoskve až taký dôležitý. Kominterna sa zdôvodov imperialistickej tradície viac zaujímala oČínu. Naši otcovia, ktorí skončili vMandžusku vruskom zajatí, zažili Nosaku ainých zradcov ako usilovných učiteľov novej ideológie. Nosaka bol niečím ako pedagógom svetovej revolúcie avtedy veril, že jeho žiaci, vojnoví zajatci, sa vrátia do vlasti adovedú revolúciu do víťazného konca. Ale zMandžukua neviedla priama cesta domov. Pedagóg strany Nosaka je vyslaný do severnej Číny. Matka strana vie, čo sním. Skúsený človek, vojak strany, prejde pešo tisíce kilometrov apresúva sa, zjedného zajateckého tábora do druhého. Provincia Šaanxi je nekonečná, bez konca. Nosaka stojí stovky hodín pred otrhanými vojakmi, pred tým, čo sa voľakedy nazývalo cisárska armáda, pred ktorou sa triasli národy Východnej Ázie. Má snimi súcit, veď jeho druhý životný vzor je Fudžimura Misao, žiak strednej školy, ktorý spáchal fenomenálnu samovraždu, keď v roku 1903 skočil do vodopádu Kegon vprefektúre Točigi. Vliste na rozlúčku so spolužiakmi arodičmi napísal, že úpenlivo chcel vyriešiť otázku ozmysle nášho pozemského života, apreto sa rozhodol dobrovoľne zneho odísť. Nosaka bol ztoho dojatý, vtomto nebol iný ako desaťtisíce jemu podobných. Teraz ich však mal pred sebou vpodrepe včínskom prachu.
Súdruh Nosaka, potenciálny románový hrdina, slečna Finnegannová, nemal pochybnosti, aak ich mal, zahnal ich ako nepríjemný hmyz. Viem, že by som to mal raz porozprávať Jakubovi, ten má skôr predpoklad, aby Nosakov životopis pochopil auznal, že ide oprvotriednu románovú látku. Teraz, keď sa vjeho ďalekej domovine rozsypal komunizmus, či čo to bolo, ako domček zkarát. Zamatová revolúcia, po japonsky „biródo kakume“. Znie to absolútne nemožne!
Súdruh Nosaka vie dnes ako storočný starec, že permanentná revolúcia je vkríze, ale socializmus nám ostane zachovaný avráti sa nazad na správnu cestu. Súdruh Nosaka to musí vedieť po ôsmich povojnových rokoch vburžoáznom parlamente, vHornej snemovni, kde ho jeho verní zvolili štyrikrát. Ale Nosaka bol tvrdohlavý, po Stalinovej smrti sa pohádal smoskovskou centrálou. Aparátnici zinformačného byra sa vtedy museli pasovať spartizánskym vodcom Brozom-Titom amaličký Nosaka vďalekom Japonsku bol jednoducho zbabelým konformistom, ktorý sadol na lep McArthurovi ajeho japonským nohsledom. Zjeho bývalých žiakov sa stali budovatelia povojnového Japonska. Viete si to predstaviť, slečna Finnegannová, po vojne sa všetci snažili prežiť, ato vsúlade snovými pánmi, acelá generácia mala naraz vymazanú pamäť amá ju dodnes. Viete, čo robí dnes súdruh kominternista aneposlušný člen strany, jej predseda ačlen parlamentu pán Nosaka? Býva vmeštianskej štvrti Denenčofu Hončo amaľuje akvarely. Už podľa novín vystavoval, ato so značným úspechom. Jeho témy sú napospol harmonické krajinky, vŕšky vhmle, anajmä rád maľuje vbelasých farbách vodopády. Nad vodopádom sa klenie dúha, pre súdruha Nosaku symbol nádeje. Aešte vnovinách stálo, že má päť vnúčat akaždému knarodeninám akNovému roku namaľoval akvarel skaligrafickým venovaním. Ak máte chuť, slečna Finnegannová, mohli by sme spoločne ponúknuť tento životopis nejakej agentúre. Má niekoľko verzií, ako každý životopis, zvlášť vprípade bojovníkov za lepší zajtrajšok.
Esterházyho lokaj (úⱹǰ)
Tri písmená sprevádzajú nevedomého Izáka Abelesa z Eisenstadtu: NFE. Znamenajú Nikolaus Fürst Esterházy. Táto triáda je umiestnená uprostred kovového filigránu brány kaštieľa, merajúcej dvanásť stôp do šírky advadsaťdva do výšky, vCisdanúbii je vytesaná do pieskovcových míľnikov pozdĺž cesty medzi Viedňou aEsterházou, zmeravela vkamenných reliéfoch nad rodinnými erbmi zavesenými na múroch kaštieľa, opery, divadla, jazdiarne, hostinca, kaviarne, je vyšitá na chrbtoch lokajských plastrónov ahusárskych dolománov.
Izák však netušil, že tieto tri písmená ho budú sprevádzať skoro celý život. Písmená, ktoré boli zhotovené raz stakmer starorímskou prísnosťou, inokedy spríslovečnou rokokovou hravosťou, takže takmer splývali so spleťou ozdobných girlánd divého viniča. NFE ho bude sprevádzať po celý jeho čudný život, od jeho dnešného sedemnásteho roku až do smrti, vzdialenej presne štyridsaťtri rokov. Písmená ho budú sprevádzať sneobyčajnou dôslednosťou, ktorú si Žid Izák vysvetlí raz ako priazeň osudu, inokedy ako fatálny náznak skazy, úpadku aosobného nešťastia.
Vhostinci vSzéplaku, vzdialenom hodinu chôdze od kaštieľov vEsterháze, boli písmenká vyryté do steny cínového pohára naplneného vodou, ktorý mu podala usmiata slúžka hostinského Borosa, kniežacieho zamestnanca.
Hostincom sa Izák, prirodzene, vyhýbal, ale vdeň jeho sedemnástych narodenín bola krutá horúčava, vzduch nad hradskou sa chvel, muchy acikády, zalezené do tieňa, bzučali vrezavej tónine okolitého kniežacieho lesa. Izák išiel po hradskej celkom sám, lebo vtakýto čas akoby všetko zmeravelo – okrem sedliakov na panských robotách. Kniežací dvor, úradníci, dôstojníci alokaji, všetci boli ukrytí vchladivých miestnostiach obrovského kaštieľa, postaveného vmočaristom kraji, plnom trasovísk ajazier.
Vôľa kniežaťa, sústredená do troch osudných písmen, pohla armádou nevoľníkov, želiarov, slobodných kolonistov izďaleka najatých remeselníkov, aby sa pustili do namáhavého podujatia, hrdlačili, dreli vzdanlivo sizyfovskom úsilí premeniť túto divočinu na kniežaciu záhradu Eden, na refúgium esterházyovskej rozkoše. Jednoducho to, čo udivení súčasníci opisovali ako Deliciae Hungarorum akaštieľ sám nazvali „uhorské Versailles“, azda nebolo ani tak ďaleko od pravdy. Koniec koncov knieža mal ročný príjem 600 000 florinov, čo bolo viac ako batthyányovských 450 000, oveľa viac, ako mali Pálffyovci alebo Csákyovci, ale vkaždom prípade mali Esterházyovci menej ako kniežatá Lichtensteinské, ktorým ich obrovské panstvo prinášalo ročne 900 000 guldenov. Vcelom Uhorsku sa sEsterházym nemohol merať nikto: kaštieľ vybudovaný vEsterháze na mieste zvanom kedysi Süttör stál dvanásť miliónov guldenov abol veľkolepým gestom, aké nemalo obdoby vdejinách svätoštefanských krajín.
Akú predvídavosť prejavil Pál Esterházy, keď si dal po tureckých vojnách roku 1683 vymerať od slávnej komisie Neoacquista vo Viedni práve túto dunajskú divočinu, plnú lovnej zveri adobiedzajúceho hmyzu. Nebol to len rozmar barokového kniežaťa, lebo zemepán inklinoval skôr kveľkolepému, do detailov premyslenému gestu, akým by on avšetci jeho potomkovia mohli celému Hofburgu, ba celej ríši ukázať vlastnú veľkorysosť apredovšetkým rodovú, dedičnú príslušnosť kmagnátskemu stavu. Princa Esterházyho poháňala vlastná veta „Čo môže cisár, môžem aj ja“ – amožno práve preto lipol svášňou tvorcu zázrakov na svojom novom sídle, postavenom na mieste svojej starej loveckej chaty vSüttöre.
Mladý Žid Izák cítil, že má pred sebou akúsi rajskú záhradu – „der goiše gan-eden“, ktorá sa mu bude ťažko dobýjať. Veď tam dnu nebolo pre neho miesta. Jeho súverci zgeta vEisenstadte sa iba zriedkavo dostávali do priestorov kniežacieho sídla obohnaného tehlovým múrom, po ktorom lozili tisíce jašteričiek, vrtko loviacich horúčavou zmalátnený hmyz aodpočívajúce motýle, hýriace farbami.
Pravda, na Nový rok, na Veľkú noc ana svätého Martina, vždy jedenásteho novembra, chodilo predstavenstvo Izákovej rodnej obce platiť dane aodovzdávať dary kniežaťu. Každému sa pritom ušlo: komorníkom, účtovníkom, vrátnikom, lokajom, dokonca aj obyčajným sluhom. Koniec koncov svätý Martin zTours bol patrónom esterházyovského panstva aŽidia vedeli, čo sa patrí.
Na svätého Martina sa predstavenstvo oblieklo do čistého avedené červenovlasým ctihodným Abelesom odišlo do Esterházy. Židia vstupovali do kaštieľa bočnou bránou, cez ktorú chodievalo služobníctvo advorní dodávatelia.
Ako prvému sa od Abelesa dostalo náležitej pozornosti územčistému vrátnikovi, ktorý im nakázal, aby mali chvíľu strpenia, avykázal im miesto pred strážnicou, vktorej si konali službu dobre chovaní kniežací pandúri vmodrých uniformách so zlatými prackami. Pandúri si zvedavo obzerali židovskú delegáciu: traja muži stredného veku vkaftanoch sdlhánskymi bradami stáli vrohu nádvoria, vykázaní do tieňa, kde boli nedosiahnuteľní zrakom okoloidúcich. Po hodnej chvíli prišiel kŽidom úradník hlavného slúžneho Rahiera avyzval ich, aby ho nasledovali do jeho kancelárie. VRahierovej pracovni sa každoročne konalo to nekonečne dôležité stretnutie židovských reprezentantov snedôverčivým slúžnym.
Hlavnému slúžnemu Rahierovi bolo krátke stretnutie dosť nepríjemné, ale bol si vedomý dôležitosti celej transakcie vočiach svojho urodzeného chlebodarcu kniežaťa Nikolausa Josepha Esterházyho, Nemcami nazývaného už za jeho života „der Prachtliebende“ aMaďarmi „fényes Miklós“.
Vždy keď mal pred sebou esterházyovských Židov, hovoril snimi potichu ačo najmenej, akeď sa pokúšali odovzdať mu osobný dar, kývol rukou apodriadený kancelársky úradník zobral malé safiánové puzdro avložil ho do orechovej skrine zabudovanej do steny Rahierovej kancelárie.
Slúžny Rahier sa musel starať nielen otisícoraké veci análežitosti najvyššieho významu, ale aj ospory pre neho zdanlivo bezvýznamné. Musel sa venovať zdĺhavým prípadom, akými boli jednačky so židovskou obcou reprezentovanou schutzjudom Abelesom, či otravné, ale ľahko riešiteľné zákroky vo veci všelijakej „hávede“ – ako vravieval Rahier – Cigánov, vandrákov, lumpov apobehajov.
Židovská trojica stála oproti hlavnému slúžnemu, ponížene žmolila vrukách okraje špicatých klobúkov. Esterházyovskí Židia ich ešte stále nosili, kým vo Viedni aviných veľkých mestách sa už bohatí Židia odvážili obliekať šaty, aké prináležali len mešťanom.
ORahierovi sa hovorilo, že je nepodplatiteľný, čím sa odlišoval od mnohých iných úradníkov panstva aod služobníkov esterházyovského dvorného štátu. Alois Rahier prišiel do Esterházy pred piatimi rokmi, po tom, čo vBenátkach podpísal sjeho excelenciou pracovný kontrakt sdvojročnou výpovednou lehotou. Rahier mal silný taliansky prízvuk azriedkakedy zvýšil hlas. Bol posadnutý maličkosťami anajväčšmi ho vedeli nasrdiť nedôslednosti amizerný kancelársky štýl jeho priamych podriadených, prokuristu Erwina Meckela apisára Frantza Ponitzkého. Koniec koncov ukončil bakalárske štúdium na starobylej univerzite vSiene ateraz musí sedieť vtomto nevýslovne otravnom hniezde plnom odporných komárov aneschopných domestikov. Rahierove najkrajšie okamihy nastali vždy vtedy, keď sa knieža náhle rozhodol opustiť Panóniu avydal rozkaz. Napríklad takto:
– Rahier, dajte všetko potrebné zabaliť do ľahkého koča, ide sa do Viedne... – Obrat na podpätkoch aknieža dodal: – Hlavne nezabudnite na písomnosti týkajúce sa nášho dedičského sporu smestskou radou vŠoprone.
Hlavný slúžny vtakýchto okamihoch od radosti takmer upadol do bezvedomia acelé svoje vzrušenie zakrýval akousi odmietavou nevrlosťou:
– Vaša excelencia, nemali by sme stým výletom do Viedne trošku počkať? Rád by som vám pripomenul, že máme veľa nedoriešených otázok, apredovšetkým nie je uzavretá správa nášho hlavného účtovníka, týkajúca sa opravy strechy bábkového divadla. Ale, prirodzene, ak si to vaša excelencia želá, hneď rozkážeme štalmajstrovi, aby všetko ako treba nachystal, azajtra ráno už môžete raňajkovať vkoči. Atie dokumenty zoberiem, spoľahnite sa.
Rahier vedel až veľmi dobre, že knieža nelenil akontroloval všetky výdaje atrovy sbohorovným pokojom aso sklonom ksuchopárnosti, čím sa Esterházy zásadne líšil od jeho predošlých zamestnávateľov vToskánsku, malých grófov de Vecchii vkomúne Radda, vkraji, ktorý Rahier miloval. Tam dozrievalo rubínovo červené víno Chianti. Načo sa len dal zlákať vidinou vyššieho zárobku amožnosťou sprevádzať svojho pána na cestách po cudzine? Vprvom rade mu však ležal na srdci dvorný život vHofburgu. Ten ukájal jeho voyeurizmus askoro hochštaplerský talent vyžívať sa vtieni kniežacej existencie silúziou vlastnej dôležitosti.
Bolo zrejmé, že význam slúžneho bol vlastne definovaný vEsterháze, vEisenstadte alebo vo viedenskom paláci rodiny Esterházyovcov na Wallnerstrasse. Esterházyovský kozmos medzi Esterházou, Prešporkom aViedňou mu vtomto najvnútornejšom okruhu určil medzi slúžiacimi avernými dušami ten najvyšší post, aRahier mal tak pod sebou rad hausoficierov, ktorí mali dokonca taký istý ročný plat ako on, vyše 650 guldenov. Jeho slovo musel poslúchnuť vrchný koniar, hlavný kočiš, knihovník, vedúci vínneho sklepu, dvaja osobní kniežací sekretári, čalúnnici, dekoratéri, maliari, natierači, štukatéri, hodinári ahlavný kuchár skuchynským mužským aženským personálom. Podobne mu išli poruke šesťdesiati livrejovaní služobníci, celá armáda sluhov, paholkov, jazdcov, poslíkov apoštárov, psovodov, sokoliarov, záhradníkov, murárov atesárov. Rahier musel zbehnúť dolu točitým schodiskom na hlavnom priečelí kaštieľa vEsterháze, kde ho už čakali osobní sekretári jeho výsosti, páni István Virágh aJohann Seedoch. Rahier zastal na poslednom schodíku, teda stál vyššie ako sekretári, apodal Virághovi list so slovami:
– Dbajte na to, aby odpoveď prišla už zajtra podvečer. Jeho excelencia si to tak želá!
Sekretári sa ľahko uklonili, nasadili si trojrohé klobúky, poklusom obehli fontánu sbohom Neptúnom anereidami apri hlavnej bráne odovzdali list už pripravenému husárovi-poštárovi. Ten si list skniežacou pečaťou po vypočutí inštrukcií hlavného slúžneho Rahiera vpodaní oboch sekretárov strčil do malej koženej kapsičky prišitej kopasku. Husár sa vyšvihol do sedla. List poputoval po kniežacej hradskej medzi poštovými zastávkami Oedenburg, Oggnau, Eisenstadt, Grosshöflein, Wimpassing azakončil svoju púť ešte vten istý deň vrukách adresáta vo Viedni.
Slúžnemu prináležalo právo otvárať časť korešpondencie od známych odosielateľov azvlášť rád tak robil pred sekretármi Seedochom aVirághom. Tí stáli vúctivej vzdialenosti atrpezlivo vyčkávali, kým zaznie suchý praskot lámanej pečate odosielateľa, aticho čakali, kým hlavný slúžny Rahier rozhodne oďalšom osude listu analožení sním. Listy, ktoré si vyžadovali dišputu skniežaťom, sekretári nikdy do rúk nedostali, tie si Rahier ukladal pod sklené ťažidlo, ktoré dostal predminulú zimu od červenovlasého Abelesa. Abeles tušil, že ťažidlo zmuránskeho skla je presne ten druh pozornosti, aký dobre padne Rahierovi. Vo vnútri sklenej pologule boli miniatúrne oleandrové kvety, biele, ružové alososovo červené. Presne také, aké rastú pri zaprášených cestách vToskánsku, odkiaľ pochádzal Rahier. Vtedy však Abeles očakával, že im Rahier žiadosť oprístavbu kdomu vgete stroho odmietne anechá ich prísť ešte raz, aby podali nanovo formulovanú požiadavku.
Rahier celú žiadosť ešte raz pred židovským triom nahlas prečítal, vyslovoval pritom všetko vláčne, akoby vychutnával tento pre neho bezvýznamný dokument. Trvalo teda dva roky, kým kniežacia kancelária blahosklonne povolila plánovanú aprepotrebnú prístavbu kAbelesovmu domu, vktorom sa tiesnilo viac ako štyridsať ľudí. Židovská obec asám Abeles ako hlavný poplatník dali kniežacej kase osemdesiat florinov (dary nerátajúc) aobe strany – Židia aj ich panský náprotivok, slúžny Rahier – boli spokojné. Treba ešte pripomenúť, že Rahier napočítal predstavenstvu židovskej obce zameškané percentá, čo Židia prijali bez hlesnutia ako hotovú vec.
Izákov ujo, červenovlasý Abeles, si už za tie roky obchodného aúradného styku shlavným slúžnym Rahierom zvykol na náhle zvraty astrohý tón. Na jednej strane sa vpodstate dalo dopredu dobre vypočítať, čo slúžny od židovskej obce očakával, lebo bol realista anemal prehnané predstavy oobrovskom bohatstve, nahonobenom malými obchodníkmi, podomovými predavačmi, krajčírmi, nájomcami kniežacích páleníc, kníhviazačmi, predavačmi stužiek, všakovakých perličiek aozdôb, predavačmi hrncov atanierov, okuliarov astarého šatstva. Rahier vedel odhadnúť úspory azisk potulných skupovateľov starých kožiek ahandier, ako aj obchodníkov srožným statkom akoňmi, kde sa dali predpokladať väčšie zisky. Podaktorí Židia už mali malé obchodíky, ale väčšina navštevovala trhy vo Viedni, Wiener-Neustadte, vŠoprone avPrešporku.
Žid, podomový predavač alebo priekupník musel zaplatiť clo pred mestskými bránami vŠoprone avPrešporku, ďalej mýto na Váhu ana Dunaji. Trhové dni dávali Židom možnosť ostať za mestskými hradbami od pondelka do piatka, pričom si museli za pár grajciarov prenajať príbytok umešťanov alebo krčmárov. Tí im dali nocľah vkomôrkach bez okien alebo vzadu vmaštali, oddelene od iných pocestných, ktorých stihli prichýliť na noc.
Hlavný slúžny Rahier je muž so zdravou predstavivosťou. Má tridsaťjeden rokov. Po ukončení právnických štúdií vďalekej Siene bol tri roky zamestnaný vstarobylom bankovom dome Monte dei Paschi. Zbanky odišiel na vlastnú žiadosť, čo jeho vtedajší predstavení zobrali sistým prekvapením, lebo neradi strácali takého svedomitého ausilovného úradníka.
Čas strávený na rodinnom statku De Vecchii, kde sa musel hádať spaholkami asrobotníkmi vo viniciach, boli pre Rahiera na jednej strane utrpením ana druhej strane si mohol vyskúšať účinok priameho vykonávania moci vtej najprimitívnejšej forme.
Na statku si zvykol na ťažké vína atučné salámy, aké vedia vToskánsku robiť dedinskí mäsiari. Zvlášť si pochutnával na saláme zdiviačieho mäsa, akej nebolo páru vcelom rakúskom mocnárstve. Apreto keď sa raz knieža obrátil na Rahiera sprosbou, aby zohnal dobrého pomocného kuchára, slúžny nelenil anapísal svojmu bývalému kolegovi, prokuristovi bankového domu Monte dei Paschi Guidovi Scartozzonimu: dlhočizný list pripomínal skôr receptár ako prosbu opriateľskú službu. Scartozzoni nelenil, dal si na veci záležať. Behal od jedného reštauratéra kdruhému. Nevynechal ani mäsiarov, pekárov apredmestských krčmárov. Ba čo viac, informoval sa aj utrhovkýň pred Kostolom svätého Dominika. Tie boli obdarené nielen ostrým jazykom, ale podľa potreby chodievali variť do meštianskych domov počas veľkých hostín. Ich jemné jazýčky boli zrazu najprísnejším meradlom pri vyváraní ťažkých jedál, akými sa sýtili sienski mešťania.
Knieža si síce pôvodne prial francúzskeho kuchára, ale Rahier sa mu zdal lepším prameňom informácií oskutočných kvalitách talianskych božstiev varešky aobracačov ražňa. Slúžny Rahier vložil všetky svoje nádeje do Guida Scartozzoniho, sktorým mal tie najlepšie skúsenosti, čo sa týka jedla ažien. Prokurista zháňal oboje priam sposvätným zanietením. Rahier chcel silou-mocou talianskeho kuchára. Ten by mal zatieniť slávu Françoisa Duvala, bývalého hlavného kuchára kniežat Lichtensteinovcov. Duvalovi sa ročne vyplácalo zdôstojníckej kasy okolo tristo guldenov. Takúto sumu považoval Rahier za neprimeranú anajmä prehnanú.
Scartozzoni, pravý siensky Gargantua, sa skutočne prekonával vo vytrvalom hľadaní vhodnej osoby do esterházyovskej kuchyne. Hľadaný kuchár musel byť dokonalým majstrom svojho remesla, mal mať kontrolovateľné písomné odporúčania bývalých zamestnávateľov, mal byť slobodný anajmä ochotný zaviazať sa do služby na viac ako štyri roky, čo bolo vlastne málo vporovnaní sosemročnou výučnou lehotou vkniežacích kuchyniach. Scartozzoni bez rodinných záväzkov mal dosť času na zháňanie vhodných kandidátov vcelom okolí Sieny. Jeho úsilie nevyšlo navnivoč – podarilo sa mu vysnoriť muža hľadaných kvalít, prirodzene, keď vyskúšal jeho kuchársky talent počas niekoľkých návštev zájazdového hostinca vCastelline. Hostinec vlastnil miestny barón, naslovovzatý labužník. Barónovi sa málili dedinské kuchárky, chcel viac, atak si držal vlastného kuchára. Zoširoka-ďaleka sa do hostinca hrnuli návštevníci akuchárov chýr prekročil hranice Toskánska. Zrakúskej Parmy prichádzali cisárski úradníci na vychýrené plnené bažantie mäso. Scartozzoni týždne prehováral kuchára anakoniec najprv presvedčil samého majiteľa hostinca, aby sa sťažkým srdcom zriekol svojho miláčika. Diplomatické úsilie sienskeho prokuristu bolo korunované úspechom – aaké sladké bolo Rahierovo víťazstvo pri prvej večeri zostavenej novým prišelcom vkatakombách kniežacej kuchyne. Knieža dojedol vanilkovú zmrzlinu, utrel si dôkladne svoje večne našpúlené pery apovedal:
– Máme všetky dôvody byť spokojní. Ten váš nový kuchár sa zdá nadaný. Rahier, dajte mu na obodrenie aznak uznania päť florinov.
Takéto hry amalichernosti, akým bolo zháňanie kuchára, sú Rahierovi prameňom potešenia vporovnaní skaždodennou kancelárskou nádenníčinou. Vposlednom čase mu pribudlo sťažností ažiadostí židovských obcí, ako aj jednotlivých Židov zesterházyovskej domény. Rahier sa musí voľky-nevoľky zaoberať týmito večnými patáliami, ačo je horšie, vtýchto často veľmi spletitých sporoch Židov sich kresťanskými susedmi či obchodnými konkurentmi sa Rahier nemohol jednoducho obrátiť na kniežacích sekretárov Virágha aSeedocha. Rahier otýchto dvoch výtečníkoch hovorieval ako o„ľuďoch bezduchých ako kusy nábytku“. Pre svoje vyslovene mizerné vzdelanie boli dobrí tak akurát na opisovanie, jednoducho to boli kopisti tej najnižšej fajty. Ale, žiaľ, vyhodiť ich nemohol, to by presahovalo jeho právomoci, anajmä knieža na nich lipol sčudnou dôverou pre ich zdanlivú psovskú vernosť. Títo nohsledi sa však kdôležitej korešpondencii nedostali, iba ako kopisti, aveci dôverné si slúžny písal špicatým písmom sám. Podľa kniežacieho diktátu písaval všetky listy alistiny týkajúce sa rodinných hádok asporov domu svedľajšími líniami esterházyovského rodu.
Červenovlasý Abeles sa vŠoprone okľukami dozvedel, že knieža Nikolaus poveril hlavného slúžneho Rahiera napísať obežník všetkým šafárom esterházyovského panstva. Vo vyhlásení stálo, že ak sa niektorý Žid dopustí priestupku na území panstva, má byť vydaný spravodlivosti asúdený tak, ako by bol kresťan. Knieža nezabudol dodať, že „Židovi neprislúcha menšia či väčšia sloboda konania, ako mu patrí“.
Slúžny Rahier si dal záležať, aby na neho nepadlo ani len zrnko podozrenia počas vyjednávania sAbelesom. Ten patril vlastne ešte medzi jeho uprednostňovaných partnerov, lebo sa dalo uneho všetko predpokladať anebolo treba čakať výhovorky, prosíkanie ato, čo Rahier považoval za vrodené židovské potmehúdstvo, či, lepšie povedané, akýsi sklon všetko posudzovať podľa všelijakých, večne sa meniacich potrieb, anie podľa litery zákona. Takto vyjednávali svrchnosťou židovskí, ale aj kresťanskí priekupníci, ďalej podomoví obchodníci, ktorých burgenlandskí sedliaci amešťania nazývali Pinkeljuden. Samozrejme, Abeles sa ztohto rámca vymykal, nepatril medzi vandrujúcich Židov, tými sa slúžny neráčil zaoberať. Židia na vandrovke pochádzali zriedka zo susedných stolíc, väčšinou boli zHaliče. Často nemali vporiadku papiere aboli stálym predmetom sporov asťažností zo strany miest, cechov ašafárov esterházyovských statkov. Takéto sťažnosti sa dostávali priamo na stôl hlavného slúžneho aten ich otrávene hádzal na stôl svojim kancelársko-kniežacím nohsledom. Božské dvojičky Virágh aSeedoch prijímali aj ďalšie písomnosti týkajúce sa pliagy gréckych obchodníkov. Podobne končili sťažnosti na Arménov aSrbov, sultánových poddaných nespadajúcich pod esterházyovskú jurisdikciu. Virágh aSeedoch si pripadali náramne dôležití, lebo „grécki“ obchodníci, to nebola túlavá svoloč ako tí haličskí príštipkári ažobráci. Gréci často obchodovali vo veľkom svínom, soľou, látkami či drevom. Mnohí znich boli oblečení po pansky, vcudzokrajných šatách. Na veľkých mestských trhoch vŠoprone aEisenstadte padli do oka predovšetkým nežnému pohlaviu. Počnúc slúžkou akončiac advokátskou paničkou, boli mnohé návštevníčky trhov zvedavé na cudzincov šíriacich okolo seba vôňu východného korenia asafiánovej kože. Vlasy mali potreté pomádou, akeď popíjali tureckú kávu skardamonom, nechávali dohora vyčnievať malíček sdlhočizným pestovaným nechtom.
Gréci mali do činenia sVirághom aSeedochom vždy, keď ich horúčkovité obchodné transakcie zaviali na územie esterházyovského panstva. Sekretári, nadutí ako moriaci, sedeli rozložení vo svojich úradných kreslách, oblečení do krvavočervených dvorných uniforiem, vktorých sa strašne potili, takže zapáchali na sto honov. To nútilo Grékov odvracať hlavu aprivoniavať kvlastným rukávom nasiaknutým vôňami južných krajín, ktorými na svojich cestách prešli až do krajiny katolíckej cisárovnej auhorskej kráľovnej. Mária Terézia mala podľa nich vdohľadnej budúcnosti vyslobodiť ich súkmeňovcov zo stáročnej osmanskej poroby. Grécki kupci dokonale ovládali umenie pohybu od hranice khranici. Od tej mierovej na okraji esterházyovského panstva až povojnovú, vyznačenú krvou srbských achorvátskych hraničiarov, slúžiacich tej istej panovníčke ako skvelý aneprekonateľný knieža Nikolaus Esterházy.
Virágh aSeedoch, to boli pre gréckych kupcov malí, bezvýznamní úradníčkovia, ľahko podplatiteľní kancelárski potkani, oktorých nedbali, lebo vedeli, že oni ťahajú za dlhší koniec. Vjednačkách snimi sa však správali tak, ako keby týmto dvom výtečníkom patrila všetka česť asláva medzi Carihradom aViedňou, čo úradníkom dodalo sebadôvery adôležitosti. Keď sa večer vrátili do svojich príbytkov vdôstojníckom dome vEsterháze, dlho aobšírne rozprávali svojim verným manželkám očudných Grékoch aich cudzokrajných vyberaných manieroch.
Virághova manželka, obuvnícka dcéra zo Šopronu, rada počúvala manželove historky ogréckych obchodníkoch. Vnude vidieckej Esterházy jej chýbalo rodné mesto, pochôdzky po trhu, táranie, klebety vremeselníckej štvrti, kde vyrástla. Jej najbližší ju nemohli často navštevovať aKlárika Virághová im sem-tam posielala ústne odkazy po lokajoch ahusároch, ktorí sa museli úradne zdržiavať vŠoprone. Klárika bola drobná, svieža stvora snekonečne bystrou hlavičkou, na Istvána, svojho manžela, nedopustila akvôli nemu sa naučila dokonca obstojne po maďarsky. Jej nemecký prízvuk bol skoro nepoznateľný. Mala dvadsaťpäť rokov ajej muž bol opäť rokov mladší. Klárikin otec si myslel, že Virágh, ako sa na pána patrí, povznesie jeho dcéru do zabezpečených ablahobytných pomerov. Virágh otomto nároku vedel apekné veno sa mu zdalo primeranou protiváhou takejto stavovskej ilúzie.
Klárika si chovala Virágha, akoby bol jej tretí syn. Stál ju zatiaľ viac hlavybôľu ako jej dvaja malí synkovia. Aký zázrak, zobrať si esterházyovského domáceho dôstojníka, úradníka, dajsamisvete. Erárne drevo, uniforma, naturálie zkniežacích skladov asýpok, víno zkniežacích vinohradov vTokaji aprisľúbené školné pre synov. Klárike sa to málilo. Do oka jej padol slúžny Rahier, sám samučičký na obrovskom panstve. Veľa oňom nebolo známe, okrem toho, že bol polovičný Rakúšan, šľachtic, colníkov syn aže jeho matka bola zo Sieny. Že by mal nejaké slabosti či tajné sklony, otom Klárike nebolo nič známe, ale veľmi rada by onich dačo vedela.
Slúžny sa jej páčil už na prvý pohľad. Keď prišli zo Šopronu do Esterházy scelým zariadením domácnosti naloženým na sedliackom voze, Rahier už na nich čakal na zadnom dvore. Ako bolo jeho zvykom, vecne im ukázal, kde budú bývať, ahneď im začal vysvetľovať ich práva apovinnosti. Najprv tak trochu obradne blahoželal novému zamestnancovi Istvánovi Virághovi knovému miestu stým, že jeho excelencia nie je hocijaký uhorský gróf, ale knieža, magnát, stálica na nebi mocnárstva. Hviezda jagavá, princ, vicišpán, vyslanec afeldmaršal Márie Terézie. Taká apoteóza vyrazila Klárike dych. Rahier však postupne dostal aj inakšiu dimenziu. Klárike sa ztoho urobilo zle. Začali sa nad ňou vznášať Kupidovia sľaliami vrukách aesterházyovský erb sa črtal vpozadí. Triezvy elegán Rahier sa vjej očiach menil na zmyselného zvodcu prvej triedy. Jeho taliansky prízvuk vburgenlandskej nemčine bol Klárikinmu sluchu nebeskou hudbou azároveň prísľubom nevídaných prekvapení arozkoší, ktoré ju mali očakávať na dvore princa Nikolausa Esterházyho. Klárika sa vnajtajnejšom kúte svojej dušičky nádejala, že čo ak len polovica povestí arozprávaní oživote na esterházyovskom zámku je pravdivá, tak má byť na čo zvedavá.
Už ako malé dievča často vídala na hrboľatých uliciach vŠoprone prehrmieť okolo koče siniciálkami NFE alebo vzápätí spolu sinými deťmi vyvaľovala okále na urastených esterházyovských pandúrov, poslov ahusárov. Aaký vzrušujúci bol pohľad zokna rodičovského domčeka na „Läufera“ sesterházyovskými písmenami na chrbte rovnošaty! Posol mal vrukách lampáš abežal dvadsať krokov pred kniežacou karosou sobrovským pérovaním, ktoré umožňuje kabíne koča, aby sa vo fantáziách Kláriky vznášala ako nebeský koráb plný pohanských bohov, holdujúcich všemožným nerestiam podľa chvíľkovej chuti arozmaru. Kabína bola zavesená na štyroch hrubizných popruhoch, prichytených na železných hákoch. Takto cestovalo panstvo, hojdajúc sa nad osou obrovského koča. Sama kabína bola ľahká drevená konštrukcia ako klietka pre kniežacie vtáctvo. Bola potiahnutá hrubou kožou, stmavnutou lakom aslnkom pražiacim na ňu počas nespočetných ciest panónskou stepou. Štvorzáprah spredjazdcom bol pre Kláriku ten najkrajší výraz kniežacej moci. Kočiš poháňal kone zvysokého kozlíka vtvare veľkej mušle. Vzadu medzi obrovskými kolesami stáli dvaja lokaji akŕčovito sa držali kovových skôb na mocných rohoch koča. Ľahký cestovný koč bol krehký anevydržal toľko, čo bez ťažkostí prekonal veľký oficiálny koč, vážiaci tucet metrákov. Veľký koč sa používal len zriedkakedy. Knieža vňom navštevoval veľké dvorné oslavy, oficiálne slávnosti adiplomatické misie. Na večernú omšu vKostole svätého Michaela vo Viedni, ako aj do esterházyovskej nadácie eisenstadtského kláštora milosrdných bratov sa chodievalo vľahkom koči. Okolo vozidla sa tlačil zvedavý dav akočiš, lokaji ajazdci mali plné ruky práce, odháňali zvedavcov od lakovaných dvierok.
Vďaka dobre vybudovaným hradským sa esterházyovské koče, vozy ajazdci neustále pohybovali vo vnútornom trojuholníku kniežacej moci sprípojkami na sedmohradské statky. Na príležitostné cesty do Nemecka, Talianska aFrancúzska sa používal celý kniežací vozový park. Vyše stovky vozatajov, remenárov, jazdcov, kočišov, pohoničov, kováčov, koniarov apaholkov udržiavalo vozy akoče vstálom pohybe deň anoc. Vedúci stajne a, ako inak, slúžny Rahier, vedeli vždy presne, kde sa ten či onen voz alebo koč nachádza, alebo ktorý zpríbuzných si vozidlo požičal ana ako dlho. Po návrate zciest bolo treba koč vyčistiť, obriadiť kone, opraviť všetko poškodené anahradiť stratené alebo ukradnuté. Kováč ajeho tovariši mali po väčších kniežacích cestách plné ruky práce sopravami. Koče väčšinou pochádzali zdielne viedenského majstra Frantza Kermitzkého. Ten staval vozidlá pre cisársky dvor alen výnimočne ich dodával iným zákazníkom.
Stály pohyb bol základnou podmienkou kniežacej existencie. Stále cesty mali síce racionálne dôvody spojené so správou statkov amajerov, sobchodom, svojenskými výpravami počas protitureckých ťažení – okrem kapitánskej hodnosti vbudínskom bandériu mal Esterházy diplomatické areprezentačné povinnosti –, ale bol aj iný pohyb, ktorý akoby bol príčinou idôsledkom seba samého.
Hlavnému slúžnemu Rahierovi bolo kniežacie krúženie včoraz širších kruhoch okolo kaštieľa vEsterháze samou podstatou existencie cisárskeho komorníka, majoratsherra, župana, nositeľa Rádu zlatého rúna ahlavy domu rodu Esterházyovcov, kniežaťa Nikolausa E. de Galanth.
Aká radosť zo zodpovednosti vo vedomí perfektnosti dobre naolejovanej mechanickej hračky. Regent Rahier mal vdobrej pamäti diplomatickú cestu kniežaťa na korunováciu arcikniežaťa Jozefa vo februári avmarci 1764. Celá exkluzívna výprava stála 295 000 guldenov asám transport stál pätinu výdavkov. Už mesiace dopredu musel Rahier pracovať za asistencie kniežacích sekretárov Virágha aSeedocha shlavným účtovníkom zEisenstadtu. Početné listy putovali na adresy vysokých hospodárskych úradníkov viedenského dvora. Otázky ovýške nevyhnutných prostriedkov na Esterházyho diplomatickú misiu. Vyslanecký úrad tu bol len zdanlivo na to, aby spĺňal politické ambície kniežaťa, skôr mal ukojiť kniežaciu túžbu po večnej sebainscenácii na javisku mocných Európy. Stáť po boku rímskeho cisára ako jeden zvyvolených, to stálo kniežaťu za tú kopu peňazí. Rahier musel venovať cestovným prípravám zvláštnu pozornosť. Osobne vybral najmocnejších anajskúsenejších kočišov, jazdcov apaholkov. Takisto musel na korunováciu do Frankfurtu odísť kováč stovarišom. Na dôvažok pred aza kniežacím kočom cválalo po dvadsať husárov vslávnostných dolománoch. Rahier musel všetku pompu prepočítať na čísla, počnúc novými uniformami, cez obrok aslamu pre kone akončiac platom barbiera-chirurga, ktorý si, mimochodom, žiadal pridať kzvyčajnej odmene, lebo vo Frankfurte chcel bývať vpodnájme, anie spoločne snižším služobníctvom.
Všetok pohyb kniežacích vozidiel sa vRahierovej hlave premietol do nekonečného radu čísel vjeho knihách podvojného účtovníctva. Toto umenie sa naučil ešte pred príchodom do esterházyovských služieb vbankovom dome Monte dei Paschi. Tam sa naučil brilantne ovládať umenie dlhopisov, čo mu vesterházyovskom dome prišlo ako manna nebeská, lebo kniežací majorát bol neustále zamotaný do dlžôb, často spôsobených bezuzdnými výdavkami vedľajších vetiev rodu. Secundo genitur sa topila vdlhoch aopätovne žiadala opomoc aasanáciu zgenerálnej kasy vEisenstadte. General Cassa slúžila ako nevysýchajúci prameň apanáží, svadobných vien, darov kmeninám anarodeninám, na vyplácanie penzií ana zabezpečenie pompéznych pohrebov vo františkánskom kostole vEisenstadte.
Áno, myslel si Rahier, spoločenský styk vrámci veľkorodiny si od priženených členov vyžadoval kopy peňazí atie dali do pohybu vozový park. Čoraz viac kapitálu bolo potrebného na nákup nových kočov ana ich údržbu. Bez nich by celý tento na efekt vypočítaný rodinný styk nebol možný. Len sedliaci chodia pešo...
Pred kočmi ajazdcami museli pocestní sedliaci amešťania uskakovať, ponížene strhnúť širák či klobúk avprachu cesty zdraviť panstvo. Bolo treba dať pozor, aby odbočujúce vozidlá aspod kolies vystreľujúce kamene neudreli či nezranili pocestných. Ba kočiši často nelenili ašvihli bičiskom smerom ksedliakom, tí im dakedy pohrozili päsťou avdaktorých dedinách, podľa toho, akí kolonisti tam bývali, im ukázali obscénne znamenie so zalomenou rukou.
Regent Rahier sa doslova vyžíval vgeometrii kniežacieho pohybu avenoval všetkým cestám jeho milosti bez rozdielu veľkú pozornosť. Puntičkársky prešiel všetky účty posledného mesiaca, vybavil príslušnú korešpondenciu aminuciózne plánoval ďalšie cesty kniežaťa ajeho sprievodu so služobníctvom po celom mocnárstve obozretnej katolíckej cisárovnej Márie Terézie.
Na tento účel vytiahol veľkú vojenskú mapu ado nej zakresľoval všetky hlavné avedľajšie cesty kniežacích vozidiel, jazdcov akočov. Rokmi stáleho používania sa povrch pergamenu čiastočne ošúchal atenké čiary označovali denné atýždenné cesty. Boli vedľa hrubších čiar, nakreslených farebným tušom, ktoré označovali cesty mimoriadne adiaľkové. Vspleti čiar, vtejto dômyselnej pavučine siločiar moci premietnutých do geometrie kniežacieho pohybu, boli tenulinko napísané mená miest, statkov, dedín, salašov ausadlostí: Alsólendva, Csobánc, Deutschkreuz/Németkeresztur, Eisenstadt/ Kismárton, Dombóvár, Frauenkirchen/Boldogasszonyi, Güs/Köszég, Ipolypásztó, Kaposvár, Kittsee/Köpcsény, Kobersdorf/Kabold, Lackenbach/Lakompak, Léva, Lockenhaus/Léka, Ozora, Pöttsching/Pecsenyéd, Schwarzenbach/Szentlörincz. Ako drahokamy žiarili zmapy farebné znaky esterházyovských zámkov akaštieľov vEisenstadte/Kismartone, Esterháze/Fertöde, Forchtensteine/Fraknó a Kittsee/Köpcsény. Tam sa zbiehali zväzky lúčov – ciest anachádzali protipóly vo Viedni, vBude avPrešporku. Po okraj mapy boli vytiahnuté lúče diaľkových ciest do Neapolu, do Benátok, do Frankfurtu, do Leydenu, do Paríža, do Sedmohradska.
Rahier si takýmto spôsobom zhmotnil celú geometriu pohybu kniežacieho dvora, akeď mal mapu rozloženú na kancelárskom dubovom stole, rád sa pozeral na pavučinu ciest. Stôl bol kabinetný kúsok, ktorý kedysi patril jeho predchodcovi vslúžnom úrade Štefanovi Nagyovi. Rahier rád používal zväčšovacie sklo, ktoré mu daroval červenovlasý Abeles. Slúžny by už dnes nevedel povedať, pri akej príležitosti dostal takýto vzácny dar. Lupa bola veľká asi ako detská dlaň. Sklo bolo zasadené do hnedého pásikového achátu. Abeles dostal svojho času lupu od priekupníka Karpelesa za to, že úspešne sprostredkoval ženíchov jeho dcéram Ráchel aJudite. Lupa Rahierovi zväčšila rozkolísanosť vytlačených geografických názvov na mape, nepravidelnosť šrafúr atieto medzierky vtlači boli popretínané čiarami zjeho ruky. To boli tie priestory spotrebovaného času na kniežacích cestách. Okrem vzdialenosti si Rahier totiž zapisoval potrebný čas na prekonanie tej či onej vzdialenosti. Takto vedel lepšie kontrolovať vozatajov akočišov, ktorí radi robili zbytočné prestávky, spali avysedávali po krčmách avýčapoch. Práve preto musel Rahier za pomoci svojho veľkolepého cestovného poriadku zamedziť takýmto stratám času.
Do mapy začal časom Rahier zanášať kopu iných údajov. Kvalita nocľažiska akuchyne, ceny krmiva pre kone, cena nájomného pre ťažké povozy, clo apoplatky sa premenili na mravčiu armádu čísel. Jedny číselné údaje plodili ďalšie, ešte početnejšie numerické údaje. Mravčia armáda si dobýjala jedno teritórium za druhým. Drobné správičky, skratky azlomky slov boli jasné len samému zostavovateľovi cestovného poriadku esterházyovského domu, slúžnemu Rahierovi. Lupa mu pri tom výdatne pomáhala. Jej sklo bolo vybrúsené snizozemskou precíznosťou. Červenovlasý Abeles by zaplesal, keby vedel, akú radosť pripravil slúžnemu Rahierovi. Vďaka lupe si Rahier mohol vybrať jeden zuzlíkov siločiar azväčšené papršleky sa mu od seba vzdialili, zjavili sa nové body anové tajné či zabudnuté čísla akódy. Vnich boli schované udalosti aich protagonisti. Prevrhnuté vozy, prasknuté oje, spitý, do väzenskej jamy hodený kočiš, pandúr, ktorý sa na fašiangy vdedine pobil, svadobné koče, rýchli posli, ktorí nikde nezastavovali okrem výmeny koní. Rahier videl pred sebou stovky vozov naložených stavebným materiálom, majolikou, porcelánom, mramorovými platňami. Čísla aheslá boli vo vzťahu kzáznamom vgenerálnej kase.
Knieža Esterházy Rahierovu mapu nikdy nevidel. Generálnu kasu pravidelne kontroloval účtovník zEisenstadtu aosobní sekretári jeho veličenstva. Do mapy sa dostali záznamy týkajúce sa esterházyovskej kapely ajej kapelmajstra Josepha Haydna. Muzikant dostal za svoje neskonalé zásluhy cestovný koč sdvojzáprahom. Dar bol za pekný koncertný večer, pripravený pre kniežacieho zaťa, pána grófa Antona Grassalkovicha zPrešporka. Hlavnému slúžnemu sa takýto dar Haydnovi zdal prehnaný, ale vedel, že proti vrtochom panstva ťažko niečo robiť, avrchnosť mala jednoducho sklon kdivadelným efektom. Kto iný ako Esterházyovci by mali mať nárok na túto vlastnosť vyvolených arozkazujúcich? Rahierova mapa vypovedala veľa oesterházyovskom svete, bola akoby kompendiom ich života.
