ղľáԾ
NAJVÄČŠIE MESTO
(úryvky z knihy Cestopis)
Do mesta som docestoval na pupočnej šnúre. Fialový, zošúverený, tvrdohlavý baranček vrieskajúci do noci zplného hrdla. Život ma plesol po zadku vstarej ošumelej pôrodnici aja som sa zneho začal posierať do plienok mliečnymi hovienkami. Mestu ten nevinný smrad neprekážal arástlo mi rovno pred zvedavými hnedými očami. Zmalej zamrežovanej postieľky sa rozrástlo na celú detskú izbu aneskôr som knemu plazivými conquistadorskými expedíciami pričlenil aj zvyšok bytu. Kvetináčové pralesy, kobercové lúky, nábytkové domy so šálkami vo výkladoch, stĺporadia stoličkových nôh, jaskyne vútrobách kuchynskej linky. Kráľ mesta sa pokojne usadil kdekoľvek vtej krásnej krajine avruke stískal žezlo, svojho gumeného pískacieho psíka. Dal sa kŕmiť, dal sa oslovovať tými najjemnejšími, vyberanými menami.
Už vtedy bolo mesto veľké a to som netušil, že je aj za oknom. Ktosi ma vzal na ruky aukázal mi ho. Chcel som ho. Celé. Živá marioneta zavesená na vodiacej ruke sa vybrala do ulíc. Neistými krokmi brázdila chodník, ktorý už nikdy potom nebol taký krásny ako včasoch, keď na jeho konci stála cukráreň avnej šľahačka sananásom. Písmenká na obchodoch som čítal podľa vône. Tie tučné červené sa čítali ako šunka apárky a tie zelené ako sladké ovocie alebo zeleninová polievka. Nemocnicu som čítal ako strach, injekciu abolesť. Zákerných ľudí vbielych plášťoch som mal prečítaných hneď. Neveril som im ani jedno teplé nemocničné slovo, nevzdával som sa ľahko aneraz som im predviedol, ako vrieska človiečik sťahovaný zkože. Slzy rýchlo uschli aja som kráčal svojím mestom spoužitou injekčnou striekačkou ako pištoľník. Môj prvý kšeft sozajstným plačom.
Mesto malo rovnaké oblé autá, rovnako učesané tety, rovnako fúzatých ujov. Rovnako oblečený som ako larva ležal vjasliach aobčas som im vysvetlil, kto som, prúdom moču rovno do postele. Do tela chlieb sbryndzovou nátierkou, do duše riekanky okoníkoch, do detstva nezmazateľné dni. Jedna čiernobiela fotka vnovinách acelý svet vedel, že šťastné socialistické deti nosia šortky aplátenné klobúčiky.
Mesto malo všetko okrem hradov. Budoval som ich na dlážke zdrevených kociek navzdory deštrukčnému vysávaču, znova aznova posilnený krupicovou kašou. Mesto malo pravé kúpacie letá apravé snehuliakovské zimy. Ahlavne žlté bagre abuldozéry, na ktoré som sa neúnavne díval cez okno škôlky ahučal snimi, až mi po brade tiekli sliny. Hučali aj zaslintaní kamoši, atak sme spolu sbagrami kopali základy na nové budovy vnašom meste. Apotom sme ho bránili vlastnými životmi vhrách na druhú svetovú vojnu. Vtedy bolo ešte jasné, ktorí sú dobrí aktorí sú zlí, atak som bol stále odvážny Rus. Mená ruských spolubojovníkov aj blonďavých fašistov som už dávno zabudol. Toľkí sme zomreli anepostavili nám pamätník. Tak si ho dnes staviam sám. Zmesta, kde stojí moja bytovka avpiesku okolo nej sú zakopané najvzácnejšie poklady detstva. Nikdy ich už nenájdem, nemám mapu. Možno ju má kamarát Ferko, ak niekde žije, amožno sme ju ani nikdy nenakreslili. Lebo sme si sľúbili, že nezabudneme.
Na vysokánsky tehlový komín pri nemocnici liezol otec. Kvôli mojej mame. Ženy vraj majú rady frajerov, akým ich to neprejde, plodia snimi také deti, ako som bol ja. Vtej výške mal na dlani celé moje mesto, všetky ulice, fontány, zmrzlinové stánky, škôlku aihrisko. Do mojej malej dlane mesto nevošlo. Musel som si ho po kúskoch objavovať sám, oblečený vsloníkovom svetri. Zmikropotuliek som si prinášal diery na nohaviciach, vo vreckách zelené orechy avsrdci chuť zájsť nabudúce ešte ďalej. Možno až za ten počarbaný plot. Ale najprv si musím zhotoviť luk ajeden šíp pre prípad, že zo starého domu srozbitými oknami vylezie mäsožravá striga.
Vmeste predávali všeličo lákavé. Chcel som všetko apotom už iba... už iba ten zelený tank vo veľkej škatuli vhračkárstve na ulici, čo sa už dávno nevolá Leninova. Kúpený aprinesený, rozostavaný anedokončený. Súčiastky sa postrácali, tank nikdy nevystrelil, drobní vojaci doň nikdy nenastúpili. Vmeste vládol mier alen dočarbané leporelá vedeli, že ja som až taký mierumilovný nebol.
Z mesta viedli dve cesty. Jedna kbabke na hrušky apo druhej som bicykloval kvode. Bicyklovať som sa nevedel. Velil som zdetskej sedačky maminým nohám, aby uháňali za mesto rýchlo abezpečne, aby ma priniesli kmokrému bábovkovému piesku na pláži.
Do mesta viedla len jedna cesta. Cesta domov. Po nej som šiel vždy najradšej, nikdy nesklamala, končila sa pokojným spánkom.
Odišiel som bez rozlúčenia, skôr než som vyrástol zo sloníkového svetra, skôr než som mestu ukázal svoju prvú aktovku.
Ostalo tam kino avňom kreslené rozprávky, ostali tam školy, vktorých jedna lavica mohla byť moja. Ostali tam parčíky slavičkami, na ktorých som mohol bozkávať svoju prvú lásku.
Ostalo tam celé a vspomienkach na prvé kroky po ňom sa nemení. Moje najväčšie.
LOV DOBRÝCH ÁUT
Nevolaj mi a nepýtaj sa zbytočne, kedy dorazím. Neviem to sám.
Hlavne sa o mňa neboj.
Uver mi už konečne, že som nesmrteľný astojím len na cestách, ktorým sa krvilační rozparovači stopárskych tiel zďaleka vyhýbajú. Nesnaž sa to pochopiť. Neviem ti tvojím logickým jazykom vysvetliť, prečo som si nekúpil lístok na vlak aneprivítaš ma na peróne tak ako iné mamy svojich slušne vychovaných synov. Neviem ti vysvetliť, čo ma ženie za mesto, aby som tam trpezlivý asmädný lovil dobré autá.
Striehnem na ne pod strechami benzínok, čakám, kým sa príde napiť ten správny kôň, čo ma rád odvezie, aja mu nedám ani otiepku sena. Urobím si zneho len spomienku alebo krátky príbeh.
Viazanice naštiepaného dreva tvrdého ako biznis, zatiaľ neopozerané, nezasemenené pornočasopisy za sklom, kontrolný pohľad predavača, či náhodou nie som opásaný výbušninami. Nie som, ani nebudem. Ja sa len súžasom dívam na čerstvé maturantky, ako krásne stierajú zo skiel penivú vodu srozmliaždenými muškami. No kto by im nedal! Drobné alebo celú bankovku za dobre odvedenú prácu ahlavne za to, že matke prírode sa tieto kusy zvlášť podarili.
Z drahých áut vystupujú mladí, úspešní podnikatelia avravia mi svoje rozhodné „nie“. Necestujú tým smerom, nemajú miesto... Vlastne nemajú ani auto, ani vlasy, ani problémy, ani svedomie. Nemajú nič, tak čo sa pýtam ako sprostý.
Asi by som sa mal odnaučiť pozerať do výstrihov, lebo emancipované šoférky sa ma panicky boja. Nedokončím ani zdvorilý pozdrav auž sa im pred očami krútia scény, vktorých končia zneuctené vlese, obliekajú si dotrhané nohavičky, ja unikám pred zákonom na ich autíčku ana zadnom sedadle vädne tridsaťtri ruží od ich milencov.
Dobré autá sú, ony prídu. Len treba čakať anedať sa odradiť manželkou, čo svojmu poslušnému mužovi zakáže vziať stopára. Veľa číta, veľa pozerá, veľa preháňa, má krásne vnúčatá ajej obriadenú záhradku pred domom treba určite vidieť. Pani zlatá.
Darovanému koňovi sa na zuby nepozerám, stačí aj nákladiak ajeden chlap, ktorému nič nemusím vysvetľovať. Chlap, ktorý chápe. Rýchlo si ma premeria pohľadom apovie: „Tak sadaj!“ Držím gitaru medzi nohami aveziem sa. Je to dobré auto adobrý chlap. Spolu želáme veľa šťastia tým, čo zostali na ceste. Tým, čo sa knám už nezmestia ana kartónových tabuľkách ukazujú, kam by sa radi dostali najradšej ešte dnes.
Deň je horúci, šťastie vrtkavé. Rýchlejšie sa unaví kvôli babám, pomalšie kvôli dredatým dobrodruhom.
„Ďakujem, nefajčím.“ Zamlada vychýrený kurevník, dnes starostlivý manžel aotec dospievajúcej dcéry si pripáli sám. Ospravedlňuje sa mi za šuštiace, nenaladiteľné rádio, za neporiadok vkabíne, za dym. Práve on sa nemusí ospravedlňovať za nič. Zduše pičuje na preplnené cesty, na nedostavané diaľnice, na politiku arovno zmontérkových vreciek ťahá zaručené riešenia pre túto domotanú krajinu. Počúvam, pritakávam, pripičuvávam vjeho rečníckych pauzách. Tykáme si od začiatku. Zdám sa mu mladý, háda mi opäť rokov menej. Som nástupcom jeho zašlej slobody, úprimne mi želá, aby som prežil všetko to, čo uniklo jemu, aaby som sa ešte neženil. Vynasnažím sa. Tak šťastnú cestu. Škoda, že nešiel ďalej. Aj tak ďakujem.
Bližšie kcieľu, ale vpodstate vhroznej riti. Volám núdzové číslo. Kamarát Tomáš mi už po stý raz vysvetlí, že niektorý stop treba vedieť aj odmietnuť, zjazdí ma ako malého chlapca, ale nakoniec mi predsa len poradí, kam sa mám ísť postaviť. Jasné, že ďaleko. Treba prejsť celé mesto, treba prejsť aj okolo stanice, nepodľahnúť pokušeniu kúpiť si konečne ten hlúpy lístok azreštauračného vozňa sa pohodlne dívať na Tatry. Lístok sa zprincípu nekupuje. Stopársky princíp velí jasne: ísť pešo alebo načierno vMHD až za poslednú svetelnú križovatku, zodvihnúť tabuľku alebo len ruku scaesarovsky vztýčeným palcom apokorne loviť ďalšie dobré auto, ktoré je určite niekde na cestách.
Sledujem ich už z diaľky. Vkaždom, čo sa približuje, sedí obrovská nádej. Každé, čo nepribrzdí, frčí ďalej už len sdebilom sprostým. Bol úplne prázdny, mohol zastaviť! Keby chcel. Nechcel. Debil. Deti, zvedavo prilepené na zadné sklo, sa mi smejú, spotené psy vyplazujú jazyky, od každého auta čakám milosrdnú smerovku doprava. Slnko ačas sa proti mne sprisahali, chcú ma uškvariť na výstrahu všetkým stopárom. Dobré autá znezistených príčin meškajú aja ti naozaj neviem vysvetliť, prečo tu stojím, aj keď vôbec nemusím.
Asi preto, aby som nastúpil do neznámeho auta astretol ryšavého rovesníka sodseknutým ukazovákom, nezastaviteľne ukecaného dôchodcu, majiteľa bordelu vpohraničí, bezdetné manželské páry, jednu peknú vdovu, bandu rozjarených horolezcov, poľského hardrockera. Aby som spoznal prapodivné ľudské tváre, prifarbené príbehy, múdre názory, rozprávkové osudy anovú muziku. Aby som si dokázal, že ešte viem ksebe zadarmo privolať šťastie audržať rytmus slobodného života aj napriek postupujúcemu veku. Aby ľudia mali šancu páchať dobré skutky aaby som im mal čo vbudúcnosti vracať.
Na cestách sa nervózne tlačia tisíce áut. Len máloktoré chápu, očo tu ide. To sú ony.
Nevolaj mi anepýtaj sa zbytočne, kedy dorazím. Ešte stále lovím dobré autá.
ZA KOPCOM
Večer zhorí slnko nad krajinou, do ktorej sa chystám pozrieť po celý svoj život. Od chvíle, keď som prvýkrát uvidel nad kopcom potrhané mraky premiešané sčarovne namaľovanými odtieňmi svetla, som sa tam chcel neraz bezhlavo rozbehnúť. Tak ako sa beží, ak chce človek zodrať sedem párov čižiem apiť vodu len zčistých lesných studničiek.
Ani dnes sa nikam nerozbehnem. Budem sa iba dívať na červenú farbu umierajúceho slnka asnívať okrajine, kde končia všetci unavení pútnici. Za komínmi na strechách, za chátrajúcim plotom kedysi presláveného roľníckeho družstva, za topoľovým vetrolamom, za cestou, na ktorej centimetrové autá krájajú chotár na ten náš asusedný. Za posledným kopcom na obzore sú miesta, kam poletím hneď, ako sa to naučím.
Teraz už viem, že po zemi sa tam dostať nedá. Nedá sa tam ísť po obyčajných cestách, cez obyčajný les, podľa obyčajných dopravných značiek. Všetko by sa zbytočne pokazilo, pošliapalo. Tmavozelený les zolejomaľby by sa rozpadol na suché smreky ačarovná cestička na koľaje vyjazdené lesnými vozidlami. Zhladkého povrchu polí by sa vystrčili bodliaky. Na konci cesty by ma čakala len plechová tabuľa so škaredým názvom obce, vktorej som už niekoľkokrát bol. Krajina, do ktorej som sa chcel za každú cenu dostať, by sa presunula za ďalší kopec aslnko by šlo zomierať po večeroch tam. Alebo by zmizla zo sveta navždy aj smojou chuťou naučiť sa kvôli nej lietať.
Potrebujem, aby tá krajina bola. Kde inde sa narodia najsprávnejšie ženy našich životov, ak nie za kopcom, na ktorý sa pozeráme, keď snívame sotvorenými očami. Kde inde by mohli stáť drevené domy ľudí, čo sa stále vedia navzájom rozprávať. Pravdivo ako zima, ktorá ich zomkne okolo pece, čisto ako čerstvý sneh, múdro ako všetko, čo si zapísali od dedov rovno do svojich tvárí apracovitých rúk. Jedine tam nie je čas na klamstvá, veci sa delia na dobré azlé, pekné aškaredé, potrebné anepotrebné. Na jednoduché otázky sa odpovedá jednoducho azložité neexistujú. Deti majú rodičov, zákony majú váhu, dni majú zmysel aprasatá chliev. Za kopcom sú veci, na ktoré sa zabúda, ktoré žijú, aj keď ich nechceme.
Ak máš svoj kopec aza ním svoju krajinu, nemôžeš celý život sedieť doma. Len by si zvráskavel aznervóznel ztoho, kde všade si nebol, čo všetko si nevidel. Svet tam za kopcom by sa krútil bez teba. Rýchlo ako tvoje hnusne dospelé roky. Zdal by sa ti príliš veľký, príliš cudzí. Žili by len „oni“, anie ty. Obsadili by pre teba stvorené miesta, pojedli najsladšie jablká, vyšplhali sa na skalu, kde si mal byť prvý ty, ulovili by tvoje kapitálne ryby, oženili by sa stebe súdenou ženou. Vždy pri pohľade na obzor by si si to bolestivo vyčítal. Musíš teda ísť azmenšovať si svet, musíš postretávať ľudí, čo sa dívajú na iné kopce atúžia lietať rovnako ako ty. Musíš im porozprávať, odkiaľ prichádzaš, apozorne ich počúvať, či náhodou nie sú zkrajiny spoza tvojho kopca. Niekoho získaš navždy, niekoho len na moment silného zážitku. Aj to je veľa. Stratíš pár slov anájdeš celé múdre vety. Apotom sa vrátiš. Zo susedného mesta, spoza mora, zopačnej strany zemegule, zo školy, zpráce, zvojny. Otýždeň, omesiac, orok, alebo až na konci svojich zlatých časov. Pre tých, čo na teba doma čakajú, sa však vrátiš vždy len zkrajiny za kopcom, vzdialenej na jeden ľudský zrak od domu, pri ktorom si sa lúčil. Zmenený na nepoznanie, sdarčekmi apríbehmi, alebo len sprázdnymi rukami amlčaním. To stačí. Ak sa aj nikdy nevrátiš, tí, ktorým na tebe záleží, ti za tým kopcom vymyslia taký krásny život, že ti ho budú až do smrti úprimne želať azávidieť. Škoda však, že už neprídeš aneporozprávaš im, aké je to byť priamo pod tým červeným mrakom, keď slnko klesá kzemi.
Ten kopec na obzore, to je posledná vlna vkrížom-krážom preplávanom mori. Ďalej sú záhadne neznáme vody, do ktorých sa dostane len tvoj súkromný Kolumbus sbláznivým plánom na lodi polepenej zbielych mrakov. Za kopcom objaví sám seba azvláštnu zem. Na pobreží ho privítajú húfy pilotov posýpacích lietadiel, ktoré ti raz dávno za tým kopcom zmizli zdohľadu aviac si ich nevidel. Zo žltých strojov napoly zaborených do piesku vyjdú copaté gazdinky azavesia moreplavcovi na krk náhrdelník zpopadaných hviezd. Odovzdá im zaň pozdrav od všetkých bláznov. Posilní sa vaječnými cestovinami, chlebom zozajstnej múky amaslom zozajstného mlieka. Na spiatočnej ceste požuje celý balík darovaných žuvačiek scukrom. Do batožiny si pribalí jedného kocúra, čo si to stým svojím útekom rozmyslel. Chce sa zasa driapať po stromoch doma vzáhrade aloviť drobné sťahovavé vtáčiky, ktoré klamú, že lietajú do teplých krajín, apritom zlenivené končia len za kopcom. Mačky na neho počkajú pri nohách žltých pilotov aj celých sedem zaľúbených životov.
Krajiny za kopcom určite sú. Každý má svoju, ale aj tak je len jedna. Veľa sa onej nevie, veľa sa onej nepíše, nikto ti onej nič nepovie. Nie všetci sa chceme naučiť lietať na vlastných krídlach vsprávnej výške tak, aby sme ju videli. Buď vňu veríš, alebo neveríš.
Môžeš si vybrať. Pohľad na obyčajný západ slnka alebo farebné divadlo nad tou tvojou krajinou za kopcom.
MESTO MÚDROSTI
Skriptá pre samoukov sme si písali na vlastnú kožu. Hrubé anezrozumiteľné. Iba naše. Cudzie sme nekupovali. Boli zbytočne drahé amy sme nemali chuť platiť za akademické písmenká, ktoré sa na nás vôbec nepodobali. Vtedy sme vyzerali ako myši vyorané zrodných hrúd, čo sem prišli vyjesť komory múdrosti anabrúsiť si mliečne zúbky.
Brúsili sme poctivo. Prvé zápisy do indexov života nám robili vstaničnej reštaurácii. Niekedy to bol nedeľný večer za jedna aniekedy bolo na účte opitejšie množstvo čiarok.
Batohy poslušne čakali, kedy sa konečne pohneme ďalej. Vôňa orechových koláčov bola ako ustarostené pohľady našich mám. Neboli sme zlí ani iní. Takí istí ako ostatní. Natlačení vautobuse MHD, vktorom sa zbudúcich ekonómov, učiteľov ajazykovedcov stáva jednoliata budúcnosť národa. Telocvikári nevyzerali až tak tupo, právnici sa tvárili, že majú viac rozumu než ich politicky angažovaní tatkovia peňazí, baby vyzerali, že akútne potrebujú študentskú lásku aspoň na jeden vášnivý semester. Bol som na ňu pripravený asteny našich intrákov tiež. Len vrátničky vedeli pokaziť výlety po hladkej pokožke frigidným ziapaním ubytovacieho poriadku azápisom na výstrahu všetkým, ktorí by sa možno chceli zaľúbiť. Kašlite na život. Radšej seďte za stolom, čítajte si aučte sa naspamäť farebne podčiarknuté slová. Na poslednej strane sú vaše tituly. Na poslednej strane je obrázok, na ktorom držíte vruke päť zrolovaných rokov arodičia majú plač na krajíčku. Chlapi ovešaní zlatými reťazami ešte udržia aj slávnostný príhovor, aj moč. Talármi sa snažia dodať vysokému školstvu vážnosť. Ten, kto ich nevidel včera pri fontáne na mol opitých, im možno aj uverí. Pár rokov si bude vravieť asistent apotom dodá školstvu rovnakú váhu. My sme stavili na presnú váhu rybacích šalátov.
Vhornej Rybe sa študentský hlad šiel zblázniť od najkrajšieho smradu na svete. Dvadsať deka všeličoho od morskej panny vbielom plášti. My sme ju ľúbili takmer viac ako zavináče achodili sme za ňou na každodenné majonézové pytačky. Neverní sme jej boli hneď na námestí, kde na našej desaťbodovej stupnici pozorovateľov aznalcov dosahovali niektoré ženy až nepríjemne vysoké čísla. Za živú, teplú deviatku by našinec bez váhania opustil aj frajerku, sktorou si už vymyslel mená pre spoločné deti, len aby vniekoľkoročnom vzťahu nebola nuda.
Index bol už takmer plný, mesto zmapované večernými návratmi. Filozofické posedenia vkuchyni uneintrákového Michala boli dlhé aživot pred nami. Ale to sme vtedy nevedeli. Zdalo sa nám, že lepšie roky už neprídu. Kecali sme do rána tak múdro, až sme sa sami čudovali, kam na to chodíme. Asi sme vtom meste blúdili po iných cestičkách než vystrašené aposlušné deti Alma matere.
Obrovské betónové srdce nad neporátateľnými schodmi bolo prirastené do zeme skoro tak pevne ako to moje malé krvavé ku kamošom, ktorí mestu dávali zmysel. Vytvárali kolorit malými príbehmi vystrihnutými zčudných komiksov. Skackavá ulička sa nikdy nevolala inak, vskúšobni hrala kapela. Sľúbila sama sebe, že sa bude rozpadať aznovu vznikať, až kým sa nenájde. Dlho ju nebolo počuť ani zkopca nad malou stanicou, na ktorý sme šliapali pomaly ako ranení partizáni scelou vojnou na háku. Hore sme si nezaslúžili ani slávu, ani kvety od nohatých pionierok. Len zasyčanie piva srovnakým názvom ako ten kopec ajeden pravdivý výhľad na mesto pod nami.
Malé na neobmedzené možnosti, dosť veľké na nezabudnuteľné zážitky. Mimo diaľnic sa trápi na okraji záujmu, aj keď leží vstrede mapy. Pre študenta, ktorý kráča na skúšku, je akurát. Svoj „ťažký“ život si vňom študentík krája nešťastnými krokmi. Prečo radšej nevyklíčil zo semienka ako mohutný strom vparku pri ekonomickej fakulte, prečo nespieva na konári operenú pesničku olietaní, prečo práve jeho osud tak veľmi týra. Vymenil by sa aj srobotníkmi na lešeniach, aj spredavačkou novín, aj sdôchodcami, ktorých cestou ku škole stretáva smotyčkami vobriadených záhradkách. Keby slnko vedelo, jak ťažko je študovať, preskočilo by vkalendári ten škaredý deň.
Slnko je našťastie múdrejšie než hladko oholená vystresovaná tvár, oddelená od tela nakrivo uviazanou kravatou, ahneď po skúške svietilo na víťazné návraty majstrov. Nemenili by sme ani srobotníkmi, ani spredavačkami, ani sdôchodcami. Mali sa dobre učiť ateraz mohli s nami rozmýšľať, kam pôjdeme osláviť svoju jednodňovú genialitu.
Cez cintorín rýchlo do centra. Pri čiernom stĺpe nás už isto čakajú roztúžené „deviatky“ sódou na zlaté študentské časy. Mali sme chuť kvôli nim narovnať šikmú vežu, užiť si snimi pár dní zaslúžených prázdnin avjeseni ich znova stretnúť na Radvanskom jarmoku, skôr než nás burčiak zákerne oklame sladkou chuťou. Svoje ešte sladšie slová sme im chceli rozprávať na chatách vokolí, kam sme chodili hľadať vzácne druhy opíc.
Dokončia to za nás iní. Ak na to majú, ak vedia viac než len zaplatiť vstupné do novootvorených podnikov vpodzemí. Batohy majú rovnaké ako ja, vystúpili zrovnakého vlaku, prechádzajú okolo rovnako nedostavanej autobusovej stanice. Oni ešte len za učebnicovou múdrosťou do školy ado intrákového trenažéra lásky, ja na kus rečí zo života do Michalovej kuchyne.
Zase budeme tak blízko patentu na pravdu, keď nám do záverečnej vety skočí čierny kocúr Blažej.
STRETNUTIE
Odetá v župane kráčala po vyumývanej chodbe. Znemocničného bufetu si niesla tvarohový koláč azošit krížoviek na zabitie ťažkých časov. Šúchala po dlažbe staromódnymi papučami, nastúpila do výťahu aja som si želal, aby som ju už viac nezbadal.
Zjavila sa mi znova ako rozkašľané decko vnáručí nevyspatej matky. Čakala, kým ju zavolajú za dvere, na ktoré sa nesmie klopať ani detským plačom. Nemala tam známosť, čakala dlho, atak som si onej čítal zpotrhaných časopisov azvýstražných plagátov rozvešaných na každej stene vzaplnenej čakárni. Rozmýšľal som len onej.
Ako ľahko dokáže premeniť človeka plného plánov na nádobu sbolesťou. Namiesto dovolenkových paliem pohľad do každodenného stropu. Namiesto kráľa prosiaci človek. Pôžitok aj ztoho najobľúbenejšieho jedla sa na ceste od úst po konečník zasekáva na žalúdočných vredoch avpoškodených úsekoch čriev.
Stredovek trvá. Je nekonečný ako hadice so sondami, studený ako pohľad na masku srajským plynom. Hladká pokožka vysnívaných žien patrí zrazu len bezmocnému telu. Nádej sa podpisuje na bruško skalpelom.
Biele plášte nepatria bohom. Patria iba anjelom zrovnako nedokonalého mäsa. Musíme vnich veriť, aj keď nemajú ani krídla. Možno vškole dávali pozor avedia presne, čo treba robiť, ak zčloveka po kúskoch ubúda život, kam treba pichnúť, aby to nebolo smrteľné. Úplatky sa dávajú vobálkach, stehnové kosti sa prepiľujú oceľou. Naplánované roky mohli byť krásne, ale vozík tlačený na patológiu vsuteréne píska neznesiteľne skutočne.
Skočil som jej do reči vmiestnosti pre návštevy. Podarilo sa mi umlčať ju na čas, kým príbuzní porozprávajú odianí tam doma. Máme dve šteniatka... Zaštepená slivka kvitne... Auto je už opravené... Pozdravuje ťa suseda... Bolí ťa to...? Ačo vravel lekár...? Tak si vezmi pomaranče akeksy.
Vôňu ovocia do seba nasajú všetky osobné veci vkovovom stolíku, aaž keď si vňom človek začne upratovať, až potom sa môže zblázniť od túžby byť zdravý ako predtým.
Hrdlička nerozumie plaču ani tlačidlám za posteľou. Sedí za oknom, tenkými nohami škrabká plech. Je poslom zo sveta, kam sa treba čo najskôr vrátiť.
Počul som ju popod prah, ako zúrivo piští, keď sa zavrtáva do zuba. Sliny zmiešané srozdrveným kazom, doširoka otvorené ústa, súkromie prešpikované ostrým svetlom až po mandle. Bolí to aj pri odvážnom pohľade na mladú sestričku. Nástroje na mučenie podáva tak poslušne, že nežnému stvoreniu sa už naozaj nedá veriť. Ešte sa nenašiel bosorák, ktorý by po tejto tortúre odmietol sľúbiť, že sa bude pravidelne kajať so zubnou kefkou.
Takmer som ju stratil pri deťoch.
Až keď som zistil, že choroby tým deckám pokazili všetky hračky, zbadal som, ako si sadla medzi ne. Zpostieľok trčali pyžamkové nohy avšetkým očiam čosi chýbalo. Boli také mladé, že sa im nedalo vysvetliť, čo sa tu vlastne robí. Bitka od mamy bolí na zadku menej než štipľavá vatička aihla. Tá sa nedá preplakať na vankúši vdetskej izbe. Lebo detská izba je veľmi ďaleko. To vedia všetci nešťastníci naisto. Mami, kedy po mňa prídeš? Nikto nevie. Len ona.
Prilepil som sa jej na päty, keď rozdala deckám špenátové obedy aotvorila si dvere kstarcom. Museli byť niekedy veľmi zlí, ak si teraz pred koncom nezaslúžia zomrieť doma.
Nasypala im plnú dlaň liekov, podoprela hlavu, odniesla preč rannú stolicu. Nie, ani dnes vás tu nik nehľadal. Ááále choďte stými rečami opohrebe niekam, veď vy ešte budete dievky naháňať.
Klame. Niekedy musí. Aniekedy zas musí rozprávať iba čistú pravdu mužom, ktorí stoja pri pôrodoch. Takto trpia ženy, ktoré vedia mal rady niečo také odporné, chlpaté alenivé, ako je muž. Adobrovoľne sa rozhodnú riskoval, či nezomrú, keď budú tlačiť na svet diela lásky kniekomu krivonohému. Ten sa zmôže akurát na to, že omdlie alebo povie: „Dýchaj, už to bude.“
Akeď sa mu narodí postihnutý syn, nezapije ho skamarátmi, ale sám. Zplnej fľaše. Apo rokoch aj do dna. Bude sa zneho snažil odrazil najzúrivejšie práve vtedy, keď ho priviažu kposteli vzamrežovanej izbe. Naozaj to bude chcieť až potom, keď si odpovie na otázku, či ho doma čaká niekto, kvôli komu má cenu vrátil sa.
Nadýchla sa afúkla mi do nosa výpary dezinfekčných prostriedkov. Bolo vnich viac bacilov, ako si viem predstavil na všetkých neumytých rukách žiakov prvého stupňa osobitnej školy.
Zalistovala predo mnou vodbornej literatúre. Na obrázkových stránkach, kde je človek vpomere knádoru menšinou, mi ukázala, aký môžem byť rád. Ústami usilovných študentiek medicíny mi porozprávala, že sú aj horšie veci.
Keď som hovoril „ááá“, stihla mi pootváral presklené skrinky plné liekov, pchala mi pred oči nádoby sostrými nástrojmi apoháre smočom.
Odprevadila ma až khlavnému prednému vchodu anezabudla pripomenúť, že ten druhý vzadu je pre sanitky, ktoré naliehavo hučia na pretekoch so smrťou.
Neobzeral som sa.
Načo. Viem presne, ako sterilne vyzerá obloženie budovy, vktorom sa vždy polepším na stretnutí sľudskou pominuteľnosťou.
