��������

Čistiareň životov

Pán Slušný bol naozaj slušný človek. Ba dokonca ešte viac: bol priam poslušný! Vďaka tejto vrodenej slušnosti mal usporiadaný, harmonický, aj keď pomerne nudný život. Mal pravidelné návyky, medzi ktoré patrili pravidelné nákupy, pravidelné odnášanie minerálkových fliaš do zberne, pravidelné kupovanie žrebov, pravidelné návštevy svokrovcov, pravidelné kupovanie viazaniek, o pravidelnej životospráve a iných banalitách ani nehovorím. Medzi pravidelné rituály pána Slušného patrila aj pravidelná návšteva čistiarne. Neboli to časté návštevy, ale stačili na to, aby tam pokladali pána Slušného za stáleho zákazníka. A slušného zákazníka. Pán Slušný raz kvartálne doniesol šatstvo na očistu: raz to bol zimný kabát zvaný zimník, potom jarník či jesenník... Dievčatá v čistiarní sa chichotali, že podľa pána Slušného by sa dali nastaviť jednotlivé ročné obdobia. Pán Slušný nebol zvyknutý na nijaké skoky a šoky a prudké zmeny, preto ho pri jednej návšteve znepokojila ponuka, ktorú dostal od vedúcej: Pán Slušný, vy ste taký slušný človek, dávate si pravidelne čistiť odevy... Čo by ste povedali na našu novú službu? Je to diskrétna vec, preto ju ponúkame iba stálym zákazníkom. Vedúca sa naklonila k pánu Slušnému a pošepkala mu do ucha: Nechceli by ste si dať u nás vyčistiť svoj život? Pán Slušný zalapal po dychu. Odkedy mu navrhla manželstvo jedna slečna, ktorá bola teraz usporiadanou pani Slušnou, nezažil väčší šok. Ako prosím? Počul som dobre? spýtal sa po chvíli mlčania, ktoré sa nedá nazvať inak ako čušanie. Pre stálych klientov tu máme novú službu. Čistiareň životov. My ľudia sme len ľudia. Aj ten najslušnejší človek sa občas zašpiní. Niekto sa potkne, na niekoho vylejú špinu z obloka, niekto stojí usporiadane na chodníku a ošpliecha ho auto. Niekto prežije epizódku v kúpeľoch, niekto vstúpi do nesprávnej strany... Niekto má zlý pôvod, niekto sa zle ožení, niekto sa niekde zabudne... Čistiareň životov je čerstvá novinka! Zaručujeme absolútnu diskrétnosť! Pán Slušný bol šokovaný, ale pretože si zvykol v živote s väčšinou vecí súhlasiť, pristúpil aj na tento nehorázny návrh. Samotné čistenie životov je taká zložitá a utajovaná procedúra, že ju nemôžeme na tomto krátkom priestore opísať. Začalo sa to poskytnutím odtlačku palca ľavej nohy a vyvrcholilo to vyčistením hlavy špeciálnym vysávačom. Keď bolo čistenie života pána Slušného na konci, vedúca mu oznámila: Hotovo, pán Slušný! Teraz je váš život bez jedinej škvrnky, čistučký a vyumývaný ako šesťročný miništrant! Poskytneme vám, samozrejme, aj záruku. Vzhľadom na naše kvality je to záruka do konca života. Pán Slušný odchádzal trochu zhrbený. Mal nepríjemný pocit, že ho čosi škrtí a omína. Ale to možno iba preto, že sa pri tom čistení jeho život trochu zrazil. Táto technológia je ešte v rozvoji, nejaké chybičky musíme tolerovať.

��

Čo sa dá kúpiť za 10 centov

Za 10 centov sa toho nedá kúpiť naozaj veľa. Za 10 centov sa nedá kúpiť skoro nič. A predsa sa dajú za 10 centov kúpiť veci, ktoré by ste nedostali ani za oveľa väčšiu sumu. Dal som 10 centov dieťaťu. Dieťa bolo také malé, že sa ešte potešilo aj tomuto darčeku. Pevne stislo mincu v dlaničke a v očiach sa mu objavila tajná správa: Mám poklad! Dieťa bolo už také múdre, že vedelo: za 10 centov sa dá niečo kúpiť. Bolo však také hlúpučké, že nevedelo, že za 10 centov sa nedá kúpiť nič. Kotúľalo si mincu po stole, potom si ju zakrylo papierom a tupou ceruzkou ju vyšrafovalo. Vyšlo jej z toho hrboľaté slniečko. Dieťa sa rozosmialo a ja som spoznal: za 10 centov sa dá kúpiť radosť. Šiel som úzkou uličkou, v ktorej hral na gitare pouličný hudobník. Gitara bola vyziabnutá a popraskaná, rovnako ako prsty mladíka s dlhými vlasmi. Hral Vivaldiho a ja som mu hodil do puzdra od gitary 10 centov. Minca zacvendžala na dne medzi ostatnými drobnými. Hudobník pokývol hlavou a ja som nevedel, či to bolo vyjadrením vďaky alebo iba nádychom medzi dvoma tónmi. V očiach hudobníka sa zjavilo poznanie: nie je to veľa, ale rýdze umenie bolo vždy odmeňované mincami, nie bankovkami. A ja som spoznal: za 10 centov sa dá kúpiť dôstojnosť. Na námestí stála studňa zamrežovaná silnými mrežami. V hĺbke niekoľkých metrov sa trblietala hladina vody, do ktorej bolo ponorené vedro na hrubej reťazi. Hodil som dolu 10 centov. Minca padala spomalene, akoby ju unášali vzdušné víry minulých storočí. Keď konečne dopadla na hladinu, nepočul som nijaký zvuk, iba niekoľko malých kruhov sa začalo šíriť na vode. Odchádzal som od studne so zvláštnym pocitom, pretože som pochopil, že za 10 centov sa dá kúpiť večnosť. Vošiel som do telefónnej búdky, ktorá bola nablýskaná ako trezor. Vhodil som do stroja 10 centov a čakal. Nedovolal som sa, pretože som mal nedostatočný limit. Zo slúchadla ku mne doliehalo šumenie morských vĺn a temné mlčanie vesmíru. Položil som. Už som sa nepotreboval nikomu dovolať, pretože som práve uskutočnil hovor s prázdnotou. A odvtedy viem, že za 10 centov sa dá kúpiť ticho. Stál som pred kníhkupectvom a chcel som si kúpiť knihu, na ktorej mi záležalo. Preratúval som bankovky a zistil som, že mi chýba 10 centov. Vtedy sa pri mne ozval svieži dievčenský smiech. Pozrel som sa na dievčinu a videl som v jej očiach seba, mrzutého suchára, ktorý premrhal všetky prachy za také smiešne a zbytočné veci, ako sú knihy! A uvidel som sám seba, ako som celý svoj život premrhal na veci, ktoré sa nedajú chytiť do dlane a zanechať potomstvu. A vtedy som spoznal, že za 10 centov sa dá kúpiť poznanie.

��

Denný život nočnej lampy

Toto bude rozprávka o lampe. O takej tej obyčajnej nočnej lampe, ktorá stojí v kúte a príležitostne tam svieti. Lampa sa práve v tejto chvíli vyberá v predajni svietidiel. Ten obchodík sa volá Žiarivý svet a stojí na rohu Dennej a Nočnej ulice. Lampa stojí v obchode a stojí fúru peňazí. Ale stojí za to. Je krásna, štíhla a vysoká: ako cudzokrajná rastlina alebo ako dievčina, ktorá si ju kupuje. Dlho si na ňu šetrila, pretože vždy snívala, že raz bude mať svoj kútik a v ňom lampu. Tak — lampa je zaplatená, zabalená, prevezená a vybalená. Slečna ju zapojila do zásuvky a urobila šťuk.

Lampa sa rozsvietila. Výborne, funguje! povedala slečna a znova ju vypla. Už sa teším na večer, riekla a to bolo všetko. Aj lampa sa tešila na večer. Veď to bol jej prvý večer! Pre lampu je taký večer ako zásnuby alebo prvý ples alebo svadobná noc. Nevedela sa dočkať, kedy sa zotmie a ona bude môcť rozsvietiť tmu. Zatiaľ však bolo svetlo. Slnko, aj keď nebolo celkom vo forme, robilo, čo mohlo. Svietilo a zohrievalo tento svet. Lampa mala slnko vo veľkej vážnosti. Bol to, napokon, prapredok všetkých svietidiel, akýsi Adam všetkých lámp.

Len či to dokážem, vzdychala od trémy. Svietiť celý večer tak ako slnko vo dne. Iné je jedno šťuk a iné je svietiť dlhší čas. Čo ak mi zlyhá žiarovka? Bude to na mňa...

Postupne, ako slnko strácalo svoju silu, bledlo a zmenšovalo sa, lampa začínala nadobúdať sebavedomie: A prečo by som to nemala dokázať. Nikto neupiera zásluhy starým, ale slnko je už trochu archaické. Už len to, že musí v noci zhasnúť. A ja môžem svietiť, kedy chcem. Len či... len či ma tá moja vôbec rozsvieti? Je taká... roztržitá...

To by bola pre lampu tá najhoršia vec. Stáť v kúte a nesvietiť. Čím by sa líšila od takej metly? Zrazu na oblok ktosi zaklopal. Vy by ste to nepočuli, ani ja, pretože to bolo také tenké zaklopanie. To slnko zaklopalo jedným svojím lúčom: Ahoj, lampa... Držím ti všetky svoje slnečné lúče, aby sa tvoj prvý večer vydaril. Aby si sa dobre uviedla do spoločnosti. Ja odchádzam na krátky zaslúžený odpočinok, ale nechám ti tu zopár wattov, čo som dnes ušetrilo.

To bolo od slniečka veľmi láskavé, čo poviete? Lampa od dojatia zažmurkala a cítila, ako sa jej žiarovka nalieva nepoznanou silou. To do nej vošli slniečkove energetické zásoby.

Večer na ňu slečna nezabudla. Rozsvietila ju a izba sa zaliala nádherným, šťavnatým svetlom. Jéj, pozri sa! Máme tu slniečko! zvýskla slečna a ukázala na plafón. Bol na ňom tieň, ktorý vrhalo tienidlo lampy. A verte či neverte, ten tieň bol taký okrúhly a s množstvom lúčov ako naozajstné slnko.