ղľáԾ
Slávneho spisovateľa Sándora Máraia som nedávno spoznala iným spôsobom než prostredníctvom jeho kníh. Navštívila som Pamätnú výstavu Sándora Máraia vKošiciach, ktorú otvorili vjanuári tohto roku pri príležitosti Dňa maďarskej kultúry. Cieľom expozície je dôstojne prezentovať spisovateľa vmeste, ktoré malo vjeho živote ústredné postavenie. „Všetko, čo bolo vživote dobré, som dostal od Košíc, avšetko, čo bolo veľmi zlé, sa mi prihodilo tam. Neskôr sa mi vlastne nestali veľké veci,“ napísal S. Márai v Spomienke na Košice. Aako to teda vjeho košickom múzeu vyzerá aako sa zámery autorov expozície podarilo realizovať?
Sprekvapením musím konštatovať, že mi ani zďaleka nestačili dve hodiny vyhradené na prehliadku. Našťastie mi veľa dopovedali fotografie, ktoré som si vexpozícii urobila. Ikeď som občas ľutovala, že som sa nepozrela pozornejšie. Tento priestor ponúka veľa podnetov. Ačo mi vyhovovalo, podnetov krátkych, na ktoré sa nebolo treba dlho sústreďovať. Množstvo zmysluplných kúskov dáva dohromady erudovaný výklad sprievodkyne, ale napokon ivlastný záujem vidieť apochopiť veci vsúvislostiach.
Veranda u Grosschmidovcov
Nachádzam sa teda vdome na Mäsiarskej 35 v Košiciach. Spočiatku som si nevšimla majestátnosť tejto budovy, pretože som do nej vošla cez robustné dvere zúzkej uličky. Dom kúpili Máraiho rodičia Grosschmidovci (spisovateľ sa vlastným menom volal Sándor Károly Henrik Grosschmid) vroku 1912 aprvé poschodie obývali až do roku 1932. Očarí ma zrekonštruovaná veranda. Presvetlenej miestnosti dominuje smotanová farba okien, stien ipreskleného stropu so zachovanou štukovou výzdobou. Tu sa rodina zrejme stretávala pri každodennom jedle. Verandu – pôvodne vdezolátnom stave – zrekonštruovali podľa fotky zPetöfiho literárneho múzea v Budapešti.
Do prípravy výstavy sa zapojil Csemadok (Maďarský spoločenský zväz na Slovensku) a Tibor Mészáros ako správca pozostalosti Sándora Máraia. Na návrhu arealizácii sa podieľali renomovaní odborníci – vizuálny dizajnér Gyula Kermény agrafický umelec András Széki. Ďalej historička Anna Ötvös, Múzeum maďarskej kultúry na Slovensku amnohí ďalší jednotlivci aj inštitúcie.
Výstava má päť miestností
Prvá miestnosť ukazuje dobové Košice pred sto rokmi, keď tu žil Sándor Márai. Súčasťou je veľká LED obrazovka, na ktorej cirkuluje viac ako 150 fotografií stouto témou, ale sú tu aj tradičné fotografie – vytlačené na fotopapieri rôznych formátov. Akeďže tvorcovia mysleli na všetko, treba sa pozrieť aj pod nohy – na koberec azároveň mapu Košíc zroku 1912. Jediná originálna olejomaľba sa nachádza práve tu aje dominantou tohto priestoru. Vidíme na nej Dóm sv. Alžbety, ktorý namaľoval Franz Wiesenthal. Tie vďalších miestnostiach sú kópie.
Nasledujúca miestnosť kopíruje štýl, vakom bol dom pôvodne zariadený. Návštevníka zoznamuje so spisovateľovou rodinou – rodičmi, štyrmi súrodencami aďalšími príbuznými. Znova sú tu citácie zMáraiových diel, fotky, maľby, kurátorské vstupy atypický nábytok. Ten doniesla naspäť rodina spisovateľovej sestry Katky, ktorá sa vydala do Budapešti. Unej bývala ich mama, keď ovdovela. Vroku 1934 predali dom a zobrali so sebou aj nábytok. Vrátil sa až teraz. Tu bude jeho stále miesto.
Kompozične najzaujímavejšia miestnosť sa venuje Máraiovmu detstvu amladosti. Presvietené plátna sfotografiou atextom dokazujú, že aj na malom priestore sa dá pracovať so zaujatím návštevníka – hlavne ho nenechať rutinne kĺzať po objektoch. Pozdávajú sa mi svetelné efekty aoku lahodiaca symetria vusporiadaní všetkých komponentov.
Márai sa vroku 1940 vrátil do Košíc na jeden deň aprešiel si všetky miesta svojho detstva, na ktoré mal milé spomienky, anapísal otom esej Košická pochôdzka. Vedeli ste, že začal písať do novín už ako pätnásťročný? To však bolo zakázané apreto musel opustiť štúdium na premonštrátskom gymnáziu.
Posledná miestnosť zaznamenáva emigráciu – nielen jeho, ale aj jeho manželky Loly asyna Jánosa. Bola dlhá, smutná aveľmi ťažká. Ako maďarský spisovateľ stratil všetko. Nielen byt, domov, vlasť, ale prišiel aj ovšetkých čitateľov avydavateľov. Keď sa dostali kmoci komunisti, Márai sa rozhodol začať život mimo Maďarska. Zakázal vo vlasti vydávať svoje diela dovtedy, kým nebudú slobodné voľby aneodíde posledný sovietsky vojak. To sa počas jeho života nestalo, preto sa oňom nerozprávalo, nepísalo, neučilo. Ako maďarský spisovateľ načas prestal existovať.
Žil vAmerike, obdivoval európsku kultúru
Jeho diela začali vydávať až vdeväťdesiatych rokoch 20. storočia. Toto obdobie „ticha“ trvalo neuveriteľných 41 rokov. Na začiatku emigrácie žili vNeapole, lenže Taliani nikomu neudeľovali občianstvo aoni ho potrebovali, lebo mali adoptovaného syna. Preto odišli do New Yorku aMárai začal pracovať vrádiu Slobodná Európa, popritom písal aj svoje denníky. Za dva-tri články týždenne bola výplata mizerná, preto musela pracovať aj Lola. Až keď sa ich syn János postavil vroku 1967 na vlastné nohy, mohli si dovoliť odísť späť do Európy. Márai nemal Ameriku rád, prekážalo mu všetko, čo bolo americké. Európska kultúra mu veľmi chýbala. Presťahovali sa do Salerna, malého mestečka neďaleko Neapola. Tu bývali až do roku 1980. Atam zase začal písať adokončovať svoje romány, ktoré odložil bokom pred štyridsiatimi rokmi. Emigrantskí vydavatelia začali vydávať jeho diela ašírili ich po celej Amerike a západnej Európe.
Napokon sa Máraiovci na staré kolená vrátili do Ameriky, lebo im chýbala rodina. Avtedy sa zase začalo všetko kaziť. Najprv zomrela Lola vroku 1986 aorok neskôr nečakane na porážku János. Márai zostal sám, taktiež chorý asvážnou depresiou. Prestal vidieť cieľ svojho života avroku 1989 sa zastrelil.
Orok neskôr sa vMaďarsku všetko zmenilo a začali vydávať jeho diela. Vroku 1998 vydali po taliansky jeho román Sviece dohárajú atým ho objavil celý svet. Začali sa prekladať jeho diela do rôznych jazykov ateraz je už skoro najprekladanejší maďarský spisovateľ. Vieme oprekladoch do tridsiatich jazykov.
Technológia verzus originálne artefakty
Výstavu navštevujú predovšetkým Maďari, potom nasledujú Slováci aČesi. Zriaďovateľ je otvorený aj pomoci zvonku. Tak sa dostal kunikátnym prvým vydaniam Máraiových diel. Súčasťou je knižnica obsahujúca jeho knihy vrôznych jazykoch. Je preložený aj do čínštiny, turečtiny athajčiny. Asi naozaj dokáže osloviť človeka žijúceho hocikde.
Pomerne dlho sa dá zdržať pri dotykových obrazovkách, kde som si čítala či počúvala oslávnom režisérovi, Máraiovom bratovi Gézovi Radványim, spoznala som tiež hlas Loly Matznerovej isamotného Máraia. Doplnili sem i hravý prvok vo forme puzzle zfotiek rodinných príslušníkov či prehľad všetkých pamätníkov asôch Sándora Máraia po celom svete. Nechýbajú veľkoformátové filmové plagáty – londýnske predstavenie Embers od Christophera Hamptona vhlavnej úlohe sJeremym Ironsom (podľa Máraiovho románu) aEszter’s Inheritence od režiséra Józsefa Siposa. Samozrejmosťou sú preklady do slovenčiny. Na jar tohto roku, keď som výstavu navštívila, práve pripravovali rozsiahly rodokmeň.
Teraz už môžem začať čítať Máraia. Získala som kľúč, ktorý mi možno chýbal na to, aby som sa dostatočne zahĺbila do jeho textov. Vyberiem si tie, vktorých sa venuje svojmu domovu. Presne to ma zaujíma. Vnímavosť, ktorá sa vňom prebudila, keď navštívil rodné Košice. „...čarovný pocit istoty, že tu, len tu, vtýchto niekoľkých uliciach, sa mi nemôže nič stať. Je to čaro pocitu bezpečia zdetských čias, ktoré prebleskuje aj do života dospelého.“ (Košické bomby)
Pamätná Výstava Sándora Máraia
Mäsiarska ul. 35 v Košiciach
Otvorené v utorok až nedeľu od 10:00 do 17:00 hod.
Kontakt: +421 55 728 7303; info@maraisandor.eu
Sándor Márai (1900, Košice – 1989, San Diego) bol významný maďarský spisovateľ anovinár. Košice opustil ako mladík vroku 1918. Neskôr žil vBudapešti aďalších európskych metropolách avUSA. Márai bol neobyčajne plodný autor,po roku 1989 aj vslovenčine vyšli početné preklady jeho diel. Košíc sa tematicky dotýkajú eseje, spomienkové či románové texty, ako sú napr. Košická pochôdzka, Spoveď mešťana, Zem, zem! alebo ٱԲí.
