ղľáԾ
Mgr. Matúš Mikšík, PhD. (1988) vyštudoval slovenský jazyk aliteratúru na Filozofickej fakulte UK vBratislave, kde absolvoval aj doktorandské štúdium (2019). Recenzuje slovenskú poéziu aprózu pre rôzne literárne časopisy. V rokoch 2016až 2018 bol šéfredaktorom Knižnej revue.
Väčšina minuloročných poetických debutantiek adebutantov maľuje básne „pekné ako obrázok“, vystavané na iluzórnej premise onevyhnutnosti harmonizujúceho efektu veršov. Tieto sú potom typickými reprezentantmi hyperidealistickej poézie. Myslím si, že by to malo byť práve naopak – poézia by mala znepokojovať, nemala by rezignovať na hľadanie, nie axióm, istôt, všeobecne platných postulátov, ale ustavične premenlivých procesov, ktorých kľúčovým znakom je obmedzenie ich platnosti na príslušný kontext.
Žiaľ, ak čtateľa vo veršoch nič nevyruší č nevzruší, nejde opoéziu, ale iba ojej napodobneninu, gýč. Za väčšinou predmetných knižiek nevidím ozajstné úsilie ahĺbanie, iba ak premýšľanie nad tým, ako text čo najlepšie vycifrovať. Práve vtedy býva výsledok najhorší – význam je redukovaný, výraz trpí nedostatkom remeselnosti. Poézia vpodaní viacerých debutantov sa vyslovene uspokojuje sreplikovaním rovnice báseň = krása aešte aj vtejto rovnici je použitá najužšia definícia kategórie krásy. Vedie to kopakovanému, apreto sémanticky vyprázdnenému veršovaniu oláske, kráse prírody aneurčtých životných pocitoch. Zkorpusu hodnotených debutov si pred zátvorku hyperidealistickej poézie dovolím vytiahnuť štyri (v tomto poradí): 𱹲í., Vynechaný spoj, Samoláska aspolulásky, Polychromatické jablko. Zvyšok nasleduje podľa abecedy.
Boris Ondreička: 𱹲í. (OZ BRaK)
Spomedzi hodnotených kníh odporúčam práve tento debut – a práve preto, lebo viem, že to nebudete čítať. Ak však akceptujeme ako relevantnú umeleckú metódu autorské gesto, myslím si, že kritikovi by sme gesto mali aspoň prepáčť. Práve provokatívnosť 𱹲í첹. ako gesta (konceptu) totiž považujem za jednu znajväčších devíz knižky (hoci po postmoderne už je takáto provokatívnosť zrejme sémanticky vyprázdnená). Zbierka má vyše 650 strán, obálka je velegantnom černom prevedení, začernené sú aj okraje strán, súčasťou výbavy sú dve lacetky, černa abiela. Na prvý pohľad vyzerá 𱹲í. ako misál č iná „múdra kniha“, obsahujúca texty srituálnou, mýtickou, transcendentálnou, resp. spirituálnou platnosťou.
Bodka na konci názvu (𱹲í.) naznačuje akúsi definitívu, rovnako sa bodka nachádza za názvom každého „spevu“, ako sú jednotlivé texty pomenované (čo tiež odkazuje krituálnemu aspektu, resp. liturgickosti). Toto sa dostáva do pnutia sotvorenosťou samotných textov, ktorá odkazuje knestálosti nielen jazyka, ale aj vecí, javov aprocesov sveta. Ondreička sa pritom usiluje nielen opísať svet (sám píše, že ide oepistemologickú poéziu), ale popritom aj konštruuje svoj vlastný meta-svet, ozrutnú Babylonskú vežu zodborných výrazov, často nezrozumiteľných konštrukcií, kurzívy, boldov, podčarkovania, segmentovaného verša, rôznych veľkostí fontu apodobne...
Lyrický subjekt je tu demiurgom, ktorý vládne nad svojím výtvorom, zároveň je však pozoruhodné, že cez prizmu tohto výtvoru vykonáva sebareflexiu. Tým sa proces zacykľuje, pripomínajúc tak hada Urobora požierajúceho svoj vlastný chvost. Časť 𱹲í첹. pôsobí ako vata, časť ako (nevyhnutná) exhibícia, resp. póza, časť ako samoúčelné textovanie – jednotlivé spevy by teda boli ako autonómne umelecké diela slabšie (hoci viaceré existovali aj nezávisle od predmetnej zbierky), no spojené evokujú fascináciu. Hoci si teda nemyslím, že Ondreičkov debut sa stane súčasťou poetického kánonu, určte nikomu neuškodí, ak si vňom zalistuje – ideálne vnedeľu niekde na námestí, kde jeden alebo viac spevov aj nahlas prednesie. Veď kto by dnes nechcel byť (doma) prorokom?
Viliam Nádaskay: Vynechaný spoj (Vlna / Drewo a srd)
Táto debutová zbierka zkorpusu síce vyčnieva, žiaľ, je to skôr okrídlený prípad jednookého kráľa medzi slepými. Básne sú rozdelené do troch súborov – Urban, Biopsie aPrísľub konca, pričom všetky časti sú kvalitatívne rozkolísané. Je to spôsobené tým, koľko je vtom-ktorom texte prvoplánovosti akoľko sofistikácie. Kategórie ako irónia, subverzia č hyperbola, ktoré sú pre zbierku integrálne, sú práve od umiestnenia na osi prvoplánovosť – sofistikácia závislé.
Kým groteskný prístup napríklad vbásňach ôľ č Automat funguje, horšie to je svtipmi, dopadajúcimi na plochú stranu ako vtexte Keď už ideš von. Špeciálne nefunkčným prvkom je referovanie ku kontextu slovenskej poézie – báseň Playboyská košeľa č odkaz na Válkových Ohýbačov železa. Mám pocit, že Nádaskayov subjekt buď nie je dobrý pozorovateľ alebo svoje pozorovania nevie vhodne artikulovať. Chápem monotónny, anestetický spôsob výpovede, vkonečnom dôsledku však tento pôsobí skôr bezvýrazne sivo.
Uvedené však nadobúda kvalitu pri introspekcii č reflexii ústiacej do neproduktívneho zacyklenia sa (mám na mysli stav subjektu, nie výraz básní). Viacero dobrých textov teda nachádzam voddiele Biopsie, ktorý zobrazuje ľudí zvláštnym spôsobom uviaznutých vani nie tak celkom svojich životoch, resp. vo vlastných životoch, ku ktorým ale majú vpodstate indiferentný vzťah. Dovolím si upozorniť najmä na dve „chyby vmatrixe“, texty Uhol pohľadu aObyčajný život.
Úroveň zbierky stojí apadá na autorskej metóde – substrát vnímam skôr pozitívne (urbanizácia, sondy do neprežitých životov, predtucha apokalyptickej implózie ľudstva), ak ho však autor vkonkrétnom texte nezvládne, výsledok je vyslovene plochý. No Viliam Nádaskay je poučený debutant, nedovolím si mu preto dávať rady, jeho ďalší (dúfam) vývin však budem určte sledovať.
Šimon Ondruš: Samoláska aspolulásky (Ikar)
Zbierka zobrazuje radosti aslasti partnerského života formou mikrodialógov založených na slovných hračkách. Je to počn veľmi sympatický (ak by som bol knižný bloger, povedal by som, že je to „kjút“), takýto spôsob výstavby textov však má svoje úskalia. Vprvom rade sa aj tých najvychytenejších slovných hraček dá prejesť, preto je dôležité, aby pod prvým plánom text držal pokope aj na nejakej hlbšej báze. Vdruhom rade ide pri každom jednom prípade ootázku funkčnosti – je nevyhnutné si dať pozor na to, aby tieto hry so slovami ako oporný prvok neboli vyslovene samoúčelné, keďže sa potom vytvára text pre text (neželaným výsledkom je tu opäť absencia druhého plánu, navrstvená na nefunkčnosť plánu prvého).
Vprípade knižky Šimona Ondruša je výsledok taký... debutantský. Niektoré texty sú vydarené viac, iné menej, zopár je ich azda aj nevydarených avzbierke pôsobia ako vata. Samozrejme, pri charaktere textov ťažko uvažovať onejakej „kanonickej poézii“, otázkou potom ostáva, č môže ísť oniečo viac než len oriadky na jedno prečítanie apousmiatie. Ak nie, ak ide len oten jeden vnem zkaždého mikrodialógu, tak môžem Ondrušovu zbierku považovať za prevažne vydarenú. Keby som však mal uplatňovať prísnejšie kritériá, len ťažko by obstála. Vhodné je na tomto mieste dodať, že vkontexte tých hodnotených kníh, vktorých prevažuje láska ako téma, je vtomto prípade za veršami cítiť autentický vzťah anie iba neúprimnú pózu. „Si na ťahu. // Nenaťahuj ma“ (s. 20).
Simona Dolníková: Polychromatické jablko (VSSS)
Ide o debut, ktorý sa dosť približuje modernej, aktuálnej aprovokatívnej poézii – predsa len tu však ešte čosi chýba. Sľubne rozohrané obrazy neraz ústia do klišé: „už sú to dni keď nemám čo povedať / keď sa metastázuješ po duši / a prebúdzam sa s prázdnym žalúdkom / vracajúci len vodu / do rieky kde sa vlieva tichý dážď“ (s. 29). Nemám pritom pocit, že tu autorka pracuje so subverziou, neproduktívne výrazy aobrazy sa aktivujú vpriamej, pateticko-melodramatickej rovine. Medicínska terminológia, ktorá by mala byť hádam jednou zdevíz knižky (avýrazným ozvláštňujúcim prvkom) je taktiež funkčná tak pol na pol. Niektoré pasáže sú potom vyslovene nezvládnuté a pôsobia útrpne: „okej prichádza 39 / vktorej sa to niekedy zvrháva na 69 afrotérske radovánky“ (s. 79).
Na druhej strane, viaceré básne sú dobre vypointované: „lebo bijeme sa po tvári / ado hrude päsťou / za chvíľu vzletu // amohli by sme pokojne stáť nohami na zemi“ (s. 52); „nehovor jej / že ju budeš milovať až za hrob / lebo si bude myslieť / že to nebolo dosť hlboko“ (s. 54). Celkovo by azda vprípade predmetného debutu malo ísť o variant exaltovanej poézie partnerských rituálov, autorke sa však nedarí vytvoriť dosť plastický metafyzický priestor, ktorý by odkazoval k „svetu nad svetom“, kde sa môže naplno realizovať symbolická platnosť úkonov, gest, povšimnutých detailov č na prvý pohľad samozrejmo jednoduchých výrokov. Ktomu by mala byť pripojená irónia č subverzia, ktorá by pátos udržala, ato všetko by malo byť zmiešané spríznakovým výrazivom zoblasti medicíny – ibaže miesto toho vzniká básnický chaos, nedisponujúci pozitívami uvedomelo konštruovanej poézie, ale zároveň ani nejdúci do krajnosti zobrazovania cez furor poeticus. Výsledný tvar potom nie je odvážny ani jedným, ani druhým smerom, ostáva niekde vstrede a pripomína viac pózu č gýč. Väčšej prieraznosti veršov Simony Dolníkovej by mohla pomôcť prísna sebareflexia, ale aj tvrdšia redaktorská ruka.
Emília Bakajsová: Ako vždy (Bookman)
Debutová zbierka vo svojej úplnosti hyperidealistická. Autorka na zadnej strane obálky síce uvádza, že už dve knižky veršov publikovala, nepodarilo sa mi ich však vyhľadať, preto Ako vždy budem považovať za prvotinu. Bakajsová tu nekonkrétne, priam abstraktne veršuje na tradičné témy, vautorkinom podaní dokonca okrídlený termín „veľké slová“ nadobúda ďalší rozmer: „LÁSKA“ (s. 12 a 51) č „ŠŤASTIE“ (6x, s. 8). Je dosť náročné spod slovného balastu vytiahnuť niečo, čo by stálo za pozornosť, akosi zaujímavou sa mi javí tematická linka variujúca obraz postupného odcudzovania sa vnúčat od svojich starých rodičov. Aj tá je však, ako všetko ostatné, do veršov preliata nefunkčnou anepresvedčvou umel(eck)ou metódou. A ešte horšie je to vtedy, keď sa autorka rozhodne prvoplánovo moralizovať: „Móda nemať deti. Vlastniť vily, super mobily. / Nezáujem o chorých, starých, tradičné rodiny. / Žiť život v cudzej koži, vždy byť in a vždy iný“ (Sodoma, Gomora dnes, s. 16). Akto pochopí toto, má umňa pivo: „Reaktivuj svoju deaktivovanú DNU, / spoznaj pravý zmysel, na čo si tu“ (s. 19).
Charlie Daemon: Antidepresívum (Art Floyd)
Zodpovedne chcem vyhlásiť, že už počas čítania predmetnej publikácie som dúfal, že to je to najhoršie, čo ma pri tohtoročnom hodnotení debutovej poézie postretne (inak, nebolo, pozri Kúsok Života sNebesami). Zároveň sa vďaka tomu môj prístup zmenil na hľadanie čo najnefunkčnejšieho segmentu ado finále tejto súťaže by som rád posunul dva príspevky: „Rúca sa rotunda zkryštálov viery / Mojej lásky“ (s. 63) a „Myslel som, že som apatik. No, som. Ale nie voč blízkym. / Najhoršie je to, že ak oni majú emóciu, tak ja ju (áno, hlavne tú negatívnu) precítim o139 % viacej. Možno. Amožno nie. Človek vie cítiť aj bez toho, aby to dal poznať na fejsi“ (s. 78). Môžete si vybrať.
František Bardy: Cesty (Podtatranský kuriér)
Básne Františka Bardyho – ako to už uneskorých debutantov býva zvykom – nie sú vkontexte aktuálnych podôb slovenskej poézie ničím inovatívne, výbojné, nevytŕčajú, neobohacujú korpus básnických textov. Dajú sa však čítať, čo je vzhľadom na väčšinu titulov vtomto hodnotení prinajmenšom osviežujúce. Aplikoval by som tu okrídlené „nenadchne, neurazí“. Posúďte sami: „Keď krehká jar sa vracia na úvrate / azhory vanie prvý svieži dych, / vystrú si kvietky svoje hlávky zlaté / aje ich toľko – nespočítaš ich“ (s. 5).
Viazané formy autorovi poväčšine fungujú (dokonca dobre), repertoár tém je veľmi tradičný až neproduktívne archaický – príroda, láska, kresťanská spiritualita. Na môj vkus sú verše miestami preduchovnené apráve na takýchto miestach sa prejavuje prílišná patetickosť vmodulácii výpovede lyrického subjektu, čo vyznieva ako tlačenie na pílu tradičnosti. Sknižkou sa dá stráviť pár milých chvíľ ato zaiste nikomu neuškodí (možno kritikovi, ale taký už je údel kritika).
Ráchel Noa: Havran vkávomate (Pars artem)
Zremeselného hľadiska by sa táto zbierka dala označť za vcelku obstojnú, obsahovo je to už však horšie – resp. nie horšie, ale akési „nijakejšie“. Áno, opäť sú to básne oláske avzťahoch, ale hoci nie sú také iritujúce ako verše iných hodnotených zbierok, predsa len nie sú ani ničím viac. Evidujem tu rovnakú preexponovanosť (najmä cez nadužívanie prívlastkov, často nezhodných) akonštruovanie iluzórneho sveta, vktorom je všetko neznesiteľne poetické: „Naše túžby sú obťažkané / tlmeným úpadkom súmraku“ (s. 9); „Šialenstvo lásky / spoza mreží / ťa ochráni, / keď stroskotáš...“ (s. 28); „Bez teba, láska, je mi nanič, / čas každou slzou vymodlený“ (s. 59); „Pri sviečkach rozsypaných hviezd...“ (s. 82). Nie je to poézia, skôr pozlátko – ako vianočná ozdoba, ktorá je pekná atrblietavá, ale vjej vnútri okrem adekvátneho množstva vzduchu nie je nič navyše.
Jarmila Javorinská: Chvíle najvľúdnejšej samoty (vlastným nákladom)
Opäť debut, ktorý sa silou-mocou usiluje byť peknučký ako obrázok. Vyše polovica knižky je vgenitívnej väzbe, nájdu sa kudrlinky, zdrobneninky iveľké, veľké, priveľké slová (láska), ktoré výrazne pomáhajú utvárať svet týchto veršov ako nielen nekonkrétneho, ale vyslovene abstraktného priestoru vzdušných zámkov: „Ďaleko, široko, preďaleko ... / nebo si sadlo do žltkavých polí, / učupilo vtákov do beláskavej vlny / avúdive nevydalo hláska“ (s. 14); č „Pretvorím ústa vchrám / modlitby lásky“ (s. 42).
Takéto verše by sa dali citovať temer zhociktorej strany, oto viac prekvapí text Prestavba, keď sa vňom zvláštnym spôsobom ozve odosobnená, no pritom latentne emóciami naplnená poézia – aspoň na moment to čtateľovi umožní nemať pocit, že Javorinská je ďalší spisovateľsky stratený prípad: „počítač / je výdatným pomocníkom pre každého pracovníka. / Smernice proti stagnácii / pre uľahčenie práce / všiestich prílohách / dostanete / do konca apríla“ (s. 26). Žiaľ, citovaný text je vyslovene anomáliou, nič ani len vzdialene podobné sa už na inom mieste zbierky nenachádza. Na Chvíle najvľúdnejšej samoty sa bude ľahko zabúdať.
Mária Barancová: Kúsok Života sNebesami (Knižnica Ružinov)
Veľmi odporúčam si vtejto knižke zalistovať – nič čudesnejšie sa vám podľa mňa ani nemá šancu dostať do ruky. Nemyslím si, že by sa mi čokoľvek ztejto zbierky podarilo aspoň trocha konštruktívne skritizovať, uchýlim sa preto kakontextuálnemu citovaniu „obľúbených“ pasáží: „ON sťa NO. / NO, ten Nebeský okamih. // Spája dve príťažlivé sily, / Silu lásky asilu nenávisti“ (s. 31); „Ktosi klope na dvere. / Klop, klop. / Je vám otvorené. // Hrdo vchádza / Nebeská ozvena“ (s. 38); „Žiť kúsok života sNebesami / Žiť život skúskami Nebies, / Aobe vjedno objímať“ (s. 39). Pridajte absolútne neuveriteľnú grafickú úpravu prispievajúcu ktomu, že by som vedel pri predmetnej publikácii niekoľko večerov preplakať. Od smiechu. Tieto „básne“ sú použiteľné akurát tak na scénické melodramatické čítanie alebo vrámci variantu obľúbenej alkoholickej hry „vypi vždy, keď... uvidíš slovo Nebesá“.
Viktória Larišová: Mapa nočnej oblohy (Pectus)
Debut Viktórie Larišovej sa dá označť jedným slovom za nepodarený. Verše sa rozpadajú najmä pod váhou obraznosti, ktorá je nadbytočne až nezmyselne preexponovaná akŕčovito sa usiluje byť poéziou, najmä vyvolávaním zdania exkluzivity. Táto exkluzivita je však iluzórna avonkajší náter „poetickosti“ nie je ťažké odlúpnuť azistiť, že Larišovej veršovanie skrátka nefunguje: „v prvom prázdnom úškrne / by si vedel prehltnúť vesmír, / no nikdy to nedokážeš“ (s. 45); „kaukliarska hra“ (s. 10); „trudný cit“ (s. 25); „papierové zepelíny“ (s. 93). Poézia totiž nevzniká automaticky vtedy, keď dostane každé druhé podstatné meno „exkluzívny“ prívlastok, č keď ho uvediem do arbitrárneho metaforického vzťahu alebo prirovnania. Platí tu, že „menej je niekedy viac“ – aj obraz, ktorý by bol obstojný, má totiž autorka tendenciu „zaťažiť“ ďalším prívlastkom alebo prirovnaním, ktoré však funguje iba ako mŕtva váha. Zbierka sa potom rúca sama do seba. Ak chce autorka vtvorbe pokračovať, odporúčam ísť do toho naozaj striedmo, až asketicky.
Stanka Hudačková: Môj sen (Gréckokatolícka charita)
Ide odebutovú zbierku zdravotne znevýhodnenej autorky – nespomínal by som to, ak by táto informácia vpredmetnej publikácii nebola príznakovo uvedená. Hudačková píše, že prostredníctvom básne môže ukázať, že „aj človek shendikepom niečo dokáže“ (s. 5). Verše vtejto knižke sú však rovnako nevýrazné, neduživé, neinvenčné acelkovo nedobré ako porovnateľné verše autorov č autoriek bez hendikepu. Až sa žiada pripomenúť, že samotný hendikep azda pre písanie poézie nie je určujúci (nerozporujem to, že sa dá produktívne využiť, čo však vpredmetnej zbierke nenachádzam).
Keďže zliterárneho hľadiska nie je veľmi čo komentovať, pristavím sa ešte pri jednom neliterárnom aspekte – vknižke sa nachádza informácia odomove sociálnych služieb Dom sv. Anny,oGrékokatolíckej charite Prešov (vrátane výzvy na podporu aj s IBANom) ipoďakovanie za to, že zbierka mohla vzniknúť vďaka grantu vrámci projektu „Sen sa mení na skutočnosť“ aobligátne slová chvály. Hádam by sa teda nabudúce popri toľkých osobách ainštitúciách do procesu tvorby avydania zbierky básní mohol zapojiť aj niekto, kto sa poézii „venuje“ odborne.
Jana Kuricová Tomaľová: Na dno duše (FAMA art)
Priznane autobiografická debutová zbierka je výpoveďou ženy bojujúcej sdepresiou. Žiaľ, hlbokým témam vbásňach zbierky jednoducho chýba presvedčvé umelecké stvárnenie. Jasne tu vidieť, ako sa zložitá akomplexná látka dokáže prepisom do slov sploštiť, stratiť výraz i význam. Vpodloží zbierky sa dá vycítiť veľa autentickej bolesti, melanchólie,straty i smrti, ktomu všetkému sa však čtateľ dostane iba pri najlepšej vôli skrz nešikovné anepresvedčvé verše, spôsobujúce vyprchávanie predmetnej látky. Som si takmer stopercentne istý, že osobné príbehy za veršami by lepšie vyzneli vhovorovej podobe. Kameňom úrazu je teda absencia strohosti, asketickosti výrazu auprednostnenie nezvládnutého poetizovania – usilovať sa otvar, ktorý je vtakejto podobe už vyše sto rokov absolútne neproduktívny, totiž ani nemalo veľkú šancu na úspech. Bohužiaľ, neviem si predstaviť ani to, že by knižka mohla mať terapeutický účnok na kohokoľvek okrem autorky samotnej.
Jakub Banár: Nosím si vsebe;Zbierka samoty šialenstva (vlastným nákladom)
Autor sa rozhodol debutovať vjednom roku hneď dvoma útlymi zbierkami. Žiaľ, po nie úplne márnom úvode básne To ja (NSvS, s. 5 – 6), ktorá jednu znich otvára, ostane čtateľ mimoriadne sklamaný. Texty sa vyznačujú nefunkčnými pokusmi orým, neprirodzenou dikciou, slovnou vatou, dokonca gramatickými chybami (a tým nemyslím nárečové výrazy) – amiestami je ztoho naozaj slušný bizár: „Človek veľký nerozoznať od brala, / ako veľká chladná skala“ (ZSŠ, s. 3); „Bráško (!), no tak vstaň ztej postele, / a poutieraj z tváre galeje“ (ZSŠ, s. 24). Ztoho, čo sa azda pôvodne zamýšľalo byť drsnou mužnou poéziou, ostáva iba nemožná póza. Navyše, úzkostlivé vyhýbanie sa akémukoľvek sentimentu vedie práve kevokácii sentimentálnosti, ato sentimentálnosti banálnej. Výsledkom je akýsi repový frístajl, riadiaci sa pravidlom „rýchlo dačo daj, bársčo, ale hlavne rýchlo“. Ak sa však členy rýmu na seba iba vzdialene ponášajú, tak to už dnes nemôže fungovať ani vpetržalskom výklenku, nieto vpísanej forme.
Vladimír Leksa-Pichanič: Pod oknom našej spálne (Perfekt)
Zbierka básní neobsahuje nič inovatívne, najviac sa prezentuje nezvládnutím výrazu, resp. formy. Ide otexty, ktoré sa evidentne majú zakladať na zvučnosti, výsledný efekt však úplne ruší napríklad nerovnoslabičnosť verša, zle zvolené rýmovky apodobne. Laicky povedané, pri hlasnom čítaní mám pocit, že idem po riadne hrboľatej ceste. Navyše, výraz je zbytočne poetický svyužitím nefunkčnej expresívnej lexiky a inverzného slovosledu. Texty tak zbytočne upozorňujú na vlastnú poetickosť ado popredia sa dostáva úsilie oumeleckosť, nie samotná látka. Autor tak dáva najavo, že je vpodstate jedno, očom hovorí, čtateľa má tešiť to, že sa nad ním textový demiurg vôbec zľutoval aprehovoril k nemu.
Ľudmila Holíková: Posestrima (ǰá)
Zbierka je poskladaná ztextov, ktoré pôvodne dopĺňali autorkino vizuálne umenie. Otázne by teda mohlo byť, č sa ich oddelením od pôvodného kontextu nestratila aj ich esencia. Napokon, toto je vyslovene hypotetická otázka, produktívne sa však dá zhodnotiť, že vautonómnej pozícii výrazne krívajú. Väčšina textov má charakter lyrických mikropróz, predstavujúcich akési momentky zo života. To je mne osobne veľmi sympatický žáner, musím však povedať, že vpredmetnej realizácii sú texty síce obstojné, ale zbytočne melodramatické. Celkovému výrazu by iste prospelo striedmejšie ustrojenie, viacero vecí by malo prirodzene vyplynúť zprečítaného – recipient totiž zväčša nemá mať pocit, že mu niečo autor tlačí priamo do tváre. Vyslovene básnické texty vzbierke sú len samoúčelnou hrou so slovíčkami bez nejakého hlbšieho obsahu, čo tak trochu môže fungovať vrámci performancie, vo fixovanej knižnej podobe však nie.
Michal Lehoczki: Ruže atŕne lásky (Vydavateľstvo P + M)
Ide ozbierku nekonečného množstva (teda, pri čítaní sa vám knižka bude zdať ako nekonečná, pretože je stále otom istom, asíce oničom) nepodarených variácií na tému láska. Len občas sa nájde aj čosi iné, no taktiež nezvládnuté. Je to tvorba, ktorá sa dá písať celý život, ak autor nemá dostatok sebareflexie, nedajbože mu ešte niekto bude tvrdiť, že jeho verše sú dobré. Lehoczki je nielen nepoučený vlektúre poézie (áno, to píšem trocha ironicky atrocha vážne), ale ju aj odmieta a píše vzmysle hesla „každý nech si robí, čo chce, aj ja si budem“, vďaka čomu sa potom odváži aj na taký zložitý (pretože jednoducho vyzerajúci) tvar ako haiku – avzniknúť ztoho nemôže nič iné ako poetický masaker: „Pošli nám Pane / Kráľovstvo Tvoje na ZEM. / Vieme ho zničť“ (s. 81); „Je tu otázka, / že: Quo vádis Homine? / Zkrčmy do krčmy“ (s. 82); „Nežijú spolu. / Súd manželstvo rozviedol. / Zamračlo sa“ (s. 83).
Tomáš Kvič: Smäd pána Chagalla (PECTUS)
Úvodné verše zbierky vyzerajú sľubne: „Dobývali úboča, ale chlapov tu už niet. / Kotvy obrátili na kríže, / rieky sa zhostil černy úhor. // Na skalách zimuje vták zdruhohôr, / štôlňu zaplavili prázdne tváre – / ešte zrútiť naše ruiny, mladý pán“ (s. 9). Bohužiaľ, celkovo kvalita vsmere čítania upadá – problém nastáva (ako tomu neraz býva) pri využívaní „veľkých“ slov, azda sambíciou dodať textu punc dôstojného básnenia, urobiť báseň „väčšou“: „Anjel si nevládze kľaknúť / Biť na poplach / Dĺžka krídel isteže zaváži / Jeho hriva vyplaší / Hodvábneho medveďa / Kým stenknú blany / Hrozivého bôbu / Poredne čeľusť / Prokrustovo lôžko / Oheň aj blúdenie“ (s. 51). Dojem zo zbierky ďalej kazia nenáležite použité biblické obrazy, no a prinajlepšom rozpačto pôsobia aj pokusy autora udržať si nadhľad. Za vyslovene nefunkčnú považujem akosi nútenú aforistickosť celého oddielu ANTI-GRAVITIZMY. Zdá sa mi, že autor má potenciál, najmä vsociálne ladených básňach (zaujímavý je motív baníka), bez prísnosti jeho samého aľudí okolo jeho poézie však tento potenciál ostane nenaplnený.
Janka Trúsiková: Stopy času (vlastným nákladom)
Táto (zo)zbierka obsahuje predovšetkým príležitostné básne: kzačatku č koncu školského roka, kpríchodu jari, kVianociam, kSNP, ku Dňu matiek apod. Myslím, že môže ísť osnahu lokálnej pani učteľky (kniha vyšla spodporou mesta Stará Turá) ozvláštniť č spríjemniť rozličné významné dni, čomu napovedá aj chronologické radenie textov vzbierke. Pokúsiť sa vniesť do životov žiakov trochu poézie je iste vo svojej podstate chvályhodné, realizácia je tu však vyslovene kontraproduktívna. Trúsikovej básne totiž redukujú poéziu na bezproblémový abezkonfliktný opis černo-bieleho sveta, ktorý zároveň nenáležite harmonizujú. Poézia by však podľa môjho názoru jednoducho nemala nad zložitosťou aproblematickosťou reality maľovať všezakrývajúcu dúhu. Myslím, že vdomácej poézii nájdeme dosť veršov spotenciálom obohatiť sviatočné dni (Krasko, Novomeský, Válek, Ondruš, Strážay, Vadkerti-Gavorníková) anie je hanbou použiť ich na úkor „niečoho vlastného“.
Mikuláš Koóš: Vplameni lásky ainé (vlastným nákladom)
Zbierka pateticko-sentimentálne preexponovaných veršov bez akejkoľvek pridanej hodnoty. Ale aj vkategórii „precukrovaných“ veršov je Koóšov debut (inak, ide oneskorého debutanta) extrém. Slovo „láska“ sa vzbierke vyskytuje 82-krát aak čtateľa neumláti ono, dielo skazy dokonajú „objatia“, „bozky“, „snenie“, „krása“ č „šťastie“ (priznám sa však, že ich výskyt som nepočítal). Nechcem si predstaviť, ako ubíjajúco by tieto verše pôsobili, keby boli adresované mne. Mohli by sme ako spoločnosť pouvažovať otom, č naozaj úchvatne zlé verše oláske neprehlásime za formu rodovo podmieneného násilia.
Mária Cibulová: šٰ moje lásky (Literárny klub Dúha)
Ide oknižku zozbieraných textov teraz 67-ročnej autorky. Cibulovú evidentne baví veršovať, akurát jej to veľmi nejde – samozrejme, ak jej texty meriam metrom knižne publikovanej poézie, nie zásuvkovej tvorby (pravda, ak by ostali vzásuvke, nemusel som ich merať vôbec). Knižka je plná neinvenčných aremeselne nezvládnutých veršov ovšeličom: oláske, matke, krajine atak ďalej. Vtomto zmysle ide otypický básnický inventár. Cibulová sa pritom nevyhne ani lacnému moralizovaniu, vrcholom prekvapenia (nie pozitívneho) sú však niektoré básne zúvodného oddielu, za ktoré by sa nehanbili ani, resp. iba treťotriedni propagandistickí veršotepci: „Klasy zrno sypú, / rastú nové domy. / Štyridsať rokov znie pieseň slobody. // Tvorivo ľud žije, / veda robí divy. / Chrániť mier! Kážu nám tie roky slobody“ (s. 19). Ten, kto ešte dnes hľadá (dobrú) poéziu ahľadá niečo (hodné zapamätania) vpoézii, tu zaiste nič také nenájde.
Ján Kamil Beňadik: Za mrežami aostnatým drôtom (Politickí väzni. Zväz protikomunistického odboja)
Zbierka obsahuje básne napísané počas autorovho väznenia vkomunistických väzeniach apracovných táboroch avychádza 45 rokov po jeho smrti ako memento doby. Ján Litecký Šveda vo svojom predslove ku knižke píše, že „literatúra č ‚literatúra‘ tu fakt nie je to podstatné“ (s. 11), sčím sa dá súhlasiť. Ide otexty, ktoré nemajú signifikantnú pridanú umeleckú hodnotu, a preto sa predmetnej publikácii nebudem kriticky venovať.
Tibor Parkanský: Zážitkami kpoznaniu (VSSS)
Táto debutová zbierka je vyslovene zlá. Autor síce sľubuje (mimochodom, vo fonte Comic Sans) cestu od zážitkov kpoznaniu, neraz hovorí omeditácii apíše dokonca aj to, že „oslobodil som sa od zábran / a bezvýznamných rečí“ (s. 33), lenže recipient sa ani náhodou nedopracuje knávodu na správnu meditáciu atým pádom ani kdeklarovanému poznaniu. Zážitky taktiež nie sú opísané konkrétne, preto nehrozí identifikovanie sa so subjektom aprípadný katarzný účnok. To, čo lyrický subjekt prežil, je len vydestilované do abstraktných neinvenčných ničnehovoriacich bezobsažných pseudognóm. Miesto kúpy knižky radšej investujte do meditačnej appky.
