ղľáԾ
ճܱá
Len voda vie,
kde spávajú pocestní.
Som večný tulák
neponáhľajúci sa ztvojej
íٴdzԴDzپ.
Šdz
Znovu myslíme
na zomieranie,
na ten hlučný šepot stromov.
Nohy dvíhame
čo najviac knebu
a nevieme zastať.
Akoby sme sa báli,
že nám nad hlavou
vyrastú odstrihnuté zvony.
Polcesta
Tvoja tvár
je zaroseným nebom.
Stačí tak málo
a predsa sme na polceste
kvytrvalým lejakom.
Na oblok dopadla
Medardova kvapka.
Zmokol som do tla.
Trieska
Bolíš ma
ako zadretá trieska.
Aspoň viem,
že si.
O to je bolesť
úš.
Pridlho
Ani vtuneli
nesvietia svetlá
a vlak nezablúdi.
ܲú徱
sme len my dvaja.
Pridlho sme stáli
na slepej koľaji.
DZď
Svitanie zaprášilo perinami
a mne o kúsok povyrástli
š徱Բ.
Dnes už viem,
že mojou spoveďou
sú iba básne.
