ղľáԾ
Dieťa času
úryvok zo zbierky poviedok More. Love. Čajky (2014)
Ďodi Molek sa totálne zbláznil, len čo sa mu to dostalo do uší. V Japonsku sa vraj kvôli piesni na koncertoch strieľajú ľudia. Ďoďi počul. Ukamaráta na kotúčaku. Prekotúčakovali dve noci. Fungel nová nahrávka. Dieťa času sa to volá.
„Zomreš aj ty, jaká pésnička!“ povie Ďoďi amalá Žuži sa rozplače. Chytí sa za veľké červené uši autečie preč. Nechce zomrieť. Nesmie počuť ani tón ztakej pesničky.
„Pukne ti život!
Ďoďi sa na mňa zacerí svojim štrbavým úsmevom aspoza jeho chrbta mi rovnako hnusne do očí pichá vyškerené slnko. Drží v ruke fľaškové pivo a spokojne vykračuje uličkou okolo Minicukrárne. Vo vydratých, ana prasknutie zúžených rifliach škrtajú ozem nožičky ako zápalky. Pred vchodom do Luxoru sa Ďoďi zastaví. Pritlačí si hrdlo zelenej fľaše na oko, zamračí sa, zavrčí a – pivo je otvorené. Zubatý vrchnák prilepený na Ďoďiho viečku sa smeje ako to slnko a Ďoďi s ním. Podám mu na otvorenie svoje pivo. Ďoďi zavrčí ešte raz. Napijeme sa.
Ďoďi vie, prečo vyberá vždy zelenú. Zo zelenej fľaše chutí najlepšie. Nie ako zhnedej. Táka farba dodá mätovú sviežosť aj teplým vyvetraným patokom jak Cassovar zLuxoru oproti.
Akeď budeme dobrí, Ďoďiho čaja Tigrica nám všetkým večer ukáže cicky.
„Dyk on, nová džiska!“ Pohľad mu padne na moju riflovú bundu. „Žičaj!“
Neochotne sa zobliekam apodávam čerstvý dar od mamy. Z tuzexovej predajne so zahraničným tovarom, do akých má Ďoďi ajemu podobní vstup zakázaný. Zatrepe bundou vo vzduchu ako zdrapom vreca aprečíta nahlas štítok na vnútornej strane.
„Co za bászmeg? Mustang!“
Natiahne si sýtomodrú riflovinu na seba, vyhrnie rukávy aodkryje vybíjané kožené náramky na zápästiach. Plecia vystrčí dopredu, rozpriahne ruky do strán. Zatne päste.
„Pozorte všetci!“
Moja bunda na Ďoďim vyzerá naozaj perfektne. Ale ani na mne nepôsobila najhoršie. Horšie už bude presvedčiť otom aj Ďoďiho. Keď vycerí tesáky a zazrie, jeho úzke divošské oči režú do tela ako orientálne meče, šašky a kilidže. Poviem mu zajtra. Alebo najbližšie, keď bude mať lepšiu náladu. Nesrší mu teraz ztváre nič dobré. Alebo po výplate. Jednoducho, keď príde vhodnejší čas. Môj čas. Môj čas príde.
Ďoďi má teraz svoju Tigricu, mačku šelmovitú, čalafintu, ako sám hovorí, novú ľubňu odkiaľsi zo sídliska. Na noc dnes idú knej na byt, do paneláku, rodičia odišli na víkend na chatu, takže sa dvojica so mnou narýchlo rozlúči aja zostanem stáť pod pouličnou lampou sám.
V nočnej tmavej ulici je ticho. Predstavím si voňavý útulný panelákový byt smäkkými kobercami alesknúcim sa umakartom. Apotom si vybavím dopukané obkladačky vnašej kúpeľni, pavučiny visiace pod stropom, kam nedočiahne rebrík, ozrutné potemnené miestnosti avnich ja, odkázaný sám na seba asvoju samotu.
Ďoďi si odhrnie zčela dlhé mastné vlasy. Nasadí si na hlavu šiltovku, vlastnoručne pozošívanú zdžínsových odstrižkov, skryje pod ňou blikajúce oči.
„Ženy, traste sa! Železný muž ide od lesa!“
Hrmoce hlasom, mračí sa azazerá, ale ani svojím zanedbaným výzorom nevyzerá nijak nebezpečne. Na tvári zarastá len miestami, ahoci už dosiahol vek dospelosti, vyzerá stále skôr ako sopliak. Namiesto sopľov pod nosom strapaté mládenecké fúziky.
Ďoďi je najmenší všírom okolí, ale vuliciach Starého mesta je pán, apekne veľký. Adoma je najväčší úplne zo všetkých. Jeho starší brat Tibike je od Ďoďiho nižší ohlavu, no a najstarší Piťu, ten je malý ako päťročné decko. Ale bordel dokáže robiť vnadľudských rozmeroch. Ďoďi rozprával. Doma u nich som bol raz vživote, síce som sa nezľakol, ako ma Ďoďi vopred varoval, ale diera vybúraná vstene na mňa urobila dojem. Ojej pôvode bližšie informácie nemám, môj hostiteľ spomínal čosi obengálskom tigrovi, fľaši toluénu, veľkom tresku, no a potom už len čosi otej diere ao tom, ako skočil zobývačky do kuchyne rovno cez stenu, hlavou proti múru, ale teraz neviem presne, či tiger alebo sám Ďoďi.
„To si nevšímaj!“ Privrie skromne oči. Nahlas sa zasmeje. „More. Naša rodina, to samí debili!“
Zato kčiernej starene vkúte sa správa ako kpenzionovanej svätici.
„Aňu, aňuke! Infúziu mám!“
Natešene zamáva fľašou džinu pred kalnými očami vzdychajúcej ženy.
„D--!“
V škole potom pred celou triedou opakujem po Ďoďim, akurát že všetko ešte pekne preženiem. Som tiger, som múr, som diera. Hovorím. Môj čas príde. Vyrastiem abudem môcť robiť, čo len chcem. Keď budem veľký, chcem byť malý jak Ďoďi.
