��������

A jaki bi sce živočich ľubeli buc u��živoce druhim, ha?

(Báseň z knihy Kvaśna kňižka (VALAL, 2010)

��

Ňe u druhim, aľe u tim živoce

riba bim ľubel buc.

Žic u oceanu

daskeľo kilometri pod vodu

sam u cmoti,

dze ňič ňet abo ho ňevidno,

u cichosci

pomedži dnom i hladzinu,

abo baržej pri dnu,

bridki, zubati, poluprehľadni

i ňič bim vecej ňehľedal,

eventualno kafi,

čarnej i horkej

jak co i život, kafi

bez mľečka i cukrika,

čarnej, horkej,

od kotrej ci še ľem sere.

��

Boh Nadarmo i pukaňe

(Báseň z knihy Kvaśna kňižka (VALAL, 2010)

��

Jednu z peršich traumoch

zažil som na naboženstvu.

Nakazali mi, naj ňespominam

meno boha Nadarmo.

��

„Co za zli boh?“ obaval še ja,

„Čom mož spomnuc Alaha, Jehovu,

abo toho našoho s veľkim B,

a Nadarma ňemož?“

Pital som še, že či chiba, ked še

meno boha Nadarmo spomňe u sebe.

„Vera chiba,“ hvarja voni.

Ňemoh som spac nocami.

Ňescel som dumac naňho,

a vono na sprik vše mi na rozume

Nadarmo, Nadarmo, Nadarmo.

��

Poňeška ja mam problem zos spaňom.

Dumam sebe, ked bim mal pištoľ,

zos kotrim veterinare zaspavjuju koňoch

u televiznich dokumentoch o žviroch,

každi večar bim viveršoval samovraždu

i koňečňe bim mal mirni sen.

No aľe ja tot pištoľ ňemam,

takže šicko toto vidumujem nadarmo.

Idzem pištoľ kupic!

��

* * *

Prešol rok, odkedi som napisal ostatňi šorik,

i kajem še...

Pištoľ som kupel, i to bulo nadarmo,

hoč u počatku šicko bulo perfektne.

Ked som dostaval toti kompulzivni zachvati,

ľem som sebe do scehna štreľel i zachrapel som

i tu bul koňec balamutoch zos bohom Nadarmo.

Ľemže rodzelo še čudovisko u mňe,

možebuc to i maslo veľkoho Nadarma,

chto zna...

Kompulzivnosc prešla, aľe pištoľ ostal!

Perše ľem stal na boku, a vec, jednoho

hovňanoho dňa, som ho položel do futra

i začal ho nošic zos sobu

i pokuščičko, kedi-ňekdi, som puknul do sebe strelku.

Ked dachto vošol oprez šora u čekaľňi,

ja še vinervoval i puk do sebe,

vispal som še i bulo mi OK.

Abo na zapaše, našo vodza dva nula,

vec ňesposobni debilčini u obrani primu tri goli,

i ja puk-puk do sebe.

Abo patrim film i dajaki akter, s

kotrim som še emotivno vjazal, identifikoval,

lapel kamarata, jak mu še bočka zos ženu,

abo von s kamaratovu, šicko jedno,

i ja še vec barz rozjedol

i puk-puk-puk vecej strelki naraz i chrapic.

��

Budzel som še na všeľijakich mestoch u všeľijakich polohoch,

hľedal som banalni pričini, naj šibem strelki do sebe,

žena mi ňigda ňeprebači, ked som še u polnej reštauraciji

pre inertnu obsluhu puknul do aorti na šiji,

abo na rodičovskim u škoľe...

Preštreľel som.

I co najhorše, ja, jak intelektualni mistik, preňes tot

zlozvik, ňešvar, mladim, co še so mnu identifikovali,

ta i voni „še nacahli“.

I tak to išlo, dok raz ňevošla razija na jedno mesto

i ňepobrala nam pištoľi.

Teraz som na rehabilitaciji,

pišem vam toto, puščajuci slizu na tastaturu,

veľi z ňich i doňeška na tim,

i poručujem vam, že ňedosc povedzec „ňe“, ja to milijonraz hvarel,

„ňe“ treba, žebi vam bulo sposob života!

Ajde zdravo,

ostavam u nadzeji, že me posluchace i

že aňi ňedotkňece dno, po kotrim ja

chodzel i tam žil...

Probujce ňespominac meno boha N.

Zdravo.

��

Definovaňe selfa

Rada mladim pisateľom odo mňe, jak budzem mac 62 roki

(Báseň z knihy Kvaśna kňižka (VALAL, 2010)

��

Dumam, že, a, dumam, že...

a... toto...

... čekaj, ľem naj odpijem z presa

i zakušim z torti

a��mľac, mľuc, a��mľoc, mľac,

dumam, že jeden pisateľ,

mľac, mľuc, mľoc,

ňetreba, žebi še definoval,

ňetreba, žebi še definoval do konca,

žebi, mľac, mľuc, na tacki dal sebe i

vec, žebi ho čitač i kritika ľem

žedli i��visrali,

treba, možebuc, dumam...

mľac, ummm, dobra lakotka,

aaaa... co scem povesc,

treba, naj ochabi jeden spejs svojoho selfa

ň����ھ��ԴDZ����Ծ�,

�������پ�č�Ծ�,

znaš, individualnosc vlasnu,

naj sam čitač dojdze, znaš,

aaa... kapčaš, hej?

�

mľac, mľuc,

čekaj, ľem kokos spod jazika i zoz zuboch,

cvč, cvč, cvič, ck, cok, cok,

e, tak, znači,

co še dotika čitateľoch i kritiki,

ňetreba do konca definovac svoj self,

ked od ce žadaju, žebiš jim definoval self,

to treba, naj robja voni,

i ti vec treba, naj viskočiš zoz toho ňedefinovanoho

spejsa svojoho selfa i poveš:

„Ňe, ňemace pravdu,

ňedosc hľiboko sce vošli do podstati calej problematiki,“

i dodaš daco ňe ňejasne,

aľe daco Hegelovski jasne.

Rozumiš teraz... cvič, cvoč... self!?

cvič, cok, cvoč,

možeš vidzic, co ci hutorim?

Ňe, ňevidzim na ce,

dva veci som ci hvarel, opač ich,

vojdz do materiji,

rozjašňi sebe, obgruntovjuj konstantno veci, a?

e, ti poješ tvoj kolačik?

cvič, cvoč, cvak...