ղľáԾ
Július Paňko (1951) ukončilroku 1973 Pedagogickú fakultu Univerzity P. J. Šafárika vPrešove. Učiteľskému poslaniu sa venuje vkraji pod Duklou. Svoje prvé poviedky publikoval vukrajinských periodikách na Slovensku. Debutovalroku 1990 zbierkou poviedok v ukrajinčine Na hory, na lesy, na skaly (Na hory, na lisy, na skeli). Je autorom kníh úľé testy (Kurortni testy, 1999), (Ne)obmedzené možnosti – (Ne)obmeženi možlyvosti (2003). Vroku 2006 vydáva novelu 𱹴š첹, ktorá odva roky neskôr vychádza vslovenskom preklade Márie Paňkovej-Hankovskej vo Vydavateľstve Slovart.
Úľava nad prázdnymi taniermi
Rozhovor sukrajinským spisovateľom žijúcim na Slovensku Júliusom Paňkom
Július Paňko (1951) ukončilroku 1973 Pedagogickú fakultu Univerzity P. J. Šafárika vPrešove. Učiteľskému poslaniu sa venuje vkraji pod Duklou. Svoje prvé poviedky publikoval vukrajinských periodikách na Slovensku. Debutovalroku 1990 zbierkou poviedok v ukrajinčine Na hory, na lesy, na skaly (Na hory, na lisy, na skeli). Je autorom kníh úľé testy (Kurortni testy, 1999), (Ne)obmedzené možnosti – (Ne)obmeženi možlyvosti (2003). Vroku 2006 vydáva novelu 𱹴š첹, ktorá odva roky neskôr vychádza vslovenskom preklade Márie Paňkovej-Hankovskej vo Vydavateľstve Slovart.
* Po prečítaní novely 𱹴š첹 mi zišlo na um, že nikdy vžiadnej spoločnosti nebudú šťastní všetci. Šancu na dôstojný život ale musí mať každý. Hodnotový rebríček vašich postáv bol ale iný, než sa vspoločnosti oficiálne tradovalo.
– Treba brať na zreteľ, že postavy novely žili vpovojnovom období, predtým prežili roky hospodárskej krízy. Pentelevičova rodina neputovala za lepšími životnými podmienkami, ale hľadala podmienky na prežitie. Vojna nespôsobila ľuďom vtomto kraji iba majetkovú ujmu, ale prežitá hrôza, preliata krv, potkýnanie ohromady mŕtvol, ktoré po vojne bolo treba (aj vidlami) nakladať na povozy, aby bolo miesto pre živých, tým všetkým utrpela zakorenená bohabojnosť ľudí. Prišlo na rad aj nevyslovené prehodnocovanie zmyslu života. Aj Bočkarovo správanie, ktorému chradla manželka svojnovými črepinami vtele, sa môže do určitej miery pripísať vojne. Vojna jej odobrala ženskú silu, a jeho slabnúci zrak mu neumožňoval hľadieť na svet sperspektívou.
* Zaujímajú vás jednoduchí ľudia, neraz akoby predurčení nato, aby si nakoniec neporozumeli.
– Možno to neporozumenie sa javí len pre vonkajší svet, ktorý je svojimi normami, dogmami tvrdý pre tých, ktorí ich porušia. Veď 𱹴š첹 bola do určitej miery akceptovaná vdome svojho otca, hoci nie vpostavení dcéry – ale to Bočkarovi apotom aj jeho synovi Andrejovi stačilo na uľahčenie svedomia. Ači 𱹴š첹 po rokoch nenašla vBaške mamu?
* Búranie vzťahov medzi človekom a okolitým svetom sa nezastavilo. Pokračuje. Človek sa uzatvára do svojho „ja“. Čím by mohli byť podnetné medziľudské vzťahy za čias Levošky pre súčasníka?
– Je to nastavenie pomyselného zrkadla, ale nielen ľuďom zkraja Levošky. To zrkadlo je aktuálne aj vdnešnom migrujúcom svete: ľudia odchádzali, odchádzajú a budú odchádzať do sveta zrôznych pohnútok. Chceme, aby sa knám vo svete správali ako krovnocenným ľuďom, anie ako k ľuďom druhej kategórie, aby si nás vážili. Preto aj tu platí: správaj sa kiným tak, ako chceš, aby sa oni správali ktebe. Nemyslím si, že novela by moralizovala, ale vytvorenými obrazmi ukazujem správanie ktým, ktorí sa môžu ťažko brániť – ačitateľ nech si to sám vyhodnotí.
*Americký spisovateľ arménskeho pôvodu William Saroyan kedysi napísal, že preňho ako rozprávačaje len jediný príbeh – človek. Kde ste vy ako rozprávač a kde je vaša postava (𱹴š첹)?
– Najskôr, na počiatku 90. rokov, som napísal poviedku oBaške. Hluchonemej Baške sa na počudovanie celého okolia narodilo zdravé dieťatko 𱹴š첹. Bolo mi naznačené, že to je nedopovedaný príbeh. Jasne, že to bolo nedopovedané, lebo 𱹴š첹 vyrastala v zvláštnych rodinných pomeroch, ktoré do značnej miery ovplyvňovali jej začlenenie sa do vonkajšieho sveta. Cez Levoškin detský svet som priblížil „históriu“ tejto rodiny. Podľa tureckého spisovateľa Orhana Pamuka, nositeľa Nobelovej ceny, dobrá literatúra stojí na talente spisovateľa vedieť porozprávať svoj príbeh ako príbehy iných a príbehy iných ako svoj príbeh.
* Ernest Hemingway ojednej zo svojich poviedok povedal: „... poviedka sa písala sama amal som čo robiť, aby som sňou udržal krok.“ Ako sa písala 𱹴š첹?
– Novela sa nepísala sama, ale provokovala, ponúkala sa knapísaniu. Musel som byť vstrehu, aby som čo najviac držal na uzde rozprávača, aby zostal nestranný, aby rozprávanie neskĺzlo do vulgárnosti vprostredí, kde sa servítka nedáva pred ústa, vlastne kde servítky vôbec nepoznajú.
* V novele neidealizujete dedinu, alepredsa, aká je podľa vás sedliacka duša? Čím je príťažlivá, čím odpudzuje? VLevoške píšete: „Čudní sú tí dedinčania“ (str.58). Čím sú takí čudní?
– Keby 𱹴š첹 bola písaná včase, keď žili jej hrdinovia, určite by som túto vetu nenapísal. Bola by zbytočná. Túto vetu použil rozprávač, aby dnešný čitateľ spozornel, že dnes sa taký filantropický nezištný čin už veľmi „nenosí“. Vtedy ľudia nepotrebovali kampane, charity, výzvy na poskytnutie pomoci tomu, kto je vnúdzi, niekedy vystačilo aj skromné velebenie „bohumilý človek“. Pred očami mám prípad, keď vzime vošiel do dediny celkom cudzí pohorelec sprázdnymi saňami ťahanými uzimenými, vychudnutými koníkmi – onedlho odchádzal svrchovato naloženými saňami, či už senom alebo slamou. Vtedajší tuláci (dnes by to boli bezdomovci) Andrej Pisanskij, Mižo zRivnoho, Vasiľ zCigly, Vasiľ zBugli mali nocľahy zabezpečené vchalupe, ktorú si vybrali...
* „História Pentelevičovcov – to je história mojej dediny,“ tvrdí rozprávač Jurko Loziňak. Keď nazriete do každého domu, máte pred sebou vždy iný, takpovediac hotový román. Čo bude nasledovať po novele?
– Neviem, či je to vekom, či to spôsobuje „chémia“ mojej hlavy, ale som vzajatí vlastných spomienok na detstvo. Malo by ztoho niečo vzísť vširšom rozsahu – až sa toho obávam, či sa mi podarí dať tomu náležitý náboj. Sem-tam „odskakujem zo zajatia“ nejakými poviedkami.
* Človek pred sebou neutečie. Načo vymýšľať nové literárne teritória, keď každý znás má svoje rodisko, sktorým je bezprostredne spätý. Podobá sa literárna Končava vášmu rodisku – Dlhoni?
– Podobá sa, ale nie je sňou totožná, lebo literárna Pentelevičova rodina nie je totožná so skutočnou rodinou, ktorá prišla zpoľského pohraničia na slovenskú stranu Beskýd. Aj iné postavy sú fiktívne aosud niektorých literárnych postáv sa zavŕšil inak ako vskutočnosti.
* „Dedina sa vtakomto prípade správa neúprosne. Rodové zväzky, staré hriechy držia dedinu pokope. Členovia spoločnosti sa budú medzi sebou hádať, biť, zabíjať, milovať, cudzoložiť, ale to si chcú vyriešiť len medzi sebou, nepotrebujú vonkajších arbitrov.“ Nie sú to zpohľadu dneška len ilúzie onepísaných zákonoch dediny?
– Možno sa to tak javí, lebo sa zmenili pomery, zmenil sa vzťah kpôde, zostal len vlastnícky vzťah kpôde. Pôda bola tými nervovými synapsiami medzi dedinčanmi, medzi jednotlivými rodinami. Dnes pôda pre dedinčana nepredstavuje živiteľku, nespája ho so susedmi, nevstupuje cez ňu do každodenných vzťahov. Dnešný dedinčan sa skôr paradoxne izoluje vysokými múrmi okolo obydlia včase, keď sa búrajú hranice.
* Zmenilo sa niečo vľudskom správaní?
– Ani nie. Slabý, cudzí to má na svete ťažké aj dnes. Darwinova teória „úraduje“.
* Kritika už stihla poznamenať, že príbeh obce apríbeh Levošky je plný akejsi tvrdej ivrodenej humanity. „Ešte šťastie, že hluchonemí skoro zabúdali. Ťažko by im bolo niesť všetky tie krivdy.“ Je tento príbeh aj akýmsi varovaním pred ľudskou ľahostajnosťou?
– Prenášať sa cez krivdy, uľahčuje človeku život. Ale zabúdať na krivdy, tým sa človek vystavuje riziku uvedenému votázke.
* Umberto Eco tvrdí, že píše sa len pre čitateľa. Je nešťastný azúfalý ten, kto nevie osloviť budúceho čitateľa. Poznáte dobre svojho čitateľa?
– Skôr viem, pre koho som nič nenapísal – pre detského čitateľa. Mojím čitateľom by mohol byť človek, ktorého zaujíma príbeh zahrňujúci problémy morálky, medziľudských vzťahov, a dokáže sa cez príbeh poohliadnuť do minulosti azamyslieť sa nad prítomnosťou abudúcnosťou.
* Dopísaná poviedka či novela. Aký je to pocit? Čo prichádza? Smútok? Úľava?
– Prichádza tŕpnutie ako ugazdinej, ktorá chystá jedlo pre hosti: solí, korení, dochucuje, až sa jej chute domotajú, že nie je schopná určiť, či nie je presolené, prekorenené... atŕpne. Úľava prichádza, keď zbiera prázdne taniere...
Ivan Jackanin
