ղľáԾ
Mám na mysli napríklad vzťah bohatých a chudobných, nedôstojné postavenie ženy v katolíckej cirkvi, povinný celibát, otázku krstu novorodencov, dedičný, či dokonca smrteľný hriech – o takomto čomsi Kristus nikdy nehovoril a vymysleli si to teológovia, aby nás neustále držali na kolenách. Cirkevné dogmy nám Krista takpovediac poslali kamsi na imaginárne nebesia, stal sa pre nás nedosiahnuteľným symbolom dokonalosti, čím stratil pre kresťanov motivačnú funkciu. Pokúšam sa románom Kód 1 vrátiť Krista k nám na zem, pretože ho tu v týchto neľahkých časoch veľmi potrebujeme. Objavili sa hlasy, že by sa Kód 1 mal zakázať. Vyhlásil som, že dám takýto pokyn vo chvíli, keď mi prvý teológ vyvráti čo len jeden argument z knihy. Zatiaľ sa o to pokúsili štyria, ale strápnili sa, jedna evanjelická farárka dokonca verejne. Nedokázali totiž diskutovať, iba kázali. Na teologických fakultách by sa mali viac venovať predmetu „kladenie otázok“ ako predmetu „dávanie odpovedí“. Ak sa cirkevní otcovia čudujú, že Európa sa islamizuje, nech sa pýtajú, či je to preto, že viera moslimov je taká silná, alebo viera kresťanov taká slabá. Nie ja, ale napríklad taká autorita, akou je profesor teológie Karol Nandrásky, hovorí: „To, čo kresťanov v súčasnosti najviac zviera a dusí, je dogmatizmus ich vlastných cirkví. Obmedzuje osobné myslenie, cítenie a chcenie veriacich ako kazajka. Namiesto možnosti predkladať otázky sú veriaci nútení robiť otáznymi samých seba. Strach zo spochybňovania vnucovaných dogiem ich vedie k spochybňovaniu vlastnej osoby a k latentnej neuróze!“ Čiže dogma o dedičnom hriechu vo vás doslova vyvoláva chorobné stavy. To, že kniha je už tretí mesiac najpredávanejším slovenským románom, svedčí o tom, že myslenie sa zakázať nedá. Teológovia, ktorí svojimi dogmami ľuďom v myslení bránia, čím vedú cirkev do slepej uličky, by mali pamätať na Kristove slová: „Každá rastlina, ktorú nesadil môj otec, bude vykorenená. Ak slepý vedie slepého, obaja padnú do jamy.“
Ide o pomerne rozsiahly román. ako dlho ste ho tvorili a zháňali potrebný materiál?
Moje romány zaraďuje kritika do žánru dokumentárnych, a preto mi vždy najdlhšie trvá zháňanie a štúdium materiálov. V prípade Kódu 1 sa mi podarilo získať unikátnu literatúru nielen z USA, Francúzska, Nemecka, Česka, Ruska, ale najmä z Indie, priamo z Kašmíru. Priala mi aj šťastena – počas môjho turné po indických univerzitách s románom Zóna nadšenia som poskytol rozhovory viacerým indickým médiám, na základe ktorých sa ozvali ľudia a sami mi v Dillí priniesli zaujímavé materiály.
Vaša románová hrdinka Marika bojuje s rakovinou. v knihe opisujete jej liečenie prostredníctvom alternatívnej medicíny vychádzajúcej z ajurvédy. Máte sám skúsenosti s takouto formou liečenia?
Sám, vďakabohu, nemám, ale je to do veľkej miery príbeh našej známej, ktorej lekári nezlikvidovali rakovinu, ale prsník. Tumor je totiž len akýmsi signálom, ktorý naznačuje, že s organizmom niečo nie je v poriadku. Zlikvidovanie tumoru ešte neznamená zlikvidovanie rakoviny, ako sa to u nás prezentuje. Pokiaľ lekár nelieči človeka celostne – nezapojí aj jeho ducha, teda vieru, nikoho nevylieči.
Oba vaše romány nielen médiá, ale i vy sám označujete za kontroverzné. V čom myslíte, že môžu pobúriť? Máte skúsenosti aj s negatívnymi reakciami zo strany cirkvi alebo veriacich?
Za kontroverzné ich skôr označujú médiá, ale nebránim sa tomu. Delím ľudí na dve skupiny – majiteľov pravdy, teda dogmatikov, a tí sú vždy rovnako zadubení, či sú to dogmatici politickí alebo religiózni, a na tých, ktorí pravdu hľadajú. Prirodzene, majiteľom pravdy spôsobuje akékoľvek „nabúravanie“ ich dogiem vyrážky. Na mojich besedách sa jasne ukazuje, že každý mysliaci kresťan potrebuje skutočné Kristovo slovo, teda to, ktoré je obsiahnuté v evanjeliách, a nie teologické dogmy, ktoré sú len interpretáciou, či neraz dezinterpretáciou toho, čo Ježiš skutočne hovoril. Problém je v tom, že slovenskí kresťania v drvivej väčšine evanjeliá poznajú len z interpretácie kňazov a myslia si, že to je pravda. Svojim románom však nikoho nepresviedčam, len kladiem nahlas otázky, ktoré si potichu kladú všetci mysliaci kresťania. Treba jasne povedať, že dnes už máme vlastne dve kresťanstvá – jedno skutočné, pôvodné Kristovo, ktoré hovorí o láske k blížnemu, dávaní a odpúšťaní, a druhé dogmatické, pokrytecké kresťanstvo cirkevnej hierokracie, ktoré Kristove slová iba formálne hlása, ale v skutočnosti len honobí majetky, nedáva, ale berie, a neodpúšťa, ale trestá. Skutočnosť, že slovenské kresťanské kostoly sú okrem času vyhradeného pre omše a cirkevné úkony zatvorené, je hanebná. Vraj sa v nich kradne, ale prečo tie drahocennosti nedarujú alebo nepredajú múzeám, aby ich milovníci sakrálneho umenia mohli obdivovať? Za utŕžené peniaze nech stavajú útulky pre bezdomovcov. Majú v chrámoch radšej bohatstvo ako veriacich.
Kód 1 upúta obrázkom na obálke. Prezradíte o ňom viac?
Je to takmer mystérium. Pred mojou ostatnou cestou do Indie som vedel, že sú tam obrazy s meditujúcim Kristom. Veľmi som túžil takýto obraz zohnať na obálku románu. Prešli sme zo dvadsať miest a nikde nič, až v poslednom meste na Malabárskom pobreží v Kočine som v Židovskej ulici neďaleko synagógy našiel sochu Krista, ktorá tam doslova na mňa čakala. V tej chvíli som vedel, že mám obálku. Nápad urobiť ju tak, že sa mení striedavo na Krista a na Budhu, s ktorým prišlo vedenie Ikaru, považujem za geniálny, presne vystihuje podstatu románu a to, že všetky náboženstvá majú rovnaký morálny základ. Obálka symbolizuje aj to, že Kristus bol veselý a charizmatický človek, inak by ho predsa nikto nenasledoval. Bol hlásateľom evanjelia – radostnej správy a dogmatici nám tohto úžasného človeka predstavujú v permanentnom utrpení. Prečo nám ho neukazujú veselého a usmiateho, ale stále len priklincovaného? Je tu podozrivý nepomer medzi tromi hodinami na kríži a tridsiatimi rokmi nádherného života. Keď sa pýtam ľudí, ktorý Kristus sa im páči viac – či ten môj pokojný a modliaci sa, alebo ten zakrvavený, v rozpakoch odpovedajú, že ten pokojný, ale na toho priklincovaného si už zvykli. Nuž, kto chce žiť na kolenách, v pocite permanentného hriechu a výčitiek svedomia – prosím, ja to však odmietam. Nemám v úmysle robiť radosť dajakým zakomplexovaným teológom. Našťastie, Ježiš nikdy teológiu neštudoval.
Práve po vydaní Kódu 9 ste boli často spájaný s američanom Danom Brownom. neprekáža vám to? Bol Brownov Da vinciho kód impulzom na napísanie Kódu 9?
Netajím, že Da Vinciho kód ma veľmi oslovil, ale tí, ktorí čítali aj Browna, aj mňa, tvrdia, že v oboch mojich Kódoch je podstatne viac informácií. Lichotí mi, keď ma označujú za slovenského Dana Browna, mám však ambíciu, aby sa do troch – štyroch rokov v USA hovorilo, že Brown je americký Banáš. A prečo nie?
Chystáte vydanie oboch románov aj za hranicami?
Mám sedem prekladov do cudzích jazykov a medzi nimi aj doposiaľ jediný preklad slovenského románu – Zóna nadšenia – do jazyka hindi. Na niektoré preklady prispela Komisia v LIC, za čo som tejto inštitúcii vďačný. Chystá sa preklad Idiotov v politike do arabčiny, je takmer hotový preklad Zóny nadšenia do angličtiny a pracujeme na tom, aby Kód 9 i Kód 1 vyšli v USA. Mám skvelých spolupracovníkov s výbornými kontaktmi za hranicami, verím, že sa naše plány vydaria.
Na Slovensku má stále len malý okruh spisovateľov svoje webové stránky. Vy si vašu pravidelne aktualizujete, informujete čitateľov i odbornú verejnosť o svojich literárnych aktivitách. Myslíte si, že propagácia prostredníctvom webu je pre autorov dôležitá? Aký máte názor na marketing v knižnej sfére?
Moji mladí fanúšikovia ma presvedčili o dôležitosti internetovej komunikácie s čitateľom. Uvedomil som si, že je to jedinečná možnosť byť v permanentnom kontakte s vašimi sympatizantmi aj kritikmi. Diskusie na mojej webstránke i na Facebooku k románu Kód 1 sú mimoriadne zaujímavé. Marketing je dôležitý, ale základným predpokladom je dobrý text. Čitateľa môžete raz, dvakrát nachytať šikovným marketingom, ale tretíkrát sa už nachytať nedá.
Vaše prvé knihy ste si vydávali sám. prečo ste začali spolupracovať s Ikarom? Nebolo by finančne výhodnejšie zabezpečovať si tlač kníh samostatne?
Prirodzene, bolo by pre mňa z finančnej stránky výhodnejšie vydávať si knihy sám, ale ja som spisovateľ, a nie predajca. Po mojich bestselleroch Idioti v politike a Zóna nadšenia, vydaných v našom vydavateľstve Kelion, som už len lietal po skladoch a fakturoval a nestíhal som písať. Tak z Kelionu ostala len skvelá čajovňa. Je mi cťou, že patrím do stajne Ikaru, je to najväčšie slovenské vydavateľstvo so skúseným manažmentom, má veľké možnosti v marketingu, patrí do najväčšieho svetového knižného konglomerátu Bertelsmann a cítim sa tam výborne.
Plánujete ešte ďalšie pokračovanie románov Kód 9 a Kód 1? Na čo sa môžu vaši čitatelia tešiť na budúci rok?
Stále pracujem na zbieraní materiálov k tretiemu a poslednému Kódu. Je to však veľmi náročné, a tak priebežne robím niečo ľahšie – bude to opäť tvrdá politická satira. Nevylučujem, že sa po rokoch vrátim k divadelnému textu, mám zopár komediálnych námetov. Chystám sa na dve veľké expedície do Indie a bývalej Perzie – opäť v súvislosti s novým Kódom, takže neviem, čo skôr, len aby zdravie slúžilo.
Blížia sa vianoce. pamätáte sa, akú knihu ste dostali v detstve? Kupujete knihy ako darčeky?
Knihy boli, sú a budú v našej rodine najtradičnejšími darmi vôbec. Moja úplne prvá kniha, ktorú som dostal na Vianoce, boli Nevedkove dobrodružstvá od Nikolaja Nosova, potom prišli Chlapci z Pavlovskej ulice, Ľudo Ondrejov, verneovky, mayovky, cestopisy Zikmunda a Hanzelku, tu kdesi vznikla moja obrovská túžba cestovať, postupne aj Turgenev, Čapkovci, Hašek, Hemingway, neskôr Kundera, Hrabal, Ballek, Jaroš a ďalší.
