ղľáԾ
PhDr. Ladislav Volko (nar. 16. 10. 1944 v Kežmarku) vyštudoval sociológiu na Jagellonskej univerzite vpoľskom Krakove. Prekladateľ, esejista, publicista, diplomat. Po roku 1989 pracoval ako diplomat vPoľsku avrokoch 1999 – 2004 bol veľvyslancom SR vIndii. Pracuje na Ministerstve zahraničných vecí SR.
Báseň je všade luxus
Poézia je preňho neoddeliteľnou súčasťou života. Napriek tomu prvú básnickú zbierku vydal až dlho po svojej päťdesiatke. Dokonca dve. Anavyše vďalekej Indii. Dôvodom však určite nebol iba fakt, že Ladislav VOLKO tu pôsobil ako náš veľvyslanec.
PhDr. Ladislav Volko (nar. 16. 10. 1944 v Kežmarku) vyštudoval sociológiu na Jagellonskej univerzite vpoľskom Krakove. Prekladateľ, esejista, publicista, diplomat. Po roku 1989 pracoval ako diplomat vPoľsku avrokoch 1999 – 2004 bol veľvyslancom SR vIndii. Pracuje na Ministerstve zahraničných vecí SR.
– Poéziu síce milujem, ale aby som sám niečo napísal, to sa skutočne nestáva každý deň. Dalo by sa povedať, aby ku mne múza prišla, musím mať silný podnet. Niečo, čo ma dokáže výrazne osloviť. Či už vreálnom živote, pričítaní... No apotom si svoje myšlienky zaznamenávam na kúsky papiera, ktoré často kdesi stratím akeď ich znovu nájdem, má už báseň niekoľko verzií.
– Možno sa skôr ona dostala ku mne. Prvú báseň som napísal ešte vdruhej triede základnej školy. Keďže otec bol aj dobrovoľný knihovník ROH, nezaváhal som, v tirážijednej zkníh som si našiel adresu vydavateľstva asvoj výtvor tam poslal. Doteraz si spomínam, že som si, vo svojej nevedomosti, zvolil vydavateľstvo politickej literatúry... Jeden milý pán mi odpísal, poďakoval, vysvetlil, že vydávajú iný druh kníh aako ,,bolestné“ mi poslal knihu vtedy populárneho autora Jevgenija Nosova. No atu sa moje snahy opublikovanie poézie nadlho skončili. Pre seba som si síce stále písal, prišli však aj iné záujmy. Ktvorbe básní som sa vrátil až počas štúdií vKrakove. Písal som po poľsky. Priateľ ma prehovoril, aby som ich uverejnil vtamojších literárnych časopisoch. Po návrate na Slovensko som si znova zaznamenával niečo pre seba. Nanajvýš som občas publikoval v Poľsku. Na podnet Ľuba Feldeka som roku 1990 uverejnil niekoľko básní vo vtedajšej kultúrnej prílohe Verejnosti Ahoj Európa. Nadlho to bolo všetko.
– VIndii som postupne nadviazal kontakty stamojšími literárnymi časopismi Kadambini, Saar Sansar ainými, ktoré publikovali na môj podnet napríklad Milana Rúfusa, Daniela Heviera, Jána Buzássyho či Jozefa Leikerta, z prozaikov Vinca Šikulu, Petra Jaroša, Gustáva Murína, v časopise pre deti Nandan J. C. Hronského aďalších.Na veľké šťastie som stretol prekladateľku Shardu Yadav. Pôvodne prekladala iba zčeštiny, ale podarilo sa mi získať sponzora na jej cestu na SAS ateraz prekladá väčšinou zo slovenčiny. Raz uvidela moje básne, preložila ich do jazyka hindu aposlala do Kadambini. Vyšli, mali veľký úspech, dostal som veľa listov,ľuďom sa páčilo, že sú iné než tie, ktoré poznajú. Tak som ďalej uverejňoval. Najprv sa mi ozval vydavateľ Lalit Sayal yo Soul Publications aneskôr Anand Bhushan zprestížneho Pitambar Publishing Co. aponúkli mi vydanie kníh.
* Prvá zbierka vyšla pod názvom Ma, teda matka, avaše básne sú vnej nielen vslovenčine, v hindu, ale ajvpoľštine avangličtine.
– Chcel som aj symbolicky vyjadriť prepojenie kultúr, ktoré sú mi zvlášť blízke. Amimoriadne si cením, že štyria vynikajúci indickí výtvarníci – Satish Gujral, Manjit Bawa, Jatin Das, Gopi Gajwani – mi dali kdispozícií svoje ilustrácie. Autorom dizajnu knihy je takisto popredný umelec Naresh Kapuria akrstil ju vtedajší minister zahraničných vecí Indie Natwar Singh.
– Je to umelec, ktorého roky poznám, vážim si ho, atak som rád, že moju prosbu neodmietol. Láskavosť mi preukázal aj bývalý predseda indickej vlády Atala Bihari Vajpayi, tiež básnik, ktorý ju vDillí slávnostne uviedol do života. Počas krstu som bol poctený 40-minútovým tanečným programom na námety zmojej poézie slávnej tanečnice tanca kathak Shovany Narayan.
* Vašou zásluhou sa vIndii objavili aj ďalšie dve knihy slovenských autorov.
– Stopy vrose, výber zdiel 22 slovenských básnikov, sa ešte iba chystá do tlače. Pod názvom Slovenské rozprávky apríbehy vyšiel už vyšiel výber zDobšinského rozprávok, ku ktorým som pridal aj niekoľko ,,moderných“ od J. C. Hronského, Vincenta Šikulu, Márie Ďuríčkovej aJany Šrámkovej.
* U nás sa už dlho hovorí okríze poézie, ominimálnom počte jej čitateľov. Aká je situácia vIndii, prípadne vPoľsku, kde ste tiež pôsobili ako diplomat?
– Nebol by som taký pesimista. Dnes predsa unás vychádza toľko básnických zbierok, že je prakticky až nemožné všetky sledovať. Iste, sú vmalých nákladoch, ale tak je to všade. Báseň je všade luxusom. Azda by sme chceli, aby tak ako kedysi vychádzalo vo veľkom náklade len zopár básnikov? Kto ale určí, ktorí by to mali byť? Navyše, nie je poéziou napríklad aj to, keď sa so svojimi emóciami zveruje hiphopový spevák? Aj jeho texty môžu mať veľkú výpovednú hodnotu adať veľa ľuďom naladeným na rovnakej vlnovej dĺžke. Skôr vidím ako problém, že u nás chýbajú silné a masovejšie rozšírené literárne časopisy, oktoré nemá núdzu ani India, ani Poľsko. Vnich sa totiž môžu básnici rýchlejšie dostať do styku sčitateľmi aviac sa otvára priestor itým, ktorí len začínajú. No apridal by som ešte fakt, že na Slovensku dochádza kveľkej nivelizácii kultúry vôbec. Kým napríklad vIndii sa považuje za obrovské plus, keď sa podnikateľ či politik zaujíma o umenie, unás je to takmer nepredstaviteľné. Poznal som vIndii veľkého biznismena, ktorý každú sobotu objasňoval skupine ľudí ich posvätnú knihu Bhágavadgítu?
* Hoci teraz pôsobíte na Slovensku, India pre vás stále veľa znamená, ešte roku 1983 ste iniciovali vznik India klubu aste jeho prezidentom. Vtedy nebývalo zvykom zakladať iné spoločnosti priateľstva ako so Sovietskym zväzom a vaším prvoradým záujmom bol film...
– Moja manželka bola letuška avďaka nej som sa do Indie dostal. Krajina ma od začiatku očarila aj napriek veľkým sociálnym rozdielom. Z tamojších ľudí vyžaruje veľmi pozitívne svetlo a všade vidíte ich úžasnú kultúru, atak som chcel onej vedieť viac. VBratislave som stretol ľudí srovnakými zážitkami, dali sme sa dokopy azaložili klub, paradoxne pri SZM Slovenský film. Klub pracuje raz menej, inokedy intenzívnejšie, ale pripravili sme už veľa zaujímavých akcií astále pokračujeme. Kto sa chce presvedčiť, stačí, keď za nami príde do kaviarne Curiosites vbudove Slovenského národného múzea, kde sa stretávame každú prvú stredu vmesiaci.Dokonca máme isvoju vlastnú výtvarnú galériu. Všetci noví záujemcovia sú vítaní.
Pripravila Marcela Košťálová
