ղľáԾ
Nemlčať: Žena vliteratúre
Otvárame novú anketu, ktorá sa prostredníctvom 4 otázok pokúša priblížiť problematiku literárnej komunity žien, ale aj celej spoločnosti, hoci im býva najčastejšie (aneprávom) vyhradené veľmi špecifické miesto. Anketa vznikla vspolupráci so slovinským vydavateľstvom Apokalipsa aamerickým projektom Tell U. S. Poets zameraným na zmapovanie tvorivých podmienok pre ženy-autorky od Mexika až po Čínu. Ponúkame vám rôznorodé príspevky znašich zemepisných šírok – úvahy na danú tému. Celoročnú anketu edične pripravila, príspevky zozbierala a do slovenčiny preložila spisovateľka aliterárna vedkyňa Stanislava Repar.
1. Čo znamená byť spisovateľkou, poetkou, dramatičkou vdnešných podmienkach?
2. Akú úlohu na tomto poli zohrávajú príslušné inštitúcie?
3. Ako sa pozeráte na vzťah medzi ženským písaním, písaním žien a feminizmom (feminizmami)?
4. Kde vidíte rezervy, resp. možnosti na zlepšenie situácie?
Jana BODNÁROVÁ, spisovateľka adramatička, (SR). Publikovala 17 kníh aknižočiek prózy apoézie pre dospelých adeti. Autorka množstva rozhlasových adivadelných hier. Venuje sa tiež video performanciám (ZEBRA Poetry Award festival, Berlín, 2000, ai.). Najnovšia kniha autobiografickej prózy: Takmer neviditeľná (2008).
foto
1. Byť spisovateľkou na Slovensku je vnútorne asi to isté, ako keby som žila kdekoľvek inde. Som žena rozprávajúca svoje príbehy alebo kvitesencie príbehov. Znamená to pre mňa čosi ako žiť alternatívny život. Niekedy som na podobnú otázku tiež odpovedala, že je to druh sebaspásy, sebazáchrany, sebahojenia. Alebo naopak – sebazabudnutia. Je to pre mňa i bezracionálny, ateda najopravdivejší spôsob ako nahliadnuť pod svoj archetyp Persóny, masky, alebo rozšírenými očami pozerať do svojho ďalšieho archetypu – Tieňa. Zpodmienok/nepodmienok spisovateliek na Slovensku spomeniem aspoň jedinú: vtejto krajine sa nedá vyžiť zpísania literatúry, ale ani divadelných, rozhlasových hier, TV scenárov... Tvorivé štipendiá sú limitované, honoráre úbohé. Ale aj tak si spisovateľka unás „vymôže“ svoj priestor na písanie.
2. Záujmové združenie žien Aspekt je na Slovensku asi jediné, ktoré má svoje vydavateľstvo pre ženy. Vydáva knihy zahraničných idomácich autoriek, texty smarkantným ženským „feelingom“. Ministerstvo kultúry SR podporuje vydávanie kníh, ale je to len časť znevyhnutných nákladov. Vysvetľujú to tým, že granty neslúžia na podporu vydavateľstiev, ale autorov. Pár veľkým vydavateľstvám takéto dotácie postačia, ale malým vydavateľstvám, ktoré sú oveľa ochotnejšie vydávať nekomerčnú, ajženskú tvorbu, určite nestačia. Našej literatúre nežičí ani to, že sme malá krajina, smalým knižným trhom (hoci toto slovo vsúvislosti sumením neznášam). Nekomerčných kníh sa na Slovensku predá pár sto kusov. Zmédií – okrem niektorých špecificky literárnych časopisov – dáva autorkám priestor najmä Slovenský rozhlas. Verejnoprávna televízia odvysiela týždenne informácie odomácom umeleckom dianí 25 (slovom: dvadsať päť!) minút. Je to kultúrna úbohosť. Súkromné televízie nechávajú, aby sa vich reláciách „smotánka“ a „život celebrít“ zčasu na čas blysla aj tvár niekoľkých domácich tzv. „ženských autoriek“ – spisovateliek, ktorých knižky sa síce dobre predávajú, avšak ich štýl je schematický, pôsobí ako vyklonovaný, aživot je tu zobrazovaný „pod náterom laku“.
3. Feminizmy na Slovensku určite ovplyvnilo to, že počas tzv. „socializmu“ unás neprebiehal diskurz o2. vlne feminizmu, nereflektovala sa špecifická situácia apostavenie žien vspoločnosti anajmä vrodine (pretože spoločensky sa ženy mohli pomerne dobre uplatňovať, ale vsúkromí panovala patriarchálna nerovnosť). Následne sa ani ženské písanie vteórii akritike nereflektovalo vo svojej špecifičnosti. Život žien vspoločnosti, ale najmä ten „zavretý vizbách bytu“, si vsúčasnosti unás všímajú rôzne združenia. Ich pozitívnym výsledkom je poodhalenie tabu aposkytnutie pomoci týraným ženám adeťom. Voboch rovinách – teoretickej ipraktickej – je čo rozvíjať. Máme už vzdelané mladé feministky, ich teoretické práce sú ale priepastne vzdialené od povedomia „radových“ žien. Zlepšuje sa však teoreticko-kritická reflexia špecificky ženského písania.
4. Spisovateľky určite reflektujú, niekedy dokonca definujú životy žien, ich preciťovanie všetkého... vkaždej konkrétnej krajine. Preto by možno bolo dobré – zmôjho uhla pohľadu ako spisovateľky – vydávať medzinárodné antológie ženských autoriek. Toto aspoň na Slovensku absentuje, apritom literatúra je čosi ako zrkadlo; pri pohľade doň sa môže objaviť čosi nové, až iluminujúce, pre každú ženu. To isté platí ipre teoretické práce ostave feminizmu. Bolo by užitočné, keby sa unás vydávalo viac publikácií smedzinárodným zastúpením. (Aspekt nemôže suplovať všetko.) Mimo hlavného mesta Bratislavy takmer úplne absentujúprednášky teoretičiek, feministiek zcudziny, hoci vkaždej časti našej krajiny žijú premýšľavé, akčné ženy, ktoré by určite privítali prehĺbenie svojho myslenia na základe podobných podnetov.
Tereza Riedlbauchová, poetka (ČR, nar. 1977 vPrahe), v súčasnosti lektorka češtiny aštudentka na Sorbone. Založila a prevádzkuje literárny salón (2001: Praha, 2006: Paríž), venuje sa aj vydavateľskej činnosti a spoluorganizuje Česko-francúzsky festival poézie. Knižne vydala: Modrá jablka (2000), poéma Podoba panny pláč (2002) a Velká biskupovská noc (2005). Pripravuje Don Vítor si hraje a jiné básně a súbor všetkých básnických zbierok včesko-francúzskej verzii.
foto
1. Pracovné podmienky spisovateliek vČeskej republike sú zlé, takmer žiadna nežije iba z písania. Obvykle sú zamestnané, najčastejšie vredakciách a školstve. Ja som si momentálne vybrala život vzahraničí, aby som zlepšila svoju situáciu. Pracujem ako lektorka češtiny na Sorbone, čo mi umožňuje viac cestovať a tiež mám viac času na písanie.
2. Pre spisovateľov sú občas vypísané polročné či ročné granty, ktoré však sotva vystačia na prežitie, spodporou MK sú tiež vysielaní do zahraničia atď. Existuje aj niekoľko literárnych cien spojených s finančnou odmenou. Celkovo by som však hodnotila stav v ČR ako stagnáciu; nad situáciou spisovateľov sa nikto príliš nepozastavuje.
3. Myslím si, že významnejšie české spisovateľky sfeministickým hnutím veľmi nespolupracujú. Toto hnutie sa výraznejšie prejavuje vo vedeckých kruhoch, najmä v teoretickom uvažovaní apublikáciách.
4. Určite by sa našlo veľa možností. VČR by bolo treba vybudovať asociáciu spisovateľov (alebo viac asociácií), ktorá by mala veľký finančný kapitál na podporu vydávania apísania beletrie, na vydávanie literárnych časopisov, organizáciu festivalov ahonorovanie autorských čítaní. Nemalo by byť samozrejmosťou, že spisovatelia realizujú autorské čítania zadarmo, naopak, mali by sa nimi živiť, tak ako je to vzápadných krajinách Európy.
