ղľáԾ
Prozaik, básnik, esejista, divadelný kritik, autor rozhlasových hier Artur Daniel Liskowacki (1956) pochádza zo Štetína naseverozápade Poľska. Jeho román Eine kleine (2000 a 2009) bol vofinále literárnej Ceny Nike 2001 a získal prvú cenu Poľského združenia vydavateľov zarok 2002. dzá Ѳáš (Mariasz, 2007) bolnominovaný naEurópsku cenu zaliteratúru 2009 azbierka poviedok Capcarap (2008) naNike 2009. Veľká časť jeho tvorby hovorí oPomoransku, oblasti naseverozápade Poľska, ktorá bola podruhej svetovej vojne rozdelená medzi Poľsko aNemecko. Liskowacki sa sústreďuje najeho spoločensko-historické transformácie, ktoré vykresľuje sozmyslom prerealitu acitom predetail. Vnímavé okospisovateľa predstavuje malé okamihy, čím zvýrazňuje krásu pominuteľnosti. Niektoré Liskowackého diela označili literárni kritici za štúdiu ľudských typov súčasných Poliakov.
• Literárna kritika chápe poviedky Capcarap ako „ambíciu vytvoriť kolektívny portrét súčasných Poliakov“. Mali stetaký zámer?
– Beriem srezervou to, čo sa vliteratúre definuje ako „kolektívny portrét“. Nemyslím, že bybol dnes taký portrét vôbec možný. Chýba nám, súčasným prozaikom, na totalent? Možno odstup odtoho, na čo sa dívame, je príliš malý? A možno je príliš veľa pohybu, zmien navôkol. Politiky, čo zanecháva na všetkom škvrny. Ajliteratúra jednes už iná akokedysi, keď predstavovala svet, portrétovala ho, lebo mala na to čas anemala takú konkurenciu akoteraz. Obrazy vo všeobecnosti, digitálny či zvukový zápis robí zpokusu portrétovania neplodnú, druhoradú aktivitu. Kolektívny portrét jetakisto analýzou, ale v Capcarap som sanesústredil naopis poľského spoločenstva. Také diagnózy patria skôr do môjho každodenného zamestnania novinára. Literárny kritik Marek Radziwon pri príležitosti nominácie Capcarap naCenu Nike o príbehoch napísal, že sú predovšetkým portrétom rozprávača. Pozorovateľa, ale aj účastníka toho, čo jenavôkol. To, čo jeokolo, tu hrá veľkú rolu. Ide tu, medziiným, aj ostav istého rozpadu, straty, strachu pred neznámym. Naisto satieto dveanalýzy navzájom dopĺňajú. Hoci z môjho uhla pohľadu je Capcarap dosť intímnym vyjadrením. A možno práve preto univerzálnym. Cnie sa mi však za veľkou literatúrou, panorámou súčasnosti, obrazom minulosti, sveta všeobecne. Závidím autorom, ktorí vedia opísať svet tak, aby ho čítajúci považoval zaskutočnosť. Obdiv vomne vzbudzujú veľkí realisti, klasici 19. storočia. Čoraz menej verím, že bydnes taká literatúra bola možná. Preto sa vmojej próze, vrománoch, miesi všetko dohromady – nostalgia za veľkým realizmom, veľkým priestorom adetailom, čo hovypĺňa, intimita pozorovania, narúšanie realizmu rôznymi spôsobmi rozprávania aformálnymi prostriedkami.
dzá Eine kleine o nemeckom meste Sttetin azrode poľského Štetína takisto považovali zakolektívny portrét, alepre mňa bol dôležitý obraz miznúceho sveta apolemika spredstavou, že stačí svet opísať, a tým hozachrániť. Realistický príbeh Ѳáš somumiestnil do začiatku 19. storočia, je totak trochu biografický román o básnikovi Antoninovi Malczewskom. Celý príbeh miposlúžil ako zámienka na úvahu opredurčení, otom, čo je životná prehra avernosť sebe samému.
• Vo vašich textoch sa často vyskytujú výrazy neistoty; detaily opisu sú akoby spochybnené. Odkiaľ saberie tá váhavosť?
– Nejde len oneistotu výroku, ale opresvedčenie, že neexistuje lenjedna, konečná odpoveď. Odtiaľ možno pochádza moja náklonnosť k otázkam, kspochybneniu zjavnosti, hľadaniu skutočnosti aslov, ktorými juopisujem, mnohoznačnosti. Paradoxne satiež snažím zvýrazniť túto neistotu, nejednoznačnosť, preto rezignujem na otázniky. Vrománoch vôbec nepoužívam otázniky aniekedy je ťažké určiť, či má veta charakter otázky alebo nie. Vlastne nepoužívam ani výkričníky. Viem, že satext takto ťažšie číta, aleaspoň núti čitateľa k zvýšenej pozornosti, sám simusí klásť otázky asnažiť sa nájsť vopise odpovede, odraz vlastných emócií apochybností.
• Pomáha vám povolanie novinára pri písaní umeleckých textov?
– Novinárstvo jepre mňa inšpiráciou priliterárnej práci. Dovoľuje mispoznať nové miesta, nových ľudí. Niekedy miprekáža. Novinárčina porokoch unavuje, mení sa narutinu, trochu „oberá osluch“, otupuje všímavosť. Takisto jenebezpečná vzhľadom najazyk spisovateľa. Naráža na rôzne profesionálne schémy, ohraničuje slobodu. Mám rád slovo, cením sijeho krásu, ale ajslovnú hru aambivalentnosť. Jepravda, že rád počúvam okolie apozorujem ho. Sompresvedčený, že tiemaličké, často vonkajšie prejavy nášho života hovoria o nás samých viac akohlboké rozhovory, ktoré – ako sa nám zdá – vedieme. Viac akoprenikavé analýzy. Vdrobnostiach jeduch tajomstva, kľúč odstudne.
• V čom jepodľa vás úloha spisovateľa?
– Po každej svojej knihe verím čoraz menej v úlohu literatúry, že pred spisovateľom stoja nejaké povinnosti, že niekto odneho očakáva, abyich splnil. Literatúra sa stáva čoraz menej potrebnou, možno by sadalo povedať – zbytočnou. Samozrejme, spisovatelia, aspoň u nás v Poľsku, ešte žijú ilúziami, že ichhlas niečo znamená, že sú hovorcovia spoločensky dôležitých myšlienok, že pomáhajú iným žiť alebo pochopiť svet. Skutočnosť tomu však nenasvedčuje.
Som presvedčený, že práve preto má písanie zmysel. A čo viac – jenevyhnutnosťou. Pretože každé písanie, každé tvorenie, jeobrana pred chaosom. Pred ničotou. Jesnahou ousporiadanie sveta v nás samých aazda ajodpoveďou narozpad, smrť. Nechcem, aby tovyznelo pateticky, ale práve nevyhnutnosť literatúry, súmrak umenia je vdnešnom uháňajúcom svete akousi iskierkou nádeje. Pretože len to, čo jenevyhnutné v našom živote a čomu zasväcujeme časť seba asvojej pozornosti, robí z nás ľudí. Teda nehodno písať, aletreba torobiť. Nemá zmysel čítať knihy, alepokiaľ sa nájde čo ilen jeden čitateľ, môže saspisovateľ cítiť potrebný.
