ղľáԾ
Taliansky kultúrny inštitút slávnostne uviedol vUniverzitnej knižnici vBratislave medzi čitateľov román Marisy Madieri մǻDZdzá za prítomnosti autorkinho manžela, talianskeho spisovateľa aprofesora Claudia Magrisa. Slovenskí čitatelia samohli zoznámiť sjeho príbehmi Vy iste pochopíte (AnaPress 2009) vpreklade Františka Hrušku.
Marisa Madieri (1938 – 1996) sanarodila vRijeke, podruhej svetovej vojne, počas exodu Talianov, odišla doTerstu, kde prežila niekoľko rokov vutečeneckom tábore. Ťažké životné skúsenosti exulantky sú pre ňu východiskom ktvorbe aj občianskej angažovanosti. Bola zakladajúcou členkou Centra pomoci životu vTerste (CAV), útočiska pretehotné ženy, ktoré sarozhodli ponechať sidieťa napriek zlým podmienkam. Tieto skúsenosti saodzrkadľujú aj vrománe մǻDZdzá (Verde acqua, 1987), ktorý dosiaľ vyšiel v štrnástich jazykoch.
• Zúčastnil si sa napredstavovaní knihy, ktorej nie siautorom, ale sijej súčasťou, podieľal si sa na skúsenosti, ktorá autorku inšpirovala. Aký pocit uteba prevažuje, že ide oknihu niekoho iného, alebo vistom zmysle ajtvoju?
– To je zásadná otázka. Táto kniha obsahuje môj život viac akoknihy, ktoré somnapísal ja. Ztohto hľadiska sa ma to týka nielen citovo, ale ajexistenčne. Hovoríš omojej prítomnosti vknihe. Ja bysom tonazval neviditeľnou prítomnosťou, oktorej sanehovorí. Som však vnej zaangažovaný aj vinom zmysle, videl som, ako sarodila, diskutovali sme onej. Nomusím povedať, že túto knihu somovplyvnil menej, akoMarisa ovplyvnila moje knihy. Aksom jej dotoho nejako zasiahol, takiba vtom, čo by samohlo vynechať, nomusím priznať, že vtejto činnosti bola veľmi šikovná, vedela veľmi dobre rozoznať, čo treba vyhodiť. Keď onazasahovala domojich textov, tak tobolo samé vyhodiť, vyhodiť, vyhodiť. Zo žartu somraz povedal, že sa mimusí prihodiť veľmi veľa vecí, abysom mohol napísať pár strán.
• Popolitických zmenách vo východnej Európe časť intelektuálov na Západe očakávala, že doich trochu unaveného spoločenského diskurzu prispejú kolegovia z Východu novými sviežimi nápadmi. Zostali sklamaní, keď videli, že tamprevažuje nekritické prijímanie ichkonzumu. Bolo to odôvodnené očakávanie?
– To jekomplikovaná záležitosť. Je jasné, že v čase pred pádom Berlínskeho múru bola úloha intelektuálov vo východnej astrednej Európe dôležitejšia ako na Západe. Preto sa nanich pozeralo ako na ľudí, ktorí plnia veľmi dôležitú funkciu. Nedá sahovoriť onejakom sklamaní, lebo odnikoho nemôžeme očakávať neustále nasadenie. Títo spisovatelia aintelektuáli saobdivuhodne vyrovnávali s ťažkosťami, ktoré sa im za päťdesiat či koľko rokov stavali docesty. Situácia sapotom takzmenila, že nemohli byť stále vpopredí. To, čo napísal Havel okomunistickom režime, platilo myslím ajpre latentnú budúcnosť Európy. Upozorňoval nanebezpečenstvo, ktoré sanetýkalo lenkomunizmu, lebo išlo onebezpečenstvo štandardizácie, straty individuality. Veľká úloha spisovateľov ztakzvaných východných krajín spočívala vobrane osobnosti, nešlo lenslobodu či neslobodu, ale oindividualitu, o vnímanie osobnosti. V ťažkých podmienkach, niekedy priam hrdinsky bránili práva jednotlivca, narozdiel od Západu, kde natakúto úlohu, vďaka bohu, nebolo treba byť hrdinom. Keď padli múry, zistilo sa, že na Západe existuje iné nebezpečenstvo straty či oslabenia individuality, aleintelektuáli z bývalého „východného bloku“ už nemohli ponúkať tentyp obrany, aký používali voľakedy. Zostal však príklad, ichosobné vlastnosti, lekcia, zktorej satreba poučiť. Keď sme voľakedy chodili do východných krajín, mali smedojem, odhliadnuc odpolitiky, že vchádzame doantického sveta, kdepriateľstvo, rodina, bratstvo, rozprávanie mali ešte klasickú podobu, narozdiel od nášho štandardizovaného sveta. Mne táto skúsenosť pomohla priobrane jednotlivca vmojom svete, aj keď, pravdaže, nemôžeme porovnávať prítomnosť tankov vPrahe stlakom amanipuláciou médií. V každom prípade, všetko má svoj čas. Ajtaliansky film malsvoje veľké obdobie, notie časy pominuli a možno sa vrátia. Nemyslím si, že vždy musíme byť ibaprotagonistami.
• Terst pred prvou svetovou vojnou možno prirovnať kBratislave, ktorá satiež nachádza nahranici troch štátov abola vpodstate trojjazyčná. Podruhej svetovej vojne sa však situácia vBratislave veľmi zmenila. Nemecká menšina saprakticky vytratila a s ňou ajjej jazyk, prílivom slovenského obyvateľstva sa veľmi znížil ajpodiel maďarského obyvateľstva. Aká jednes situácia vTerste pokiaľ ide o národnostné zloženie jeho obyvateľov?
– Terst sazmenil. Klepšiemu ihoršiemu. Jenormálnejší, podobá saviac na bežné talianske mesto, možno satam teraz žije pohodlnejšie, jemenej posadnutý svojou minulosťou, jeteda štandardnejší, no možno ajmenej zaujímavý, menej podnetný akomnohonárodné laboratórium. Pokiaľ ide onemeckú prítomnosť, nepovedal bysom, že pominula, je tupamäť, tradície, ale veľmi junecítiť. Iné to je soslovinskou prítomnosťou. Tunastal veľký pokrok. Už sme sazbavili násilnosti, tá vlastne pominula už dávno, možno ešte pred fašizmom, hoci potom prišla vojna a ponej juhoslovanská odveta. Časy sa však zmenili. Nedávno som písal starému Borisovi Pahorovi, ktorý má deväťdesiatsedem rokov. VoVerdiho divadle, ktoré jesymbolom talianskosti vTerste, uviedol súbor z Ľubľany vslovinčine dramatizáciu jeho knihy Nekropolis. Bola to veľká udalosť nielen preneho, alepre nás všetkých. Cítil som, že tomesto jeteraz viac moje. A on sazachoval veľmi pekne, keď vosvojej ďakovnej reči spomenul svojho spoluväzňa Gabriela Foschiatiho, republikána, ktorý zahynul vDachau apred vojnou pripravil návrhy zákonov naochranu menšín. Možno sú tu ešte zvyšky starých postojov, alenastal veľký pokrok. Už tonie jeTerst, keď Slataper hovoril, že jetaliansky spisovateľ. Hranice sazmenili, teraz sú niekde celkom inde, stali savlastne neviditeľné. Alesilná tradícia pretrváva vdobrom izlom. Akohviezdy, ktoré už dávno vyhasli, aleich svetlo k nám ešte stále prúdi. To jedobré, lebo sazachováva odkaz minulosti, ale je tunebezpečenstvo stereotypu, ustrnutia vnemennom postoji. Akohovoril LaCapria oNeapole, netreba sahrať naNeapolčanov, aletreba byť Neapolčanmi. Toisté platí ajpre Terst.
• Časť svetovej literatúry v posledných desaťročiach minulého storočia nasledovala Borgesov príklad a hľadala inšpiráciu skôr vknižnici ako vosvete, knihy mali hovoriť oknihách. Tvojím obľúbeným žánrom jecestopis, siteda prinútený vychádzať zozemepisných ahistorických daností. Ale ajtvoje beletristické knihy hovoria oskutočných historických osobnostiach aich živote. Existuje nejaký dôvod na túto pripútanosť, na túto vernosť mimoliterárnemu svetu?
– Ide odve trochu odlišné veci. Na jednej strane jeskutočnosť vo všeobecnosti, apotom je tukniha. Čo jetiež istá skutočnosť. Ja sipredovšetkým myslím, že skutočnosť jeneuveriteľne zaujímavá. Keď Svevo hovoril, že život jeoriginálny, malpravdu. Život jeoveľa originálnejší ako to, čo si môže vymyslieť autor. Melville, ktorý sivedel vymýšľať, povedal, že pravda jeoveľa čudnejšia ako výmysel. Len sapozri okolo seba, stačí siotvoriť noviny. Povedal bysom, že život askutočnosť až nekalo konkurujú literatúre. Mneteda pripadá prirodzené, že sa inšpirujem tvárami, ktoré vidím, ľuďmi, ktorých poznám. Spisovateľ pritom postupuje akotvorca mozaiky, vyberá sijednotlivé časti skutočnosti, tiepotom poskladá doobrazu. Najednej strane jeskutočnosť ľudí, mužov, žien, lások, sklamaní, vojny, hladu, západov slnka apodobne. Apotom je tukniha. Tá jetiež súčasťou života, súčasťou sveta. Pre mňa existuje súvislosť medzi morom, vktorom môžem plávať, cítiť jeho vôňu achuť v ústach aMelvillovým morom. Kniha môže byť aj tým, čím jepre Borgesa, akýmsi štítom pred problémom rozprávať priamo osvete. Kniha môže byť aj príznakom slabosti. Borgesovi sapodarilo vyjadriť našu malosť vporovnaní s veľkou literatúrou. Ukázal nám, čím niesme. Ale občas tourobil tak veľkolepo, že vyšachoval sám seba, svoju malosť.
Knihu bysom predsa odlišoval od skutočnej, tvorivej lásky k životu. Kniha jetak trochu ajPerseovým štítom, vďaka ktorému sanemusí dívať naMedúzu, ktorá by hozabila. Alepotom je toobranný prostriedok – aten môže byť aj fádny.
